Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 7. kapitola

09.10.2012 (19:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1510×

7. kapitola

I keď máš vieru, potrebuješ tiež dôveru, že všetko, čo prichádza, sa vždy deje v tvoj prospech.

Ubehli už dva týždne a nič sa nezmenilo. Emmett každý deň sprevádzal Myu do práce. Ja som bol stále na nútenej dovolenke. Esme chodila do práce a mňa zastupovala Emmettova blonďatá manželka. Úprimne som nechápal, ako si tí dvaja vôbec môžu rozumieť. Tá blondska bola neskutočne povrchná. Na zistenie tejto skutočnosti mi stačili dve stretnutia s ňou. Druhýkrát sme sa stretli asi pred týždňom. Bol som v domove zaniesť riaditeľke papiere z nemocnice a náhodou som si vypočul jej rozhovor s Esme.

„Dokedy to ešte bude trvať Esme?“

„Pokiaľ bude treba Rosalie.“

„Prečo toto všetko? Je to len človek.“

„Človek, ktorý potrebuje pomoc.“

„Vysvetlíš mi konečne, prečo sa o neho toľko zaujímaš? Uvedomuješ si, ako to zraňuje Carlisla? Ohrozuje to celú rodinu!“

„On to chápe.“

„Ale ja to nechápem?!“

„Rose...“ prerušila tento rozhovor Lilly.

Bolo to vtedy fakt divné, najmä tá pripomienka, že som človek. Čo iné by som mal byť? Opica či pes? Možno by jej to bolo milšie. No u mňa už stratila všetky plusové body. A vlastne mi bolo úplne u riti, čo si ona myslí. Najdôležitejšia bola pre mňa Mya a jej bezpečnosť a vďaka Emmettovi som si bol istý, že teraz v bezpečí je. Ten Emmett, to bol divný chlapík. Stále vysmiaty, sršiaci vtipom. Nechápal som, ako môže byť neustále dobre naladený. Nikdy som ho nevidel, že by sa mračil a prekvapivo sme spolu aj dobre vychádzali. Bol som rád, že práve on chráni Myu a Mya vyzerala, že je s týmto stavom spokojná tiež. Zatiaľ čo moju ochranu odmietala, tak Emmetta vítala s otvorenou náručou. Priznám sa, že mi to trochu vadilo, ale vždy len na taký krátky okamih, kým som si uvedomil, že Emmett je pre ňu lepšia voľba. Ja som sa, vďaka tomu, mohol venovať svojmu súkromnému pátraniu po Sebastianovi. Prvý týždeň som využil na obnovenie starých kontaktov z domova. Netrvalo dlho a mal som prehľad o dianí v uliciach Vancouveru. Ani to nebolo tak ťažké a veľmi sa to ani nelíšilo od toho, na čo som bol zvyknutý. Ten poznal toho a ten toho. Tento predával, ten šnupal, ten chlastal a iný šlapal, no a všetci dokopy tvorili pouličnú rodinu, ktorá bola za prachy ochotná podať akúkoľvek informáciu. No aj keď som sa celé dni pohyboval medzi týmito ľuďmi (ktorí mi až príliš často pripomínali moje staré ja), nedokázal som zistiť nič podstatné o Sebastianovi. Bolo to, ako by vôbec neexistoval. Ako by sa vyparil, stratil z povrchu zemského, no mne bolo jasné, že to je len ilúzia, ktorú sa snažil vyvolať. Sebastian by sa nikdy nevzdal svojej pomsty. Bol som si istý, že sa tam niekde vonku skrýva a čaká na svoju príležitosť.

Už asi týždeň som cítil, že ma niekto sleduje. Nevedel som, či to je CSIS alebo niekto od Sebastiana, ale cítil som to. O to viac som bol v strehu. Nedôverčivo som prehliadal každý kút a ulicu, po ktorej som šiel. Neveril som nikomu a ničomu. Žiadne informácie neboli úplne pravdivé, žiadni ľudia neboli spoľahliví. Občas som zahliadol niekoho v dave, ale kým som sa priblížil, bol preč. Strašne ma to sralo. Táto bezmocnosť. Cítil som sa ako korisť, na ktorú poľujú. Nenávidel som to a každú minútu preklínal Sebastiana, že ma donútil sa tak cítiť. Dnes som sa stretol s jedným chlapíkom, ktorý by za prachy predal aj svoju mamu. Práve preto som si nebol istý, či môžem jeho informáciám veriť, ale nemal som inú možnosť. Stálo to aspoň za pokus, keďže som nemal iné informácie.

Vytiahol som mobil a pozrel sa na displej. Bolo trištvrte na šesť, takže moje dnešné pátranie skončilo. O šiestej chodila domov Mya a ja som ju nechcel nechávať v tom byte samu. Vydal som sa po ulici smerom k Myinmu salónu. Dúfal som, že na nich cestou narazím, prípadne ich zastihnem ešte v salóne, a mal som pravdu. O pár minút som ich zbadal, ako si vykračujú po ceste. Emmett mal ruku ovinutú okolo Myiných ramien a vo mne sa zdvihla vlna akéhosi hnevu. Nevedel som to definovať, len mi strašne vadilo, keď som ich takto videl. Asi to bolo tým, že doteraz sme takto chodili s Myou my dvaja. Boli sme nerozlučný ako dvojčatá a odrazu bolo všetko inak. Vadilo mi to a ešte viac mi vadilo, keď som videl, ako sa Mya na Emmetta usmieva. Podráždenie, hnev, potreba odtrhnúť ich od seba, dostať ho čo najďalej. To všetko sa vo mne odohrávalo v priebehu pár sekúnd. Ešte nikdy som sa necítil tak zvláštne. Nemal som čas na analyzovanie týchto divných pocitov, lebo práve prichádzali ku mne.

„Čau brácho, čo ty tu?“ opýtal sa Emmett a nastavil mi päsť.

Ja som zovrel svoju a na pozdrav sme sa nimi buchli.

„Bol som neďaleko, tak som sa rozhodol, že vám pôjdem naproti. Ako bolo dnes v práci, všetko v poriadku?“ otočil som sa na Myu.

„Hej, všetko v pohode. Emmett ma dnes zásoboval vtipmi,“ odvetila a začala sa smiať. „Ani som v niektorých chvíľach nemohla robiť, čo sa tak smiala. Dvaja zákazníci nechceli po tetovaní odísť. Zostali a počúvali Emmetta. Vidíš, zase sa smejem, keď si spomeniem na niektoré vtipy. Povedz ten s tou babkou a mobilom,“ stále sa smejúc sa pozrela na Emmetta takým šteniatkovským pohľadom.

Znovu tie zvláštne pocity. Vadilo mi, ako sa na neho pozerá, že on ju stále drží, že sa pri ňom smeje, keďže u nás doma bola posledné dni nálada na bode mrazu. Aj keď vlastne za to posledné som mu bol aj trochu vďačný. Bilo sa to vo mne. Búrka, či skôr hurikán protichodných pocitov. Sám v sebe som sa nevyznal. V jednu sekundu som sa cítil šťastný, lebo bola šťastná Mya a v druhej som bol úplne besný z reality, že ja nie som tým, kto ju robí šťastnou. Bol som sám sebe záhadou.

„Tak počúvaj,“ prerušil moje myšlienkové pochody Emmett. „Hovorí babka mladíkovi: "Ak ma pomiluješ, dám ti mobil..." Ten chvíľu rozmýšľa, ale nakoniec zatne zuby a spraví čo treba. Keď je po všetkom, pýta si mobil. A babka hovorí: "Píš si... 0908...“ povedal a ja som sa musel tiež začať smiať.

Aj keď mnou stále mávali tie pocity, na neho sa skutočne nedalo hnevať. Bol ako malé dieťa, ktoré urobí špatnú vec, ale keď sa na vás pozrie, nedokážete sa na neho hnevať. Len ho pokárate a nakoniec aj tak pohladíte po hlave a objímete. Ja som to cítil tak nejako podobne. Aj keď mi jedna strana hovorila, že mi Emmettova prítomnosť pri Myi vadí, že mi vadia ich náhodné dotyky, úsmevy, ktoré si vymieňajú, druhá (a bohužiaľ tá silnejšia a rozumnejšia) na mňa kričala, že je pre ňu tým najlepším ochrancom, tou najlepšou voľbou v tejto skurvenej situácii a ja mu musím byť za to do smrti vďačný.

Spolu sme sa vydali dolu ulicou k nášmu bytu. Emmett chrlil jeden vtip za druhým, čo nám udržiavalo nepretržité úsmevy na našich tvárach. Chvíľami som zabúdal na tie zlé veci, ktoré sa diali a dovolil som si cítiť sa ako úplne obyčajný bezstarostný chlap, ktorý ide po ulici so svojimi priateľmi. Avšak skutočne to trvalo len krátke okamihy, no vždy sa ako facka vrátila realita. Boli sme už len na skok od bytu, keď odrazu v jedinej sekunde Emmett zmizol a ešte hádam v tej istej sekunde držal pod krkom nejakého chlapíka, opierajúc ho o najbližšiu stenu. Trvalo hádam tri kroky, kým som si to všetko uvedomil a zastal. Obaja s Myou sme sa ako na povel otočili a nechápavo na neho hľadeli. Trvalo ďalších pár sekúnd, kým som si uvedomil Emmettovu reakciu a s tým aj možné ohrozenie. O ďalšie dve sekundy som už v ruke zvieral zbraň a očami prehľadával ulicu. Mya sa celú tú dobu tisla ku mne a kopírovala moje pohyby. Jej telo sa sotva viditeľne triaslo, no mne to neušlo. Cítil som jej strach. Trvalo snáď celú minútu, kým som zistil, že naokolo nečíha žiadne ďalšie nebezpečenstvo. Len zopár ľudí na ulici sa na krátke okamihy otočilo k nám, no nakoniec si každý hľadel to svoje. V takýchto chvíľach som bol vďačný tejto spoločnosti za nevšímavosť a ľahostajnosť k okoliu. Pomaly, s Myou v závese, sme podišli k Emmettovi, ktorý stále zvieral krk toho chlapíka. Všimol som si, že ho drží trochu nad zemou a chlapík začína strácať farbu.

„Emmett, aby by si ho mal postaviť na zem a trochu zvoľniť,“ povedal som a on sa otočil.

Zostal som v šoku. Jeho tvár stratila akýkoľvek ľudský výraz. Svaly mal zvraštené, oči úplne čierne, že som vôbec nevidel zlatú časť dúhovky, vyzeral ako nejaké zviera, ktoré sa práve chystá skočiť na svoju korisť. Pudovo som urobil krok dozadu a Myu presunul za svoj chrbát. Emmett sa odvrátil. Chlapík v jeho rukách sa sípavo snažil dostať svoj podiel vzduchu a tak, aj napriek všetkému, som sa rozhodol ešte raz zakročiť.

„Emmett,“ oslovil som ho znovu.

Otočil sa a vyceril na mňa zuby a, prisám bohu, zavrčal. Bol to úplne neľudský zvuk. Pripomenulo mi to dokumenty z Discovery o love šeliem.

„Emmett,“ ozval sa za mnou vystrašený hlas Myi a skôr, než som mohol zakročiť, vykukla spoza mňa.

Emmettova hlava sa automaticky otočila na ňu. V ruke som stále držal zbraň, pripravený zasiahnuť. Bolo mi jedno, že to bol Emmett, v tejto chvíli bol pre Myu zjavne nebezpečný a ja som ju mienil chrániť do posledného dychu. Práve som ju chcel schovať za seba a upriamiť jeho pozornosť, keď sa jeho svaly zvoľnili. Zatvoril ústa a schoval tak svoje desivé zuby. Znovu vyzeral ako človek, dokonca som si všimol, že má znovu dúhovky, teda nie také zlaté, ako obvykle, ale už ich aspoň bolo vidno. Niekto zasípal a ja som si uvedomil, že ešte stále drží toho chlapíka pod krkom. Chlapík vyzeral ako dve minúty pre smrťou, oči vyvalené, tvár biela ako krieda.

„Emmett, mal by si ho fakt pustiť,“ povedal som a dúfal, že tentokrát ma už poslúchne.

Emmett odvrátil hlavu a pozrel sa na chlapíka vo svojich rukách. Sotva o sekundu sa už váľal pri jeho nohách a ruky si pritláčal na krk. Do tváre sa mu začala vracať farba, aj keď s dýchaním mal ešte problémy. Váhavým krokom som k nemu podišiel. Mya ma samozrejme nasledovala. Až teraz som si všimol, že chlapík je oblečený v celkom slušnom obleku. Vyzeral ako nejaký manažér alebo úradník. Vôbec nie ako niekto, koho by zaplatil Sebastian. Aj preto som sa znovu obrátil na Emmetta.

„Čo sa vlastne stalo?“ opýtal som sa nechápavo.

„Ja...“ ozval sa ten chlapík, no Emmett po ňom hodil vražedný pohľad, a tak hneď stíchol.

„Sledoval nás už dva bloky, cítil som, ako sa za nami zakráda,“ odfrkol si Emmett.

„Ale... ja...“ ozval sa znovu chlapík, ktorému viditeľne hovorenie ešte robilo problémy.

Emmett ho znovu obdaril tým svojim pohľadom.

„Si si istý Emmett, lebo nevyzerá na...“ ťažko som hľadal to správne slovo.

„Vyzerá, nevyzerá, sledoval nás,“ stál si za svojím.

Mal som dokonca pocit, že si dupol nohou, ako malé trucovité decko. Bol som z celej tej situácie skutočne mimo. Môj mozog ešte presne nepracoval všetko, čo videli moje oči, bolo toho na mňa veľa.

„Kto ste,“ ozval sa vedľa mňa váhavý hlas Myi.

Chlapík sa pomrvil a pokúsil sa posadiť. Veľmi mu to nešlo, no všimol si to Emmett a jediným pohybom ho posadil. Chlapík na neho hľadel so smrteľným strachom v očiach.

„Tak kto?“ netrpezlivo sa znovu opýtala Mya.

Chlapík preglgol a začal rukou šmátrať vo vrecku saka. To vo mne vyvolalo okamžitú reakciu. V sekunde som namieril pištoľ na jeho hlavu. Chlapík zbledol snáď ešte viac.

„Chcel som len vytiahnuť vizitku,“ hlesol.

Kývol som teda zbraňou, nech pokračuje. Konečne vylovil z vrecka papierik vo veľkosti vizitky a napriahol ruku smerom ku mne. Pištoľ som si preložil do zranenej ruky a bez slova som si ho zobral. Bola to skutočne vizitka. Michael Downey, stálo tam, manažér hotela. Nad menom bolo logo hotela River Rock. Podal som vizitku Emmettovi, ktorý sa stále mračil na chlapíka pri jeho nohách.

„Pán Downey, vysvetlite nám, prečo ste nás sledovali.“

„Ja...“ pleglgol a pokračoval: „Šiel som po ulici, keď... počul som ten vtip... a smiech... zaujalo ma to, preto som šiel za vami... tento pán,“ ukázal na Emmetta bez toho, aby sa na neho pozrel: „Má talent... tak som mu chcel ponúknuť... či by nechcel pracovať v našom kasíne... v našej Stand-up comedy show.“

Nech bola táto situácia ešte pred chvíľou akokoľvek vážna a celá táto udalosť nesmierne bizarná, nedokázal som ovládnuť smiech. Po chlapíkových slovách to zo mňa proste vytrysklo a ja som sa rozosmial na celú ulicu. Mya za mnou sa tiež pochechtávala, len Emmett hľadel vypúlene na Downeyho. Odrazu sa rozžiaril ako vianočný stromček.

„To ako fakt?“ opýtal sa Downeyho, ktorý sa konečne odvážil sa na neho pozrieť.

Downey len prikývol, no to ho už Emmett zdvíhal zo zeme.

„Ty vole, to ako fakt? Ja v kasíne? Ty vole! To je úplne! Wuá!“ vykrikoval. „Zvládnete to tu?“ opýtal sa. Len som prikývol, lebo na viac som sa nezmohol. „Super, ja vám zavolám,“ povedal Downeymu a s tým, že to musí okamžite povedať Rose, sa vyparil.

Downey bol z toho všetkého ešte v šoku. Teda nie, že by som bol na tom lepšie. Pomaly som si v hlave prehrával čo sa stalo a rovnako pomaly mi to začalo aj dochádzať. Schoval som pištoľ.

„Ste v poriadku,“ opýtala sa Mya Downeyho a podišla k nemu.

„No... asi hej... dajte mi minútku.“

Zopár krát sa nadýchol a vydýchol, kým urobil jeden váhavý krok. Ako by sa uisťoval, či ho udržia nohy.

„Ja, chcem sa vám ospravedlniť za Emmetta,“ povedal som a rozmýšľal, ako to podať čo najlepšie. „On je totiž náš bodyguard a je trochu, no ochranársky.“

„Ehm... nič sa nestalo,“ hlesol.

„Môžeme pre vás niečo urobiť?“ opýtal som sa.

„Nie netreba, ja... zavolám si taxík.

„Dobre, tak my teda pôjdeme.“

Downey len kývol hlavou a pomalými krokmi sa vydal ulicou opačným smerom, ako sme išli my. Po pár krokoch sme boli pri dverách. V úplnej tichosti sme došli až do obývačky, kde som sa zvalil do kresla.

„Urobím čaj,“ šepla Mya a ja som zostal so svojimi myšlienkami sám.

Kurva, čo sa to dnes stalo? Postupne som si prehral, čo sa vlastne dnes odohralo, potom ešte raz a ešte, ale stále som to nechápal. Pred očami sa mi to znovu a znovu odvíjalo ako film. Tá tvár zvraštená do podoby zvieraťa, tie čierne oči, zuby a vrčanie. Nejako mi to stále nedochádzalo. Tápal som v tme a nemohol sa dostať na svetlo, nech som sa akokoľvek snažil. Zo všetkého mi vychádzalo, že Emmett nie je obyčajný človek. Stále som sa to snažil zvaľovať na Esminho manžela a nejaké medicínske pokusy, ale niečo mi našepkávalo, že to bude úplne inak.

„Si v poriadku?“ opýtala sa Mya, keď predo mňa pokladala hrnček s čajom.

Ani som si nevšimol, že sa vrátila.

„Hej, som,“ odvetil som, aj keď som si nebol až tak stopercentne istý.

„Čo to dnes bolo... vieš Emmett... čo?“ tápala, hľadajúc slová.

„Neviem,“ odvetil som popravde. „Ešte som nikdy nič také nevidel.“

„Myslíš, že... že by nám ublížil, keby...“

Túto otázku som si práve položil aj sám a s odpoveďou som vôbec nebol spokojný. Bol som si totiž stopercentne istý, že Emmett by v tej chvíli zabil kohokoľvek, kto by mu stál v ceste. Mykol som plecami. Nechcel som jej obavy potvrdiť nahlas.

„Nie, nemyslím, že by nám ublížil,“ povedala odhodlane. Nevyvracal som jej to.

„Mya... neviem či je dobrý nápad, aby ťa Emmett ďalej strážil. Asi by som ťa mal strážiť ja,“ šepol som nesmelo, očakávajúc protest. Mya ma nesklamala.

„Ale nie, nevymýšľaj. Bude to tak, ako doteraz. Ty máš aj bez toho dosť starostí.“

„Mya, nemôžeš vedieť, či sa niečo také ako dnes nezopakuje, ani ako bude reagovať. Nevieme, čo to dnes do neho vošlo, ani či to je u neho normálne. Bojím sa o teba!“ skríkol som.

„Nemusíš, verím, že Emmett by mi nikdy neublížil. Je mi u riti, čo sa dnes stalo. Ja mu verím. A koniec diskusie!“ skríkla a už jej nebolo.

Nevedel som, čo robiť. Presviedčať ju nemalo zmysel, to mi bolo jasné, ale stále som sa obával Emmetta. Nevedel som totiž predpovedať jeho chovanie a to ma sralo. Mal Myu chrániť, ale čo ak to bude práve on, čo jej ublíži? Potreboval som zistiť viac, lebo to, čo sa dnes udialo, nebolo normálne. On nebol normálny. Vstal som a prešiel cez kuchyňu do svojej izby. Mya stála pri kuchynskej linke. Niečo zúrivo miešala vo veľkej mise. Radšej som ju nevyrušoval. V izbe som si sadol na počítač. Zapol som internet. Ani sám neviem, čo som hľadal, proste len akési vysvetlenie dnešných udalostí a Emmettovho chovania. Prvé ma napadli rôzne choroby, ale tadiaľ cesta neviedla. Potom lieky, drogy, čokoľvek, čo by to vysvetľovalo, ale nič. Bol som v koncoch. Potom sa mi vybavilo, že už na prvý pohľad bol odlišný. Tá bledá a studená pokožka, oči, čo menia farbu, akási dokonalosť v jeho rysoch. No a odrazu som si spomenul na inú osobu s rovnakými znakmi. Neváhal som ani minútu, zdvihol telefón a vytočil známe číslo. Netrvalo dlho a na druhej strane sa ozval jej hlas: „Vedela som, že zavoláš.“

„Asi by si mi mala niečo vysvetliť,“ povedal som a čakal.

„Asi áno...

--------------------------------------------------------------------------

No, musím sa priznať, že sa mi táto kapitola vôbec, ale vôbec nepáči. Neviem, čakám vašu kritiku. Tiež vám však chcem poďakovať za komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Aj keď ich tam bolo len pár, skutočne ma potešili. Tak dúfam, že sa vám táto poviedka ešte nezunovala a teším sa na ďalšie vaše komentáre. 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 7. kapitola: