Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 9. kapitola

24.10.2012 (09:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1468×

9. kapitola

Som vrah – to jediné sa opakovalo v mojej mysli. Videl som Myu kúpať sa vo vlastnej krvi a Sebastiana stojaceho nad jej telom hľadiac na mňa s úsmevom. Vyškierajúc sa mojej bolesti, ktorá mi spaľovala telo. Som vrah! Odporná beštia ničiaca všetko vôkol seba. Netvor prinášajúci smrť svojím milovaným. Atrapa chlapa, ktorý sa nedokáže postarať o to jediné, na čo v živote záleží. Som vrah! Nezaslúžil som si jej lásku, nezaslúžim si nič. Len smrť. Smrť, ktorú budem vítať s úsmevom. S radosťou jej ponúknem svoj život. Donesiem jej ho na zlatom podnose, nech sa poteší, nech ho prijme, lebo mne už je na nič. Som vrah! Kreatúra ľudskosti, desivý omyl prírody, hračka osudu, ktorý sa nemal nikdy naplniť. Som vrahom, no predtým, ako sa odovzdám tej kráske s kosou, musím zabiť. Som vrah, no posledná vražda mi prinesie úľavu. S radosťou budem hľadieť do tej umierajúcej tváre. Budem sledovať každú sekundu, s ktorou bude z neho vyprchávať život. Vrah vo mne sa zaradoval. Tešil sa na vražedné orgie, ktoré som pre neho plánoval. Som vrah a teším sa na smrť – jeho smrť. Musí zomrieť - ako musela ona. Musí zomrieť, za jej utrpenie. Musí zomrieť – za to, že mi vzal život. Musí zomrieť – aby som mohol smrti vtisnúť posledný sladký bozk. Som vrah a som tomu rád...

Neviem koľko ubehlo času. Možno hodina, dve, či deň, možno viac. Nevnímal som čas. Plynul okolo mňa ako hmla, nedokázal som zacieliť svoje vnímanie jeho smerom. Zostal som sám. Sám uprostred ničoho. Sám vo svete, kde pre mňa už nebolo miesto. Vo svete, kde už ona nebola. Neveril som ani na sekundu, že by sa jej podarilo prežiť. Sebastian bol vždy dôkladný. Bol som si istý, že svoje vyhrážky splní. Možno už splnil. Nechcel som si ani predstaviť, ako musela trpieť. Ak si niekto nezaslúžil v živote trpieť – bola to ona. Dúfal som – úprimne som veril – že smrť k nej bola milosrdná a prišla rýchlo. Vedel som, že ju čoskoro budem nasledovať. Podám jej ruku, ona napriahne svoju a spolu sa stratíme vo večnosti.

„Bože Darien, je mi to tak ľúto. Alice to nevidela. Rozhodol sa na poslednú chvíľu,“ prerušil moje myšlienky akýsi hlas.

Znel z takej diaľky. Akoby na mňa niekto kričal z druhého brehu. Smrť? Ešte nie, ešte je príliš skoro. Mám tu ešte prácu. Ešte nie je ten právny čas. Schovaj svoje láskavé ruky, sám sa ti do nich vydám, ale ešte je príliš skoro. O moje telo sa ovinulo niečo chladné. Oceľové prsty sa mi zaťali do tela. Studená milenka si prišla zobrať svoj diel. Si tak krásna. Lákaš ma k sebe a ja viem, že musím odolať. Prepáč. Určite sa ešte stretneme, no nie je tá pravá chvíľa.

„Nájdeme ju Darien, určite,“ presviedčal ma hlas tej krásky.

Koho? Ja niekoho hľadám? Ten hlas je tak neodbytný. Kto to len je? Niečo mi hovorí, že ho poznám. Že poznám tú čarovnú bytosť, ktorá ma láka k sebe. Odolávam. Pohltený temnotou. Kúpem sa vo vlastnej ničote.

„Darien, no tak. Preber sa!“

Vzlykavé tóny mi režú uši. Stop! Stačí! Nechaj ma na pokoji! Snažím sa odolať. Ruší ma. Nechce ma nechať plávať v temnej hmle. Prečo to robíš? Tak prečo?

„Zachránime ju, Darien, prosím, povedz niečo,“ neprestával.

Zachránime? Koho? Netreba predsa nikoho zachraňovať. Teraz je čas pomsty. Čas na smrť. Ten správny čas na vraždu. Tak o koho záchrane to hovoríš? A kto vlastne si? Tak známa, a predsa tak vzdialená. Poznám ťa, som si istý, ale kto si? Hlava mi treští, telo sa trasie a namiesto srdca je prázdna diera. Čo sa to deje? Nechápem súvislosti, v hlave mám len pár slov, ktoré sa dookola opakujú – smrť, pomsta, vražda, smrť. Každé jedno tak závislé na tých ostatných. Spolu sa prepletajú temnou hmlou mojej mysle.

„No tak Darien, spamätaj sa. Musíme nájsť Myu!“ dobiedzal stále ten hlas.

Nechce ma nechať v mojej temnote. A o kom to hovorí? Mya? V temnote sa objaví obraz krásnej ženy s prenikavými modrými očami. Bože. Moje srdce zachváti obrovský žiar. Oheň ma chce roztrhnúť napoly. Mya, láska. Spomenul som si – na všetko. Mya, Sebastian, krvavá posteľ, list, dokonca som spoznal aj ten hlas, ktorý ma tak rušil – Esme.

„Mya je mŕtva,“ šepol som bolestne.

Už nikdy neuvidím tvoje nebeské oči, nepobozkám tvoje šarlátové pery, neobjímem božské telo. Nikdy mi už nevenuješ ten svoj úsmev, ktorý si si vždy šetrila len pre mňa. Mya...

„Darien, pozri sa na mňa.“

Nemal som síl. Zdvihnúť hlavu bol pre mňa nadľudský výkon. Načo sa vôbec snažiť? Esme sa však nevzdala. Rukou ma prinútila zdvihnúť hlavu a naše pohľady sa stretli.

„Darien, Mya žije. Alice ju videla. Musíme ju zachrániť. Prosím, už sa spamätaj!“

Minútu, dve, možno viac trvalo, kým sa tá veta dostala do mojej hlavy a ja som pochopil jej význam. Že by predsa? Nemožné sa stalo skutočnosťou? Že by Sebastian bol tak láskavý, či tak slabý a nedokonal svoje dielo? Mya žije... Kurva, Mya žije! Mya žije – to mi prečistilo hlavu a vlialo do žíl dávku čistej energie.

„Musím ju zachrániť!“ skríkol som odrazu odhodlane.

V sekunde som sa postavil. Podišiel som k posteli a spod nej vybral škatuľu, kam som si včera odložil svoj Glock. Aspoň, že ho Sebastian nezobral. Nemal som čas zháňať inú zbraň a bez zbrane ísť proti Sebastianovi bola samovražda. Aj keď pre Myu by som to pokojne podstúpil, pokiaľ by jej to zachránilo život. Dal som si ju za pás a vstal. Pohľad mi padol na zakrvavenú posteľ.

„Zabijem ho!“ sykol som a v duchu si predstavoval, čo všetko s ním urobím, keď sa mi dostane do rúk.

Toto jedna guľka nespraví. Ten parchant bude pred smrťou trpieť. Otočil som sa a chcel vybehnúť z izby, no vo dverách stála Esme. S nohami mierne rozkročenými a odhodlaním v očiach.

„Pôjdeme teraz k nám,“ povedala a ja som si len posmešne odfrkol.

Hádam si nemyslí, že mám teraz čas na nejaké zdvorilostné návštevy. Mya je niekde tam vonku s tým skurvysynom a určite čaká, že ju prídem zachrániť.

„Musím nájsť Myu, nemám čas,“ odvrkol som a chcel sa popri nej pretiahnuť.

Nedovolila mi to. Stále tam stála a nepohla sa ani o milimeter.

„Darien, veď ani nevieš, kde ju hľadať,“ povedala.

„Nevadí, niekto musí vedieť, kde sa ten hajzel schoval. Ja ju nájdem,“ presviedčal som ju a vlastne aj seba.

Inú možnosť som si ani nepripúšťal. Pokiaľ tu bola šanca Myu zachrániť, bol som ochotný bojovať až do konca. Prevetrať každý kút tohto zasraného mesta. Znovu som sa chcel prešmyknúť popri Esme. Napriahol som ruku, aby som ju odstrčil, no ona ako by tam vrástla do zeme.

„Počúvaj ma Darien, ako dlho ju budeš hľadať? Môže ti to trvať aj niekoľko dní, kým nájdeš nejakú stopu. Poď k nám a Alice určite bude vedieť, kde ju treba hľadať. Alebo bude mať aspoň nejaké informácie o jej stave. Prosím, Darien. Celá moja rodina ti pomôže. Spolu ju určite nájdeme, len poď k nám,“ prosila.

Toto bolo už druhý krát, čo spomenula meno svojej adoptovanej dcéry, akurát som nechápal, čo s tým ona má. Odkiaľ by mohla vedieť, kde sa teraz Mya nachádza? Čo sa to tu kurva deje?

„Čo s tým má tvoja dcéra?“

Snažil som sa tú otázku položiť čo najpokojnejšie, ale znelo to skôr ako zavrčanie. Bol som totálne vynervovaný a Esmino zdržiavanie ma vytáčalo.

„No Alice... ona tak nejako vidí do budúcnosti,“ povedala neisto, ako by sa bála, čo so mnou táto informácia urobí.

„To je ako čo, nejaká veštica, či ako? Vykladá si karty a číta zo sklenej gule? Kurva Esme, nerob zo mňa debila!“

„Ja ti neklamem Darien. Súvisí to s tým, o čom sme sa mali dnes rozprávať. S tým, kto som a čím som. Ja aj moja rodina.“

Neviem čím to bolo, ale začínal som váhať. Jedna časť môjho ja sa chcela rozbehnúť do ulíc a hľadať toho skurvysyna, však aj sám som vedel, že to mohlo trvať dlho. Príliš dlho. A za ten čas... bohvie, čo by s Myou ten hajzel urobil. No aj tak ma to ťahalo von. Bola tu však aj druhá časť, ktorá ma presviedčala, že pokiaľ je to skutočne pravda – ak Esmina dcéra môže vedieť, kde sa Mya nachádza – musím to využiť. Môže to byť jediná šanca ako nájsť Myu živú. Rozhodovanie mi trvalo sotva pár sekúnd.

„Dobre, ideme,“ povedal som presvedčivo. „Nesmieme strácať čas.“

Esme prikývla a konečne uvoľnila dvere. Doslova som vyletel von, no v obývačke som sa zarazil. Stál tam mladík, tak osemnásť – dvadsaťročný. Hnedé vlasy mu stáli na všetky strany.

„To je Edward,“ povedala Esme stojaca vedľa mňa.

Z rozprávania som už vedel, že je to ďalší z jej synov. Na rozdiel od Emmetta sa však neusmieval. Mal taký neutrálny výraz. Ale inak vyzeral ako všetci z Esminej rodiny, z ktorými som sa zatiaľ stretol. Zlatožlté oči a bledá pokožka. Bol som si istý, že keby sa dotknem, tak je rovnako studený ako Esme a Emmett.

„Nemýlil by si sa,“ odvetil.

Počkať, ja som to povedal nahlas? Nepamätal som si, že by som to vyslovil, ale v mojom terajšom rozpoložení bolo možné všetko.

„Nepovedal si to nahlas,“ odpovedal.

No teraz som si už bol skutočne istý, že som nič nehovoril. Čo to zase kurva má znamenať?

„Edward číta myšlienky,“ ozvala sa Esme a odpovedala na ďalšiu z mojich nevyslovených otázok.

„Aj ty?“ opýtal som sa nechápavo.

„Nie, Esme nevie čítať myšlienky, len rýchlo pochopila tvoju zmätenosť,“ odpovedal mi pre zmenu zase ten Edward.

„Aha,“ dostal som zo seba, stále poriadne vyvedený z miery.

Kurva, tak toto je už fakt divné. Jeden číta myšlienky, druhá je nejaká pochybná veštica, Emmett sa chová ako zviera, čo preboha príde najbližšie? Čarovanie, levitácia, prechádzanie cez zatvorené dvere. Ani sa nenazdám a bude predo mnou stáť škriatok, víla alebo vlkodlak.

„Mali by sme ísť,“ prerušil moje myšlienky ten Edward.

„Dobre,“ pritakal som a namieril si to ku dverám.

„Inak to posledné sa ti asi čoskoro splní,“ preniesol len tak Edward, keď sme vychádzali z dverí.

Čo? Snažil som sa vybaviť si posledné, na čo som myslel. Došlo mi to, keď sme vychádzali vstupnými dverami. Vlkodlak? Skvelé! Neviem prečo, ale namiesto šoku, ktorý mal prirodzene prísť, prišlo niečo úplne iné. Akési uvoľnenie. Cítil som sa až prekvapivo pokojný. Niečo vo mne mi hovorilo, že toto je tá správna cesta. Nasadli sme do pristaveného Volva. Edward si sadol za volant. Ja som sa chcel posadiť dozadu, no Esme ma predbehla, tak som sa zvalil dopredu vedľa jej syna. Moje myšlienky sa znovu vrátili k Myi. Nechcel som si predstavovať, čo asi teraz musí prežívať, no bolo ťažké na to nemyslieť. Sebastian bol sadistické hovado, vyžívajúce sa v utrpení iných. Ešte teraz si pamätám, ako som raz prišiel neohlásený k nemu domov. Mya vtedy bola ani neviem kde. Sebastian ma zaviedol do obývačky, kde mi dal, po čo prišiel. Dvere do spálne boli otvorené, a tak, kým vážil to svinstvo, mohol som vidieť nejaké dievča priviazané k posteli. Ruky mala dopichané od drog a celé telo jej zdobili početné modriny. Bola úplne mimo. Z viacerých miest jej vytekala krv. Bolo to, ako by ju niekto dorezal. Hoci ma to vtedy prekvapilo, nereagoval som. Bol som už v stave, kedy som potreboval peniaze a drogy, či peniaze na drogy, bolo to jedno a to isté. Držal som hubu, lebo som si potreboval šľahnúť. Nikdy som nezistil, ako vtedy dopadla a bohužiaľ mi vtedy ani nedošlo, že Mya bola na tom tak isto. Aký som bol len vtedy idiot. Sfetovaný hajzel, čo nechal svoju kamarátku napospas sadistickému skurvysynovi.

Potriasol som hlavou, aby som aspoň trochu zahnal tieto myšlienky. Boleli. Chvíľami až príliš. Potreboval som sa sústrediť. Netrvalo dlho a prišli sme k nádhernej vile. Bohužiaľ v mojom stave som zo seba nedokázal vydolovať to správne nadšenie na ocenenie tej krásy. Vystúpil som a Esme s Edwardom tiež. Nechal som ich ísť predo mnou, potreboval som pár sekúnd na spamätanie sa. Dvere sa otvorili bez zaklopania a stálo v nich malé čiernovlasé žieňa. Mohla mať sotva stopäťdesiat centimetrov. Vyzerala ako škriatok a ja som mal pocit, že som sa skutočne ocitol v akejsi rozprávke. Akurát, že v tejto bol šťastný koniec v nedohľadne. Ten Edward sa na ňu pozrel, povzdychol si a vošiel do domu, Esme ho nasledovala.

„Ja som Alice,“ povedala, keď som okolo nej prechádzal.

„Darien,“ predstavil som sa jednoducho.

„Ja viem. Zachránime ju. Neboj sa.“

Veštica prehovorila... Neviem síce, koho chcela presvedčiť, ale u mňa to skutočne fungovalo. Cítil som nádej, že by to predsa len mohlo skončiť šťastne. Ako by sa na dnešnej zamračenej oblohe objavil malý kúsok slnka s prísľubom, že sa čoskoro ukáže celé a rozžiari znovu môj život.

Vošiel som dnu. Miestnosť, v ktorej som sa ocitol bola veľká asi ako celý náš byt. Veľmi som sa nerozhliadal, lebo môj pohľad pritiahla veľká pohovka, na ktorej sedelo niekoľko ľudí. Poznal som Emmetta, toho Edwarda, ktorý k sebe pritískal peknú tmavovlásku. Vešticu Alice, ktorá si práve sadala k blonďavému chlapíkovi so zabijáckym pohľadom, doktora, vedľa ktorého sa postavila Esme a on si ju teraz pritískal rukou k boku a nakoniec v kresle sediacu drobnú hnedovlásku, ktorá ako by z oka vypadla Edwardovi, teda keď si odmyslím tie ich divné oči. Za ňou stál chlapík postavou podobný Emmetovi, no inak sem absolútne nezapadal. Oproti bledosti celej tejto famílie jeho snedá pokožka žiarila ako maják.

„Dovoľ, aby som ti predstavila našu rodinu,“ prerušila moju obhliadku Esme. „Emmetta a Edwarda už poznáš, pri Edwardovi je jeho manželka Bella, Alice a jej manžel Jasper, s Carlislom si sa už stretol v nemocnici, no a napokon Renesmee a jej priateľ Jacob. Ešte tu chýba Rosalie, tu už poznáš. Musela zostať v domove,“ predstavila postupne každého prítomného v tejto miestnosti.

„Rodina, toto je Darien,“ povedala a ja som na pozdrav len zdvihol ruku.

Celé mi to prišlo divné, totálne trápne. Cítil som sa ako prvý deň v škole, keď som stál pred tabuľou a musel o sebe povedať niekoľko viet. No potom som si spomenul na Myu a kvôli nej by som tu pokojne spravil aj cirkusovú show, keby to bolo nutné. Z pohľadov, ktoré na mňa upierali, na to asi aj čakali. Niekto sa zasmial. Aha, čitateľ myšlienok. Už som toho mal dosť. Len som tu postával a Mya zatiaľ niekde trpela. Nemal som čas sa tu hrať na šaška.

„Kde je Mya?“ otočil som sa na tú vešticu.

„Videla som nejakú starú rozpadnutú budovu s výhľadom na more. Okolo sú kontajnery, myslím, že je to niekde v prístave. On sa ešte nerozhodol, stále stojí na mieste,“ odvetila.

„Alice totiž nevidí budúcnosť ako takú, ale rozhodnutia jednotlivých ľudí,“ vysvetľovala Esme.

Super, tak to mi fakt pomôže. Vancouverský prístav je jeden z najväčších na svete. Jeho rozloha súše je veľká ako menšie mesto. Kde kurva tam mám nájsť Myu? Rozhodol som sa nečakať už ani minútu. Aj keby mi to malo trvať niekoľko dní, nemohol som len sedieť na zadku a nič nerobiť.

„Dík,“ zavrčal som, otočil sa na päte a vydal sa von.

„Sám ju živú nenájdeš,“ prehovoril za mnou hlas tej veštice. „Videla som to,“ šepla o dosť tichšie.

„Darien, prosím, zostaň. Hneď ako sa niečo zmení, Alice to uvidí a my ju nájdeme,“ ozval sa ten jediný hlas, ktorý mal silu ma zastaviť.

Zostal som nerozhodne stáť uprostred kroku. Srdce sa mi zvieralo pri predstave, že by som tu mal len tak sedieť a čakať, kým sa Sebastian rozhodne ju zabiť. Kurva, veď to proste nejde. Nemôžem len čakať. V hlave som si premietal spomienky z minulosti, keď som sa bol párkrát prejsť v prístave. Takých ošarpaných budov tam boli stovky, najmä v starej časti prístavu. Kým by sa mi podarilo každú skontrolovať, ubehlo by niekoľko dní. Začalo ma pohlcovať zúfalstvo. Tá nádej, ktorú som ešte pred pár minútami cítil, sa začala strácať. Prestával som veriť, že to dobre dopadne – pre Myu, pre mňa. Nemohol som o ňu prísť. Bezmocne som sa zviezol na zem. Cítil som ako mi po tvári stiekla zúfalá slza. O pol sekundy na to ma už objímali ľadové ruky.

„Nájdeme ju, Darien. Neprestávaj veriť,“ prehovoril ten jedinečný hlas.

Jej objatie mi pripomenulo objatia mojej mamy. Ako mi vždy fúkala boliestky, keď som bol malý. Rovnako, ako teraz Esme, ma vzala do náručia, objala ma svojimi láskavými rukami a šepkala, že bude zase všetko dobré. Vždy som jej uveril. Teraz som sa cítil skoro rovnako. Silnejšie som sa k nej pritisol.

„Neviem si bez nej predstaviť život, Esme. Tak veľmi ju milujem. Nemôžem ju stratiť,“ vzlykol som potichu.

„Určite ju nájdeme. Zachránime ju,“ šepla odhodlane.

Otočil som hlavu a naše pohľady sa stretli. V jej očiach som videl, že to myslí vážne, že skutočne verí, že Myu zachránime. Tá jej viera ma posilnila. Ako by mi odovzdala neviditeľnú energiu, kusisko viery a odhodlania.

„Dobre. Počkám,“ súhlasil som.

Na Esminej tvári sa objavil jemný úsmev. Vyzerala skoro šťastne. Postavila sa, napriahla ku mne ruku a pomohla mi postaviť sa na nohy. Nežne som ju objal.

„Ďakujem,“ šepol som skoro nečujne.

Všimol som si, že okrem nás dvoch a Esminho manžela, je miestnosť prázdna. Bol som tak ponorený v zúfalstve, že som si vôbec nevšimol, kedy sa ostatní vyparili. Odtiahol som sa od Esme a pohľad mi padol na doktora. Postával pri pohovke a tváril sa neutrálne.

„Čo ruka?“ opýtal sa, keď si všimol, že na neho hľadím.

Pozrel som sa na tú otravnú sadru. Dnes ma už niekoľkokrát napadlo, že si ju dám dolu. Ruka ma síce ešte bolela, ale bol by som aspoň trochu obratnejší bez sadry. Pri Sebastianovi je aj najmenšia prekážka možná smrť.

„V pohode,“ odvetil som. „Chcem sa zbaviť tej sadry,“ dodal som.

„Ale..“ začal, no ja som ho stopol.

„Teraz hneď. Potrebujem mať tú ruku v pohotovosti.“

„Ubehlo ešte málo času,“ oponoval mi a nesúhlasne pri tom krútil hlavou.

„Dám si ju dolu aj sám,“ povedal som pokojne.

Chvíľu sa na mňa mračil a potom si rezignovane povzdychol. Esme vedľa mňa nič nehovorila. Asi ma už poznala dosť dobre na to, aby vedela, že v niektorých veciach so mnou nikto nepohne, pokiaľ sám nechcem.

„Poď za mnou,“ povedal, otočil sa a namieril si to ku dverám na opačnej strane miestnosti.

Vybral som sa za ním a Esme nás nasledovala. Mal som pár chvíľ, aby som si prezrel dom. Veľká obývačka plynulo prechádzala do kuchyne s obrovským jedálenským stolom. Nebolo sa čomu diviť, taká rodina potrebovala skutočne veľa miesta. Čo som mohol vidieť, tak všetko pôsobilo veľmi luxusne a čisto. Predstavil som si neporiadok u nás doma a myšlienky mi plynulo prešli k Myi. Čo teraz vôbec prežíva? Ako to zvláda? Ublížil jej ten hajzel? Čo to množstvo krvi na posteli? Mohol som si to len predstavovať. Aj keď som vlastne nechcel. Radšej by som myslel na včerajšiu noc, na Myine krásne telo, na ústa, ktoré sa ku mne s láskou tisli a šepkali tie nádherné slová.

„Posaď sa,“ prerušil moje myšlienky doktor a kázal na kreslo v rohu miestnosti.

Ani som si nevšimol, ako sme sa sem dostali. Posadil som sa do kresla. Esme zostala stáť pri dverách. Miestnosť vyzerala ako menšia ordinácia. Celú jednu stenu zaberali police s knihami, ktoré sa nadpájali na veľkú skriňu na ďalšej stene. Dominantou bol však obrovský masívny stôl tmavohnedej farby s kancelárskym kreslom. Boli tu ešte dve biele komody a dve tmavé kreslá s malým stolíkom z rovnakého dreva ako kreslá. V jednom z nich som sedel. Celá miestnosť však na rozdiel od väčšiny ordinácií pôsobila príjemne. Doktor chvíľu niečo hľadal v jednej z komôd. Netrvalo to ani pár sekúnd a pristúpil ku mne. V rukách držal zahnuté nožnice, aké som poznal len z filmov.

„Skutočne by bolo lepšie, keby si si tú sadru nechal. Tá zlomenina nebude ešte zahojená,. Bude stačiť prudší pohyb a zlomí sa znovu,“ naposledy sa pokúsil ma presvedčiť.

Ani som nič nepovedal, len sa na neho pozrel, a on pochopil. Opatrne nimi vošiel pod tenkú sadru a začal strihať. O sotva pol minúty som si s úľavou oddýchol. Konečne bola tá prekliata vec dolu. Opatrne som pohýbal rukou. Bolelo to ako sviňa, no dúfal som, že sa to zlepší. Muselo. Tú ruku som proste potreboval. Predstavil som si Myinu tvár a hneď to bolelo o poznanie menej.

„Dám ti niečo od bolesti,“ povzdychol si a podal mi akúsi tabletku.

V prvej chvíli som chcel odmietnuť, no potom som si ju vzal. Dúfal som, že to utlmí tú bolesť natoľko, aby som mohol normálne fungovať. Esme sa pri mne objavila s pohárom vody. Vďačne som ho prijal a zapil tú drobnú tabletku.

„Ako dlho potrvá, kým to zaúčinkuje?“ obrátil som sa na doktora.

„Do desiatich minút by to malo tú bolesť stlmiť,“ odvetil a ja som prikývol.

Stále sa trochu mračil. Bolo mi jasné, že nesúhlasí s mojou voľbou liečby, či skôr neliečby.

„Asi nie som príliš dobrý pacient?“

„Mal som už aj horších,“ pousmial sa.

Vrátil som mu úsmev.

„Čo keby sme sa vrátili do obývačky?“ navrhla Esme. „Mal by si vedieť pravdu,“ dodala a vyšla z miestnosti.

Povzdychol som si, vstal a vrátil sa do obývačky. Tam už znovu sedela celá rodina.

„Posaď sa, toto bude na dlhšie a bude to husté,“ zasmial sa Emmett a ukázal na kreslo vedľa seba. Husté? Pochybujem, že by ma niečo v tejto rodine ešte prekvapilo. Keby sa tu odrazu objaví Harry Potter s kúzelníckou paličkou, asi ho len pozdravím a mávnem nad ním rukou. Zvalil som sa vedľa neho. Do obývačky práve prichádzal doktor. Postavil sa vedľa Esme. Ich pohľady sa stretli a ja som mohol vidieť tú lásku, ktorú k sebe cítili. Spomenul som si na posledné Milujem ťa, ktoré mi Mya zašepkala tesne predtým, než zaspala. Zase to tu bolo. Ten pocit. Strach, zúfalstvo. Obava, že už ju nikdy neuvidím.

„Alice? Čo vidíš?“ ozval mierne vystrašený hlas.

Pozrel som sa na tmavovlásku, ktorá sedela strnulo s očami otvorenými dokorán. Vyzerala ako by hľadela na niečo, čo vidí len ona sama. Hneď mi došlo, že toto bude to, na čo som tak dlho čakal.

„Idem tam,“ povedal odrazu ten Edward a sekunde ho nebolo.

Normálne sedel na pohovke a odrazu som počul len štartovanie auta. Jediný, kto sa nad tým pozastavil som bol asi ja, lebo ostatní sa tvárili, ako by to bolo úplne normálne. No ja som sa nad tým pozastavil sotva na sekundu, lebo ma zaujímali naliehavejšie veci. Chcel som vedieť, čo je s Myou, kde je a či je v poriadku. Bol som si istý, že sa niečo stalo a nutkalo ma vybehnúť za Edwardom. Vyletel som z kresla a postavil sa pred tú vešticu.

„Čo sa stalo? Kde je Mya?“ pýtal som sa naliehavo.

Chcel som ňou zatriasť, aby sa spamätala a odpovedala mi na moje otázky, no jediný pohľad na jej manžela ma zastavil. Tak som tam len stál a pýtal sa. Nervózne som pritom podupkával nohou. Chcelo sa mi kričať, nech to zo seba konečne vysype. Nech sa spamätá a povie mi čo videla. Ako na povel bol jej pohľad odrazu normálny, aj tá strnulosť zmizla. Pozrela sa na mňa a ja som hneď vedel, že sa niečo stalo. Niečo zlé. Temná vlna prebehla mojím telom, až ma striaslo.

„Poslal ti DVD po nejakom chlapovi. Edward ho o chvíľu donesie. Dúfal, že ho zastihne, no bol príliš rýchly. Nestihol to. Už je na ceste naspäť,“ sypala to zo seba.

„Mya?“ opýtal som sa na jediné, čo ma v tejto chvíli zaujímalo.

„Stále neviem, kde je. Ten chlapík si bol pre to DVD v tej budove, kde ju drží. Práve preto ho chcel Edward zastihnúť. Prepáč,“ šepla ospravedlňujúco.

„Kurva,“ uľavil som si.

Chcel som na ňu kričať, vybiť si zlosť. Ako je možné, že to nevie, veď je predsa veštica? Sakra! Mal som chuť niečo rozmlátiť, najlepšie sám seba, aspoň by som už necítil to zúfalstvo, ktoré ma – s malými prestávkami – neustále pohlcovalo. Čierna temnota plynula mojou mysľou a pomaly ju zastierala nepreniknuteľnou hmlou.

„Edward je tu,“ prenikol cez malý, nezakrytý kúsok mojej mysle niečí hlas.

Otočil som sa ku dverám, kde už stál Edward s malým balíčkom v rukách. Pomalými krokmi sa vydal ku mne. Až teraz som si uvedomil, že sedím na zemi. V mojej mysli som nenachádzal tú informáciu, ktorá by mi povedala, ako som sa tam dostal. Hypnotizoval som ten balíček v jeho rukách. Chcel som vedieť, čo presne obsahuje, no na druhej strane som sa toho desil. Len nech žije, prosil som mlčky Boha. Edward sa netváril príliš povzbudivo, keď mi podával balíček. Nečakal som ani sekundu a otvoril ho. Ako tá veštica - Alice - povedala, vo vnútri sa nachádzalo DVD. Ako neónka na ňom svietili červenou fixkou napísané tri slová – Uži si to! Ruky sa mi roztriasli. Cítil som to zlo, ktoré z neho sálalo.

„Chceš si to pozrieť sám?“ opýtala sa Esme a prerušila tým absolútne ticho, ktoré tu panovalo.

Trasúc sa som pohliadol na ten strieborný kruh v mojich rukách. Bál som sa. Hádam prvýkrát v živote som pociťoval absolútny strach. Nedalo sa to porovnať ani s ránom, kedy som našiel prázdny byt. Toto bolo oveľa horšie. Nepodobalo sa to na nič, čo som doteraz zažil. Ani keď umierala mama som necítil takýto strach. Bolo to niekoľkonásobne silnejšie. Nechcel som v tom zostať sám.

„Asi nie,“ šepol som sotva počuteľne.

Ako mávnutím prútika mi DVD zmizlo z rúk. Zdvihol som hlavu a videl Emmetta stojaceho pri telke, ako ho dáva do prehrávača. Netrvalo dlho a čierna obrazovka sa zmenila. Najprv bolo vidno len akúsi ošarpanú miestnosť, no potom sa kamera zamerala na posteľ stojacu uprostred miestnosti. Zalapal som po dychu. Na posteli ležala Mya. Hoci mala zatvorené oči, tvár úplne opuchnutú a z pery jej tiekla krv, bola to ona. Kamera sa postupne presúvala po jej tele, kde sa nachádzali ďalšie modriny a rany. Bolo ich tak veľa. Nohu mala navyše pokrčenú v neprirodzenom uhle. Bola oblečená len v spodnom prádle a vôbec sa nehýbala.

„Je mŕtva,“ šepol som predtým, než ma pohltila temnota...

-----------------------------------------------------------------------

Toto bola zase jedna z predlhých kapitol. Úprimne, nie som s ňou tak spokojná, ako som si myslela, že budem, ale nechávam to na vaše posúdenie. Chcem vám poďakovať za komentáre pri minulej kapitole a vopred poďakovať za komentáre pri tej dnešnej.

NeliQ 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 9. kapitola: