Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dangerous Blood - 1. kapitola

22.06.2010 (14:30) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1462×

1.    Rozkaz

Posledný upír ma skoro zabil. Netrvalo by dlho a bolo by po mne. Žily ma stále od toľkého tlaku bolia, ako mi v nich pulzuje oheň. Chrbtica, lopatka i kľúčna kosť sú pri najmenšom prasknuté, ak nie aj dolámané na prach. Nezostáva mi nič iné, len preležať chvíľku dňa, aby som sa dokázala zahojiť tak rýchlo, ako to len môj organizmus dokáže. Verím, že moja návšteva v DeathVille – „Mesto Smrti“ výstižný názov pre môj pôvod - sa rýchlo rozšíri i do iných dedín. Dostane sa až do Talianska a celá Volturiovská garda ma príde hľadať. Pravdaže na čele s Jane, Alecom a Demetrim. Ak sa mi pošťastí, Felix ma rozpučí a zostane zo mňa len čierna škvrna. Arov štít Renata zostane vo Volterre, Caius a Marcus sa nepohnú rovnako, ako Aro. A žiadne upírie schopnosti na mňa nefungujú, i keď z rodovej línie nás Eileenovcov – zostala som posledná – mám bližšie k upírom, pretože môj otec je jeden z tých bastardov. Krvilačné beštie, ktorým neslúži zdravý rozum a vraždia ako keby im bolo počarované.

„Do kelu,“ zašomrala som, keď mi opätovne praskla kľúčna kosť. Cítila som nepríjemný tlak v ramene, ako sa mi rana začala hojiť. Nepotrvá to dlho, hovoril hlas v mojej hlave. Ľahla som si do bieleho snehu a potichu oddychovala. Krajinou sa ozýval len štebot vtákov a tlkot sŕdc lesnej zvery. Ten zvuk mi nahnal sliny do úst a zrýchlil tep. Pre smäd môj dnešný útok na upíra skoro zlyhal. Ešte chvíľu som oddychovala v bielej perine, no začalo snežiť a tak som sa vybrala nájsť si potravu, čo by zahnala moje nutkanie zabíjať i niečo iné, ako zver. Nechcela som zapadať do kategórie upírov, ktorí vraždia ľudí. Hnusí sa mi piť niečo, čo kedysi, keď moji prastarí rodičia ešte boli ľudia, prúdilo i v žilách mojich predkov. Vtáky boli ľahká korisť, no zachcelo sa mi čosi väčšie, chutnejšie. Možno jeleň, alebo srna. Šťastie stálo na mojej strane. Severným úbočím práve prechádzala črieda bylinožravcov a pár jedincov im určite nebude chýbať.

Skolila som len tých najväčších. Ich chuť som si však ani nestihla vychutnať. Pôžitok vystriedalo zdesenie a náhly strach. Z opačnej strany ku mne doľahol pálivý pach malej Jane a Aleca. Mal skoro rovnakú príchuť, samozrejme, veď sú dvojičky. Felix prišiel hneď po nich, no Demetriho vôňa prichádzala z opačnej strany. Vietor párkrát za tú malú chvíľu zmenil smer a podľa pachu, ktorý ku mne doliehal zo všetkých strán vyznel verdikt hlasu z mojej hlavy: som obkľúčená partiou pijavíc z Talianska. Rýchlo som sa snažila vymyslieť spoľahlivú stratégiu, ale náhle zatmenie v hlave mi nedovolilo premýšľať. Hoci ma ešte nikdy nechytili, videli ma a to im postačí aby ma zabili. Nik z nich by nemal poznať moje slabiny, ani Aro. Pálivá chuť upírov mi ako čierny plamienok tancovala na špičke jazyka. V nose príchuť orgovánu, ľalie a nejaké korenisté vône. Za stromami sa objavili sivé, popolavé a čierne plášte. Snehom sa niesli akoby lietali, ale môj sluch zachytil aj ich slabé kroky. Janin krutý úsmev a vražedný pohľad som veľmi dobre poznala.

„Ahoj, drahá Vivien. Alebo radšej Vivi?“ tenkým hláskom ma zdvorilo pozdravila. Jej „milosť“ som oplatila ľahostajným kývnutím hlavy. Jane a Alec sú vlastne jediní, ktorí ma poznajú. Až na jednu vec. Netušia, že som imúnna voči ich bosoráctvam, teda schopnostiam, kvôli ktorým ich má Aro v zbierke, ako trofeje za prvé miesto.  Alecovi sa v svetle utíchajúceho dňa zlovestne zablysli zuby.

„Aro by ťa rád videl, milá Vivi,“ zaspievala Jane sopránovým hláskom. Moje tiché vrčanie si všimlo pár upírov z gardy a oplatili mi ho hlbším, hrôzostrašnejším zvukom. Rýchlim pohybom som sa narovnala. Znovu mi zapraskala kľúčna kosť. Teraz sa však pridala i lopatka. Istá vec bola aspoň v tom, že sú len naštepené. Demetri sa začal otriasať pod návalmi smiechu, Felix sa len nepatrne uškrnul a dvojičky sa zvonivo, detsky zasmiali. Pri tom zvuku ma až zabolelo v ušiach

„Taká krehká a vraj zabíja upírov!“ vyštekol Demetri, načo sa za ním obzrela celá garda. Všetci okrem štyroch hlavných zostali bledší, ako obyčajne upíri bývajú. Teraz bolo do smiechu iba mne.

„Správy sa k Vám šíria rýchlo, drahá Jane, milý Alec“ poznamenala som svojim sladký, zvonivým, sopránovým hláskom. Možno keby som to povedala o pár oktáv nižšie, znel by môj hlas ako Jane. Alec sa pri ozvene môjho krásneho hlasu strhol, akoby mu čosi pripomenul.

„Caiovi volala jedna z jeho družiek, že sa tu niekde pohybuješ a dve ťa dokonca videli vraždiť.“ Pri tej predstave by sa mala strhnúť, ako Felix, no ani to s ňou nepohlo. „A teraz poď s nami. Felix, zober jej tú divnú vec z chrbta,“ len čo videla, ako sa Felix otriasol pozrela na Demetriho, „Demetri?“ dokončila sviežim hláskom. Vedela som, že svoju zbraň nemusím ochraňovať. Moja krv na nej už istotne nie je, ale keď sa k nej priblíži nejaký upír, či polo upír, vyseká sa z toho sama.

„Au,“ hlesol Demetri. Netrvalo dlho a po prudkom elektrickom šoku zo zbrane sa otriasajúc zvalil do snehu. Cítila som, ako sa mi po tvári rozlieva zákerný úsmev. Alec doňho kopol. Pod týmto úderom Demetri vstal a nasledoval skupinku, za ktorou som kráčala i ja. Hlboko v horách sa naša chôdza zmenila na tichý beh. Sneh sa nám pod nohami víril ako bieli ligotavý prášok. Prebehli sme pár lesov až sme sa konečne dostali k oceánu. Jeho zlovestné, čierne vlny sa podobali mojim vlasom. Slnko stratené hlboko v nadýchaných mrakoch sa stratilo i za pohoriami. Vonku padal súmrak a pripomínal mi horkú chuť večnosti. V takomto šere moje oči však videli ešte dokonale. Rad za radom sme z útesu poskákali do čiernej tmy. Svojou rýchlosťou sme všetci plávali. Konečne sa ozvala sladká príchuť tmavej noci a ja som si mohla vydýchnuť. Čierna krv v žilách mi tuhla na blato, no ja som chlad vnímala ako slobodu.

Za vodou sme prešli ešte omnoho viac lesov a lúk, ktoré nepokrýval sneh, ako v Olympii. Mojim najobľúbenejším domovom je Olympijský polostrov, už len preto, lebo tam stále prší, či sneží. Ale aj preto, lebo tadiaľ na Sever prechádza mnoho beštií a ja sa nenudím. Niežeby vraždenie upírov nebola zábava, ale hovorí zo mňa jeden z nich. Konečne sme zbadali brány Volterry. Malého, historicky významného mesta. V tomto období by sa mali konať oslavy na počesť svätého Marca. On podľa legendy vyhnal posledného upíra za hranice a tak sa tieto oslavy konajú každý rok. V múre boli pivničné dvere. Keď sme vošli, vzduch sa zmenil až na príliš vlhký a moje pľúca zachvátilo nutkanie kašlať. Zo stien sála pleseň, no nik z upírov okolo s tým nemal ani najmenší problém. V malom tuneli sem-tam svietili petrolejové lampy, zo stropu kvapkala vlhkosť a pod nohami mi behali potkany.

Prišli sme k malému výťahu. Ja, Jane, Alec a Demetri sme šli prvý. Vystúpili sme vo veľkej, teplej miestnosti, kde za nízkym mahagonóvým písacím stolom sedela žena v červenej uniforme recepčnej.

„Dobrý deň, slečna Jane. Aro Vás už očakáva,“ privítala jednu z bosoráckych dvojičiek. Recepčná si sadla späť do kresla a ďalej sa venovala hárkom papiera na stole. Veľké ručne vyrezávané dvojkrídlové dvere sa otvorili. Z miestnosti, do ktorej sme smerovali bolo cítiť krv a vlhkosť. Na drevených trónoch sedeli traja noční patróni – Aro, Marcus a Caius. Stráže okolo oblečené v červených habitoch sledovali každý môj pohyb, krok i nádych. Garda, ktorá si pre mňa prišla nás konečne dobehla a celé obecenstvo – okrem mňa – pokľaklo.

„Oh, vitajte, moji priatelia. Jane, Alec, priniesli ste mi, po čo som vás poslal?“ prehovoril tvrdým, zachrípnutým hlasom Aro. V očiach, tak ako i Caiovi a Marcovi, svietili biele, kalné škvrny. Oblečenie z 18. storočia. Košeľa, vesta, nohavice, naberaná vreckovka na krku a divné topánky – jednoducho povedané – i môj pradedo sa lepšie obliekal. Všetci vyzerali viac-menej rovnako. Až na farbu vlasov a črty tvárí.

„Drahá Vivien...“ začal, ale ja som ho prerušila: „Vivi,“ rýchlo som ho opravila. Strážca najbližšie pri ňom zdvihol hlavu a z hrdla sa mu vydralo tiché zavrčanie. Aro ho umlčal zdvihnutím ruky. Jeho púdrová pokožka pri tomto geste pôsobila priehľadne. Teraz som sa konečne lepšie prizrela k strážcovi. V červenej kapucni sa skrývala Renatina drsná tvár. Oči upierala do mojich. Ich rubínová farba pôsobila odpudzujúco.

„Drahá Vivi,“ začal odznova, „ako iste vieš, robíš nám tu veľkú neplechu. Chcel som tvoj dar využiť na niečo užitočnejšie, aby som ťa nemusel zabiť. V hlave mi skrsol nápad. Možno si počula o upíroch s pomýlenou stravou. Na miesto ľudskej krvi pijú zvieraciu. Momentálne na svete takto žije jeden jediný klan. Doktor Carlisle Cullen s rodinou,“ slovo rodina vyslovil s peknou dávkou nechuti. „A od teba,“ pokračoval po chvíľke, „potrebujem, aby  si ich zabila,“ dokončil. Na bielych perách sa mu objavil náznak úsmevu, no hneď aj zmizol.

„Ako?“ Mála Jane sa pri mojej otázke zvonivo zasmiala. Môj vražedný pohľad mi opätovala pekelnou dávkou hnevu.

„Vrátiš sa späť na Olympijský polostrov, nasťahuješ sa do malého mestečka Forks a proste ich zabiješ. Spoznáš ich podľa nezvyčajne zlatých očí,“ zašepkal výsmešne.

„To som sa trepala až sem, len nato, aby si mi povedal, že sa mám vrátiť späť a zabiť nejakých upírov?“ kričala som. Demetri mi položil chladnú ruku na plece. Jeho sila ma nezastraší. Vzala som ho za ňu a prehodila cez plece. Ako bieločierna šmuha dopadol na žulové schody pred Ara. Tie sa pod mojou silou a jeho váhou rozbili na prach.

„Au,“ hlesol. Vtom momente pri mne stál Felix a Alec. Obaja ma držali za ruky. Vzpierala som sa, čo to len šlo, ale držali ma pevne. Budem musieť poslúchnuť ak chcem prežiť aspoň ďalších sto rokov.

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dangerous Blood - 1. kapitola: