Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem, že si - 2. kapitola

27.04.2010 (19:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1523×

2. kapitola

Už je to mesiac,  odkedy som začal pracovať v domove a musím priznať, že asi jeden z najšťastnejších mesiacov v mojom živote. Tá práca ma neskutočne napĺňala a ja som mal chvíľami pocit, že tak aspoň čiastočne môžem odčiniť svoje staré hriechy. Všetky tie deti boli tak neskutočné. Bolo tak jednoduché si ich okamžite obľúbiť. Rovnako, ako vo všetkých takýchto zariadeniach, aj tu boli deti rôzneho veku, rôznych pováh a tiež s rôznymi životnými príbehmi. Niektoré boli smutné, iné ešte smutnejšie a pri niektorých som mal chuť sa znovu stať tým zlým chlapcom,  aby som mohol potrestať tých, ktorí sa na nich previnili.

Za ten týždeň som sa spoznal so všetkými, čo pracovali v domove, no stále som si držal ako taký odstup. Jediný, pri kom sa mi to príliš nedarilo, bola Esme. Mal som pocit, ako by bola všade, kde sa pohnem. Stále som na sebe cítil jej ľútostivý pohľad. Ale ja som nepotreboval, aby ma niekto ľutoval. Z toho som už vyrástol. To bolo pre mňa dôležité, kým som bol dieťa, teraz však už nepodstatné. Nechápal som ten jej záujem o moju osobu. Všetci pochopili, že nemám záujem na nejaký bližší kontakt, no ona, ako by to nechápala, či zámerne prehliadala.

Dnes som išiel trochu neskôr,  lebo som si  bol ešte vybaviť jedno potvrdenie na úrade. Pred domovom ma prekvapil odstavený červený kabriolet. Bol to jeden z najnovších modelov mercedesu a ja som ho nemohol inak, ako obdivovať. Kto tu môže byť na takom aute? Možno si niekto prišiel pozrieť deti kvôli adopcii. Prestal som sa tým zaoberať a vošiel som dnu. Na chodbe som stretol Marca. Bol to dvanásťročný chlapec, dosť problematickej  povahy. Jeho otec bol alkoholik a mlátil ho pri každej príležitosti. Mama zomrela, keď bol ešte malý, a tak sa raz, keď ho otec zbil tak, že skončil v nemocnici, dostal sem. Podľa záznamov bol po príchode sem  dosť nezvládatelný, ale postupne sa trochu ukľudnil. Aj keď občas vystrkoval rožky.

„Čau Darien, dnes si zahráme?“ opýtal sa a pripojil sa ku mne.

Objal som ho okolo pliec a postrapatil mu vlasy. Väčšinu vychovávateliek prekvapilo, keď sa Marco na mňa za taký krátky čas tak upol, ale ja som bol rád. Bol to skvelý chlapec, len mal nahovno detstvo.

„Jasné Marco, ale dnes ťa určite nabijem,“ presvedčoval som ho.

Marco na to, aký bol mladý, bol skutočný macher do počítačov a ešte väčší maniak, do počítačových hier. Ešte sa mi ho nepodarilo poraziť, aj keď som sa o to stále snažil.

„Jasné, až naprší a uschne,“ zasmial sa a ja som sa k nemu pridal.

Za zvukov smiechu sme prišli do hlavnej miestnosti, kde sa teraz nachádzala väčšina detí. Táto miestnosť slúžila aj ako herňa, aj ako jedáleň. Pre menšie deti dokonca aj ako učebňa. Staršie chodili do blízkej školy.

„Dar!“ ozvalo sa detské skríknutie a ku mne sa prirútila blonďavá postavička.

Roztvoril som náruč, aby mohla do nej vkĺznuť.

„Lilly,“ zašepkal som a jemne, tak aby som jej neublížil, som ju objal.

Hoci som mal rád všetky deti v domove, Lilly  mi najviac prirástla k srdcu.

„Dar, Rose mi sľúbila, že mi urobí vlkoče,“ zaštebotala nadšene.

Rýchlo som si prešiel v hlave všetkých obyvateľov a vychovávateľov v domove, ale žiadnu Rose som nepoznal. Až keď ma Lilly začala ťahať k jednému zo stolov, všimol som blondínu, ktorá bola jednou z najkrajších žien, aké som kedy videl, no jej krása pôsobila chladne. Podišli sme k nej a ona mi venovala vlažný  nezaujatý pohľad, ktorý sa však hneď, ako sa jej pohľad stočil na Lilly,  držiacu ma za ruku, zmenil na viac než nežný. Trochu mi pripomínala mňa samého. Tiež som si od ľudí držal odstup, no tieto deti som miloval ako svoje vlastné. Preto som jej postup chápal a dokonca aj schvaľoval. Už som  sa chcel otočiť a venovať sa aj ostatným deťom, keď som vedľa seba spozoroval Esme. Ani som si nevšimol, kedy prišla.

„Darien, tu si. S mojou dcérou Rose sa asi ešte nepoznáš?“ povedala ako vždy milým hlasom a ja som zostal v šoku.

Dcérou? Ako, skutočne sa podobali, ale veď Esme nemohla mať predsa takú starú dcéru, či hej? Pripadal som si trochu mimo. Rýchlo som si ju znovu prezrel. Oči mali rovnaké, farbu pokožky tiež, dokonca sa mi zdalo, že aj niektoré rysy mali podobné, no aj tak som tomu nemohol uveriť. O život a súkromie ostatných som sa nezaujímal, preto ma prekvapilo, že Esme  je vôbec vydatá. Myslel som si, že má približne toľko rokov ako ja, aj keď v jej tvári sa značila múdrosť akoby niekoľkých desaťročí. Bolo to zvláštne a ja som aj napriek svojej averzii voči ľuďom cítil, že ma zvláštnym spôsobom začína zaujímať a ja som  sa tomu chcel zo všetkých síl ubrániť. Netúžil som po akomkoľvek vzťahu s kýmkoľvek. Stačili mi deti a Mya.

„Rose je moja adoptovaná dcéra,“ vysvetľovala ďalej,  no týmto ma ešte viac prekvapila.

Videl som, že miluje deti, ale nejaké si osvojiť, to nie je len tak. Za toto  si skutočne zaslúžila môj obdiv.

„Rose, toto je Darien, o ktorom som hovorila. Je to skutočne skvelý vychovávateľ a deti si ho obľúbili,“ predstavila ma svojej dcére.

Napriahol som k nej podľa pravidiel slušnosti ruku. Úprimne, nejako som netúžil sa s ňou zoznamovať, prišla mi chladná ako psí čumák, príliš povýšená, príliš dokonalá. Ona vyzerala, že po tom túži asi tak ako ja. Neviem, či sami to len zdalo, ale prišlo mi, že je v tom niečo viac, ale možno to boli v skutočnosti len obojstranná nesympatia medzi nami. Uchopila moju ruku a ja som si mohol všimnúť ďalšiu podobnosť s Esme. Mala rovnako chladnú pokožku, ako ona.

„Teší ma,“ povedala trochu otrávene, no keď sa na ňu pozrela Esme, trochu sa pousmiala.

„Aj mňa,“ odvetil som rovnakým tónom a tým som jej dal najavo svoj postoj k nej.

Pustil som jej ruku ako prvý a vtedy sa ozvala moja láska.

„Dar, šak je Rose klásna? Ja budem tiež taká pekná, keď budem vejká?“ opýtala sa detským hláskom a ja som  okamžite zabudol na okolie a sústredil sa len na ňu.

„Ale Lilly, ty si krásna už teraz,“ presviedčal som ju, čím som na jej tvári vyčaril  úsmev.

Brnkol som jej prstom  po nose a ona sa zasmiala.

„Darien, poď si s nami zahrať futbal,“ ozval sa za mnou hlas jedného zo starších chlapcov.

Myslím, že to bol Alex.

„Dobre, hneď som tam. Počkajte na mňa vonku,“ zakričal som. „Lilly, ty sa tu pekne hraj s Rose a Esme  a ja pôjdem za chlapcami von, dobre?“

„Ale večer plídes, však?“

„Samozrejme. Uložím ťa do postele a prečítam ti rozprávku.“

„O snehulienke?“

„Ale veď tú som ti čítal včera, nechceš nejakú novú?“

„Nie,“ povedala rozhodne.

„Tak dobre,“ odvetil som, pohladil ju po vlasoch a vstal.

„Dámy, ospravedlňte ma,“ povedal som hlasom gentlemana z minulého storočia a odišiel som von.

Asi pol hodinu som hral s chalanmi futbal, ale po neustálych ťahaniciach, som sa radšej pasoval do úlohy rozhodcu.

„Faul,“ skríkol som a ukázal na Lexa.

„Ale, no tak, Darien. To nebol faul!“ presviedčal ma, no ja som sa nedal.

„Oči mám ešte v poriadku. Bol to faul. Coryho družstvo má rohový kop,“ rozhodol som.

„Darien, Darien,“ ozvalo sa mi za chrbtom a ja som v tom naliehavom volaní spoznal hlas našej riaditeľky.

Otočil som sa a zbadal ju, ako sa  ku mne rúti.

„Bože Darien, ani neviete, aká som rada, že ste tu,“ hovorila, no rapotala strašne rýchlo a ja som mal problém pochopiť, čo vôbec hovorí.

„Ukľudnite sa,“ nakázal som rozhodne, lebo ona vyzerala ako minútu pred hysterickým záchvatom.

Netrvalo dlho a jej dych sa trochu spomalil. Zdalo sa, že sa už ako tak ukľudnila.

„Tak, a teraz mi povedzte, čo sa stalo?“

„Je tu Marcov otec a chce ho vziať preč. Je dosť opitý a tiež agresívny. Volala som aj políciu, ale na ceste sem je nejaká havária, tak sa sem dostanú až tak o pol hodinu a ja neviem,  čo si mám počať. Mladšie deti sa zatvorili  s vychovávateľkami v jedálni a staršie vo svojich izbách, ale Marca som nikde nevidela. Čo ak ho nájde?“ vzlykla a do mňa vošla zlosť.

„Kde je?“ zavrčal som cez zaťaté zuby.

Nečakajúc na odpoveď som sa rozbehol dnu.

„Naposledy bol v západnom krídle pri počítačovej učebni,“ ozval sa za mnou ešte hlas riaditeľky, no ja som ho už vnímal len okrajovo.

Pred očami som mal červenú clonu a vlny zlosti ma až príliš rýchlo požierali. Bolo mi jasné, že pokiaľ ho nájdem, ako na Marca čo i len zdvihol ruku, na mieste ho zabijem. Nenávidel som takých, ako bol on. Násilníkov, ktorí si stále musia niečo dokazovať  a hlavne, keď si to dokazujú na bezbranných deťoch. Hajzlov,  ktorí sa opovažujú si myslieť, že sú niečo viac a úplne najviac som neznášal pedofilov. To bol vrchol ľadovca všetkých tých zasraných špinavcov. Utekal som chodbami domova dúfajúc, že stihnem prísť včas. Väčšina dverí bola zatvorená a ja som si aspoň trochu oddýchol, že väčšina detí je mimo nebezpečenstva. Už som sa nachádzal v západnom krídle, keď ticho prerušil opitý mužský hlas.

„Tak ty si myslíš, že sa tu budeš predo mnou skrývať? Ty malý sukin syn!“

„Au, otec, to bolí. Prestaň, prosím,“ prosil ho Marco, no to som už vchádzal do miestnosti, ktorú mal Marco najradšej.

Hneď ma mohlo napadnúť, že bude pri svojich milovaných počítačoch. Keď som uvidel scénu pred sebou, môj zdravý úsudok išiel bokom. Teraz som bol len ja a ten hajzel, čo si hovorí Marcov otec. Marco sedel na zemi a jeho ožratý otec ho mlátil rukami. Marco si rukami objímal hlavu, podľa všetkého si ju tak chcel chrániť, ale na jeho otca to nemalo žiadny účinok. Keď sa znovu napriahol, že ho udrie, zasiahol som. Chytil som jeho ruku do svojej a celou silou som ju vyvrátil.

„Čo to?“ pýtal sa zmätene, no ja som mu neodpovedal.

Otočil som si ho tvárou ku sebe a dal mu päsťou do zubov. O chvíľu sa už váľal na zemi, no ja som neprestával udierať.

„No čo? Ako sa ti to páči? Ako sa ti páči chuť tvojej vlastnej medicíny? Aké to je, keď si v úlohe obete,“ vrieskal som na neho a mlátil ho hlava nehlava.

V hlave som mal len jediné – musím sa postarať o to, aby už nikdy Marcovi neublížil a to za akúkoľvek cenu. Marcov plač  v pozadí som vnímal len okrajovo. Vedel som, že tam je, ale bolo mi to srdečne jedno. Teraz bol dôležitý len ten zkurvysyn, čo ležal na zemi. Kopal som do neho, mlátil ho päsťami. Chcel som tento svet zbaviť tej kôpky hnoja, ktorá sa nazývala otcom. Bolo mi jedno, že už nevníma, bolo mi to úplne jedno. Neprestával som ho udierať. Už som nerozlišoval, čo je dobré a čo zlé.

„Darien, prestaň,“ ozval sa mi za chrbtom známy láskavý hlas a na moje rameno dopadla niečia ruka.

Otočil som hlavu a s pohľadom plným zúrivosti sa otočil na toho, kto ma vyrušil. Chcel som, aby ma  pustil a ja aby som mohol pokračovať v zbavovaní sveta vinníkov. No ako som pohliadol do tých mäkkých očí farby medu, zasekol som sa.

„Darien, to bude v poriadku. Už je tu polícia, postarajú sa o neho,“ presviedčala ma a ja som jej, ani sám neviem prečo, veril.

Ruka mi klesla popri tele a ja som si až teraz uvedomil, čo som vykonal.  Bože, veď som skoro zabil človeka! Aj keď ním bol parchant, ubližujúci svojmu vlastnému synovi, tak ja som  bol ten, čo skoro zabil. Len Boh môže súdiť, len on môže vziať život. Kto som ja, že som sa chcel stať jeho rukou? Kto? Odrazu som sa ocitol v Esminom náručí a ja som cítil, ako mi po lícach stekajú slzy.

„Pššt, to bude dobré,“ tíšila ma. „Darien, všetko bude dobré!“

Dobré? Ako môže byť ešte niečo v súvislosti so mnou dobré? Som len monštrum, ktoré si ani nezaslúži na tomto svete existovať. Vytrhol som sa z jej náručia a rozbehol sa preč. Nevšímal som si hlas, ktorý za mnou kričal, aby som sa vrátil. Nasadol som do auta, cestou sa stavil v obchode a rútil sa domov. Tam som sa rovno zvalil pri dvere a oprel sa zvnútra o ne.

Bi sa do pŕs, ó, človeče, a vychvaľuj sa, že nie si vrahom! Veď zabíjať znamená vraždiť a podľa tvojho presvedčenia si prikázanie Pánovo nikdy neprekročil. Hrdo môžeš predstúpiť pred neho a bez bázne a hany môžeš plný nádeje očakávať otvorenie práve tejto strany tvojej knihy života. Zamyslel si sa však pritom už nad tým, že pre teba existuje aj pojem ubíjať, a že ubiť znamená to isté čo zabiť?

Oči mi padli na fľašu v mojich rukách. Zlatistý mok v nej priam túžil po spojení s mojimi perami, s mojim vyprahnutým, bolesťou stiahnutým hrdlom. Som vrah, to jediné som mal teraz v hlave. Zdvihol som  fľašu a priložil si ju k ústam.

Znovu som do toho spadol...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem, že si - 2. kapitola: