Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 5. kapitola

01.10.2012 (18:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1558×

5. kapitola

Smrti nikto nemôže uniknúť, avšak zbabelý útek pred smrťou je horší ako smrť samotná.

Všetko okolo mňa bolo biele. Až neskutočne hnusne biele. Ani malý kúsok nebol iného odtieňa, len biela. Všade. Nevedel som, kde som a ani, ako som sa sem dostal. Pokúsil som sa otočiť hlavu, no nič sa nestalo. Ako by som ju ani nemal. Pokúsil som sa niečo povedať, no nič. Bolo to všetko divné. Uvedomoval som si, že som a predsa som nebol. Len myseľ bez tela. Sakra! Pokúšal som sa spomenúť si, čo sa stalo, ale nedokázal som nájsť ani odpoveď na otázku, kto vlastne som. Odrazu sa mi úplne nepochopiteľne ozvalo v hlave jedno meno: Mya. Tma.

Píp, píp. Neprerušované pípanie sa mi ozývalo v hlave. A keď som pri tej hlave, nenormálne mi v nej trieštilo. Ako po poriadnom fláme. Otvoril som oči. Chcel som zistiť pôvod toho otravného pípania, ktoré neustávalo. Zase biela. Všade naokolo. Toto som predsa už videl. Zamrkal som očami. Nič, biela nezmizla, no ja som si všimol, že je to iné, ako naposledy. Tá biela nebola taká jasná, často v nej boli iné odtiene – jemná vanilková, bledo šedá, dokonca akási čierna šmuha. Pomaly som rozoznával, že sa nachádzam v nejakej miestnosti. Pomaly som sa pokúsil pootočiť hlavu a nájsť zdroj pípania. Šlo to ťažšie, ako by mi niečo bránilo. Podarilo sa mi ju pootočiť na stranu. To pípanie vydával akýsi prístroj, z ktorého išla hadička končiaca v mojom zápästí. Ďalšia hadička vedľa nej končila vo vrecku zavesenom na stojane. Bola v nom nejaká číra tekutina. Pohľad mi padol na druhú ruku. Až po rameno som ju mal v sadre. Odrazu do mňa niečo narazilo.

„Dark, bože, ty si sa prebral. Ani nevieš, ako som sa bála. Ako sa cítiš? Veľmi ťa to bolí?“

V mojom zornom uhle som mal len spleť hnedých vlasov, no ten hlas bol jedinečný. Moja Mya, uvedomil som si a vtedy si na všetko spomenul. Cesta domov, Sebastian, nôž, ruka, strach, Esme, znovu strach, auto, tma. V tej chvíli som tiež pocítil mierne pálenie na krku. Samozrejme, Sebastian nič nerobil polovičato, aj keď je prekvapujúce, že som stretnutie s ním vôbec prežil. No všetko to bolo nepodstatné. To dôležité sa ku mne teraz tislo. Mya. Bola tu a to znamenalo, že je v poriadku. Potreboval som niečo povedať, no z mojich úst vyšlo len akési zachrapčanie.

„Bože, prepáč Dark. Musím ťa tlačiť, ale nevieš aká som rada, že si v poriadku. Celú noc som tu sedela a čakala kým sa zobudíš,“ vzlykla Mya, odtiahla sa, no stále sa o mňa opierala.

„V...vodu,“ dostal som konečne zo seba.

„Hneď to bude,“ povedala už pokojnejším hlasom a natiahla sa niekde vedľa mojej hlavy.

Pri pery mi priložila pohár a ja som sa hltavo napil. To škrabanie v krku trochu ustúpilo. Celý čas na mňa hľadela a ja som v jej tvári videl obavy.

„Ako som sa sem dostal?“ opýtal som sa, no môj hlas znel stále akosi zachrípnuto.

„Esme ťa sem doviezla. Si v nemocnici, kde robí jej manžel. Vraj ťa našla zraneného na ulici neďaleko domova. Dark, čo sa ti stalo?“

Čo sa stalo? Rozmýšľal som, či jej mám povedať pravdu. Možno to dokážem vyriešiť bez toho, aby o tom vedela. Po tom všetkom, čo s ním prežila, si zaslúžila trochu pokoja. Ale na druhej strane, pokiaľ jej to zamlčím a niečo sa stane, nikdy by som si to neodpustil. História sa akýmsi zvráteným spôsobom opakuje. Rozhodol som sa.

„Sebastian,“ šepol som čo najtichšie.

V jej tvári sa v jednom momente objavilo niekoľko emócií, no najvýraznejšou bol úplný des. Strach do morku kostí. Čakal som, že bude takto reagovať. Nikto si nezaslúžil prežiť to, čo si musela pri ňom Mya vytrpieť. Potreboval som ju objať, no v mojom stave to bolo ťažké. Pootočil som sa na bok, koľko to šlo a natiahol ruku jej smerom, no tá hadička ma zabrzdila. Neváhal som, šklbol som rukou a vytrhol ju.  Pípanie sa zmenilo, no mne to bolo jedno. Nevšímal som si ani bolesť, lebo som ju konečne mohol objať. A to bolo viac ako čokoľvek iné.

„Všetko bude v poriadku,“ sľuboval som, hoci som netušil, či to tak skutočne bude, no potreboval som presvedčiť ju. „Ochránim ťa!“

„Ako? Prečo? Veď...“

Telo sa jej triaslo a slzy dopadali na moju hruď.

„Pššt, som pri tebe. Neublíži ti,“ neprestával som ju presvedčovať a v hlave som už plánoval, čo urobím.

Odrazu sa rozrazili dvere na izbe a v nich sa objavil vysoký blonďavý chlap v doktorskom plášti s divným výrazom na tvári, nasledovaný Esme.

„Čo sa...“ začal, no potom mu oči padli na Myu v mojom náručí, potom na ten pípajúci prístroj a v očiach sa mu usídlilo pochopenie.

Avšak ten divný výraz mu z tváre nezmizol. Podišiel k prístroju a niečo stláčal. Esme zatiaľ podišla bližšie. Mya sa vymotala z môjho náručia a otočila sa ku všetkým chrbtom. Poznal som ju natoľko, aby som vedel, že nechce, aby ju niekto videl uplakanú. Potrebovala chvíľku na spamätanie sa. Mohol som si však len domýšľať, čo sa v nej odohráva. Dokonca ani ja som nevedel o všetkých zverstvách, ktoré jej Sebastian urobil.

„Ako sa cítiš?“ opýtala sa Esme.

„Čo ja viem, asi v pohode,“ odvetil som.

Už som mal v živote aj horšie zranenia. Esme mlčky prikývla a vtedy sa na mňa otočil ten blonďavý doktor. Naše oči sa stretli a ja som sa zasekol. Vyzeral presne ako Esme, či tá jej povrchná dcéra. Bledá pokožka, zlatožlté oči, dokonalé rysy. Nemožné. Prvé čo ma napadlo bolo, že ten doktor asi na nich robí nejaké pokusy. To by sedelo – zakázané látky. To mi bolo blízke, tak som sa tým uspokojil a nechal to tak.

 Blonďák mi skontroloval sadru a krk. Tváril sa pri tom strašne dôležito, no keď zdvihol jednu z hadičiek a chcel mi ju znovu pichnúť do ruky, nesúhlasne som ju odtiahol.

„Nechcem to.“

„Pán Blackwood, stratili ste veľa krvi. Potrebujete to,“ dohováral mi a začal mi vysvetľovať niečo tým nezrozumiteľným lekárskym slangom. Nezaujímalo ma to.

„Proste to nechcem. Chcem ísť domov,“ odsekol som a začal sa súkať z postele.

„Ale Darien...“ začala Esme, no ja som ju hneď prerušil.

„Nie Esme. Nezostanem tu už ani minútu. Treba niečo podpísať?“ obrátil som sa na doktora.

V jeho tvári bolo vidieť, že s tým nesúhlasí, no potom len prikývol a vyšiel z izby. Vtedy sa otočila Mya. Slzy jej už na tvári zaschli, no oči mala stále červené. Ten des bol v jej tvári stále badateľný, aj keď bol zastretý obavou.

„Dark, mal by si tu zostať. Ešte nie si v poriadku,“ šepla a ja som pochopil, že tá obava v jej tvári, je obava o mňa.

Ona, ktorá si pred chvíľou vypočula, že stelesnenie jej najhorších nočným môr sa vrátilo, sa bála o mňa. Musel som sa pousmiať. S námahou som sa posadil. Nachvíľu sa mi zatočila hlava, ale ustál som to.

„Nie, pôjdeme domov, len čo to tu vybavím. Spolu,“ posledné slovo som len zašepkal.

Nič nepovedala, len prikývla na znak súhlasu. Doktor sa vrátil, divne sa pozrel na Esme, tak nejako bolestivo, no bolo vidieť, že ju miluje a podal mi nejaké papiere. Ani som si to poriadne neprečítal a načmáral tam podpis. Podal som mu ich naspäť. Už mi stačilo len sa obliecť a mohol som vypadnúť. No potreboval som urobiť ešte jednu vec. Musel som to vybaviť čo najskôr. Nohy som spustil na zem a opatrne sa postavil. Celé telo ma bolelo, ale dalo sa to zniesť. Cítil som, že všetci sa na mňa pozerajú. Ako by čakali na nejaký zlomový okamih. Jeden krok, ešte jeden. Podišiel som k stoličke, na ktorej bola prevesená moja bunda. Chytil som ju do ruky a začal prehľadávať vrecká, no v tom mi došlo, že to nebola bunda, čo som mal večer na sebe.

„Moje veci?“ opýtal som sa do priestoru, čakajúc, že mi niekto odpovie.

„Všetko bolo zakrvavené. Zničené...“ prehovorila Esme.

„Čo sa stalo s mojím mobilom?“ skočil som jej do reči.

„Máš ich spolu s peňaženkou v stolíku. Veci na oblečenie som ti doniesla čisté z domu,“ povedala Mya.

Otočil som sa, že si ich vezmem, no ona ma prebehla. Zobral som si len telefón - ten bol v tejto chvíli dôležitý. Pozrel som sa na Esme s doktorom.

„Necháme vás samých. Keď budete pripravený, len dajte vedieť na recepcii, že odchádzate,“ povedal ten doktor, chytil Esme za ruku a spolu vyšli von.

Prekvapivo chápavý, pomyslel som si. Ani som nemusel nič povedať a pochopil, že má vypadnúť. Celkom sa mi začínal páčiť tento Esmin vybielený manžel.

„Komu chceš volať?“ opýtala sa Mya, keď sa za nimi konečne zatvorili dvere.

„Peterovi Nolanovi. Chcem vedieť, kto má toto na svedomí,“ sykol som.

Číslo som si pamätal naspamäť. Naťukal som tých pár čísiel a čakal. Netrvalo dlho a stály tón nahradil ženský hlas.

„Kancelária Petera Nolana, ako vám môžem pomôcť?“

„Potrebujem hovoriť s Peterom.“

„Pán Nolan je momentálne zaneprázdnený. Môžem mu niečo odkázať?“

Tak zaneprázdnený, ja mu dám zaneprázdnený.

„Povedal som, že s ním potrebujem hovoriť. Hneď!“ povedal som prudšie, než som mal v úmysle.

Mya sa na mňa pozerala a len nesúhlasne krútila hlavou.

„Prepáčte, ale on skutočne...“ začala zase tá ženská.

„Povedzte mu, že volá Dark. Určite so mnou bude chcieť hovoriť.“

„Počkajte chvíľu, pozriem sa, či sa na chvíľu nemôže uvoľniť,“ povedala neochotne.

„Nemal si na ňu tak štekať,“ nesúhlasne krútila hlavou Mya.

Mojej reakcie sa však nedočkala, lebo sa v telefóne znovu ozval ten ženský hlas.

„Pán Nolan sa na chvíľu uvoľnil. Prepojím vás.“

Hurá. Už som si myslel, že si budeme musieť zaletieť do Washingtonu.

„Dark, aké prekvapenie,“ ozval sa v telefóne známy hlas.

„Hovno prekvapenie, kurva! Prekvapenie som zažil, keď mi včera večer Sebastian priložil nôž na krk,“ zavrčal som do telefónu. „Nemal hniť čírou náhodou v base?“

„Sebastian je vonku?“ neveriacky sa opýtal a ja som v jeho hlase počul skutočné prekvapenie. Alebo to len hral?

„To by som povedal, že je vonku a má sa zrejme skurvene dobre.“

„Sorry Dark, toto išlo mimo mňa. Do tejto chvíle som si myslel, že je stále v base. Zavolám pár ľuďom a volám ti naspäť. Nadiktuj mi svoje číslo.“

Položil som telefón. Bol som vytočený na maximálnu mieru. Peter bol kedysi so mnou a Myou v decáku. No zatiaľ, čo my sme sa vybrali krivolakými chodníčkami zločinu, on sa postavil na opačnú stranu. Dal sa k polícii a vypracoval sa na šéfa Washingtonskej polície. Keď vtedy išli po Sebastianovi, nejako zistil, že sme tam aj s Myou a dal nám ponuku, ktorá sa neodmieta. Výpoveď za slobodu a liečenie. V podstate sme mu boli stále veľa dlžní, ale vlastne aj on nám. Bez našich výpovedí, by ho za mreže tak ľahko nedostali. Aj keď, ako je vidno, to bolo zbytočné. Sebastian si nejakým skurveným spôsobom vždy nájde cestu.

„Povieš mi teraz konečne, čo sa včera stalo?“ prerušila moje myšlienkové pochody Mya.

Nadýchol som sa a podal jej skrátenú a tiež aj trochu upravenú verziu včerajších udalostí. Najmä som nechcel aby vedela, že po nej Sebastian plánuje ísť. Aj keď som si bol istý, že si to domyslela. Prijala to celkom pokojne. Úplne inak, ako pred tým, keď som jej povedal jeho meno. Asi to už vstrebala. Len ma objala a zašepkala: „ Spolu to zvládneme.“ A ja som jej z nejakého dôvodu veril.

„Pomôžeš mi obliecť sa?“ opýtal som sa po chvíli.

S tou rukou v sadre sa mi nič nedalo poriadne robiť.

„Posaď sa, oblečiem ťa,“ odvetila.

Ja som si ako poslušný žiačik sadol na posteľ. Spoločnými silami sa jej podarilo na mňa navliecť nohavice a tričko s krátkym rukávom, tiež ponožky a topánky. Keď mi zaväzovala šnúrku na topánke, zazvonil telefón.

„Áno?“

„Tak niečo som zistil,“ začal Peter. „Sebastian utiekol asi pred dvomi týždňami. Nikto nevie, ako sa mu to podarilo. Ráno len našli prázdnu celu. Mysleli si, že utiekol do Talianska. Vôbec nepočítali, že by mohol byť v Kanade. Teraz to má na starosti CSIS. Keď som im povedal, kde sa objavil, nestačili sa diviť. Už tam posielajú nejakých agentov.“

„A čo s tým má CSIS?“

Teda vedel som, že je Sebastian hajzel, podvodník, priekupník a vrah, ale to nevysvetľovalo záujem CSIS.

„Neviem presne. Vieš, že k takýmto informáciám nemám prístup, ale donieslo sa mi, že Sebastian nebol len malou rybou v mori. Vraj stál v tichosti na čele. No jeden informátor mi povedal, že v base prisahal, že zabije každého, kto svedčil proti nemu.“

„To mi už došlo,“ hlesol som.

„Je mi to ľúto,“ šepol Peter. „Nikdy sa odtiaľ nemal dostať.“

„To nemal, no je tu.“

V hlave mi to šrotovalo. Premietal som si všetky scenáre, ako to môže dopadnúť, no ani jeden nebol príjemný. Bohvie, koľko ľudí už stihol Sebastian naverbovať. Základom teraz bola Mya. Ja som nebol dôležitý, ale jej sa nič nesmelo stať.

„Potrebujem ochranu pre Myu,“ povedal som po chvíli ticha.

Tá sa na mňa len nechápavo pozrela a začala krútiť hlavou.

„Prepáč Dark, ale v tomto ti nemôžem pomôcť. Ide to mimo mňa. Do práce CSIS sa pliesť nemôžem a moji ľudia tiež nie.“

„Kurva, tak nech ju chráni niekto od nich,“ skríkol som, no vopred som vedel odpoveď.

„Je mi ľúto,“ začal, no ja som ho už nepočúval. Zložil som.

„Ochránim ťa sám,“ šepol som Myi a začal vymýšľať plán.

„Musíme niekam vypadnúť, niekam kde nás nenájde...“ plánoval som na hlas, no Mya ma prerušila.

„Nie Dark, nikam nejdem! Ja sa už nebudem skrývať. Stačili mi tie dva roky, kým prebehol proces. Už to viac nechcem zažiť. Nebudem pred ním donekonečna utekať,“ rozohnila sa.

Hoci som si to nechcel pripustiť, mala pravdu. Sebastian by si nás aj tak našiel. Mal peniaze, aj styky a poháňala ho jedna z najsilnejších vecí na svete – pomsta.

„Dobre teda,“ súhlasil som. „Zostanem teda doma a budem chodiť všade s tebou.“

„Nie Dark. Nemôžeš sa vzdať svojej práce a ani ja tej svojej. Nestratíme kvôli nemu sami seba. Nesmieme sa nechať ovládnuť strachom, nesmú nás pohltiť obavy. Ja chcem žiť, nielen prežívať!“ posledné slová už kričala.

Vedel som, že nie je taká pokojná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Musela sa šialene báť, desiť sa toho, čo sa môže stať. No aj tak tu stála a skoro sa bila do pŕs, aby si zaistila, že jej život sa nezmení.

„Nejako to vyriešime,“ sľuboval som. „Niečo vymyslíme.“

Vstal som a chytil ju za ruku. V druhej držala moju bundu. Spoločne sme vykročili. Pred dverami prekvapivo sedela Esme. Ako sme vyšli, naše pohľady sa stretli. Pochopil som, že počula viac, ako by som si želal.

„Ja...“ začala. „Nechcela som počúvať, ale... hovorili ste dosť hlasno.“

 Bolo vidieť, že jej to je nepríjemné. Nechcel som, aby o tom niekto vedel, no Esme v tom už aj tak bola zapletená. Aj keby som sa jej začal strániť, Sebastian ju už videl a to spečatilo jej osud. Možno bude aj ona potrebovať ochranu. Netrvalo mi dlho sa rozhodnúť.

„Asi by som ti to mal vysvetliť. Ak chceš, poď s nami. U nás doma sa porozprávame,“ vzdychol som si.

„Poviem Carlislovi, že odchádzam a hneď som späť.“

Na recepcii sme rýchlo vybavili všetky formality a všetci traja sme vystúpili do zamračeného dňa. Čakal ma dlhý rozhovor, na ktorý som sa vôbec netešil.

-----------------------------------------------------------------------------------

Ďakujem za všetky komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Je ich síce čím ďalej, tým menej, no ja stále dúfam, že sa vám táto poviedka páči.

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 5. kapitola: