Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dangerous Blood 2. kapitola

28.06.2010 (13:30) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1095×

2. Stretnutie

Aro mi aspoň dal letenky. Povedal, že mi kúpili dom hlboko v lese, auto bude zaparkované v garáži, a keď si spravím svoju prácu, nenechám si ho. Aj tak mám v úmysle všetko vrátiť. Načo mi bude niečo, čo je stokrát pomalšie ako ja? Mal pravdu. Niekde za Forksom, hlboko v lese, sa nachádzala moja drevená chatka. Výhľad pekný, ale na môj vkus bolo všetko moc svetlé. Keď zabijem Cullenovcov, môžem sa vrátiť späť, hovorila som si v duchu. Slnko sa znovu skrylo za ťažké oblaky. Z nebies sa pustil biely sneh a o chvíľu sa zem trblietala novou nádielkou bieleho prášku. V malej garáži dosť ďaleko od chatky sa ukrývalo červené auto, kabriolet. Vo vnútri sa nachádzali aj moje falošné doklady – vodičský preukaz, rodný list a tak ďalej...

V chladničke sa nachádzalo niekoľko potravín, ktoré, samozrejme, nevyužijem. Sadla som si na lavičku za chatkou. Oči mi blúdili nádherným lesom. Všimla som si, že moje šaty sú celé zničené. Čierna zamatová látka vyžratá soľou. V malej jaskyni mám veci a myslím, že teraz je dobrá chvíľka zájsť si pre ne. Pomalým krokom som sa vybrala do hustej tmy lesa. Slnko zapadlo za obzor a deň prešiel do sivej noci. Namiesto behu som stále len kráčala. Mrholenie prešlo do snehovej víchrice. Zo stromov padali húfy veľkých symetrických vločiek. Zrýchlil sa mi dych, akonáhle som v ľadovom vánku zacítila med – sladkú vôňu, ktorá ma pálila v nose. Niekde sa tu istotne pohyboval upír. Sústredene som sledovala stopu. V snehu za mnou sa ozvali mokré kroky.

„Myslím, slečna, že ste sa stratili,“ zašepkal sladký hlas, hlas, ktorý mohol patriť len upírovi. Samovoľne, reflexne sa objavil „inštinkt“. Cítila som krv v očiach a chvenie v prstoch. S hlbokým nádychom som sa otočila. Meter za mnou stál on, jeden z Cullenovcov. Polo dlhé bronzové vlasy nedbalo učesané, snehobiela pokožka, zlaté oči, dokonalá linka nosa a tenké červené pery. Slonovinový rolák mu splýval na svalnatom tele, čierne džínsy a lesklé topánky. Nedokázala som však odtrhnúť zrak od jeho okrových očí. V očiach som už necítila krv, len ľad. 

„Si v poriadku? Stratila si sa?“ kládol jednu otázku za druhov. Znovu som sa zhlboka nadýchla. 

„Som v úplnom poriadku a nezablúdila som. Volám sa Vivien, pre priateľov Vivi,“ predstavila som sa.

„Ja som Edward Cullen,“ opätoval mi slušnosť, pokračoval, „môžem ťa odprevadiť?“ Mala som tušenie, že chce ešte niečo povedať, no odrazu sa tu zjavila malá upírka. Čierne strapaté vlasy mala vyčesané okolo hlavy ako svätožiaru. Jej zlaté oči svietili omnoho viac. 

„Ahoj, ja som Alice Cullenová. Môj brat by ti rád pomohol, no zajtra nastupujeme do tunajšej školy a ja ho potrebujem,“ prehovorila zvonivým hlasom a potiahla ho za ruku. 

„Počkaj, Alice. Ja som zablúdila a tvoj brat mi ponúkol pomoc. Potrebujem sa dostať domov.“ Edward na mňa vďačne pozrel. V zlatých dúhovkách sa mu objavili iskričky až mi moje mŕtve srdce poskočilo. 

„Tak fajn, Edward. Čakám ťa doma o chvíľu a Tanya tiež,“ pripomenula mu ešte, keď odchádzala. Prevrátil oči.

„Ďakujem, moja sestra je totálne šialená!“ zakričal, no ona už bola preč. Takže sestra. Je tu taká malá možnosť, žeby... Fuj, Vivien Eileen! Je to UPÍR! okríkol ma varovný hlas v hlave.

„Tak, ty si tu tiež nová?“ spýtal sa opatrne.

Prikývla som. „Budem chodiť do druhého ročníka.“ 

„Ja tiež.“ Obaja sme sa usmiali. Jeho úsmev bol božský. Lišiacky úškrn. Nechce sa mi veriť, že niečo tak krásne môže byť upír. Zafúkal štipľavý vietor a mne na plecia spadol sneh zo stromu. 

„Musí ti byť zima, ukáž.“ Po prvý raz som si všimla, že v ruke zviera čiernu koženú bundu. Jemne mi ju prevesil cez plecia, tak aby sa ma nedotkol.

„Niekedy sa neoplatí takto sa obliecť,“ poznamenal, keď sme skoro stáli pri mojej chatke. Tento pocit bol zvláštny, nepoznaný. Akoby mi niekto stlačil moje mŕtve srdce, no len ho pohladil. Odrazu mi čosi napadlo. Vzala som kôpku snehu a spravila z nej tvrdú guľu. Stačí zamieriť a trafiť sa, hovorila som si. Sneh okolo neho prefrčal, ale, bohužiaľ, netrafila som ho. 

„Hej!“ zakričal a napodobil ma. Guľa mi vletela rovno do pleca. Chvíľu sme sa tam tak guľovali, keď sa zjavila rusovlasá upírka. Jej telo pripomínalo mačkovitú šelmu. 

„Ehm, Edward,“ odkašľala si, pozrela na mňa a pokračovala, „dúfam, že si chcel ísť domov, Esme prichystala jedlo,“ to slovo vyslovila ako nadávku. Obaja sa otočili. Edward mi zakýval na rozlúčku. Počkala som, kým odišli a bežala  domov. Ani som si nevšimla, že prestalo snežiť.

* * *

Ach. Je čas. Vzala som tmavomodré úzke rifle, klasické čierne, sveter, zimnú nepremokavú bundu, tričko a tenisky. Školu som našla pomerne rýchlo. Kvádrová budova stála v starom areáli. Po obvode boli zasadené listnaté kry. Na malom parkovisku nestálo jediné auto. Za sivou oblohou, pod tenkou vrstvou oblakov, zasvietilo biele slnko. Smelým krokom som vstúpila do malej, teplej miestnosti. Zdobili ju kvetináče so zeleným porastom, biele steny a na konci stál drevený, písací stolík. Za ním sa nad hŕbou papiera krčila červenovlasá sekretárka. Okuliare sa jej neustále šmýkali z úzkeho nosa, pery stisnuté do tenkej linky. 

„Želáte si, slečna?“ spýtala sa potichu. Sebavedome som pristúpila k stolu. 

„Dobrý deň, pani,“ pozrela som na ceduľku s menom, „McQueenová. Ehm, môj o... otec ma prihlásil na túto školu a dnes by som mala nastúpiť.“ Slovo otec som ledva vyslovila. Spomenula som si na vlastného otca – Christopera Eileena. Po tvári sa mi rozlial smútok a ako tma mi zatemnil mozog. 

„Ó, áno! Pán Volturi, aké nezvyčajné meno. Nech sa páči, tu je rozvrh hodín a mapa areálu školy,“ podala mi dva malé papiere formátu A5. Dvere za mojou hlavou zavŕzgali a do nosa mi vrazila sladká vôňa. Otočila som sa na päte, ale hneď som sa aj zarazila. Vo dverách stál Edward Cullen, malá Alice a štyria upíri, ktorých som nepoznala. Veľký hromotluk, chlapec, ktorý mal v tvári výraz vznešeného leva, rusovlasá upírka zo včera a krásna blondína. Vlasy jej padali v jemných vlnách až po pás. Všetci mali zlaté oči. 

„Ahoj,“ pozdravili ma Edward a Alice zborovo. Obaja sa uškrnuli.

„Čo keby si nás počkala a išli by sme spolu,“ navrhol priateľsky. Rusovláska pozrela najprv na mňa a potom naňho. Chytil ju za ruku, aby ju upokojil. Otrávene sa usmial.

„A vy musíte byť rodina Cullenovcov,“ prehovorila sekretárka. Pohľad však venovala len Edwardovi. Z jeho bronzových vlasov padali krištáľové kvapky vody. 

„Áno sme,“ zašepkala blondínka. Na perách sa jej objavil krivý úsmev a s veľkým sebavedomím v tvári prešla okolo mňa k sekretárke. O niečom sa dohadovali. Vyšla som von do mrazivej zimy a čakala pod prístreškom. Medzi tým sa na parkovisko nahrnulo pár študentov, ktorí deň zahájili snehovou vojnou. Spoznala som medzi nimi i nejakých upírov z Volterry. Malá Jane v červenej, koženej bunde, Alec a nejakí upíri z gardy – aspoň myslím. 

„Tu si,“ ozval sa zamatový hlas tesne vedľa môjho ucha. Zvrtla som sa, aby som Edwardovi videla do tváre, no stál príliš blízko. Skoro sme sa dotkli.

„Pekný parfum,“ poznamenal, keď sa odtiahol. 

„Hm, ďakujem. Akú máš prvú hodinu?“ 

„Máme rovnaký rozvrh, takže španielčinu. Rose, Emmett a Tanya sú tretiaci. Mne a Alice zostala druhá trieda,“ zašepkal z výrazom upáleného šteniatka. Nejak sme sa dostali cez guľovačku, ale Edward schytal dve rany do hlavy. Na čom sme sa s Alice smiali. Edward vrčal ako šelma, čo vyvolalo ďalšiu salvu smiechu. Pri Cullenovcoch sa nemusím pretvarovať, je to akoby som bola znovu zo svojou rodinou. Po španielčine prišla angličtina, trigonometria, biológia a posledná hodina, geografia. Na každej z nich sme sa predstavili. Trigonometriu sme mali spolu s tretiakmi a to som sedela s Emmettom, vtipkárom, ktorý si nevie zavrieť papuľu, ani keď ho vyučujúci osemkrát napomenie a dvakrát zapíše. Postavou pripomínal grizlyho. Tmavohnedé kučeravé vlasy a priateľský úsmev. 

Veľké oči na nás robili všetci študenti. Holohlaví machri hvízdali na mňa, Rosalie, Alice, ale aj na Tanyu. Schytali však pár nepekných pohľadov od chalanov. Cestou na obed nás obklopovalo pol tucta študentov, dievčatá i chlapci. Keď sme vošli do jedálne, všetko stíchlo. Kuchárky na nás pozerali ako na diablove deti.

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dangerous Blood 2. kapitola: