Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 10. kapitola

18.02.2010 (13:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 5568×

10. kapitola

Zrazu sa niečo zmenilo. Celý sa napjal a už som nesedela na jeho kolenách ale na sedačke vedľa. So zlým tušením som sa pozrela na Edwarda...  

EDWARD:

Konečne som našiel to čo som tak dlho hľadal. Proste je to neskutočné. Ja práve v náručí držím tú najdokonalejšiu bytosť na svete. Rain je úžasná. Nikdy som si nepredstavoval, že spoznám  takú ženu, akou je ona. Je taká vyzretá a pritom má len sedemnásť rokov.

Mám dokonca možnosť ochutnať jej pery a dotýkať sa jej tela. Je to neskutočný pocit. V jej bozkoch je mágia a jej telo je dokonalé. Akoby vytvorené bez najmenšej chybičky. A tie jej oči. Fascinujúce.

Práve som ju mal v náručí a ochutnával jej pery, keď ma vyrušili Alicine myšlienky:

Prepáč, už som ho nemohla viac zdržať. Bude si z vás uťahovať...

To nás nemôže nechať? Aspoň na chvíľu som mal právo byť v Raji a on mi to berie. Mám chuť zabiť svojho brata. Roztrhám ho na mikroskopické kúsočky a tie by som potom zakopal tak hlboko do zeme, že by ich ani GPS-ka nenašla.

Aj ja chcem, aj ja chcem, aj ja chcem... Pospevoval si v myšlienkach Emmett a bol už len zopár desiatok metrov od auta.

Začal si predstavovať aké by to asi bolo pobozkať Rain. Ja som naopak celý stuhol, čo dosť vystrašilo Rain. Rýchlo som ju schytil a posadil na vedľajšiu sedačku. Musel som sa fakt premáhať, aby som to urobil. Najradšej by som ju do konca svojej existencie len držal v náručí.

Rain bola dosť vystrašená a nechápavo na mňa pozerala. V jej očiach bol strach.

Povzdychol som si a so sebazaprením som sa na ňu usmial a stlačil jej ruku. Vyľakane na mňa pozrela. No nakoniec sa ako tak upokojila úsmev sa mi snažila vrátiť, vyšiel z toho len vtipný úškľabok.

„Emmett?“ spýtala sa. Je veľmi vnímavá. Nič jej neujde.

„Kto iný?“ odpovedal som s úsmevom. Aj ona sa usmiala a priblížila sa ku mne. Chytila ma za ruku. Tento krátky moment bol taký dokonalý. Samozrejme, to by ho nemohol prerušiť môj dokonalý braček.

Otvoril dvere a pozrel sa na nás. Keď videl ako sedíme, zamračil sa.

„Podľa Alicinho správania, by som odhadoval, že tu robíte minimálne štvorčatá a vy tu len sedíte a držíte sa za ruky. Som si myslel, Edward, že si najstarší panic na svete. Ale ty si ešte aj impotent,“ pokrútil hlavou a ja som mal chuť ho uškrtiť. Rain len šklbalo kútikmi ako sa snažila nesmiať. Pohľad na ňu ma upokojil a aj ja som sa usmial. Nie však na Emmettovom vtipe, ktorého terčom som samozrejme opäť ja.

„Emmett,“ napomenula ho Rain. Ako človek čo kára malé dieťa, ktoré nechce vrátiť požičanú hračku.

„No čo. To je proste fakt. Mala by si vedieť na čom si, keď si s ním začínaš,“ povedal Emmett a ja som mal chuť zabiť ho. A nielen za jeho myšlienky: Tak a mal by som ísť do nejakej lekárne, zažmurkať na nejakú tu lekárničku, nech ju trošku poklepe a ona mi potom predá tu viagru. Hádam na upíra zaberie. Čo Edward, chceš aj nejakú špeciálnu farbu?

Kesy tento upír konečne dospeje?

„Kde je Alice?“ spýtala sa Rain. Asi sa snažila odľahčiť situáciu.

„Tu som. Môžeme ísť.“ Povedala Alice a niečo podávala Rain. Emmett už vyrážal.

„Čo to je?“ spýtala sa zvedavo Rain.

„Kúpila som ti niečo na jedenie. Myslela som, že budeš hladná. Asi tak o dvadsať minút sme v New Yorku a hneď ideme do klubu,“ a šibalsky sa usmiala. Stále si však dávala pozor na myšlienky. Momentálne si prekladala do arabštiny nejaký časopis o móde. Pokrútil som nad tým hlavou. To som zvedavý, čo to je, že mi to proste nemôže povedať.

„Aha, tak preto si mi prichystala toto?“ A ukázala na svoje oblečenie. Alice len prikývla.

„Vďaka všetkým, že ste so mnou išli,“ a na to sa krásne usmiala. Keby mi bilo srdce, tak sa zastaví.

Zobrala si to hnusne vyzerajúce ľudské jedlo a s chuťou – ktorú som vážne nechápal – sa pustila do jedenia.

Zvyšná cesta nám ubiehala mlčky. Alice a Rain sa pozerali von oknom, Emmett šoféroval a ja som hypnotizoval Rain. Taká bola nádherná.

Ani sme sa nenazdali a už sme vystupovali pred hotelom, kde máme “prespať“. Ja som mal izbu s Rain a Alice ju mala s Emmom.

V hoteli sme ostali asi pol hodinku – kým Alice “upravila“, už tak dokonalú Rain – a potom sme sa vybrali do nejakého klubu.

RAIN:

Alice sa so mnou chvíľu hrala v kúpeľni - mojej a Edwardovej hotelovej izby - a potom sme konečne mohli vyraziť.

Prišli sme do nejakého klubu. Ako poznám Alice, tak do toho najlepšieho v meste.

Bolo tam krásne. Všade sa ozývala perfektná tanečná hudba a mihali sa farebné svetlá. Samotný klub bol veľmi priestranný a bol úplne plný.

V rohu bol veľký bar a pri ňom sedelo zopár ľudí. V druhom rohu boli boxy, ale väčšina z nich bola prázdna, alebo ich “obyvatelia“ tancovali na parkete. Samozrejme nad parketom sa točila obrovská discoguľa.

Poskladali sme si svoje veci na sedačku a už ma Alice ťahala na parket. Už bola prezlečená. Teraz mala na sebe čierne kožené nohavice, fialové flitrové tielko bez ramien a samozrejme lodičky na opätku. Fialové. Svetlo sa od nej odrážalo a ona svetielkovala ako maličký vianočný stromček.

Začali sme tancovať. Práve hrali takú chytľavú – pre mňa neznámu – pesničku. Väčšina pohľadov sa zameriavala na nás dve. Veď predsa len, takéto niečo sa nevidí. Alice, ako malý elf, sa krútila a ja som mala miestami pocit, že prítomným chlapom začnú tiecť slinky. Ja som sa ju snažila napodobniť, a čuduj sa svete, ono sa mi to podarilo.

Neviem ako dlho sme tam tancovali – mohli to byť minúty, možno aj hodiny. Vďaka spánku, som nebola vôbec unavená.

Nakoniec sa k nám pridali aj chalani – teda vlastne prítomní upírkovia mužského pohlavia. Edward tancoval so mnou a Emm s Alice.

Ak sa na nás doteraz nepozeral celý parket – tak teraz určite.

Baby pozerali na Emma a Edwarda a chalani na mňa a Alice. Vždy sa dalo presne rozpoznať, ktorý pohľad je pre koho. Nahnevaní na naše polovičky a roztúžení na nás. Keby som samozrejme bola “normály“ človek, a nie čudo z rozprávky, tak by som to nedokázala vidieť. A takisto by som nedokázala počuť Edwardove tiché zavrčanie. Pozrela som na neho, ale on sa tváril fakt neprítomne. Akoby tu ani nebol. Zrazu strelil hlavou k Alice a už ma ťahal preč z parketu.

Len som poskakovala za ním a snažila sa zvyknúť na zmenu svetla. Vyšli sme totiž von. Tam už stála Alice a Emmett. Ani jeden z nich sa netváril bohvieako nadšene.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa prekvapene. Dúfam, že nič zlé.

„Ako to mohli vedieť?“ opýtal sa prekvapene Edward. Čo sa tu preboha deje?

„Ja neviem, ako to mohli vedieť. Veď tam ani neboli a nemali to ako zistiť. Tak prečo?“ spýtala sa Alice. Emmett len pozeral z jedného na druhého. Jeho tvár vyzerala presne tak, ako som sa cítila ja. Nechápavo.

„Môžete mi už konečne povedať, čo sa tu deje?“ zakričala som a všetci prítomní upíry nadskočili. To mám také pľúca?

„Páni, ty máš teda hlas,“ povedal Emmett a “akože“ si zakrýval uši. Fakt vtipné.

„Deje sa len to, že asi o dve minúty sem príde Alec a Jane Volturiovci, pretože sa dozvedeli, kde si a myslia si, že ťa nejako ohrozujeme, keďže ťa naša rodina neprijala,“ povedal Edward a ja som mala pocit, že mi ujdú oči. Je síce pravda, že Volturiovci majú oči všade, ale, že sa dozvedia fakt všetko, to som netušila. Veď o tomto nevie ani Zaf a jej sestry.

„Kedy prídu?“ zašepkala som potichučky. Počuli to.

„Prídu odtiaľ,“ Alice ukázala smerom pred nás, na parkovisko, za ktorým sa rozprestieral neveľký parčík. „Presne o dvadsaťšesť sekúnd...“ Povedala Alice. Ja som len prikývla. Hádam nebudú konať predtým, než sa začnú pýtať.

„Teraz,“ zašepkala Alice spolu z Edwardom naraz. Hneď na to som videla v tieňoch dve postavy v dlhých čiernych plášťoch.

Samozrejme by som to nemala vidieť. Ale ja nie som “normálna“ takže to vidím.

„Ahojte, prečo ste prišli?“ spýtala som sa zvesela, keď boli dostatočne blízko, aby som rozoznala ich tváre. Aj keď som vedela, že to budú oni dvaja, musela som vidieť, aby som uverila. Ja viem, som neveriaci Tomáš.

„Dopočuli sme sa, že máš nejaké problémy, tak nás poslal Aro, aby sme to skontrolovali,“ povedal mi známy zvonivý  - a trochu detský – hlas Aleca. Ako ja ho rada počujem.

„Problémy? Zdá sa vám, že nejaké mám?“ spýtala som sa nevinne. Snažila som sa zachrániť túto situáciu.

„No, Aro sa dozvedel, že si tu stretla Cullenovcov, a že ťa neprijali. Vraj sa ťa pokúsili zabiť, ale ako tak pozerám, si s nimi zadobre,“ povedala tentoraz maličká Jane.

„No to asi som, nie? Veď ináč by som tu s nimi nestála,“ povedala som pevne. Zaujímalo by ma kedy som sa stala takou vynikajúcou klamárkou. Vnútri som sa však úplne rúcala. Keby oni vedeli, že je to vlastne pravda.

„To je pravda. Aro bude naštvaný, že mu klamali. Veď ho poznáš. Každopádne sme ťa radi videli Rain, vyzeráš skvele.“ Povedala spokojne Jane. Že by sa jej nechcelo zabíjať? No to je dosť možné. Síce to vie len málokto – ja patrím k tým šťastným zasväteným – ale Jane aj Alec, vlastne Cullenovcom závidia. Vlastne všetkým vegetariánom. Im sa nikdy nepodarilo prejsť na vegetariánstvo a tak im akosi vegetariáni preto ležia v žalúdku. Nevedia pochopiť ako to zvládajú z takou ľahkosťou.

„Vďaka Jane. Aj vy dvaja vyzeráte skvele. No skôr stále rovnako,“ a zasmiali sme sa. Zaujímavé ako táto situácia prešla na takú odľahčenú za pár sekúnd.

„Nechcete ostať?“ spýtala som sa nádejne. Už som ich dlho nevidela.

„Radi by sme, ale musíme niečo vybaviť a nemáme na to veľa času. Budeme to musieť zvládnuť do tvojej oslavy, takže budeme musieť ísť,“ povedala Jane. Aj s Alecom prišli ku mne a obaja ma objali. Potom sa usmiali na tých troch – ktorí vyzerali v miernom šoku – a vydali sa tým istým smerom ako prišli.

„No páni Rain. Ty to s upírmi vážne vieš,“ povedala obdivne Alice. Kto by to nevedel, keby ich poznal tak dlho a vyrastal medzi nimi?

„To vieš, to chce len prax. Ale poďme dovnútra. Začína mi byť zima,“ povedala som a otočila sa smerom ku klubu.

„Choď dovnútra, my si niečo ešte prediskutujeme,“ povedala Alice a ukázala smerom k dverám. Poslúchla som ju, hoci vážne dosť neochotne.

Vošla som teda a sadla si do nášho boxu a čakala. Zatiaľ som si objednala nejakú minerálku a pomaly upíjala.

„Rain, nejdeš sa so mnou prejsť?“ spýtala sa ma zrazu Edwardov hlas. Trošku som podskočila, nakoľko ma vyľakal. Len som prikývla a nasledovala ho. Prechádzka je dobrý nápad.

Boli sme vonku a on mieril do neďalekého parku. Na čo sa chce ale prejsť?

Už sme boli pekne hlboko v parku a stále nič nehovoril.

„Edward, deje sa niečo?“ opýtala som sa plná pesimizmu. Niečo mi tu nesedí. Mám také divné tušenie.

„Zatiaľ nič, ale ja nie som Edward,“ povedal a jeho hlas už vôbec nebol Edwardov. Pred mojimi očami sa jeho podoba začala meniť. Bol vyšší, jeho svaly sa zväčšili – ale len trochu – vlasy sa predĺžili a zmenili na blond. Najhoršie to však bolo z očami. Zmenili farbu zo zlatej na červenú. Upír živiaci sa ľudskou krvou.

Napadol ma náramok, ale hneď som tú myšlienku zavrhla. Nech je to hocikto, vidina Volturiovcov mu nezabráni ublížiť  mi. Cítila som, že sa to blíži.

„Ja som James,“ povedal oplzlým hlasom a ja som mala dojem, že sa povraciam.

Zrazu sa na mňa vrhol. Zvalil ma na zem a ruky mi priklincoval nad hlavu. Začal ma bozkávať na pery. Krútila som hlavou a metala sa, ale čo zmôžem s kamenným upírým telom? Nič. Vôbec nič.

Presunul sa na môj krk a ja som sa zo všetkých síl snažila, nejako sa odtiaľ dostať. Aj keď som vedela, že je to márne, nemohla som sa len tak vzdať.

Jeho ruka putovala po mojom tele a začala mi vyhŕňať sukňu. Pochytila ma taká panika, že som na chvíľu úplne zamrzla.

Trvalo to len chvíľu a keď som sa prebrala, bránila som sa ešte viac. Vedela som, že to nepomôže, ale nemohla som ho nechať len tak, aby to spravil.

Jeho ruka mi vyhrnula sukňu úplne hore. Jedným prudkým pohybom mi strhol silonky aj nohavičky. Potom ruku nasmeroval na

svoje nohavice a ja som presne vedela čo robí – rozopína si ich, aby ma mohol znásilniť. Prečo ale mňa?

„Prosím, nie...“ šepkala som stále dookola medzi slzami, čo mi stekali po tvári.

Oddiaľoval mi stehná a ja som dúfala v jediné – že to urobí a proste odíde. Jeho ľadovú ruku som cítila medzi stehnami a mne sa zdvihol žalúdok. Bolo mi na vracanie a nie len z toho, čo robil. Prečo ja? Preletela mi hlavou posledná myšlienka predtým ako som prestala byť pannou a prišla tma, ktorú som privítala z otvorenou náručou. Dokonca som za ňu ďakovala.

Ako som do nej upadala začula som ešte niečo – zúrivé vrčanie v trojhlase... Potom bola len tma.

Ja viem je to divná kapitola, ale snáď vás to neodradilo a vy ste prišli až do konca. Tak zanechajte koment. Vďaka, nessienka :)

P. S.: a nezabúdajte, že pokračovanie bude len na základe komentov a ja ich očakávam aspoň 15 :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 10. kapitola :