Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 12. kapitola

24.11.2011 (15:00) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1178×

Kapitola 12. – Keď smútok z rozlúčky drása srdce... čo pomôže? Sladký med na utíšenie? Nie. Lebo už len pomyslenie na med mi do očí vháňa slzy.

Zatvorila som oči a niekoľko sekúnd sa sústredila. Potom som zdvihla ruku a luskla prstami.

Lisa už niekoľko hodín nerušene spala. Edward vravel, že sa z toho dostane; horúčka jej už klesla a nabrala trochu farby. Vravel aj to, že mala obrovské šťastie – keby ju našiel len o pár hodín neskôr, bola by už pravdepodobne mŕtva. Ja som sa len pousmiala – áno, mala obrovské šťastie, priam zázrak. Mala pri sebe Edwarda.

Bola som rada, že je v bezpečí a celkom v poriadku. Ale zároveň som mala obrovskú chuť Christiena roztrhnúť. Prečo? Áno, jeho sestra bola celkom v bezpečí, ale nemala zimné oblečenie, zásoby jedla ani nič podobné, čo by jej uľahčilo pobyt v prírode. A jej koňa zožrali vlci.

Keď ho nabudúce stretnem, poriadne mu to vytmavím, zaumienila som si.

Edward ju našiel schúlenú pod stromom, napoly zasypanú snehom. Nebyť toho, že počuje myšlienky ľudí naokolo a má oveľa lepší čuch a sluch, objavili by ju až na jar, keď sa bude topiť sneh. Mŕtvu.

„Čo budeš robiť?“ spýtal sa ma Edward a vytrhol ma z hlbokého zamyslenia.

„Čo?“

„Čo chceš robiť? V budúcnosti.“

„Vrátiť Lisu jej rodičom. Zdravú a živú,“ povedala som. To bol môj prvotný cieľ. Nebyť neho, nebola by som tu. Nebyť neho, teraz by som trúchlivo sedela vo svojej izbe u Newtonovcov a smútila nad Lisiným osudom. Alebo – keby ma Newtonovci vyhodili – by som pravdepodobne bývala u otca. Dočasne. No hlavne, nespoznala by som Edwarda. A za to budem Volturiovcom do smrti vďačná, aj keď sa to zdá totálne trafené a uletené.

„A potom?“

„Potom?“ Neplánovala som to povedať nahlas, pretože to len poukázalo na fakt, že neviem. „Nemám nejaké konkrétne plány do budúcnosti,“ povedala som vyhýbavo.

Edward ma stále hypnotizoval svojím zlatým pohľadom a zdalo sa, že na niečo čaká.

Rezignovane som si vzdychla. „Naozaj netuším,“ povedala som úprimne.

Edward sa víťazne usmial. Jeho oči zažiarili a zdalo sa, že je s odpoveďou celkom spokojný.

„Prečo?“ Rozhodla som sa zistiť príčinu jeho spokojného úsmevu, takého okúzľujúceho a dokonalého, že na jeho opis by nestačilo ani niekoľko synonymických slovníkov.

„Pretože som tak roz...“ nedokončil, pretože v kúte sa niečo zahniezdilo, ozval sa odtiaľ zvuk veľmi podobný prekvapenému výdychu a potom sa odtiaľ ozvali aj zarazené slová:

„Isabell?“ spýtala sa Lisa zarazene.

Jediné, čo mi v tom momente prišlo na rozum, bolo zdvihnúť ruku a lusknúť prstami.

„Hups,“ povedala som, keď som videla, že plamene v kozube sa prestali vlniť a ‚zamrzli‘.

Otočila som sa k Edwardovi. „Edward, musí znova zaspať,“ povedala som rozhodne - v hlave mi skrsol plán. „Alebo, jednoducho, najbližších osem hodín o sebe nemôže vedieť.“

„Si si istá?“ Edward na mňa skepticky pozrel.

„Určite,“ vyhlásila som.

„Myslím, že viem o niečom, čo to zariadi. Počkaj pol hodinu,“ povedal, odbehol do tmy a stratil sa mi v padajúcom snehu. Teda, teraz veľmi nepadal, keďže som ho zastavila.

Edward sa vrátil aj so skleneným flakónikom plným podozrivej tekutiny.

„Čo to je?“ spýtala som sa skepticky.

„Niečo, čo ju na pár hodín uspí. Nemaj strach, nič sa jej nestane.“ Chvíľočku ma pozoroval. Asi som sa tvárila rovnako divne, ako som sa cítila.

„Nerozmyslela si si to?“ spýtal sa.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. „Nie,“ povedala som, kým som si to naozaj nestihla rozmyslieť.

„Tak fajn,“ prehodil a s pokojom umierajúceho trochu tekutiny nalial na bavlnenú vreckovku. „Ty luskni prstami a ja spravím, čo je treba,“ inštruoval ma a medzitým sa postavil za Lisu.

„Tak dobre,“ povzdychla som si a kým som stihla dostať ešte nejaký šialenejší nápad, luskla som prstami a čas sa opäť rozbehol. Len s tým rozdielom, že bolo o hodinku viac, než predtým.

„Je to len sen,“ zašepkala som Lise pätinu sekundy predtým, než jej Edward vreckovku jemne priložil k nosu a ona zaspala.

Edward sa zadíval na mňa a milo sa usmial. „Bella, upokoj sa, bude v poriadku,“ povedal upokojujúco.

Tak, a je to. Aj by som si spokojnosťou pomädlila ruky, keby tu nebola ešte jedna vec. Niečo oveľa, oveľa horšie, než samotný fakt Lisu uspať. A pravdepodobne tiež niečo, čo budem do konca svojho mizerného života strašne ľutovať.

Nemýlila som sa.

XXX

Renée spokojne cválala po oblohe a Lisa sediaca v sedle predo mnou spokojne spala. Jediný, kto tu spokojný nebol, som bola ja. Zasa len a len ja.

Pri spomienke na Erdwardov výraz, keď som mu oznámila, že sa budeme musieť rozlúčiť, mi do očí vohnal slzy. Zamrzli mi na lícach. Ten rozhovor bola najťažšia vec, akú som kedy urobila. V celom mojom mizernom a bezvýznamnom živote.

XXX

„Edward, ja som to sľúbila. A nielen Melinde a samej sebe, ale aj otcovi. Teda... nie celkom, ale povedal, že mi verí. Nechcem ho sklamať,“ vysvetľovala som, ale pravda bola taká, že som sa len snažila hľadať ospravedlnenie sama pre seba.

A potom som spravila tú chybu, že som sa pozrela do jeho očí – takých úchvatných a úprimných, zlatých a hlbokých. Takých prekrásnych. Zviezla som sa k zemi.

„Prepáč,“ rozvzlykala som sa. Slzy mi tiekli prúdom a nemalo zmysel ich zotierať.

Edward bol takmer hneď pri mne. „Pšššt, Bella, neplač,“ upokojoval ma, ale jeho snaha vo mne len vyvolala ďalšie pocity viny a rozplakala som sa ešte viac.

Edward ma zobral do svojho náručia a ja som sa mu ako malé dieťa hľadajúce útechu do nej schúlila. Zdvihla som k nemu mokrý pohľad. Usmial sa na mňa, ale bol to smutný úsmev. Nikdy v ňom nebolo menej radosti a krásy ako teraz. Dokonca ani v tej kobke vo Volterre nie.

Prstom mi jemne prešiel po líci a jeho studený dotyk na ňom zanechal horúcu stopu. Pevne si ma privinul a ja som ho tiež objala. Bolo to také spontánne a krásne, že som na všetko na niekoľko sekúnd zabudla.

„Ach, Edward,“ vzdychla som si.

„Moja krásna Bella,“ zašepkal mi do ucha.

A potom sa jeho pery, jemné ako zamat a studené ako ľad, dotkli tých mojich – mokrých od sĺz a horúcich od jeho dotyku. Bol to najkrajší bozk v mojom živote. No, pravdu povediac, bol prvý. To však nič nemení na fakte, že som si bola istá, že krajší už nebude.

Záleží na tom, že trval iba jednu sekundu?

Stála som nehybne ako socha a užívala si Edwardovu prítomnosť. Jeho prekrásnu vôňu, jeho nádherný zjav a chuť, ktorú jeho pery zanechali na tých mojich. Tak krásnu a fascinujúcu, že sa slovami nedá popísať.

Ešte raz ma pohladil po líci. „Zbohom,“ zašepkal.

A ja som sa bez odpovede, bez rozlúčky otočila a ušla ako totálny zbabelec.

XXX

Ešte aj teraz, niekoľko hodín od tej udalosti, mám pery stále horúce a jeho dotyk akoby vpálený nielen do pokožky, ale aj do pamäte. Naveky.

Tvár som si schovala do kapucne svojho plášťu, ktorý na sebe teraz mala Lisa a ukryla tak prúdy tečúcich sĺz, ktoré ma štípali na lícach.

„Bože môj, Edward, čo som to len spravila?“ pýtala som sa sama seba. Ale vôňa Lisiných vlasov ma presvedčila o tom, že vracať sa nemá zmysel. On tam už aj tak nebude. A ja... ja mám teraz povinnosti.

Pohladila som Renée po šiji a slzy si utrela. Plač nič nevyrieši. Len rany ešte viac posolí. Akoby už aj tak neboleli dosť.

XXX

Keďže nad Londýnom mal deň ešte stále plnú moc, bola som nútená zastaviť čas. Opäť.

Potom som Renée nasmerovala k zemi a keď sa jej kopytá jemne dotkli hrubej snehovej pokrývky, zoskočila som dolu aj s Lisou v náručí. Renée som pobozkala na ňufák a postrčila ju, nech si ide svojou cestou. Už dávno nemala poriadnu prestávku.

Vedela som, že celý Londýn zamrznutý v čase dlho nezdržím, a tak som sa čo najrýchlejšie snažila nájsť uličku, ktorá by bola dostatočne blízko k domu Newtonovcov a zároveň aby v nej bolo čo najmenej ľudí. Tam som Lisu zložila na zem. A presne v momente, keď sa čas opäť rozbehol, snehové vločky padajúce z oblohy dopadli na mahagónové vlasy Belly Swanovej.

Sklonila som sa k Lise a jemne ňou zatriasla. Nemusela som čakať dlho, o chvíľu sa jej viečka zatriasli a ona na mňa uprela pohľad svojich očí. Kvapku dezorientovaných.

„Ach, Lisa!“ zvolala som presne v tom momente, keď ona: „Ach, Bells!“

Rozosmiala som sa a Lisa sa mi hodila do náruče. Objala som ju a z očí mi vytryskli slzy. To objatie mi pripomenulo moje posledné. To, pre ktoré mám teraz v hrudi vypálenú veľkú dieru, ktorú síce nie je vidieť, ale môžem povedať, že cítiť ju je.

Lisa ma stlačila ešte silnejšie. „Bella, neplač,“ vzlykla.

Prehltla som a snažila sa slzy zatlačiť späť. Aj na to budeš mať čas, hovorila som si. A dokonca budeš mať aj vankúš. Teda, ak ťa nevyhodia.

Pohladila som Lisu po líci. „Ty malá potvorka, chýbala si mi.“ Naozaj mi chýbala. Už niečo vyše mesiaca som nikomu nedala tvár do lavóra a nevykartáčovala ju.

Lisa sa mi hodila do náručia a ja som ju odniesla domov.