Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 2. kapitola

22.10.2011 (12:00) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 769×

Kapitola 2. – Keď sa zjaví Smrť, znamená to... tuším problémy.

Ahoj Isabell, ozvalo sa.

Vzdychla som si. „Oci, čo tu robíš?“

Milý pozdrav na začiatku by celkom stačil.

„Ahoj,“ povzdychla som si. „Nechceš ísť ďalej? Je tu trochu tma a ja som nezobrala sviečku,“ dodala som na vysvetlenie.

Bolo jedenásť hodín v noci a všetci naokolo už spali. Inak by som otca do kuchyne určite nevpustila. Teraz sedel za stolom na Jonathanovom zvyčajnom mieste pod oknom. A ja som sedela oproti nemu a popíjala kakao.

„Predpokladám, že keď si ma prišiel pozrieť už pred Vianocami, tak sa niečo deje,“ poznamenala som. Obyčajne máme rodinné schôdzky len na Vianoce, moje narodeniny a keď sa mne niekedy ráčiť zavítať domo... k nemu. Teda nie veľmi často.

Hmm... áno. Správne. Povedal hlasom s hĺbkou približne na rovnakej úrovni ako je Mariánska priekopa.

Smrť pred sebou rozložil menšiu mapu sveta.

Nevieš náhodou, kde sa nachádza Minojský záliv? spýtal sa ma.

„Hm... nie, to naozaj netuším,“ odpovedala som popravde. „Prečo?“

Ále, hrozná katastrofa. Výbuch obchodnej lode. Veľa mŕtvych.

Rozšírili sa mi oči. „Bože môj, kedy sa to stalo?“

Smrť sa zamračil – teda spôsobom, akým sa môže mračiť niekto, kto je iba kostra a namiesto očí má len prázdne očné jamky. A len veľmi, veľmi hlboko v nich má svetielka, niečo ako drobné hviezdičky, ktoré jediné pôsobia priam priateľsky, keď na vás žmurknú, a keď sa nimi na vás zadíva, máte pocit, akoby vám obnažoval najhlbšie hĺbky duše.

Ešte sa len stane. Keď to prekliate miesto nájdem na mape, zahundral.

Odľahlo mi. Dnes budem spať pokojne. No, v istých medziach.

Mapu zložil. Ale na odchod sa nechystal, to som vedela.

„To nie je všetko, však nie?“ Na konci som to zvrtla na otázku.

Nie.

„Naozaj nemusíš chodiť okolo horúcej kaše. Chcem vedieť, čo sa deje.“ Trochu ma jeho postoj urážal. Myslela som, že ma pozná natoľko dobre, aby to vedel a nerobil zbytočné okolky.

Rozmýšľam, ako ti to povedať.

Vzdychla som si. „Oci, čo odo mňa chceš?“

Vedel, kam mierim. Spod plášťa černejšieho než noc bez Mesiaca a hviezd vybral asi troje presýpacie hodiny a položil ich na stôl tak, aby som ich dobre videla.

Niečo sa deje, oznámil mi. A zdôrazňujem, že to povedal veľmi vážne.

Vlastne, ani mi to hovoriť nemusel. Ja som to videla.

Na tých presýpacích hodinách nebolo nič čudné – všetky mali drevo drevené a cez sklenené sklo som mohla vidieť jemnučký piesok farby jemného piesku. Čudné bolo to, čo bolo v nich – ten piesok. Lebo piesok v presýpacích hodinách, ktoré vlastní Smrť, sa odsypáva a keď sa dosype úplne, znamená to, že dotyčný človek umrel.

No tento piesok sa ani nepohol.

Z vlastných skúseností viem, že piesok sa odsypáva úplne každému – vrátane Santa Clausa, Zubnej víly a škriatkov, či čarodejníkov. Existujú len dve výnimky, ktorým sa piesok neodsypáva.

Tou prvou je sám Smrť; jeho hodiny sú veľké, čierne a ebenové, a nemajú vôbec žiadny piesok. Tie druhé hodiny, ktorým sa čas nesype, sú tiež drevené, ozdobené veľmi jemne a sú čiernobiele. Respektíve jedna polovica je čierna, druhá biela. (Koho by to náhodou zaujímalo, výzor hodín sa rovná človeku a jeho ja.)

„Sú ako tie moje!“ zvolala som zarazene. Áno, presne tak. Tá druhá výnimka, ktorej piesok sa nesype som ja a tie čiernobiele hodiny tiež vyjadrujú mňa. Náhodou presne viem, prečo vyzerajú práve tak.

Ale ja som ich nezastavil.

Nezmohla som sa na nič viac, len na prekvapené zalapanie po dychu. Keby to náhodou ešte niekto nevedel, som adoptívna dcéra Smrťa. Ale to už asi vedia všetci. Našiel ma ešte keď som bola úplne malinká a tak sa stalo, že Smrť sa uľútostil nad malým bábätkom a keďže by vo svojom dome rád mal aj nejakú nefrflúcu živú spoločnosť, zobral si ma k sebe. Len raz som sa odvážila spýtať sa prečo. Z odpovede som vydedukovala niečo v tom zmysle, že ho na mne niečo zaujalo. (Myslím, že aj tuším čo.) No po nejakých rokoch strávených s ním a s jeho – povedzme kuchárom – Albertom, ktorý je nehorázne ufrflaný a pesimistický a nemá rád deti, som si dupla nohou a povedala, že chcem späť na zem medzi ľudí.

No Smrť mi povedal, že ma tam pustí, ale len s jednou podmienkou – totiž, nebudem starnúť. A tak sa, logicky, nebudem približovať smrti. Teda... jasné, že som smrteľná, ale na starobu neumriem. No a keďže som na zem chcela ísť naozaj veľmi, súhlasila som.

A tak ma vtedy Smrť zaviedol do Druhej siene – práve do tej, ktorú som nikdy nevidela, lebo som do nej mala zakázaný vstup a vchod do nej som nikdy nenašla. A práve do tej siene, v ktorej boli uložené hodiny všetkých magických hm... ľudí, ako je napríklad spomínaný Santa Claus a Zubná víla, či bohovia. A v tej sieni – úplne uprostred – stáli na malom stolíku vedľa seba dvoje hodiny; moje a Smrťove. Potom otec tie moje zobral do kostenej ruky a kosteným prstom poklepal po ich vrchu. Piesok vo vnútri sa zachvel a okamžite sa prestal sypať. A tak som tu.

„A kto potom? Nemohli sa zastaviť len tak, však nie?“ zisťovala som.

Povedal by som, že sa zastavili samé, pretože ja som sa ich ani nedotkol.

„Ale... tí ľudia, ktorým patria, oni prestali starnúť, však?“

Asi hej. Vyzerá to tak. A vyzerá to aj tak, že môj ocinko si po prvýkrát niečím nie je úplne istý.

Opatrne som do ruky zobrala jedny z hodín. Boli úplne normálne – až na ten piesok. Bol ako keby zamrznutý. Akoby ten, kto hodiny predstavuje, zamrzol v čase. A to bez pomoci Smrťa.

Našiel som ich náhodou v jednom rade, kde som už nejakú dobu nebol.

Keď môj otec povie, že niekde už 'nejakú tú dobu nebol‘ znamená to v preklade, že niekde nebol už aspoň sto rokov.

Nie je na tom nič čudné, ale pozri sa na roky narodenia.

Hodiny v mojej ruke som otočila a pozrela sa navrch, kde býva napísané meno a dátum a rok narodenia a tiež úmrtia. Písalo sa tam: Jane Volturi, 23. máj 1523 –

Nič viac.  Ale to mi k maximálnemu údivu úplne stačilo. To dievča malo byť kvalitne mŕtve už dobrých... zaokrúhlime to na dvesto tridsať rokov. Uf.

„Pokúsil si sa nájsť ich?“ spýtala som sa.

No, momentálne mám trochu nabitý program. Vieš, niekde v Uhorsku vypukol mor a ja sa z povinnosti musím potulovať po uliciach a potom je tu ešte tá zátoka...

„Dobre, dobre, pochopila som.“ Naozaj nepotrebujem vedieť, kde všade v najbližšej dobe umrú ľudia. Smrť len pokýval hlavou.

„Takže ty odo mňa očakávaš, že tých,“ kývla som k hodinám „ľudí pôjdem hľadať a zistím, prečo je to tak, však.“ Mala som v pláne spýtať sa ho to, ale odpoveď som poznala.

Máš veľmi vhodné predpoklady na to, aby si to dokázala.

„Ja viem, že by som to možno po čase dokázala, ale ja mám prácu. Nemôžem tie deti opustiť len tak! Sú mi skoro ako rodina!“ začala som sa rozčuľovať.

Znamená to nie, však? Má dobrý postreh, to sa mu musí uznať.

„Áno, presne tak. Nikam nejdem. Ani sa odtiaľto nepohnem. Nikdy neopustím Jonathana a Melindu a Mikea a vlastne všetkých. Nikam nejdem,“ zopakovala som.

Smrť sa... hm, uškrnul.

Zatiaľ.

„Čože?“ vyletela som. „Čo myslíš tým 'zatiaľ‘?" vyzvedala som. Začínala som mať veľmi neblahé tušenie.

Ále nič, zahováral. Prajem ti dobrú noc, Isabell.

„Aj tebe,“ odpovedala som automaticky.

Ešte dlho som sa v posteli prehadzovala a rozmýšľala nad významom otcových slov.

Čo tým, dofrasa, myslel? Zatiaľ... akože podľa neho zmením názor? To robiť nezvyknem. Jedine ak by ma k tomu niečo prinútilo. Ale veď... hlúposť! Mám spať. Inak zajtra nevstanem a budem mať zle a deti zas ničo vyvedú.

V noci som sa zobudila na strašný sen. Najprv tam bol Christien a vzápätí som sa dívala do karmínovočervených očí zabijaka. Ráno som si nič z toho nepamätala.

Nasledujúcich niekoľko dní išlo všetko úplne hladko. S Lisou sme sa pomerili a skamarátili. Tiež sa prestala maľovať. Videla som síce, že niekedy veľmi túžobne pokukáva po nočnom stolíku, ale sľub dodržala.

Pomaly sa blížili Vianoce. Decká chceli stromček zdobiť už dva týždne pred sviatkami, čo som im však nekompromisne zakázala. A koniec koncov, ešte sme stromček ani nemali. Keď ho nakoniec pán Newton doniesol, bol vysoký skoro dva metre a deti výskali od radosti. Len Lisa vyzerala akoby bola smutná alebo ju niečo trápilo.

Keď som sa jej odvážila prihovoriť, povedala, že nič sa nedeje, len ju bolí hlava. Mne však moje podvedomie hovorilo niečo iné; už dávnejšie som si u Lisy všimla zvláštnu vlastnosť – keď sa malo niečo stať, alebo hrozilo akékoľvek nebezpečenstvo, Lisa bola veľmi nepokojná a nesvoja. V ten deň som to nechala tak, veď času dosť.

Všetko bolo v úplnom poriadku poriadku.

Až do rána dvadsiateho tretieho decembra.

„Bell! Bell! Rýchlo! Vstávaj! Niečo sa stalo!“ Melinda mi spolu s Jonathanom skočila do postele. Mike čakal vo dverách s Jessicou v náručí.

Najprv mi napadlo, že sa niečo stalo jednému zo zvierat, ale keď som videla výrazy všetkých naokolo, prepadla ma strašná predtucha. Niečo sa stalo. Niečo sakramentsky zlé.

Rýchlosťou svetla som vyliezla z postele a obliekala si župan.

„Deti, čo sa deje?“ spýtala som sa, lebo nikto sa nemal k činu.

Jonathan sa mi s plačom hodil do náručia. Melinda ešte odolávala, ale aj tej stekali po lícach slzy veľké ako hrachy.

„Lisa.“ Viac zo seba nedostala a aj ona nasledovala Jonathanov príklad.

„Mike, čo sa stalo? Niečo sa stalo Lise?“ nevedela som, čo si mám o tomto zmätku myslieť. Bála som sa len jednej veci – že umrela. Ale to by mi hádam otec povedal, dohodli sme sa na tom. A keby mi to aj nepovedal, ja by som vedela, že tu bol.

Mikeov hlas znel ako prázdny sud – úplne duto a bez citu.

„Zmizla.“

Asi desať sekúnd som na nich nemo civela a spracovávala, čo mi práve povedal.

Zmizla. Lisa zmizla. Aj ona. Rovnako ako Christien. To túto rodinu prenasleduje nejaká kliatba, keď im každé tri roky deti miznú úplne bez stopy?

Pán a pani Newtonovi sa rozhodli zalarmovať políciu, ale nebolo to na nič. Povedali im, že máme sviatky a vtedy sa takéto veci proste neriešia. Skoro ma vykotilo, keď mi to pán Newton zopakoval.

Celý deň prebehol v úplnom tichu a ponurej nálade. Každý si predstavoval ten najhorší scenár. Ale ani jeden nebol natoľko hrozný, aby som ja nevymyslela ešte horší. Pretože všetky ich predstavy sa točili iba okolo smrti. Ja som však vedela, že väčšie hrôzy môže človek zažiť aj bez toho, aby zomrel.

Večer si všetci ľahli bez najmenšieho reptania a deti zaspali aj bez toho, aby som im povedala rozprávku. Na dom a rodinu Newtonovcov akoby sa zniesol čierny mrak zúfalstva, smútku a beznádeje. To akože majú byť Vianoce?

Bola takmer polnoc a ja som stále nespala. Nemohla som zaspať. Všade bolo úplné ticho a Lisina izba zívala prázdnotou. Rozhodla som sa, že sa na chvíľu zabavím tým, že ozdobím vianočný stromček a poteším tak deti. A keď som na vrchol umiestňovala trblietavú hviezdu, rozhodla som sa. Niektoré veci sa proste nemôžu nechať len tak a treba niečo robiť.

Volám sa Isabella Swanová a som adoptívna dcéra samého Smrťa. Na svete nie je nič dostatočne hrozné, aby som sa s tým neporadila. A ak pri tom budem myslieť na Lisu, nie je šanca, že by som to nedokázala. To je moje rozhodnutie.

Tak čo? Páčilo sa? Má zmysel pokračovať? Ja viem, že mám priveľa otázok, ale naozaj chcem poznať váš názor a veľmi ma zaujíma, čo si o tom myslíte.

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Daughter of Death - 2. kapitola: