Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 7. kapitola

07.11.2011 (12:45) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 709×

Kapitola 7. - Asi som viac sebadeštruktívna, než som si myslela. Alebo som totálne sprostá, keď som vletela upírom rovno pod nos.

Nasledoval hlboký nádych a výdych.

„Čo. Ste.“

Zložiac si ruky na hrudi som čakala na odpoveď.

Aj on sa nadýchol, ale vyzeralo to dosť kŕčovito.

„Hm... veríš na upírov?“ nadhodil.

„Upírov?“ vyprskla som a hneď nato sa hystericky rozosmiala.

Ale on sa nesmial. Prestala som sa smiať a zadívala sa naňho. Tváril sa... vážne. To sa mi nepáčilo.

„Vidím, že nie,“ skonštatoval.

„Mala by som?“ spýtala som sa prihlúplo.

„Vzhľadom na to, že si s jedným zatvorená v jednej miestnosti... asi hej.“

Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Toto bolo... fakt šialené. Ale asi by ma to nemalo prekvapovať a mala by som byť spokojná. Konečne som dostala odpoveď na otázky. Tak prečo mám chuť prepadnúť sa pod zem?

„Bojíš sa?“

Zažmurkala som. „Nie. Prečo? Mala by som sa?“

Vyzeral prekvapenejší než ja. „No, pokiaľ chceš spáchať samovraždu, tak naozaj nemáš čoho.“

Zamračila som sa. „Hovor vážne!“

„To ty si s tým začala,“ ohradil sa.

„Ale ja sa naozaj nebojím. Len...“ Spýtavo zdvihol obočie. „Len to potrebujem spracovať.“

XXX

Naozaj netuším, koľko času som strávila sedením na kraji postele a pozeraním do blba. Prebralo ma až to, keď sa ozvali prirodzené ľudské potreby. Chcela som to ignorovať, ale plný močový mechúr sa proste ignorovať nedá. Nakoniec som musela spraviť tú najponižujúcejšiu vec v celom svojom živote. Totiž, musela som potrebu vykonať do vedierka s vrchnákom. Fakt ponižujúce.

„Ja ich zabijem, keď ich chytím do rúk, naozaj to neprežijú!“ zastrájala som sa, keď som musela podstúpiť tú potupu. No aspoň som si popri tom poriadne zanadávala a zafrflala.

Veľmi mi to však nepomohlo, keďže ma nikto nepočul. Teda okrem neho, ale jeho nerátam, on za to zrejme nemohol.

XXX

Zobudila som sa na to, že som sa ocitla na zemi.

„Au!“

„Si v poriadku?“ ozvalo sa z kúta.

„Áno, len som sa trochu buchla.“ A vyrazila si dych.

Jeho hlas mi však pripomenul jednu vec, ktorú som chcela urobiť už dávnejšie; chcem odpovede na niekoľko tisíc otázok, ktoré mám.

Podišla som k nemu sa sadla si oproti, tak, aby som sa ho nedotýkala, ale aby som naňho videla. (Keďže svetlo sa ešte stále nikomu neuráčilo doniesť a je logické, že samé nepríde.)

Odkašľala som si. „Takže, hm...“

„Edward.“

„Čo?“

„Zvykneš na všetko reagovať otázkou ‚čo‘?“ spýtal sa ma. Znelo to ako informačná otázka, ale asi mu to už liezlo na nervy.

„Nie, ale vytrhol si ma z kontextu,“ ohradila som sa. „Čo si to vravel?“

„Že sa volám Edward.“

„Aha,“ začervenala som sa. Bóžinku! Som tu s ním už... vlastne ani neviem koľko a ešte stále som nepoznala jeho meno. „Prepáč, nejako som pozabudla na slušnosť. Mala by som sa hanbiť.“

„Nevadí. Pokračuj,“ vyzval ma.

„Mám nejaké otázky.“ Prikývol. „A chcela by som na ne odpovede.“

Edward naklonil hlavu nabok a skúmavo sa na mňa zadíval.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa zmätene.

„Ty sa ma naozaj nebojíš?“ Vravel to akoby tomu nemohol uveriť.

„Už som povedala, že nie. Prečo? Čakáš, že zoberiem nohy na plecia a s krikom odtiaľto utečiem?“

Zadíval sa na zamknuté dvere za mojím chrbtom a pousmial sa kútikom úst. „Asi by ti to nebolo veľmi platné, ale áno. Naozaj som si mysle, že začneš aspoň kričať.“

Keby len vedel, že mňa len také obyčajné dvere nezastavia, asi by sa tváril trochu inak.

„No ak ti chýba ten krik, stačí, keď sa budem musieť opäť posadiť na to hnusné vedro,“ povedala som. „Ale inak, naozaj sa nechystám s krikom od teba utiecť,“ oznámila som mu.

„Prečo?“

Zadívala som sa na svoje ruky a hrýzla si pery. „Vieš, prišla som k záveru, že keď verím na Santa Clausa, na Dcéru Smrťa a duchov, neviem prečo by upíri nemohli existovať. Myslím, že rovnako ako ja môžete existovať aj vy. Zvažovala som aj to, že začnem kričať a domáhať sa slobody, ale asi by mi to nebolo nič platné. A potom...“

„Čo potom?“

„Som si povedala, že je to vlastne jedno.“ Pri tých slovách som sa mu pozrela rovno do očí.

Myslela som, že Edward ma znova chytí pod krk, pretože vyzeral vytočený ešte viac, než vtedy.

„Takže tebe je to jedno?!“ spýtal sa a z hrude sa mu ozývalo vrčanie.

Preglgla som. „Áno, presne tak,“ potvrdila som.

„Tebe je naozaj jedno, že som možno vrah a zabíjam ľudí? Tebe naozaj nezáleží na vlastnom živote?“

Asi som ho vytočila naozaj poriadne. „Trvám na svojom,“ povedala som pevne.

„Už som pár ľudí zabil,“ varoval ma.

Pokrčila som plecami.

„Chcel som zabiť aj teba.“

Srdce sa mi rozbehlo trochu rýchlejšie, ale... prekvapivo som sa stále nebála.

„Ešte stále som tu, no nie?“

„No k opaku veľa nechýbalo,“ zamrazil ma.

Bola som ticho. Nenašla som nič, čo by bolo vhodné teraz povedať.

Edward si vzdychol. „Takmer som ťa zabil. Ja... ani netušíš, aké bolo ťažké ovládnuť sa. Aké bolo ťažké neurobiť to, neprisať sa k tvojmu krku a nezabiť ťa,“ zveroval sa. Hlavu si zložil do dlaní. Jeho bolesť akoby som cítila aj ja.

„Ale nespravil si to,“ šepla som a priala si, aby sa usmial. „Prečo?“

Vytreštil oči. „Ty. Chceš. Vedieť. Prečo. Som. Ťa. Nezabil?“ dostal zo seba pridusene.

Zamyslela som sa. „Hm, hej.“

Vzdychol si. „Ja... nechcem byť netvor.“

„Trochu neúspešne vzhľadom na to, že žiješ v hrade spolu s...“

„Ja k nim nepatrím,“ prerušil ma.

„Čo?“

„Že nie som Volturi.“

„Tak?“ napovedala som mu.

„Celým menom som Edward Cullen.“

„Čo presne to znamená?“

„Vieš, vlastne pochádzam z Ameriky. Donedávna som žil aj so svojou rodinou na Aljaške.“ Pri spomienke na svoju rodinu sa usmial. Škoda, že ja sa pri spomienke na môjho otca usmievať veľmi nemôžem.

„Ale Volturiovci by nezniesli, keby existoval taký veľký klan a oni by ho neriadili. A tak raz prišli pre mňa, aby som nastúpil do ich gardy. Odmietol som, a tak ma zobrali násilím. A tak som tu.“

Postupne som sa dozvedela takmer všetko. Napríklad, že Cullenovci sú iní ako Volturiovci. Nelovia totiž ľudí ako Volturiovci, a tak ich oči nie sú červené. Na otázku aké oči majú oni sa len usmial a povedal, že raz to uvidím, tak mám byť trpezlivá.

A tiež som sa dozvedela, o ‚talentoch‘, ktoré niektorí upíri majú. Čím ďalej, tým viac som žasla. Až pokiaľ nepovedal, aký talent má on.

„Zopakuj to!“ vyzvala som ho. „Povedz mi, čo dokážeš.“

„Čítať myšlienky?“

„Ja. Ťa. Asi. Zabijem!“ skríkla som.

„Bella, upokoj sa...“

„Ako mám byť pokojná, keď sa mi vŕtaš v hlave?!“

„Veď práve. Tebe ich čítať nemôžem.“

„Čo?“

„Neviem prečo to tak je, ale jednoducho ich tebe čítať nemôžem.“

Na niečo som si spomenula. „To si myslel tým ‚nepočujem ťa‘?“

„Áno.“

Zamyslela som sa. „Čo myslíš, prečo to tak je?“

„Neviem, naozaj neviem. Carlisle by ti o tom vedel povedať viac. Ja len viem, že si jediná.“

Zamračila som sa. „ Som čudná?“

Zasmial sa. „Tak ja v hlave počujem hlasy a ty si myslíš, že si čudná?“

Nakoniec sme sa dostali aj k tomu, prečo som tu vlastne ja a čo sa odo mňa očakáva. Teda, čo Aro očakáva.

„To je vtip, povedz, že je to vtip! To nemyslí vážne! Zbláznil sa? To je tá posledná vec, ktorú v živote spravím. Vlastne nie! Nikdy ju nespravím, nikdy!“ rozčuľovala som sa.

Edward zdvihol ruky akože sa vzdáva. „To som nevymyslel ja, nemusíš na mňa kričať.“

Zamračila som sa. „Kričala som?“

„Si hluchá?“

„Nie. Ospravedlňujem sa. Ale... toto fakt nespravím.“

Edward mykol plecami. „Prepáč, ale myslím, že nemáš veľmi na výber.“

Bol tu jeden nepriestrelný fakt: mal pravdu. Do čerta!

Zamračila som sa. „Niekedy mi...“ zmĺkla som.

Edward spozornel a ja som sa zrazu ocitla stáť vedľa postele a dosť ďaleko od miesta, kde som bola až doteraz.

„Čo...“ začala som, ale vtom sa otvorili dvere.

Do miestnosti vstúpil Christien. Vtom som si spomenula na jednu vec; konkrétne na čierno-bielu fotografiu, ktorá v rámčeku stála na krbe Newtonovcov. Christien na stolík položil tácku s jedlom a svietnik s jednou sviečkou a chystal sa na odchod.

„Christien!“ zavolala som. Ani sa neobzrel. Keď sa predo mnou zatvárali dvere od mojej poslednej šance, skúsila som to inak.

„Christien Newton!“

Akoby zamrzol.

„Christien Newton,“ zopakovala som, „chcem s tebou hovoriť.“