Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 22. kapitola

15.04.2010 (13:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 7871×

EDIT: Článek neprošel korekcí

22. kapitola 

Rýchlo ho zodvihol, ale nestihol nič povedať, keď sa z druhej strany ozval nadšený hlas Alice:

„Oslava je pripravená! Môžete už prísť!“

RAIN:  

„Všetci?“ spýtal sa opatrne Edward. Asi predtým v jej myšlienkach videl, čo chystá.

„Nechajte mi tam Rain. Ostatní môžete ísť,“ povedala Alice a potom sa ozvalo len tu-tu-tu, keď ukončila hovor. Nechápavo som nad tým krútila hlavou. Alice je proste Alice. To by musel byť zázrak, aby si ona nechala ujsť príležitosť, aby ma obliekla, učesala, alebo nalíčila.

„Tak utekajte, nech to mám čo najskôr za sebou,“ povedala som pobavene, načo sa všetci – hlavne tí, ktorí poznali Alice – zasmiali.

„Úpenlivo dúfam, že to prežiješ,“ povedala s hranou ľútosťou Tanya. Musím sa priznať, že doteraz som ju nemala bohvieako rada, ale zmenila sa odkedy som ju naposledy stretla. Asi to súvisí s Jacksonom. Alebo, žeby to spôsobila tá láska? Možno tak trochu oboje.

Pobozkala som Edwarda na pery a objala ho. Bohvie ako dlho ma tu Alice bude držať, kým nebude mať pocit, že som dokonalá. Akoby nestačilo, že som víla. Ja musím byť najlepšie oblečená, nalíčená a dokonca aj najlepšie učesaná víla pod slnkom. Niekedy ma až udivuje, čo všetko Alice dokáže urobiť.

„Tak rýchlo, už ste tu nemali byť!“ rozkrikovala sa Alice. Všetci sme sa zasmiali, ale nikto neodporoval a radšej rýchlo utiekol. Dokonca aj tí, ktorí ju ešte nepoznajú. Reči sa rýchlo rozširujú.

„Tak poď,“ povedala Alice a chytila ma za ruku. Matne som si uvedomovala, že okrem nej prišla aj Rose. V ruke niesli tašky. Stavím sa, že sú plné šiat a doplnkov.

„Tu si sadni,“ povedala vecne Alice a už aj brala do ruky hrebeň a začala česať moje dlhé vlasy. Po premene sa značne  predĺžili. Predo mnou stála Rose a usmievala sa na mňa. V ruke držala asi päť rôznych šteťčekov. Radšej som si ich nevšímala a upriamila svoju pozornosť iným smerom. Pozerala som na stenu za Rose, keď mi do očí padol podivný červenkastý lesk. Pozrela som sa pozornejšie na jej vlasy a vtedy som to zbadala. Konce mali červenú farbu. Takže mama mala pravdu, že sa objavia až po pôrode.

„Rose?“ spýtala som sa opatrne. S obavami na mňa pozrela. Asi si myslela, že mám nejaké výhrady k jej líčeniu.

„Videla si svoje vlasy?“ spýtala som sa tajomne. Hodila po mne taký čudný pohľad.

„No, ja len, že konce máš červené,“ povedala som a ukázala na jej vlasy. Zatvárila sa neurčito a potom pozrela do zrkadla na svoje vlasy. Alice si nás ani nevšímala, práve mi do vlasov niečo zapínala. Dlho bolo ticho, keď sa kúpeľnou ozval nadšený výkrik mojej sestry. Stavím sa, že po tomto budem ešte dlho hluchá.

„Už som si myslela, že si z Emmettom nie sme súdení. Mama ma stále upokojovala, že sa objavia po pôrode, ale keď sa neobjavovali, začínala som byť nervózna. Čakala som, že budem mať rovnaké prúžky ako máte vy dve, ale aj toto je super. Ďakujem, Rain,“ povedala vďačne a chcela ma objať, ale radšej tak nespravila. Len sa na mňa usmiala a žmurkla. Usmiala som sa späť. Na svete snáď ani nie je lepší pocit, ako keď viete, že sú vaši blízky šťastní.

„Hotovo!“ zvolala zrazu Alice. Nechápavo som sa pozrela na Rose, keďže mi zakryli zrkadlo, ktoré mi tu kedysi dávno priniesla Alice.

„Ešte dokončíme make-up a potom sa oblečieš,“ povedala a na chvíľu bola mimo. Potom zvýskla. „A máme perfektný čas. Sme tu len polhodinku,“ povedala nadšene, spokojná sama zo sebou.

Zatvorila som oči a nechala sa skrášľovať. Uvidíme, čo z toho vznikne. Len mám trošku obavy z tej oslavy. Sú tam Cullenovci, Volturiovci a rodina z Denali. A ja som ešte pozvala meničov – Aileen, Angelu, Bena a Dominica. Dúfam, že tam nebude panovať veľké napätie. Predsa len by som bola nerada, keby moje počínanie spôsobilo vojnu medzi upírmi a ochrancami – meničmi. Trápi ma aj to, ako to asi dopadlo s mamou a otcom. Som si istá, že si neublížili, teda určite nie fyzicky. Ale ak chvíľu vydržím, určite sa niečo dozviem.

„Hotovo. Tu máš ešte šaty. Pekne si ich obleč a obuj si tieto topánky,“ švitorila Alice a podávala mi škatule. „Počkáme ťa dole,“ povedala a obidve sa zdvihli a odišli.

Sama pre seba som si pokrčila plecami a otvorila prvú škatuľu. Boli tam nádherné modré hodvábne šaty. Boli úplne úchvatné. Jemná látka doplnená malými kamienkami dodávala šatám niečo mystické. Takto nejako si predstavujem jednoduché šaty, vhodné na nejakú párty. Šaty som si obliekla na seba. Boli mi po kolená. (pozn. au.: predstavte si, že sú kratšie)

K tomu samozrejme nemohli chýbať lodičky na opätku podobnej farby. Povzdychla som si, ale nakoniec som si lodičky obula.

Trasúcou rukou som odhrnula plachtu, ktorá bola na zrkadle. To čo som tam videla, ma prinútila zalapať po dychu.

Zo zrkadla sa na mňa pozerala pravá rozprávková víla. Chýbali mi už len krídla. Jemný make-up zvýrazňoval moje oči a vlasy, v jemných kučerách padali okolo mojej tváre. Vo vlasoch som mala kde-tu zapichnutých maličkých motýlikov. Bola som čarovná. Alice a Rose dokážu robiť divy.

Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle a potom som zbehla dolu.

„Vyzeráš ako rozprávková postavička,“ zvolala Rose, hneď ako ma uvidela. Všimla som si, že aj oni dve sa stihli prezliecť. Prekvapilo ma však, že mali na sebe len jednoduché šaty. Rose červené a Alice fialové. Alice asi chcela, aby som bola hviezdou večera.

„Ideme?“ spýtala som sa a oni len prikývli. Do domu Cullenovcov sme išli tradičným spôsobom – behom. Za pár sekúnd sme boli pred domom a ja som ostala prekvapene stáť na mieste.

Schody lemovali biele lampióny a z domu sa rinula jemná hudba mojej obľúbenej piesne.

Alice ma zaťahala sa ruku a pohodila hlavou smerom k domu. Len som ohúrene prikývala. Vedela som, že si dajú záležať, ale až takto? A to ma ešte len to pravé prekvapenie čakalo. Keď sa otvorili dvere, uvidela som celú svoju rodinu. Zborovo zakričali: „Všetko najlepšie, Rain!“

Bola som taká dojatá, až mi stiekla po tvári modrá slzička. Alice to asi videla a preto a vyzbrojila vode odolným make-upom. Poobzerala som sa dookola. Na stenách viseli žlté ruže. Alice vedela, že sú moje najobľúbenejšie. Kde-tu viseli aj lampióny. Bolo to tu veľmi vkusne zariadené, úplne podľa mojich predstáv. Najkrajšie boli tie svetlá. Mihotali sa po izbe, skoro ako v naozajstnom nočnom klube. Obzerala som sa dookola, a nemohla sa vynadívať na tú krásu. Toto im proste ide, nečudujem sa, že je tá ich spoločnosť taká úspešná.

„Vyzeráš úžasne. Ako víla,“ zachichotal sa mi do ucha ten najdokonalejší hlas na svete. Hlas mojej jedinej lásky. Hlas, ktorý počujem ako posledný, keď zaspávam a prvý, ktorý ráno počujem.

„Ďakujem,“ povedala som pomaly a pobozkala ho na líce. Potom som sa obrátila do miestnosti, kde stáli ostatní. V jednom rohu boli Volturiovci a úplne pokojne sa bavili s meničmi. Hľadala som v ich správaní niečo neobvyklé, ale nič som nenašla. Takže som sa bála asi zbytočne. Medzi nimi som zazrela aj pár Denalijských. Stále tu však chýbal moji rodičia. Nechápavo som sa pozrela na Edwarda.

„Ešte neprišli. Ale Alice mala víziu, že sa za desať minút vrátia. Vraj išli ešte niečo zariadiť,“ povedal automaticky. Naše puto je veľmi výhodné. Najmä v takýchto situáciách.

„Tak poď, Rain,“ povedala Alice a ťahala ma ku stolu do jedálne. Nevedela som prečo, ale hneď som pochopila, keď som videla obrovskú tortu. Bola modro-biela. Boli na nej marcipánové margarétky a modré motýle. Navrchu torty bola veľká modrá 18. Torta ako stvorená na narodeniny víly. Len mi trošku robilo problém pochopiť, načo je tá torta taká veľká?

„Alice? To máš tú tortu odloženú pre polovicu mesta?“ spýtala som sa a nechápavo ukázala na tú nádheru. Alice a potichu zachichotala.

„Nemám. Ale 18 rokov máš len raz v živote,“ povedala. Tak to teda má pravdu.

„No jasné. Po prvýkrát a naveky, čo?“ spýtala som sa pobavene. Všetci sme sa zasmiali.

Alice zobrala zápalky, že zapáli sviečky, ale oni sa zapálili sami. Pozrela som smerom k Rose. Nie je to síce jej schopnosť, ale je to dobré. Každá víla dokáže ovládať moc, ktorej je ochrankyňa. Ja môžem ovládnuť vodu, Rose oheň a mama dokáže ovládnuť silu lesa a využiť ju vo svoj prospech.

„To som urobila ja?“ spýtala sa prekvapene Rose. Pobavene som zakývala hlavou. Snáď si nemyslí, že som to bola ja.

„Samozrejme, že ty, Rose. Kto je tu víla ohňa?“ spýtala som sa rečnícku otázku. Akoby to nebolo jasné aj bez toho.

„Ale ako? To je moja schopnosť?“

„Nie. Je to sila každej víly. Každá z nás môže ovládať silu, ktorú má chrániť. Ty si víla ohňa, takže ho môžeš ovládnuť a použiť vo svoj prospech,“ povedala som stručne.

„Ale ja neviem ovládať silu, ktorú chránim,“ ozval sa od dverí prekvapený hlas mojej mamy.

„Ale môžeš ju ovládať, mami. Ale ukážem ti to niekedy inokedy. Neviem ako ty, ale ja by som nerada jedla tortu s príchuťou vosku,“ povedala som a obrátila sa späť k torte.

„Nezabudni si niečo želať,“ povedala Alice natešene. Hmm... niečo si želať. Ale čo? Mám rodinu, priateľov a toho najdokonalejšieho priateľa na svete. Čo viac si môžem želať? Mám aj neter a synovca. Jedine, že by... Áno už to mám!

S pomyslením na moje jediné želanie som sfúkla všetky sviečky, samozrejme za doprovodu blesku z fotoaparátu.

„Super! A teraz darčeky!“ švitorila si Alice svojím detským hláskom a tlieskala rukami. Pobavene som pokrútila hlavou.

„Poďme do obývačky,“ povedala som a presunuli sme sa na pohovky. Väčšina z nás aj tak buď stála, alebo sedela na zemi.

„Najskôr darčeky od Volturiovcov,“ povedal Aro a nikto neprotestoval. Podal mi malú podlhovastú krabičku. Zdala sa mi nejaká ľahká. Možno nejaký šperk? Otvorila som ju, ale nebol tam šperk. Bola tam fotografia jachty. Nechápavo som sa na neho pozrela.

„Dali ste mi fotku lode?“ spýtala som sa nechápavo. Takmer všetci sa zasmiali. Samozrejme len tí, čo to aj chápali.

„Nedali sme ti fotku. Dali sme ti to, čo je na tej fotke,“ povedal pokojným hlasom môj otec. Vypleštila som na neho oči.

„Vy ste mi dali loď?“

„Áno, dali. Kotví v Karibiku, pri malom ostrovčeku, ktorý je len a len tvoj,“ povedal tajomne a ja som mala vážny problém nechať moje oči tam, kde patria.

„Dali ste mi ostrov?“

„Áno, dali. Ale nie len tebe. Je to ostrov pre teba a Edwarda. Aby ste mali svoje miestečko, kde sa môžete zašiť,“ povedala tajomne Gianna.

„Teraz rozbaľ toto,“ povedal otec a podal mi ďalšiu podozrivo vyzerajúcu krabičku. Nesmelo som ju otvorila a pozerala na krásny zlatý kľúč vykladaný smaragdami. Zaujímalo by ma od čoho môže byť taký starý kľúč.

„Od čoho je ten kľúč?“

„Je od tvojej izby vo Volterre. Aby si sa hocikedy mohla vrátiť domov,“ povedal otec. Dojato som sa na neho usmiala. Vrátiť sa domov. Nikdy som si nemyslela, že nájdem svoje miesto a zrazu mám niekoľko miest, ktoré môžem nazývať domovom.

„Ďakujem za všetko.“

„A teraz od nás,“ vyhlásila nekompromisne Carmen. Milo som sa na ňu usmiala a odložila kľúč na stolík.

„Tu je prvý,“ povedala a podala mi podobnú oválnu krabičku, ako predtým Aro a môj otec. Zo zlým tušením som otvorila krabičku a tam som našla kľúč, ktorý nápadne pripomínal kľúč od auta.

„Auto?“ spýtala som sa jednoducho.

„Áno. Stojí sa domom,“ povedala a ja som automaticky vystrelila smerom k zadným dverám. Hneď ako som otvorila, zbadala som nádherné strieborné Maserati Gran Turismo. Takéto isté auto má aj Irina, akurát, že to jej je modré.

„Ako ste vedeli, že som ho chcela?“ spýtala som sa, keď sme si posadali späť do obývačky.

„Predsa nie sme slepí. Videla som ako to moje hltáš očami,“ povedala som smiechom Irina.

„Ďakujem.“

„My sme ti nekúpili ani dom, ani auto. Kúpili sme ti len toto,“ povedala Aileen a podávala mi  obdĺžnikovú škatuľu. Vyzerala väčšia, takže v nej určite nebude žiadny kľúč.

Otvorila som krabicu a naskytol sa mi pohľad na čierny fotoaparát.

„Ďakujem vám. Je úžasný,“ povedala som a usmiala sa na nich.

„Teraz odo mňa,“ ozvala sa mama a podala mi vak na šaty. Chcela som ho otvoriť, ale mama mi chytila ruku.

„Sú tam svadobné šaty. Som si istá, že sa ti raz budú hodiť,“ povedala a významne žmurkla na Edwarda, ktorý sa len potichu zasmial. Mala som pocit, že mi niečo podstatné uniká, ale nechala som to tak.

„A teraz od nás,“ povedala Alice a podala mi malú podlhovastú krabičku. Čo s nimi stále majú? Nepoznajú iné tvary? Guľu, napríklad?

„Ehm, čo to je?“ spýtala som sa bez toho aby som to otvorila.

„Neboj sa a otvor to,“ povzbudzoval ma Edward. Usmiala som sa na neho a otvorila tú krabičku. Boli tam dve letenky?

„Letenky? Kam poletíme?“ spýtala som sa. No jasné poletíme. Sú tam dve letenky. Takže pre mňa a Edwarda.

„Na tvoj ostrov v Karibiku,“ povedala vecne Esme. Radšej som sa nepýtala.

„Kedy odchádzame?“ spýtala som sa a pozrela na Edwarda.

„O týždeň,“ povedal s čudným leskom v očiach. Mám pocit, že to nebude len tak nejaká dovolenka.

„A ešte je tu posledný darček. To máš od nás všetkých,“ povedal Edward a podal mi červenú krabičku v tvare srdca. Pomaly som ju otvorila. Naskytol sa mi pohľad na náramok z bieleho zlata, na ktorom bolo sedem príveskov. Dva biele tigre, jeden obyčajný, leopard, rodinný erb Volturiovcov, rodinný erb Cullenovcov a erb rodiny Swanovcov, ktorý si osvojili Zafrina a sestry. Podala som ho Edwardovi a ten mi ho ochotne zapol. Padol mi ako uliaty.

„Ďakujem vám za všetko,“ povedala som a utrela si slzu, ktorá si chcela prebiť cestičku po mojom líci.

„Nemáš za čo, Rain. A teraz poďme oslavovať!“ povedala Alice a zmenila moju obľúbenú pieseň za tanečnú hudbu. Keď už párty tak poriadna.