Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 11. kapitola

21.11.2011 (16:00) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 874×

Kapitola 11. – Ľudia by deťom naozaj nemali rozprávať samé horory, kde hlavnú úlohu zohráva strašná Dcéra Smrťa. Má to zlý vplyv na deti.

„A hoci si myslíš pravý opak, chcel by som ti iba povedať, že mi to nie je jedno. A aj napriek tomu, že by som mal cítiť pravý opak...“ stíchol.

„Čo?“ spýtala som sa ticho. Mala som pocit, že je to niečo dôležité, niečo, čo všetko zmení.

Edward si vzdychol a rezignovane mi pozrel do očí. „Záleží mi na tebe, Bella. Naozaj.“

A ja som si uvedomila, že nie je jediný. Aj mne na ňom záležalo. Možno až priveľmi. Ale ja som už proste taká, nechcem si nič pripúšťať. Ale keď to už spravím, potom to ide ako lavína; celú ma to strhne. Zrazu som zistila, že mi na ňom nielen záleží, ale mám ho rada. Veľmi rada.

A hoci som si uvedomovala, že s niečím takýmto sa mu zveriť nikdy nemôžem a navždy to zostane mojím tajomstvom, v srdci ma hrial príjemný pocit toho, že aj ja mám na svete človeka, ktorý mi pomôže, keď to budem najviac potrebovať. Mám priateľa.

Usmiala som sa, ale zároveň mi z očí stieklo niekoľko osamotených sĺz, ktoré však po chvíli už neboli také osamotené.

„Bella? Ty plačeš?“ spýtal sa ma Edward a tváril sa... skrúšene. Áno, to je správny výraz.

Potriasla som hlavou. „Ja ani sama neviem, čo robím!“ Vyprskla som do smiechu.

Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla, aby som mohla normálne rozprávať. Utrela som si slzy.

„Edward, chcela by som sa ospravedlniť.“

„Za čo?“ spýtal sa zmätene.

Rozhodila som rukami. „Ty si ma vážne nepočúval?“

„Počúval.“ Stále nechápal.

„Za to, čo som povedala. Boli to,“ vzdychla som si, „samé klamstvá. Mrzí ma to.“ Červenala som sa ako prezretá paradajka.

„Bella, môžem ťa uistiť, že ty sa naozaj nemáš za čo ospravedlňovať.“

„Ale mám,“ trvala som na svojom.

„Nie, nemáš!“ trval na svojom on.

Rozosmiala som sa a hodila po ňom snehovú guľu. Ako inak, uhol sa a ja som o necelú sekundu mala na šatách sneh. Edward už nestál oproti mne, ale jeho smiech sa ozýval spoza môjho chrbta.

Otočila som sa a zvalila ho na zem. Rukami som naňho nahrabala čo najviac snehu a aj ja som sa rozosmiala.

Edward ostal ležať pod snehom a vôbec sa nemal k tomu, aby tú kopu, čo som naňho naniesla, dal zo seba dole. Trocha som sa zľakla, že som zase spravila niečo nevhodné a naštvala ho, tak som ho rýchlo začala odhrabávať.

Keď som mu z dokonalej tváre zmietla aj poslednú vločku snehu, pozerali sa na mňa dva fascinujúce uhlíky a pery, - také dokonalé, že na to nestačí ani slovná zásoba všetkých obyvateľov Zeme - sa zdvihli v jemnom úsmeve.

S úsmevom od ucha k uchu som sa naňho zahľadela. Vedela som, že city, aké k nemu prechovávam, by také proste byť nemali, ale... vy by ste si dokázali pomôcť, keby ste sa pozerali do tváre tej najdokonalejšej bytosti pod slnkom? Asi nie.

Pri skúmaní jeho anjelskej tváre som si vôbec nevšimla, že dobrú kopu snehu spracoval do podoby poriadnej snehovej gule, ktorá ma vzápätí trafila. Keď som sa naňho šokovane pozrela, len mi nezbedne vyplazil jazyk.

„Ty jeden!“ zastrájala som sa a rozhodla sa mu to vrátiť aj s poriadnymi úrokmi.

O chvíľu na to sme sa ako totálni dvaja blázni kotúľali v snehu dole kopcom, pričom som sa ho držala ako kliešť, aby som si niečo nespravila.

Niekde uprostred svahu som sa zrazu z ničoho-nič ostala stáť. Edward ma držal za ramená a čakal, kým sa mi prestane krútiť hlava.

„Čo je?“ spýtala som sa ho zmätene.

Bez slova ma chytil a nasmeroval takmer úplne opačným smerom. „Vidíš to?“ spýtal sa.

Zamračila som sa a snažila sa v tej tme niečo rozlúštiť. Neúspešne.

„Nie,“ povedala som. „Mala by som niečo vidieť?“

„No,“ Edward sa na mňa pozrel, „možno je to pre tvoje oči príliš ďaleko.“

„Hej, možno by som mala zájsť k doktorovi,“ frflala som.

Edward sa rozosmial. „Myslím, že to je nejaká chatka. Ale nepočujem žiadne myšlienky, podľa mňa tam nikto nebude.“

Pri slove ‚chatka‘ sa začali ozývať moje skrehnuté prsty a zuby sa mi samé od seba rozdrkotali. Zvláštne, pri Edwardovi som aj zabudla, že mi je zima.

Edward sa na mňa pozrel a uškrnul sa. „Tuším sa tu objavila celkom vhod.“

XXX

Edward mal pravdu; bola to nejaká lesná chata a nebolo v nej ani duše. Nebola veľmi veľká – mala len tri miestnosti. Ale ja som sa okamžite zabývala v tej prvej, keď som v kúte uvidela poriadny krb. Už potrebujem len drevo a oheň.

O chvíľu ohník v krbe veselo praskotal a ja som s úsmevom hľadela do červených plameňov. Toto mi tak chýbalo! Keď človek nezažije odlúčenie od úplne bežných vecí ako napríklad teplo, oheň, teplý čaj alebo kakao, či už len obyčajný výhľad z okna, pričom sneží a vy ste usalašený v hojdacom kresle zakrytý teplou dekou, vôbec vám to nepripadá úžasné. Mne to momentálne pripadalo ako raj.

Vnútri som si zložila meč a premočený plášť dala sušiť.

„Hm, Bella,“ ozval sa spoza môjho chrbta Edward.

„Áno?“ prekvapene som sa otočila.

„No, vieš, ja som nebol na love už niečo vyše mesiaca a obávam sa, že je pre teba kvapku nebezpečné teraz sa zdržiavať v mojej blízkosti, pretože...“

„Jasné, si smädný,“ prerušila som ho. „Prečo nejdeš na lov?“ Snažila som si uchovať neutrálny výraz; ešte stále som si celkom nezvykla na to, že Edward je upír a má trochu odlišnejšie potreby ako ľudia.

„Veď práve to sa ťa chcem opýtať. Môžem ísť?“

Úplne nečakane ma zaliala vlna náhlej paniky. „Ale vrátiš sa, že áno?“ spýtala som sa so strachom. Nechcela som tu ostať sama a Edward...

Edward sa usmial. „Samozrejme, že áno. O necelé dve hodiny ma tu máš ako na koni,“ uistil ma. Chvíľu si ma premeriaval. „Zvládneš to tu sama?“

„Jasné, že áno!“ významne som sa pozrela na meč opretý o stôl. „Som predsa nejaká dcéra Smrťa, no nie?“

Usmial sa a o chvíľu ho nebolo. Ale vo vzduchu sa ešte niekoľko sekúnd ako snehové vločky vznášali tri tiché slová:

Dávaj si pozor.

XXX

Za chvíľu som obriadila celé naše prechodné bydlisko. Vyzametala som dlážku, ustlala posteľ a vyhriala ju kameňmi, aby mi v noci nebola zima (hoci nebolo ešte ani ráno, ale istota je istota) a dokonca som si aj uvarila čaj. Za necelú hodinu bolo v chalúpke príjemne teplučko a ja som sa šťastne usmievala.

Dve hodiny ešte stále neubehli, a preto som Edwarda vôbec nečakala. A tak som ostala veľmi prekvapená, keď sa zrazu prudko otvorili dvere a v nich stál on aj s niekým v náručí.

„Bella, Bella, rýchlo!“ budil moju duchaprítomnosť a zatváral pri tom dvere.

Ale moja duchaprítomnosť si sedela na vedení a prebrala sa až vtedy, keď dievča v Edwardovom náručí začalo zdesene kričať. Mne hneď došlo prečo – ona verila v Dcéru Smrťa a som si istá, že doteraz o nej nepočula nič pekného. No a teraz stála Isabell rovno pred ňou.

V tej chvíli mi nenapadlo nič iné, len prudko sa postaviť zo stoličky, sekundu sa sústrediť a potom lusknúť prstom. Vresk ustal.

Edward sa s maximálnym prekvapením zadíval na dievča vo svojom náručí, ktoré akoby zamrzlo uprostred výkriku. Skutočnosť bola taká, že naozaj zamrzlo.

„Čo. To. Je?“ spýtal sa zmätene.

„Hm, ja.“

Stále zmätený pohľad sa presunul a teraz Edward stál, hypnotizujúc akýsi bod za mojím chrbtom. Obzrela som sa a zbadala predmet jeho záujmu. Bol ním porcelánový čajník, ktorý som v tom zmätku prevrhla. Čo na ňom bolo také divné? Zastavil sa na polceste k zemi a čaj, ktorý sa z neho pri páde vylial, nehybne visel vo vzduchu.

Začervenala som sa. „Zastavila som čas,“ dodala som na vysvetlenie.

Edward zvraštil čelo. „Bella? Prečo to nefunguje aj na mňa?“

„Čo?“

„Prečo som nezamrzol aj ja.“

„Aha.“

Červenala som sa ešte viac. „Vieš, niektoré moje schopnosti fungujú len ľudí, ktorí v sebe nemajú nič magického ani nadprirodzeného. A ty si upír,“ vysvetlila som mu.

Nijak to nekomentoval, len sa zadíval na dievča, ktoré držal. Aj mne stačil jediný pohľad a vedela som, že je s ňou zle.

„Je podchladená, našiel som ju v lese, keď som sa vracal späť,“ povedal mi. „Povedal by som, že dlho nevydrží. Bez poriadnej opatery určite nie.“

Rozbúchalo sa mi srdce. Pretože ja som tie mokré vlnité vlasy farby slnečných lúčov, bledú pokožku, ktorá teraz mala modrastý nádych a modré oči s jemným náznakom šedej, ktoré boli teraz vytreštené v nemej hrôze poznala. Až priveľmi dobre poznala.

Sklonila som sa nad ňou, jemne ju pohladila po líci studenom ako ľad a snažila sa zastaviť slzy, ktoré mi stekali po lícach.

„Lisa, neumieraj,“ zašepkala som ticho a prosebne.

Edward neváhal a položil ju do vyhriatej postele. Poriadne ju poprikrýval, no najskôr jej zvliekol premočené a zamrznuté oblečenie. Potom sa obrátil ku mne.

„Takto nevyzdravie,“ povedal mi. „Čas opäť musí ubiehať.“

Len som bezmocne pokrútila hlavou.

„Prečo?“

„Lebo... sa ma bojí,“ hlas sa mi na konci zlomil. Zamračene som sa naňho pozrela. „A netvár sa, že to nevieš, jej predsa myšlienky čítať môžeš.“

Edward podišiel ku mne a prstom mi zdvihol hlavu tak, aby mi videl do očí. „Bella, upokoj sa. Ty ju zachrániš. Viem to.“

Smutne som sa pousmiala.

„Kričí a bojí sa len preto, lebo je na tom zle. V poslednom čase toho zažila toľko, že jej to nemuselo prospieť. Čudujem sa, že sa ešte nezbláznila,“ poznamenal, ale keď videl môj panický výraz, zasmial sa. „Robil som si srandu. Bella, vzchop sa, musí sa vyspať.“

Zadívala som sa do jeho očí a usmiala som sa. A zrazu mi došla jedna vec, ktorou som sa v kútiku mysle zaoberala už odkedy sa Edward vrátil - vyzeral inak. Respektíve jeho oči. Boli úprimné a mali akúsi podivnú farbu topásu s leskom zlata a hĺbkou sladkého roztápajúceho sa medu. Boli...

„Také krásne,“ zašepkala som a ruka mi automaticky vyletela k jeho tvári. Prstami som sa jemne dotkla jeho líca. Ten letmý dotyk stačil na to, aby mnou preletel silný náboj.

Ruka mi bezvládne klesla k boku.

Odvrátila som pohľad a zrušila tak to tiché puto a akúsi výmenu prebiehajúcu medzi nami. Zatvorila som oči a niekoľko sekúnd sa sústredila. Potom som zdvihla ruku a luskla prstami.