Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 15. kapitola

15.03.2010 (11:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3984×

15. kapitola

Od únavy som takmer hneď zaspala a modlila sa za bezsenný spánok. Bohužiaľ zbytočne...

RAIN:

Prečo ma ešte prekvapuje, že sa mi sníva to isté dookola? A prečo ma to vlastne všetko desí?

Opäť sa  mi snívalo to isté. Najskôr zážitok s Jamesom a potom tá vec s lúkou. Aj keď som teraz už presne vedela kedy sa zobudím, nemohla som sa zobudiť skôr. Len som trpela do konca a potom sa trhnutím posadila na posteli a zrýchlene dýchala. Zmätene som pozerala okolo seba a chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že som v Edwardovej izbe, ale že on tu nie je.

Svojim novým sluchom som sa započúvala do diania v dome. Počula som neidentifikovateľné zvuky a vzdychy. Jasné je noc, a čo robia tri dokonalé páry v noci? Pochybujem, že hrajú piškôrky. Aj keď možné je všetko.

Hodila som sa späť do vankúšov a na moje prekvapene som takmer okamžite zaspala. Veď hovorím, že som v poslednom čase nejaká unavená.

„Rain, je čas stávať,“ začula som akoby z diaľky zamatový hlas, ktorý sa ma snažil zobudiť.

„Mne sa nechce,“ zahučala som polohlasom a zakutrala sa do periny.

„Urobil som ti raňajky,“ povedal a čakal na moju reakciu. Ani nemusel. Môj žalúdok odpovedal za mňa: hlasno mi v ňou zaškvŕkalo.

„Zradca,“ mrmlala som, keď som sa snažila vymotať z prikrývky. Edward sa  na mne smial. No čo, asi mu robím zavčas ráno divadlo.

Keď som sa konečne vymotala, zamierila som do kúpeľne, kde ma čakala hromádka nového oblečenia. Alice.

Rýchlo som sa osprchovala a obliekla sa. Mala som tak červenú sukňu do pol stehien, červené lodičky na opätku a čierne tričko. Na to som si prehodila svoje sako, ktoré bolo pri tom. Som zvedavá, kde ho Alice našla.

Pri tom som mala aj nejaký make up. Nie, že by som ho potrebovala, ale radšej sa “skrášlim“ sama, akoby sa do toho mala pustiť Alice.

Dala som si len čiernu linku a na ústa som napatlala nejaký jahodový lesk. Mňam.

Vyšla som von a prekvapene zostala stáť. V miestnosti sa nachádzal aj Edward – však je to jeho izba. Čo ma ale zarazilo bolo, že stál oproti mne a na sebe nemal nič iné, len čierne boxerky.

Doslova som ho hltala očami. Nebol nejako extra svalnatý, ale každý sval bol vidieť a krásne sa rysoval. Keby som z toho nemala hrôzu, tak sa na neho aj vrhnem.

Potom som sa mu zadívala do tváre a prekvapene zistila, že jeho oči nabrali nebezpečný čierny odtieň. Mal ich čierne od túžby.

Radšej som rýchlo vybehla z miestnosti. Až keď som bola v kuchyni, uvedomila som si, že som ani raz nezakopla. Nie, že by som na podpätkoch nevedela chodiť, to nie. Ale občas viem byť pekne “šikovná“.

„Bré ráno,“ pozdravila som osadenstvo v preplnenej kuchyni. Fakt netuším, čo robia upíry v kuchyni. Majú seansu? Mi už asi fakt hrabe z toho všetkého – vraj seansu. Pokrútila som nad sebou hlavou a posadila sa za stôl. Niekto predo mňa položil podnos s jedlom a ja som sa do toho pustila. Bol tam čaj a džús, omeleta, lievance s čučoriedkovým džemom a cereálie s mliekom. Zobrala som si len cereálie. Nechcem riskovať fialovú farbu, ktorú by som určite od toho džemu chytila.

„Vieš, Rain. Včera sme sa tak rozprávali a mysleli sme si, že by bolo dobré, keby ste s Rose ostali aj na verejnosti sestry,“ povedala mama, keď som naberala na lyžičku poslednú guličku.

„Podľa mňa je to dobrý nápad. Aj tak by nám asi nikto neuveril, že nie sme príbuzné,“ povedala som sa vrhla sa na čaj. Bol teplý akurát na vypitie.

Medzitým prišiel do kuchyne aj Edward. Bohužiaľ už oblečený. Keby to bolo na mne, mohol by polonahý chodiť aj celý deň... No super, na čo ešte nemyslím? Opäť som nad sebou zakrútila hlavou. Ale musím uznať, že aj oblečený vyzerá na spapanie. Rukávy na čiernej košeli mal vyhrnuté po predlaktia. Mal na sebe obyčajné tmavé rifle, avšak na ňom vyzerali ako keby to boli tie najkrajšie rifle na svete. Tmavá farba ešte zvýraznila a podčiarkla jeho krásu.

Oči mu len tak blčali, keď sa stretli s mojím upreným pohľadom. Neviem čo to do mňa vošlo, ale neuhla som pohľadom. Ešte som sa provokatívne na neho usmievala.

Zrazu si však niekto odkašlal. Samozrejme Emm. Ten tiež všetko musí pokaziť. Zaúpela som a chcela odložiť podnos, aby sme mohli vyraziť. Esme mi ho však stihla uchmatnúť a spolu s mojou mamou sa pustili do upratovania. Radšej som to neriešila, schmatla zo stola papier do školy a vybrala sa za ostatnými do garáže.

Opäť ma prekvapilo, koľko tam majú áut, aj keď som to vedela aj predtým. Ja, Edward, Alice a Jasper sme zamierili k jeho Volvu a Rose a Emm k Jeepu. Rýchlosťou svetla sme zamierili do školy.

Keď sme prišli, parkovisko bolo skoro prázdne. Bolo tam len jedno staré auto, ktoré silne pripomínalo plechovku od sardiniek.

Vystúpili sme a ja s Edwardom sme zamierili do kancelárie. Zistila som, že som v jednom ročníku spolu s Edwardom a Alice. Ostatní sú už vo štvrtom. A s Edwardom – aj s Alice – mám väčšinu hodín spoločných. To vďaka bohu. A Edward má väčšinou voľné miesto. Ešte lepšie. Spoločne s nimi nemám akurát telocvik, na ktorý vôbec nechodia. Protekcia.

„Dobré ráno,“ pozdravila som sekretárku za stolom. Keď si všimla s kým som prišla, jej srdce začalo byť asi trojnásobnou rýchlosťou. Stavím sa, že aj jej myšlienky asi stáli za to, keďže sa Edward tváril ako citrón.

„Dobré ráno. Priniesli ste ten papier?“ spýtala sa a naozaj sa snažila, aby jej hlas neznel tak nevrlo. S mojím sluchom som počula dokonale, takže sa jej to vážne nepodarilo.

„Áno. Nech sa páči,“ povedala som a podala jej podpísaný papier. So sfalšovaným podpisom. No čo už, podpisovala som to v čase, keď som ani len nesnívala, že mám mamu.

„A tu je papier, ktorý dáte podpísať každému profesorovi. Môžete mi ho priniesť aj zajtry,“ povedala a podala mi nejaký papier. Prikývala som a chystala sa na odchod. Prekvapene som si uvedomila, že Edward ostal stáť.

Zvedavo som sa na neho pozrela.

„Choď, ja si ešte niečo zariadim,“ zašepkal len pre moje uši. Radšej som to nerozpitvávala a vyšla von.

Parkovisko sa zatiaľ stihlo trochu zaplniť, ale nikto si ma zatiaľ nevšímal. To vďaka bohu. Pri autách ešte stál zvyšok Cullenovcov, tak som k nim zamierila.

Ako som prechádzala, parkovisko stíchlo. Pohľady všetkých tikali medzi mnou a Rose. A teraz sme tu hlavná atrakcia. Ostatní si už ako tak zvykli, ale pre mňa je to nové. Očumovali ma síce aj na predchádzajúcich školách, ale nikdy to nebolo takéto.

Postavila som sa k ostaným. Povzbudivo sa usmievali. Chvíľu po mne prišiel aj Edward. Objal ma okolo pása a pobozkal do vlasov. Parkoviskom sa ozval znepokojivý šepot a počula som aj pár zalapaní po dychu. Dokonca tam jedno dievča zo sebou seklo. Mali sme čo robiť, aby sme tiež neskončili na zemi, ale od smiechu.

„Čo si vlastne vybavoval?“ spýtala som sa nevinne.

„Telesnú,“ povedal jednoducho. Nechápavo som na neho pozerala.

„A čo je s ňou?“

„No, nič. Len ju budem mať s tebou,“ povedal a usmial sa ako anjelik. Na chvíľu som na neho pozerala ako v tranze. Potom som chvatne zažmurkala. Emm sa na mne zasmial. Radšej som to nechala tak.

„A prečo?“

„Pretože bez teba nevydržím ani minútu,“ zašepkal mi nežným hlasom do ucha.

Chcela som mu ešte niečo povedať, ale akurát zazvonilo.

„Tak poďme. Máme Matiku,“ povedal Edward a hodil kyslý úškľabok. Alice s nami nemala do obeda žiadnu hodinu.

Do triedy sme vošli tesne pred profesorom. Všetci na mňa vyvaľovali oči. Buď sa snažili sami seba presvedčiť, že naozaj nie som Rose, a vážne nevidia dvojmo, alebo sa snažili sami seba presvedčiť, že som ešte voľná a Edwardova ruka ja na mojich bedrách len omylom. Podľa Edwardovho tichého vrčania usudzujem, že skôr tá druhá možnosť.

S Edwardom sme sa posadili do jednej prázdnej lavice. Ja som opäť vstala a podala profesorovi papier, aby ho podpísal. Chvíľu na mňa pozeral a bol v šoku. Jeho srdce dokonca párkrát vynechalo. Potom sa spamätal, rýchlo mi podpísal papier a bez väčších ceremónií ma poslal posadiť sa naspäť k Edwardovi. Podľa jeho úškrnu som usudzovala, že jeho myšlienky asi stáli za to.

„Na čo myslí?“ spýtala som sa ho čo najtichšie, tak aby to počul len on.

„Snaží sa sám seba presvedčiť, že nie je jediný pomätený profesor na svete,“ povedal mi rovnako potichu. Chvíľu som ostala ohúrená a potom som len zažmurkala a usmiala sa. Niekedy sa čítaním myšlienok aj zabaví.

Do konca hodiny som sa snažila dávať pozor, aj keď zbytočne. Toto bola len úvodná hodina na začiatok roka. Profesor nám profesionálnym hlasom vysvetľoval, čo bude náplňou tohto ročníka. K mojej smole – alebo skôr k jeho smole? – som sa toto už učila zo Zaf. Tak som sa celú hodinu snažila neškľabiť a netváriť sa ako kaktus skrížený s kyslou uhorkou. Edwardovo tiché chichotanie ma priviedlo k názoru, že sa mi to vôbec nedarí.

Po snáď nekonečnej – a hlavne nudnej – hodine sa ozval ten mizerný zvonec. Ten zvuk mi na škole vadil najviac, aj keď ma v podstate vyslobodil.

Takto sme spolu s Edwardom preplávali ďalšími dvoma hodinami. Profesori ma mňa pozerali ako na zjavenie, to isté spolužiaci. Edward sa snažil nesmiať a ja som sa snažila nezaspať.

Pred obedom som mala jedinú hodinu, ktorú nemám ani s Alice ani s Edwardom. Za ten kratučký čas som sa ako-tak naučila ignorovať tie chlípne pohľady od mužskej časti osadenstva a vraždiace od ženskej populácie. Pri tých chalanských pohľadoch sa mi obracal žalúdok a mala som chuť utiecť. Opäť tá moja depka. No čo “človek“ narobí? Asi nič.

Vošla som do učebne, kde som mala mať hodinu dejepisu. Prekvapivo bola takmer polovica miest voľných, avšak ani jedna celá lavica. Kým som čakala na profesora, porozhliadla som sa po triede a snažila si nájsť nejaké voľné miesto.

Bolo ich sedem. Tri boli pri vyumelkovaných blondínach s odfarbenými vlasmi a krikľavo ružovými nechtami. Tri boli pri chalanoch, ktorý na mňa upierali pohľady typu: poď so mnou do postele.

Mňa však zaujalo to posledné miesto. Sedel tam jeden hnedovlasý chalan a prekvapivo nepozeral na mňa, ale do knihy. Musím uznať, že bol vážne pekný. Telo mal také správne urastené. Také akurát. Bol asi taký vysoký ako Edward. To je moje miesto. A čo bolo najpodstatnejšie nepozeral na mňa. Tváril sa akoby som tam nebola. Keby som bola iná, možno by ma to aj urazilo, ale mňa to skôr potešilo. Konečne chalan, ktorý je ochotný ma ignorovať.

Za chvíľu prišla zavalitá profesorka s okuliarmi a lá popolníky. Ale aj napriek tomu vyzerala milo. Podpísala mi papier pre sekretárku a poslala ma posadiť sa.

Chalani doslova začali slintať. Ja som však neomylne mierila k miestu vedľa hnedovlasého chalana.

„Ahoj. Môžem?“ spýtala som sa potichu, ale milo. Zdvihol na mňa udivený pohľad a nemo prikývol. Usmiala som sa na neho. Začula som ako sa pár chalanom  zrýchlil srdečný tep.

„Vďaka,“ zamrmlala som sa posadila sa. Spokojne som si vydýchla a vybrala si veci na hodinu.

„Som Rain. Ako sa voláš?“ spýtala som sa po chvíľke. Možno by som si mohla nájsť nejakých kamošov, a tento chalan vyzerá celkom sympaticky.

Chlapec na mňa vyvalil oči. Najskôr som si myslela, že ani neodpovie, ale potom prehltol a povedal: „Teší ma ja som Ben,“ povedal a opäť sa začal venovať knihe. Všimla som si, že to vôbec nebola učebnica dejepisu, ale nejaká umelecká kniha. Trochu netradičný pohľad.

„Aj mňa veľmi teší,“ povedala som nadšene, ale potichu. Neboli sme síce jediní, ktorí sa “rozprávali“, ale načo zbytočne pútať pozornosť?

„Prečo sa so mnou bavíš?“ spýtal sa prekvapene Ben. To ma zarazilo, prečo by som sa s ním nemala baviť?

„Prečo by som nemala?“

„Tu sa so mnou nikto nebaví. Teda samozrejme len moja priateľka Angela a jej sestra Aileen. Nemusíš sa so mnou baviť z ľútosti,“ predostrel mi potichu svoje argumenty. Tak tam je pes zakopaný.

„Ja sa s tebou nesnažím rozprávať z ľútosti, ale preto, že sa mi zdáš normálnejší, než všetci okolo. Zdáš sa byť v pohode,“ predostrela som mu svoje argumenty ja. Vyjavene na mňa pozeral.

„To je nejaká nechutná stávka?“ spýtal sa popletene.

„Nie, prečo by to mala byť stávka? Už som ti hovorila, zdáš sa mi milý,“ povedala som opäť. Chvíľu na mňa ešte vyjavene pozeral, no potom sa spamätal a milo sa usmial. Myslím, že s týmto chalanom to pôjde.

„Rada by som spoznala aj tvoju priateľku. Musí to byť zaujímavý človek,“ povedala som a na chvíľu sa zamyslela. Toto bolo úplne odlišné, než ako som si to pamätala. Nikdy sa so mnou nikto nepokúšal hovoriť. Vôbec nikto. A teraz? Síce bol Ben najskôr vystrašený a zmätený, ale aspoň sa snaží.

Najskôr zaváhal a povedal mi niečo málo o jeho priateľke. Už len na základe jeho rozprávania sa mi veľmi zapáčila. Bola milá, obetavá a úprimná. Nebola síce kráľovná školy, ale mala dobré srdce. A také isté dobré srdce mal aj Ben. Dokonale sa k sebe hodia. Dokonca mi navrhol, aby som si k nim na obede prisadla. Povedal som mu, že ešte neviem. Predsa len sa musím spýtať Edwarda, či mu to nebude vadiť.

Po zazvonení rýchlo vybehol z triedy. Len povedal, že ma budú čakať. Len som prikývala – skôr pre seba, ako pre neho – a začala si baliť veci. Chcela som vypadnúť až posledná.

Avšak to sa mi akosi nepodarilo. V triede ostali tie tri vyumelkované blondíny a dosť škaredo na mňa pozerali. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale mala som nehoráznu chuť nakopať ich do tých ich zadkov.

„Daj ruky preč od Edwarda, ten je môj,“ vyhlásila z ničoho nič blondína, ktorá stála vpredu. Tie dve stáli po jej bokoch a trochu vzadu. Ona bola asi vodkyňa.

Po jej vyhlásení som mala čo robiť, aby som sa nesmiala.

„A prečo by som mala?“ spýtala som sa provokatívne. Takýchto sa báť nemusím. Neriskovali by zlomený necht.

„Hovorila som ti, že je môj,“ povedala naštvane. No jasné, je len a len jej.

„Keď je tvoj, prečo nie si s ním?“ povedala som presladeným hlasom. Asi ma za chvíľu spapajú mravce.

„On ešte o tom nevie, ale sme pre seba stvorení,“ povedala a naivne zaklipkala očami. Teraz som už mala fakt veľký problém nesmiať sa.

„Keď ste pre seba stvorení, určite sa dokonale poznáte.“

„Samozrejme. Viem o ňom všetko,“ povedala a ja so mala pocit, že to začne vymenovávať, keď ma zachránil ten najkrajší hlas na svete.

„Rain, miláčik, tak tu si. Hľadal som ťa,“ povedal a pred ich vyjavenými tvárami a nežne pobozkal na pery.

„Bál si sa, že som sa ti schovala?“ spýtala som sa hravo a objala som ho okolo pása. On ma objal okolo ramien a viedol ma von.

Keď sme boli v dostatočnej vzdialenosti, začali sme sa smiať.

„Vďaka, že si ma zachránil. Ešte by som od nich to dlhé vedenie mohla chytiť,“ povedala som, keď som sa upokojila.

„To je samozrejmé. Nechcem mať predsa doma podobne “chápavého“ človeka,“ povedal a opäť sme sa zasmiali.

„Čo to vlastne boli zač?“ spýtala som sa na ceste do jedálne.

„To boli Jessica, Blaire a Lauren. Trpia nejakou utkvelou predstavou, v ktorej chodia s bratmi Cullenovcami,“ povedal, keď sme vošli do jedálne.

Zamierili sme do radu, kde sa predávalo jedlo. Zobrala som si len nejakú minerálku a pizzu. Bola som dosť hladná. Poobzerala som sa po jedálni a v odľahlom rohu miestnosti som si všimla stôl, kde sedel Ben a ešte dve dievčatá. Všetci sa na mňa usmievali. Čo bolo však lepšie, ich stôl bol hneď vedľa toho, pri ktorom sedeli Cullenovci.

Nadšene som Benovi zamávala a zaraz bolo v jedálni hrobové ticho. Edward sa tomu len zasmial.

„Akoby už na to neboli zvyknutí,“ povedal a pokrútil hlavou, keď ma viedol smerom k tým dvom stolom.

„No čo sú už zvyknutí?“ spýtala som sa zvedavo.

„My sa občas s Benom, Angelou a Aileen rozprávame. Aj preto ich tu nemajú radi, ale im to nevadí. Majú tie najláskavejšie mysle na svete,“ povedal, keď sme prišli k stolu.

„Ahojte ja som Rain,“ povedala som a milo sa usmiala na tie dve. Úsmev mi oplatili. S Edwardom sem sa posadili k ich stolu.

„Ahoj Rain. Ja som Angela a toto je moja sestra Aileen. Veľmi rady ťa spoznávame,“ povedala milo. Dobre som si teda tipla, že je to fajn baba.

„Tak ako sa ti u nás páči?“ spýtala sa milo Aileen. Vyzerala rovnako milo ako Angela a Ben.

„Je to tu fajn, len mám pocit, že niektorým ľuďom tu niektoré veci nedochádzajú,“ povedala som a zaškľabila sa. Všetci to našťastie pochopili.

„Z Jess si nič nerob. Tie tri treba brať s nadhľadom. Ináč by si sa musela neustále smiať,“ povedal Ben. Všetci sme sa zasmiali. Očividne tento názor zdieľajú viacerí ľudia.

Do konca prestávky sme sa bavili o škole. Hlavne o ľuďoch. Varovali ma pred Mikom, chalanom, ktorý si myslí, že môže mať každé dievča, na ktoré pomyslí. Potom na Adama, chalana, ktorý je nenapraviteľný sukničkár. Vraj zo žiadnou babou nevydržal dlhšie ako dva dni. A nakoniec ma vystríhali pred Andie. Vraj milá baba, ktorá je opačne orientovaná. To znamená, že by sa ma snažila dostať. Nič proti lesbičkám nemám, však sú to normálne baby, rovnako ako ja. Len ma štve, že budem musieť odháňať aj ju. Akoby tu nebolo dosť chalanov, ktorí majú dlhšie vedenie, a ktorým nedochádza, že chodím s Edwardom.

Po zvonení sme mali ešte dve hodiny. Najskôr biológiu. Aj tu som našťastie sedela s Edwardom. Túto hodinu sme mali spolu s Alice. Bolo celkom fajn, že tam bola.

Ešte, že som sa nemusela sústreďovať na hodinu. Neviem ani či by to išlo. Edward mi totiž rukou hladil ruku a stehno. Neviem, čo sa vo mne zlomilo, ale vôbec mi to nenahnalo hrôzu. Dokonca som sa pristihla pri tom, že si to užívam.

Nakoniec sme sa presunuli na našu poslednú hodinu – telesnú. Tu som zistila niečo šokujúce. Bola som rýchlejšia, ako kedysi. Dokonca som mala aj lepšiu koordináciu a bola som aj silnejšia. Síce ešte nie tak, ako upír, ale rozhodne viac ako človek. Ešte, že tu bol Edward. Mohla som byť s ním. Pomáhal mi so sústredením sa, a hlavne s ovládnutím mojej sily. Neviem, ako by zareagovali naši spolužiaci, keby som omylom rozbila stenu loptou.

Nakoniec predsa len zazvonilo a my sme sa vybrali na parkovisko, kde už na nás čakal zvyšok rodiny. Edward mi rozprával, že vždy majú rovnaký počet hodín. Vraj pozornosť školy. Skôr ho podozrievam, že bol zvádzať sekretárku, ale čo už. Ešte šťastie, že som ho predtým nepoznala.

Rýchlo sme nasadli a viezli sa smer domov.

Tam ma hneď odchytila mama a Esme s tým, že mi uvarili obed. Akoby som dosť nejedla v škole, ale čo, urobím im radosť. Na moje veľké prekvapenie, som to všetko zjedla. A dokonca sa mi to zdalo málo, čo je dosť čudné. Zjedla som hádam dosť aj pre troch ľudí, nie len pre jedného.

„Mami? To som stále taká hladná a unavená kvôli premene?“ spýtala som sa, keď sme už všetci sedeli v obývačke a pozerali nejaký film. Tuším sa to volalo Supernáhradník, alebo tak nejak. Bolo to zábavné.

„Je to kvôli premene. Keď sa premeníš, budeš spať a jesť oveľa menej. Tvoje telo akoby to tušilo a snaží sa to nejako nahradiť,“ povedala mama a milo sa usmiala.

„Dnes sme sa s Arianou veľa rozprávali a mysleli sme si, že by bolo dobré, keby si sa k nám nasťahovala,“ povedala Esme svojím mamičkovským tónom.

„No myslím, že je to dobrý nápad. Keby sa budem sťahovať a kde sa vôbec ubytujem?“

„Mysleli sme, že by sme ťa presťahovali cez víkend, alebo až potom, keďže tu bude aj Zaf a jej sestry. A kde budeš? Čo je to za otázku? Predsa u Edwarda,“ povedala mama a milo sa usmiala. Musím povedať, že som bola vážne nadšená tým sťahovaním. Síce sa mi môj domček veľmi páčil, ale radšej som tu, u Cullenovcov.

„Tak dobre,“ povedala som a mimovoľne zazívala. „Myslím, že si pôjdem ľahnúť,“ povedala som a opäť si zívla. Ostatní len prikývli a popriali mi dobrú noc.

Vybehla som hore a hneď zamierila do sprchy. Tam som bola ako zvyčajne – asi dvadsať minút. Rýchlo som na seba hodila pyžamo a už som mierila do postele, kde ma čakal Edward. Uvelebila som sa mu v náručí a zavrala oči.

„Sladké sníčky,“ zašepkal mi do ucha. Len som zahmkala a takmer okamžite zaspala. Po strašne dlhej dobe sa mi nič nesnívalo. Bola som za to vďačná.

Tak čo? Chcete aj pokračovanie? Tak komentujte!

Pusu, nessienka :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 15. kapitola :