Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dangerous Blood - 3. kapitola

29.06.2010 (07:15) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1024×

3.Alec

Na Edwarda si zuby brúsila aj jedna tretiačka – Brooklle. Stále za nami sliedila, vrhala „sexi“ pohľady a snažila sa za každú cenu vydobyť si jeho pozornosť. Pomaly prechádzali dni, týždne až prešli dva mesiace a Alec ma po prvýkrát oslovil.

„Hej, Vivien. Si sa s tým Cullenom nejak zblížila. Volal Aro, chce, aby si to skončila, lebo my skončíme s tebou,“ zašepkal mi raz v jedálni. „Bolo by ťa škoda, páčiš sa mi. Možno, keby si chcela, mohli by sme spolu... hm... chodiť? Áno, tak sa to hovorí.“ Toto ma už naozaj nahnevalo a spustilo reťazec reakcií, nie len u mňa. Edward pri stole zavrčal,  Alice ho kopla pod stolom, Rose mu strelila facku a Tanya ušla z jedálne. Ja som vybuchla. Keby som mohla, v tvári by som od hnevu bola červená ako rajčina.

„Trhni si, kretén!“ na viac som sa nezmohla. Vybehla som z miestnosti najrýchlejšie, ako by človek dokázal ísť. V aute som zapla rádio na plnú paru a čušala, premýšľala som. Ja, najväčší nepriateľ upírov, si obľúbim rodinu tých beštií. Ani hlboké nádychy mi neupokojili splašený tep. Je to zvláštne. Ja by som na tomto svete ani nemala byť. Srdce mi nebije, ale v žilách mi prúdi krv čierna ako noc. Všetko krásne musí byť nebezpečné. Ja som zabijak, lovec. Na okno mi zaklopal Edward. Nevšímala som si ho. Otvoril si a nastúpil.

„Čo sa deje?“ spýtal sa opatrne. Na rádiu som ešte zvýšila hlasitosť. Odtiahol mi ruku od tlačidla a vypol prehrávač. Chytil ma za bradu tak, aby som mu pozerala do očí. „Takto. Netuším, prečo si ušla ani čo sa stalo, ale nemusíš sa preto trápiť. Neviem ťa prečítať, na tvári nemáš žiadne emócie, no viem, že Alec a Jane si ťa držia pre niečo na uzde. Oni nevedia veci zakryť tak dobre ako ty,“ šepkal nežne. Chcela som mu všetko povedať, ale za predným oknom Alec pokrútil hlavou a o pár metrov ďalej sa pridala i Alice.

„To... som len rozrušená. Spýtal sa ma, či s ním nechcem chodiť,“ hlesla som. Znovu sa ozval strašidelný zvuk z jeho hrude, vrčal. Bez slova odišiel, zazrel na Aleca a Jane a nasadol do strieborného volva. Viezla som sa domov, keď mi do cesty vbehol Alec. Naštvane som vystúpila z auta a postavila sa mu tvárou v tvár.

„Prečo si taká. Pochybujem, že Cullenovcov zabiješ, takže ti do smrti toho veľa nezostáva...“ Náhle som mu skočila do reči.

„Nebudem s tebou chodiť a ku Cullenovcom: sú iní ako vy. Nie sú to krvilačné beštie. A ešte niečo ti poviem a to naposledy: prestaň za mnou liezť!“ Nasadla som naspäť a vyštartovala domov. Týmto sa to asi skončí. Vzala som to skratkou cez les, aby som si zašla na lov. Už dlho som nič nelovila a je dosť nebezpečné pohybovať sa medzi ľuďmi. Auto som nechala na ceste a zašla hlbšie do lesa. Obklopovali ma rôzne vône. Chvíľku mi trvalo, kým som ich rozoznala. Edwardova vôňa sa od lesnej zvery a pumy na východe dosť líšila. Medovo sladký podtón ma pálil na nose i jazyku, ale zároveň ma ukľudňoval. Chcela som sa prizrieť bližšie. Vlasy som stiahla do chvosta na temene hlavy a vykročila smerom, z ktorého prúdila vôňa – na východ. „Zápasil“ s čriedou danielov. Lovil tak elegantne, že ma znovu pohladilo pri srdci. Nechcela som, aby ma zbadal a tak som vyštartovala na sever. Narazila som na veľkého medveďa, ktorý ležal v jaskyni.

Po love som sa krokom vracala k autu. Stál tam a prezeral si ho. Otočil sa smerom ku mne, vyšla som z krovia.

„Ahoj,“ šepla som. „Čo tu robíš?“

„Čo tu robíš ty? Ja som prišiel... hm... na prechádzku.“ Tváril sa zamyslene. Pozrela som na auto.

„Hej, pokazil sa mi tento šrot.“ Ukázala som naň. Neveriacky sa pozrel.

„Mercedesy sa často nekazia, ver mi. O autách viem svoje!“ zahlásil hrdo a pozrel sa naň. Ľahostajne som pokrčila ramenami. Otvoril kapotu, zahvízdal a zavrel ju. „Je úplne v poriadku,“ povedal napokon.

„Ďakujem, Edward.“ Lišiacky sa usmial a otočil sa k lesu.

„Oh, Vivien, dnes Alice robí nejakú party a nechcela by si prísť?“ Chvíľu som premýšľala. Dnes aj tak nemám nič na práci, tak som prikývla a nasadla do auta. Znovu sa šialene zasmial. Obaja sme odišli. Doma som si dopriala upokojujúci kúpeľ, trošku si vyčistila biele zuby, už len preto, lebo boli od krvi a začala s prípravou. Najprv sa namaľujem, aspoň trochu. Sadla som si do jedálne so všetkými potrebnými vecami včetne zrkadla. Na viečka som naniesla tenkú vrstvu čiernych tieňov, čierna linka, špirála a jemne ružový lesk na pery. A nastala ďalšia dilema. Čo si preboha oblečiem?!

Rýchlo som vbehla do svojej izby a hľadala niečo v skrini. No nič okrem riflí a tričiek, či svetrov tam nebolo. Spomenula som si, že v skrýši mám ešte nejaké svoje veci a už aj viem, čo si oblečiem. Mojou rýchlosťou mi výlet trval len pätnásť minút. Šaty boli čerstvé, svieže ako po opraní a voňali ako zimná príroda. Vzala som všetko – topánky, šaty, ruže a proste všetko, čo tam bolo. Čierne vlasy som nechala voľne padať na ramená. Vybrala som čierne šaty s flitrovaným korzetom, jemnou saténovou skladanou sukňou, pod to legíny, obyčajné hnedé silonky a na nohy baleríny. I na moju temnú dušu som vyzerala dobre. Odrazu ktosi zaklopal na vchodové dvere.

„Wow,“ hlesol Alec. „To si sa takto vyparádila len kvôli mne?!“ vykríkol a ja som zabuchla dvere. On ich však znovu otvoril – ak za otvorenie dverí považujeme, že ich dotyčný vylomí z pántov.

„Vypadni!“ zhúkla som. Oči zúžil do tenkých štrbiniek a na perách sa mu rozlial podivný úsmev.

„Tak takto sa vo Forkse víta návšteva? Myslel som si, že taká stará... ehm... nazvime ťa upírkov,“ pri tom slove ma striaslo, v hlase mal čudný podtón, „by mala poznať zákony slušnosti.“ Sladko sa usmial.

„Po prvé, nie som upírka, po druhé, neviem kto tu nepozná pravidla slušného správania a po tretie, idem preč. Cíť sa tu ako doma!“ vykríkla som posmešne. Moje gesto zabuchnúť dvere zlyhalo hneď, ako som uvidela vytrhnutý kus dreva. Stál pri mne v jednom okamžiku. Chytil ma za zápästie a vykrútil mi ho za chrbtom. 

„Alec...“ prerušil ma, keď som otvorila ústa.

„Nie, Vivien. Nikam nejdeš!“ šepol mi do ucha. Zaťala som ruky v päste a snažila sa striasť ho.

„Alec! Ty idiot, pusť ma!“ Pri mojom žiadostivom hlase sa zasmial. Odrazu sa vo dverách objavila Jane.

„Máme poradu, Vivi. Aro volal,“ povedala jednoducho. Alec ma chytil ešte pevnejšie a bral ma von. Sneh sa topil pod jemným mrholením, zo stromov kvapkala a padala tá biela nádhera, ktorú tak zbožňujem. Zastavili sme hlboko v lese.

„Prečo si ešte nezabila Cullenovcov?! Zamilovala si sa, čo?“ kričal zúrivo Alec. Silno som zavrela oči a napla viečka. Krv ma pálila všade, kde sa ma dotkli Alecove silné ruky. Do očí sa mi nahrnula krv. Z ničoho nič som dostala facku. Silná, prenikavá bolesť z pomliaždenín mi zatínala svoje nechty hlboko do mŕtveho srdca.

„Au,“ hlesla som. Lesom sa ozval prenikavý smiech.

„Toto tvoje svinstvo na mňa už nikdy neskúšaj!“ skríkla Jane rozzúrene. Prstami ma oblapila okolo tváre a potlačila. Tlak rozmliaždila ďalších pár kostí. Zapišťala som bolesťou, na čo sa obaja zasmiali. Blízko v kroví sa ozvali ľahké kroky. Zvierajúce ruky ma pustili a obe bosorácke dvojičky zmizli v lese. Zatočila sa mi hlava. Na líci som ucítila krv a potom sneh. Okolo mňa sa objavila hustá hmla.  Prvý krát v mojej existencií som omdlela, či zaspala. Posledné, čo som cítila boli ľadové ruky na mojom tele.

* * *

„Carlisle, len mi povedz, že bude žiť!“ kričal medový hlas. Znel strašidelne, ale zároveň sladko. V izbe sa ozvali ďalšie kroky.

„Edward, upokoj sa. Toto dievča nikdy ani nežilo, je to Lugaru,“ odpovedal ďalší mužský hlas. „Len je iného druhu, ako ostatní. Jeden z jej rodičov bol zrejme upír. Odhadujem to tak, že to bol otec...“ Edwardov hlas ho prerušil v strede vety.

„Nie je možné, aby nežila! Počujem jej tep, spieva mi jej krv,“ šepol a zlyhal mu hlas.

„Veď o to ide,“ pokračoval Carlisle, „srdce jej nebije, no v žilách jej prúdi krv. Zraniteľná je iba keď ju niekto upáli, ale zaživa. Nikdy v mojej existencií som sa s niečím takým nestretol. Videl som nesmrteľné deti, vlkolakov, Deti Noci a aj polo upíra, ale toto?! Kto by to čakal,“ rozprával. Ozvalo sa ďalších pár krokov, ale každý mal inú intenzitu.

„Bude to dievča niečo jesť?“ spýtala sa žena mamičkovským tónom, v ktorom som začula obavy.

„Neviem, Esme, ja neviem. Skús niečo pripraviť, musíme byť nenápadný a pripravený na všetko,“ odpovedal Carlisle. Pohla som stŕpnutými prstami, na čo moje telo pôsobilo veľkou dávkou bolesti. Pomaly, veľmi pomaly som otvorila oči. Vo svetlej miestnosti stálo päť zlato okých upírov. Edward upravený ako vždy, žena s medovými vlasmi v modrých šatách, veľký chlapec obrastený svalmi a krátkymi kučeravými vlasmi. Dievča so zlatými vlasmi, ktoré jej splývali na lopatkách, na mňa pozeralo nenávistným pohľadom a pri mne stál muž z blond vlasmi, v modrej košeli.

„Pomaly, Vivien,“ povedal blondiak.

„Čo sa mi stalo?“ zaujímalo ma. Žena v šatách vybehla von z izby a vzápätí sa vrátila s jedlom v ruke. Na celý dom voňali vyprážané rezne.

„Spadla si a primrzla. Dosť podchladenú sme ťa doniesli sem. Carlisle, môj otec, ťa ošetril...“ prerušila som ho v strede vety.

„Edward, nerob zo mňa debila, dobre? Viem, že ma napadli Volturiovci, Jane a Alec. A viem aj to, že ste rodina upírov, ktorí sa živia zvieracou krvou, takzvaní vegetariáni. Tak mi povedz, ako som sa sem dostala, a keď je Carlisle doktor, tak nech mi povie, čo mi je.“ Skončila som svoj monológ. Všetci okrem blondínky udivene vzdychli.

„Našiel som ťa, keď som bol na love. Ležala si v mláke červenej krvi, no keď som ťa zodvihol, krv zmenila farbu v čiernu. Najprv som sa zľakol, ale zaniesol som ťa domov,“ znovu mu zlyhal hlas. „Ja, keď som ťa tam videl polomŕtvu, prišlo mi zle. A to som zistil, že som sa do teba zaľúbil, Vivien Eileen!“ Zostala som sedieť bez pohybu. Dych mi ustál a v miestnosti zostalo hrobové ticho.  Všetci už dávno odišli. Ja som si však nič nevšimla. Telo ma ešte v živote tak veľmi nebolelo, ako teraz.

„Prepáč, proste je to tak, pošlem Carlisla, aby sa na teba pozrel,“ poznamenal, a keď som ho chcela zastaviť, ušiel. O chvíľku sa tu už objavil Carlisle.

„Bolí ťa niečo?“ spýtal sa. Jeho okrové oči boli ako brána do sveta vedomostí. Vyžaroval z nich súcit, láska a pocit, že musí niekomu pomôcť.

„Bude vám stačiť veta typu: Je mi na zdochnutie, pán doktor?“ zažartovala som. Zdola sa ozval mužský, ohromný smiech. Carlisle s úsmevom prikývol.

„To je normálne, že ťa všetko bolí. Tie zranenia vôbec neboli pekné a na rukách si mala hrozné podliatiny. Edward celé tie dni, čo si spala šalel, či sa vôbec niekedy zobudíš,“ rozprával a v očiach mal výraz, akoby hľadel kdesi do minulosti. Hrdlo som mala ako zamrznuté, pretože som bola toľko dní bez krvi.

„Carlisle, prosím, nemáte tu nejakú krvnú banku, alebo čosi také?“ spýtala som sa zahanbene. „Z ľudskej stravy sa nenajem, lebo chutí ako blato,“ zašepkala som, ale znovu sa ozval ten smiech a ja som vedela, že niekto môj šepot predsa len počul.

„Ospravedlň Emmetta. Och, a k tej krvi. Ľudskú ti dať nemôžeme, ale keby si bola schopná vydržať na vegetariánskej strave, niečo by sa našlo.“

„Ja nepijem ľudskú krv,“ šepla som urazene. Šťastne sa usmial a o chvíľu stála pri mne blondínka a podala mi striebornú fľašku. Sála z nej vôňa krvi – soľ a hrdza.

„Ďakujem,“ hlesla som.

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dangerous Blood - 3. kapitola: