Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 11. kapitola

13.11.2012 (17:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1613×

11. kapitola

„Darien?“ ozval sa veľa mňa spýtavý hlas Esme.

Stále ako v mrákotách som sa otočil jej smerom a prekvapene si uvedomil, že sme už zastali pri ich dome. V aute už nikto nesedel. Jediná Esme stála pri dverách a s podvihnutým obočím na mňa hľadela. Vôbec som si nevšimol, kedy a ako sme sem prišli. V mysli som sa stále vracal k všetkým tým udalostiam, ktorým som dnes musel čeliť. Ranné zistenie, že Mya je preč, DVD od toho prekliateho bastarda, moje blúznenie v temnotách, zistenie, že Mya stále žije, jej nájdenie a potom možné znovustratenie, doktorove uhryznutie, no najčastejšie sa v mojej mysli objavoval obraz Myinej tváre zvraštenej bolesťou, jej telo zmietajúce sa v agónii a fakt, že sa toto všetko udialo kvôli mne. Ach Mya... láska... odpusť...

Neochotne som sa vysúkal z auta. Matne som si uvedomoval tupú bolesť v zranenej ruke – tabletka prestala účinkovať. Esme na mňa hľadela s obavami v očiach.

„Ako sa cítiš?“ opýtala sa nesmelo, keď som sa konečne vytrepal von.

Potriasol som hlavou. Ľahšiu otázku by nemala?

„Ach,“ vzdychol som. „Nasratý, vynervovaný, zúfalý, zmätený, unavený a zo všetkého najviac sa kurevsky bojím o Myu. Ale inak som celkom v poriadku,“ mykol som plecami a dúfal, že to nevyznelo až tak ironicky.

Skutočne som cítil všetko z toho. Nedokázal som vymedziť len jeden z tých pocitov. Valilo sa to vo vlnách na mňa – jedna za druhou. Neúnavne sa prelievali cez moje telo. Sotva som mal čas sa medzi nimi nadýchnuť. To všetko sa však odohrávalo v mojom vnútri. Moje telo bolo naopak v režime OFF. Všetko som vykonával úplne automaticky. Každý pohyb, každý krok – ako handrová bábika na šnúrkach.

„Mya bude v poriadku,“ presvedčivo zahlásila Esme. „Poď, pôjdeme dnu. Potrebuješ si oddýchnuť a mala by som ti vysvetliť niektoré udalosti a povedať pravdu - o nás,“ zašepkala a napriahla ku mne ruku.

Uchopil som ju do svojej – tej, čo nebola zranená – a spoločne sme vykročili. Ako sme vošli, všimol som si Edwarda sediaceho na pohovke. V náručí držal tú tmavovlásku, ktorá mi bola predstavená ako jeho žena. Myslím, že sa volala Bella. Nič nehovorili, len sa na seba pozerali. Láska z nich sálajúca ma prinútila zatvoriť oči. Chcel som byť pri nej. Opájať sa ňou rovnako, ako si to dovolili títo dvaja predo mnou. Tak strašne som po tom túžil - ako zúfalý pútnik po pohári vody.

„Dáš si niečo? Čaj, kávu...?“ vytrhla ma z premýšľania Esme.

Záchrana v pravej chvíli. Musel som sa pousmiať. Bolo to zvláštne, ale vytrhávala ma z pochmúrnych myšlienok dosť často. Ako by vedela, nad čím rozmýšľam. Ako by to cítila. Bolo to divné. Ako by sme boli nejako na seba napojení. Neviem.

„Dal by som si čaj,“ odvetil som, aj keď som naň vôbec nemal chuť.

V skutočnosti by som si teraz dal niečo úplne iné. Najradšej by som sa spil do nemoty a aspoň na chvíľu tak zabudol. Na všetko, čo sa dnes odohralo. Na bolesť, stratu, hnev. Pár krátkych chvíľ zabudnutia. Och, tak strašne som po tom túžil. Poriadne sa ožrať. Povzdychol som si. Esme stála v kuchyni a napúšťala do kanvice vodu, tak som podišiel k veľkému kreslu stojacemu pri pohovke a posadil sa. Všimol som si, že sa na mňa Edward mračí. Trvalo mi asi pol sekundy, kým som si uvedomil prečo. Ach, myšlienky. Úplne som zabudol. Sotva viditeľne prikývol. Mykol som plecami. Túto schopnosť som mu fakt nezávidel. Musí to byť na hovno počuť, čo si kto myslí. Pousmial sa. Vrátil som mu niečo, čo pri dobre vyvinutej fantázii mohlo naznačovať úsmev. Viac som nedokázal. Netušil som, či to vôbec po tom všetkom ešte dokážem. Tak obyčajná vec – úsmev – bola zrazu tak zložitá.

Esme sa vrátila s pariacou sa šálkou v rukách. Položila ju na moderný sklenený konferenčný stôl predo mňa a prisunula si oproti stojace kožené kreslo bližšie ku mne. Teraz sme sedeli na sotva pol metra od seba. Jej oči našli moje a zasekli sa do nich. Videl som v nich obavu. Obavu o mňa? Asi.

„Neurobím ti aj niečo na jedenie?“ opýtala sa starostlivo.

Pokrútil som hlavou. Jedlo bolo to posledné, na čo som teraz myslel.

„Mal by si niečo zjesť,“ povedala káravo a pritom tak matersky.

Pripomenulo mi to ju – moju mamu. Všetky tie krásne spomienky. Ten čas, ktorí sme mali sami pre seba, bez neho. Skurveného sadistického hajzla – môjho otca. Až v tejto chvíli mi došlo, koho mi Sebastian tak pripomínal. Pripomínal mi jeho – chovaním, skutkami a ja som celým svojím ja – ako Darienovým, tak aj Darkovým (aj keď Dark sa pochopiteľne na to tešil oveľa viac) veril, že aj jeho koncom. Áno – Dark vo mne sa radoval. Sebastian skončí rovnako ako to hovado, čo ma splodilo – v kaluži krvi s rozorvaným hrudníkom a vnútornosťami všade naokolo. Mya si zaslúži svoju pomstu, aj keď ju nemôže vykonať sama, rovnako, ako ju nemohla vykonať ONA. Ja budem jej nástrojom smrti – znovu...

Odvrátil som hlavu a moje oči sa stretli s neveriacim pohľadom Edwarda. Kurva. Zase som zabudol. Neopováž sa o tom nikomu ani ceknúť, pomyslel som si a bolo mi úplne jedno, že v tejto miestnosti som asi tým najslabším členom. Aj keď, zrejme by sa dalo o tom polemizovať. Stále sledujúc jeho výraz som si všimol nepatrného úsmevu na jeho tvári.

„Esme, mala by si mu povedať o nás pravdu,“ povedal smerom k Esme.

Edwardova žena sa vymanila z jeho náručia a so záujmom sa pozrela mojím smerom. Esme si povzdychla a moja hlava sa automaticky otočila ku kreslu, v ktorom sedela.

„Ach, asi to bude najlepšie,“ povedala trochu skleslo a mnou -  na sotva pár stotín sekundy – prebehol úplne iracionálny strach. Ako prišiel, tak aj odišiel. Vôbec som to nechápal. Preboha, veď to je Esme. Asi najláskavejší človek, akého som mal možnosť kedy poznať. Nevedel som ten pocit zaradiť. Už som predsa videl toľko divných nevysvetliteľných vecí za posledné dni, že ich vysvetlenie by malo byť úľavou a nemal by som pociťovať žiadnu emóciu, ktorá by sa čo i len blížila k strachu. V tom mi to došlo. To nebol strach z toho, čo mi Esme povie, ani z toho, že sa konečne dozviem, čo zač sú. Bol to úplne iný strach, oveľa bližší mne, môjmu srdcu. Bol to strach desivý a odporne sebecký. Strach, že keď sa konečne dozviem kto sú, tak moje srdce, aj moje JA pochopí, že už Myu nikdy neuvidím. Že bude iná, že nebude mať už záujem o niekoho ako som ja. O bezcenné nič. Veď už včera som sa tomu musel diviť, že sa zamilovala do niekoho tak bezvýznamného. A teraz, pokiaľ bude ako oni, tak silná, tak iná... Koľko to Esme povedala? Niekoľko mesiacov alebo aj viac? Tak dlho bude trvať, kým vôbec zistím, že už jej na mne nezáleží?

„Nemusí to tak byť,“ prerušil moju úboho zmýšľajúcu myseľ Edward.

Spýtavo som sa na neho pozrel. Ako to myslel?

„Každý to... ehm... obdobie vníma inak. Napríklad Bella, hneď po... tom, bola skoro... normálna, ak by som to tak mohol povedať,“ zasmial sa a venoval jeden láskyplný pohľad svojej žene.

Ona sa na neho zaškerila a venovala mu jeden rýchly bozk na pery. Automaticky som odvrátil tvár. Akékoľvek prejavy lásky boli na mňa teraz príliš. Stále som to však nechápal.

„Dobre Darien, myslím, že už je na čase, aby som ti povedala niečo viac o nás. O mojej rodine,“ povedala Esme a uprene sa na mňa pozrela. Mal som pocit, že my očami vypaľuje v hrudi dieru, hľadajúc niečo – srdce? Možno. Netušil som.

„Ehm... veril si niekedy v nadprirodzené bytosti?“ opýtala sa opatrne.

„Nadprirodzené bytosti? Myslíš ako víly, morské panny, vodníkov a mimozemšťanov? Och... čo ja viem. Nikdy som nad tým priveľmi nerozmýšľal,“ pokrčil som plecami. „Aj keď – od istej doby – som nad tým začal trochu uvažovať. Asi tak od predvčera?“ neisto som sa zamračil.

Esme sa pousmiala.

„No, niektoré z nich skutočne existujú. Takí mimozemšťania sa tu objavili už v päťdesiatych rokoch minulého storočia, ale mala som skôr na mysli niečo iné. Čo tak vlkodlaci a upíri?“ nadhodila.

Poznámka o mimozemšťanoch ma zarazila. V tej chvíli som udalosti z dnešného dňa zatlačil do úzadia. Stále tam boli... ani Myina tvár nezmizla – bol som si istý, že tá už z mojej mysle nezmizne nikdy - ale už som to tak nevnímal. Kurva, to ako fakt? Mimozemšťania... Hoci ma to napadlo, bral som to len ako pobláznenie môjho - už aj tak dosť vymletého mozgu. Ty vole... mimozemšťania. Konečne do mojej mysle dorazila aj druhá časť – vlkodlaci a upíri. Počkať! To ako beštie s pazúrmi meniace z počas úplnku a knieža Dracula? Predstavil som si Garyho Oldmana ako Draculu vo filme deväťdesiateho druhého s vysokým klobúkom a charakteristickými okuliarmi a porovnal to s takým... doktorom. Kurva! Tá predstava... to bolo fakt divné.

„Haha,“ zasmial sa Edward. „Nie tak celkom presne. Ale mieriš dobrým smerom.“

Takže čo? Kurva!

„Darien, najprv ťa chcem uistiť, že by sme ti nikdy neublížili. Nikto z nás,“ nahla sa ku mne Esme a v očiach sa jej zrkadlila bezmedzná úprimnosť, ale tiež som zahliadol aj strach.

Och bože. Ona sa bála mojej reakcie. Bála sa, že sa jej ja budem báť. Ach... Esme. Odrazu mi prišla ako malé vystrašené dieťa. Pripomenula mi Marca po tom incidente.

„Esme, preboha, je mi úplne jasné, že by si mi neublížila,“ nahol som sa k nej a vzal jej ruky do svojich dlaní. Jej pokožka bola stále rovnako studená, ako som si to pamätal. „Už si na to mala stovky možností a okrem toho neverím, že si vôbec niečoho takého schopná. Si ten najlepší, najpríjemnejší a najstarostlivejší človek, akého poznám. Nikdy pred tým som nestretol niekoho ako si ty. Si úžasný človek a vôbec nezáleží na tom, kto, či čo si. Si proste Esme – nádherná žena s obrovským srdcom.“

Videl som, ako sa jej s každým mojím slovom menil výraz tváre. Všetky obavy zmizli a zostal v nich mier a tiež malé iskričky. Na jej perách sa rozlial nepatrný úsmev. Musel som sa tiež pousmiať. Ako sa v jednej chvíli všetko obrátilo. Kedy sa to vôbec všetko stihlo... ešte pred hodinou som to bol ja, kto potreboval utešiť a odrazu... Myina tvár sa v mojej hlave objavila nečakane. Potriasol som hlavou. Práve teraz nebola tá správna chvíľa na trúchlenie, spomínanie... vedel som, že na to ešte budem mať dosť času. Vedel som, že ma to v blízkej dobe úplne pohltí, ale nie teraz.

„Takže... vlkodlaci?“ nadhodil som skusmo s podvihnutým obočím.

„To ani nie, to len... Jacob,“ povedala a neisto sa usmiala.

Takže fajn, jeden vlkodlak do zbierky, čo ďalej? Celý tento rozhovor mi prišiel tak šialený. Bože, pred pár dňami som nad takým niečím, ani v najzadnejšom kútiku mysle, neuvažoval. Vlkodlaci, upíri, či mimozemšťania – to všetko patrilo len do sveta kníh a filmov. Bolo fakt divné zistiť, že svet je úplne iný. Iný, ako som si doteraz myslel a ako si stále myslí väčšina nezasvätenej populácie. Ale, aj napriek týmto zisteniam, som sa necítil inak. Možno... možno mi to stále nedochádzalo, ale nemal som pocit, že by to mnou nejako otriaslo. Asi to spôsobili postupné náznaky, že s nimi nie je všetko v poriadku, možno ten čas, ktorý som strávil s Esme a mohol si všímať, ako sa správa, čo robí – veci špecifické, neprirodzené pre človeka – možno toto všetko sa vo mne tak zakorenilo, že zistenie akejkoľvek informácie o nich ma už nemohlo šokovať. Kto by to bol povedal – upíri. Snažil som sa spomenúť si na všetky veci, ktoré sa o nich hovorili – cesnak, zrkadlá, drevené koly, svätená voda, slnko, rakvy a napokon krv. Kurva!

„Okrem toho posledného sú to všetko výmysly. Možno ešte to slnko, ale v žiadnom prípade nás nespáli na popol, ako sa to väčšinou interpretuje,“ prehovoril Edward a vlastne tak potvrdil, čo som si myslel.

„Tak ako to vlastne s vami je?“ opýtal som sa.

Už sa mi nechcelo hádať, ani si trápiť hlavu nad tým, čím sú. Chcel som to počuť od nich. A najmä od nej. Chcel som vedieť, k čomu som v skutočnosti Myu odsúdil. Počuť nahlas vyslovený ortieľ – jasné potvrdenie mojej zbabelosti.

„Sme upíri, ale byť upírom, znamená niečo úplne iné, ako sa prezentuje v príbehoch, či knihách. Cesnak, drevené koly alebo svätená voda s nami nič nerobia. V rakvách nespíme,“ zachichotala sa a znelo to ako zvuk roľničiek na Vianoce. „V skutočnosti nespíme vôbec. Ako už povedal Edward – slnko nás nespáli, ale medzi ľuďmi sa v jeho lúčoch nemôžeme ukazovať.“

Spýtavo som podvihol obočie. Prečo? Avšak, kým som stihol tú otázku vysloviť, dostal som na ňu odpoveď.

„Niekedy ti to ukážem,“ odvrátil moju pozornosť od Esme Edward.

Prikývol som a vrátil sa pohľadom naspäť k Esme.

„Sme rýchli, silní, skoro nezničiteľní. Nestarneme, nebije nám srdce a ako si si už asi všimol, naša koža je vďaka tomu studenšia, ako je to bežné u ľudí. Nejeme, nepijeme...“

„Krv?“ prerušil som jej vysvetľovanie.

To bola vec, ktorá ma zaujímala najviac. Ani nie tak kvôli mne samému, ale kvôli Myi. Ja som sa nebál. Ako som už vysvetľoval Esme, nemal som strach, že by mi niečo urobili. Pokiaľ by to mali v úmysle, nepomáhali by mi zachraňovať Myu. Mya... Chcel som vedieť, do čoho som ju navliekol, a taktiež dôvod, prečo ju nebudem môcť tak dlho vidieť. Esme mi postupne vysvetlila všetko okolo ich takzvaného vegetariánstva. Rozprávala mi o novorodených, kde sa do jej monológu zapojil aj Edward so ženou. Bella bola totiž – ako mi prezradili - najčerstvejšou členkou ich rozsiahlej rodiny. Teda okrem Renesmee. Pri počúvaní jej príbehu som sa miestami už strácal. Bolo tak veľa informácií, ktoré som musel spracovať. Napokon to celé trvalo niekoľko hodín. Za ten čas mi stihla Esme urobiť večeru, ku ktorej sa pridala aj Renesmee s Jacobom, ktorý mi porozprával svoj vlastný príbeh. Vysvetlil mi všetko o meničoch a pripútaní sa. Miestami ho doplnila Renesmee a nakoniec sa pridala aj Bella. Dopadlo to tak, že som si vypočul celú genézu Edward – Bella – Jacob. Ešte načrtli niečo o vládnucom rode upírov, ale to už bolo na mňa príliš. Bolo asi niečo po polnoci, keď som to odpískal. Esme ma už dve hodiny vytrvalo presviedčala, aby som zostal spať u nich, čo som rovnako vytrvalo odmietal, aj keď som ani sám nevedel prečo. Len pri spomienke na moju zakrvavenú posteľ ma pohlcovalo absolútne zúfalstvo, ale niečo ma tam ťahalo. Ako keby mi ju jej veci, predmety, ktorých sa dotýkala, posteľ, na ktorej spávala, mohli priniesť bližšie. Dúfal som, že keď sa vrátim do známeho prostredia, nebudem sa cítiť ako by som mal v hrudi vypálenú obrovskú dieru. Celé to bola len naivná idea zamilovaného zúfalého blázna. Esme to zjavne pochopila oveľa skôr, než som ja nad tým vôbec začal uvažovať. Dopadlo to tak, že som oblečený zapadol do postele v izbe, ktorá patrila Esme a jej manželovi. Len, čo sa moja hlava dotkla vankúša, zaspal som.

–––––

Kľačal som nad telom toho sviniara a v ruke som držal nôž. Jeho oči boli vytreštené hrôzou, no to ma nemohlo zastaviť. Bodol som raz a dostavil sa pocit uspokojenia, bodol som druhý a ten pocit sa rozlial po celom tele. Úľava, fascinácia všetkými tými pocitmi. Som vrah. Bodol som ešte nespočetne krát, až som bol celý zafŕkaný od jeho krvi. Krv bola všade a on sa v nej priam kúpal. Pozrel som sa na neho a odrazu to nebol môj otec, bol to Sebastian. Potešene som bodol znovu. Ruky som mal celé obalené tou lepkavou tekutinou. Zdvihol som nôž a uprene sa zahľadel na čepeľ, ktorá už stratila svoj kovový lesk. Aj ona sa vyžívala v tej červeni. Vrátil som sa pohľadom k tomu skurvysynovi na zemi, ale scéna sa znovu zmenila. Už som nekľačal na zemi. Stál som pri posteli, na ktorej sa ako červená ruža na bielom podklade rozlievala kaluž krvi. V nej ležalo nehybné telo. Neveriacky som sa díval na kedysi nádhernú tvár a pohľad mi automaticky pritiahla zbraň v mojich rukách. Nôž mi vypadol z rúk a ja som sa zvalil do oceánu hrdzavo červenej tekutiny. Z očí mi vytryskli slzy. Bože... Mya... čo som to spravil... niééé...

Prebral som sa v cudzej posteli úplne prepotený. Asi pol minúty mi trvalo, kým som si spomenul, kde som. Esme, Cullenovci, upíri. Sedel som na posteli a triasol sa. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, keď som si spomenul na ten sen. Tá nočná mora bola tentokrát desivejšia ako obvykle. Ešte nikdy sa mi do nej nezaplietla Mya. Stále som pred sebou videl jej dobodané telo. Bolo to, ako by ma niekto kopal do hlavy. Znovu a znovu. Išlo mi ju roztrhnúť pod náporom tých predstáv.

Niekto zaklopal. To ma vytrhlo z tej bolesti, avšak srdce mi stále bilo ako o život.

„Darien, si v poriadku?“ ozval sa za dverami hlas Esme.

„Ehm... áno,“ hlesol som, aj keď to tak v skutočnosti nebolo.

V poriadku som nebol už roky.

„Môžem vojsť?“ opýtala sa.

Pousmial som sa. Bola to zvláštne položená otázka, keďže som bol v jej posteli, v jej vlastnej izbe.

„Samozrejme,“ odvetil som.

Dvere sa otvorili a dnu vošla Esme s nejakou taškou v rukách a spýtavým pohľadom v očiach. Podišla k posteli.

„Skutočne si v poriadku?“ pýtala sa a na čele sa jej vytvorilo malé v, ako sa pri tom zamračila.

„Áno,“ povedal som už oveľa rozhodnejším hlasom.

„Kričal si.“

Sakra! Vôbec som si nepamätal, že by som kričal.

„Nočná mora,“ mykol som plecami.

Posadila sa na kraj postele a zabodla do mňa tie svoje zlatožlté starostlivé oči.

„Chceš sa o tom porozprávať?“

„Ani nie,“ hlesol som najpokojnejším hlasom, aký som zo seba dokázal dostať.

O mojich snoch som sa nebavil s nikým. O ňom – tom kurevskom hajzlovi, ktorý mal tú drzosť sa nazývať mojím otcom. Bol len odpad, spodina... úbohé nič, od čoho som očistil tento svet. Čomu sa pomstila ona mojou rukou. Nie... nechcel som o tom hovoriť. Nikdy.

„Tu máš niečo na oblečenie,“ podala mi tašku s logom Nordstrom.

To logo mi pripomenulo Myu. Bol to jej obľúbený obchod. Vždy, keď si tam niečo kúpila, odložila si tašku, ktorú tam dostala. Už mala doma slušnú zbierku. Nechápal som túto jej záľubu. Vždy mi to prišlo poriadne strelené, asi ako tie jej medvedíkové legíny. Vybavil som si obraz, kedy som ich naposledy videl. Bolo to v ten večer... ach Mya... kde teraz si...

Otvoril som tašku a v nej boli moje obľúbené čierne rifle a modrá kockovaná košeľa, ktorú som dostal od Myi minulý rok k narodeninám. Tiež ponožky, boxerky a ešte nejaké kozmetické potreby. Všetko tak známe veci.

„Bella s Edwardom boli u vás doma. Dúfam, že ti to nevadí,“ zašepkala Esme a zatvárila sa previnilo.

„Nevadí,“ hlesol som a bol som skutočne rád, že si budem môcť obliecť niečo čisté a hlavne niečo známe.

„Upratali to...“ hlesla a ja som hneď vedel, o čom hovorí.

Predstavil som si tú krvavú škvrnu na mojej posteli. Prelínala sa v mojej mysli s tou snovou a splývali v jednu. Nevedel som si predstaviť, že by som sa vrátil domov a musel sa o to postarať. Bolo to príliš ťažké spomínať si na to najkrajšie aj najhoršie, čo sa odohralo na jednom mieste. Už v živote v nej nebudem môcť spať. Bolo nemysliteľné, aby som si do nej vôbec ľahol. No aj napriek tomu som cítil, že tam potrebujem ísť.

„Dobre,“ vzdychol som.

„Idem ti pripraviť niečo na raňajky,“ povedala a zdvihla sa. „Chceš niečo konkrétne? Palacinky, omeletu, sendvič?“

Popravde, nemal som chuť na nič, no môj žalúdok mal na to opačný názor.

„To je jedno,“ mykol som plecami.

Esme sa na mňa chápavo usmiala a odišla preč. Vstal som, zobral tašku s mojím oblečením a vošiel do kúpeľne, ktorá patrila k spálni. Esme mi to tu včera pred spaním ukazovala, ale pravdu povediac, veľa som si z toho nepamätal. Rýchlo som sa vyzliekol z tých špinavých handier. Nemohol som si nevšimnúť veľkú rozpitú krvavú škvrnu na rifliach. Spomienky ma zasiahli ako úder blesku. Ponoril som sa do skoro vriacej vody v sprchovom kúte dúfajúc, že jednu bolesť prehluší druhá. Bohužiaľ, nemalo to efekt, aký som čakal. Obrazy zo včera sa mi v pravidelných intervaloch objavovali v hlave. Mal som pocit, ako by ani nemizli, len sa ukladali... vrstvili na seba, aby ma mohli viac a viac mučiť. Pomaly som sa zmieroval s tým, že niektoré veci sa proste vymazať nedajú. Vypol som vodu, umyl si zuby, obliekol sa a zišiel dolu do kuchyne. Vôňu pečenej slaniny bolo cítiť až na poschodie, avšak mňa to nechávalo chladným. V žalúdku mi však protestne zašvŕkalo. V kuchyni už sedel Jacob a ládoval sa lievancami so slaninou bohato zaliatymi javorovým sirupom. Esme sa zvŕtala pri panvici a robila ďalšie a ďalšie lievance. Sadol som si vedľa Jacoba, ktorý len mávol rukou na pozdrav a ďalej sa napchával.

„Dáš si kávu, čaj, pomarančový džús?“ opýtala sa Esme bez toho, aby sa otočila od sporáku.

„Kávu, čiernu bez cukru,“ odvetil som.

Ani som sa nenazdal a už predo mnou stála šálka tej pariacej sa povzbudzujúcej tekutiny. Všetko to prebehlo tak rýchlo, že som si sotva všimol, ako sa predo mnou objavila. Sŕkal som ju ešte takú horúcu, nevšímajúc si oparený jazyk. Potreboval som do seba dostať poriadnu dávku kofeínu. Esme predo mňa položila tanier s lievancami.

Práve som dojedal posledný, keď ma niečo napadlo. Vlastne ma to napadlo už keď som sa zobudil.

„Esme... nemáš nejaké správy o Myi?“ opýtal som sa nesmelo, čiastočne sa obávajúc odpovede.

Esme sa otočila a naše oči sa stretli.

„Carlisle volal pre dvomi hodinami. Boli na pol ceste. Niekedy na večer by mali byť na mieste. Dobré je, že sa nemusia nikde zastavovať,  jedine natankovať. Jasper ide, čo to dá. Normálne by im to trvalo raz tak dlho. Mya je v poriadku... teda v ohľade na okolnosti. Carlisle mi sľúbil, že zavolá, keď prídu,“ dokončila svoju dlhú reč.

Mal som toľko otázok, no kým som ich stihol vysloviť, objavil sa v kuchyni Edward s malým úzkym balíčkom v ruke. Pozrel som sa na neho a úplne zdrevenel. Ten pohľad som už raz videl. Už len pri spomienke, čo ma vtedy čakalo v tom balíčku, mi začalo byť srdce dvojnásobnou rýchlosťou. Nemusel ani nič povedať a došlo mi, od koho je. Podišiel ku mne a podal mi ho.

„Stál v kuchyni na stole. Dvere sme už opravili. Vymenili sme aj zámok.“

V kuchyni sa rozhostilo absolútne ticho prerušované len praskaním chladnúceho oleja na panvici, ktorú odtiahla Esme zo sporáka. Nikto ani nehlesol. Všetci upierali pohľad na balík v mojich rukách. Sklonil som hlavu a pozrel sa na naň. Rovnako ako predošlý bol zabalený v obyčajnom hnedom papieri. Bolo na ňom len moje meno napísané tým otrasným rukopisom, ktorý som poznal. Moja myseľ na chvíľu odplávala niekoľko rokov späť v čase, keď som preberal iný balíček a číslami naškriabanými tým istý rukopisom. Otočil som ho dookola v rukách, ale nebolo na ňom nič iné, iba moje meno svietiace ako neónka uprostred tmavého baru. Jediným ťahom som roztrhol hnedý papier. Zakrýval DVD a zložený list papiera. Vedel som, že všetci čakajú na obsah ako listu, tak aj DVD, ale... chcel som si to prečítať osamote. Mal som predstavu, čo sa v tom liste píše, dokonca som aj tušil, čo sa nachádza na tom DVD a práve preto, som potreboval byť sám.

„Mohol by som si to niekde prečítať... osamote?“ neisto som sa pozrel na tváre okolo seba.

Až teraz som si všimol, že sa k tomuto malému tichému zhromaždeniu pridal aj Emmett. Nevidel som ho, odkedy sme sa včera rozdelili v prístave.

„Môžeš si to pozrieť v našej izbe,“ navrhol práve on. „Je tam aj DVD prehrávač a plazma. Ukážem ti kde,“ povedal a nečakajúc na moju reakciu, či reakciu alebo protest ostatných, sa vybral ku schodom. Na nič som nečakal a vydal sa za ním. Po tom, čo mi ukázal ovládanie prehrávača, ma nechal samého. Posadil som sa na zem pri obrovskú postel so saténovými obliečkami a otvoril ten malý kúsok papiera. Rukopis bol ešte škaredší ako obvykle. Bolo vidieť, že bol písaný narýchlo.

Ale, ale, toto sa robí? Ukradol si mi zábavku. Síce som sa s ňou dobre pohral, ale plánoval som, si to ešte vychutnať. Jej krik, keď som to do nej pumpoval, bol balzamom pre moje uši. Ako vzlykala a prosila, keď som jej to robil nožom. Ach, opojné chvíle. Mal som s ňou ešte veľké plány a ty si mi to takto pokazil. Nehanbíš sa? Dúfam, že to tá štetka neprežila, lebo sa mi ňou už nechce zaoberať, keď si ma o ňu tak nečakane pripravil. Asi by som si mal nájsť za ňu náhradu. Čo tak tá pekná hnedovláska, čo robí v tom detskom domove? Ako sa to len... aha Esme. Aké zvláštne meno. S ňou si viem predstaviť všelijaké hry. Tú by som si už nenechal tak ľahko prekĺznuť medzi prsty. Bavíš sa Dark? Lebo ja ohromne. Najmä keď si prehrávam to DVD, ktoré práve držíš v rukách. Určite sa ti bude páčiť rovnako, ako mne. Výkriky a prosenie tej štetky krásne doplňuje atmosféru. Teším sa na naše budúce stretnutie. Určite nebude posledné.

Sebastian

PS: Myslíš, že sa jej to šukanie páčilo rovnako, ako mne?

Pred očami som mal červenú hmlu. Ten skurvený bastard. Prestavoval som si milión spôsobov, ktorými by som ho mohol mučiť. Rozpárať ho skrz na skrz. Nechať ho trpieť dlhé a dlhé hodiny v bolestivej agónii, až by sa sám prosil o smrť. Odrezať mu toho pojebaného vtáka a narvať mu ho do huby. Kurva! Triasol som sa ako osika. Len predstava toho, čo popísal v spojení s tým, čo som videl, mi zastavovala srdce. Odrazu som nemohol dýchať. Všetko vo vnútri mňa ma dusilo. Každá myšlienka, spomienka, každá preliata kvapka Myinej krvi, každá modrina, ktorú utŕžila. A to všetko len preto, že som ju nedokázal ochrániť. Sebastian bol skurvený bastard, no ja som nebol o nič lepší. Preboha, ako som si len mohol myslieť... ako som si vôbec mohol dovoliť dúfať, že by ma po tomto všetkom chcela ešte niekedy vidieť? Ako by len mohla. Pohľad mi padol na DVD ležiace vedľa mňa. Presne som vedel, čo ma na ňom čaká. Asi na sekundu som zaváhal. Zdvihol som ho zo zeme a hľadel naň, ako by som mohol pohľadom zmeniť jeho obsah. Ako by som sa potreboval ešte viac mučiť... viac bolesti do môjho už aj tak dosť strápeného srdca. Vstal som, vložil DVD do prehrávača a ako masochista čakal na ďalší úder bičom...

 ---------------------------------------------------------

Uf, v prvom rade sa chcem ospravedlniť, že to toľko trvalo, ale tých cez 1600 strán Fiftyho som proste musela dočítať. Proste to nešlo odložiť.

Hádam som vám to vynahradila dĺžkou dnešnej kapitoly, ktorá bola zatiaľ najdlhšou, čo sa týka tejto poviedky. Čo sa týka kapitoly, ten začiatok je nudnejší, najmä to vysvetlovanie, ale aj to musí byť. V búducej sa zase dočkáte trochu akcie a možno aj nejakých prekvapivých zistení. Uvidím, čo všetko sa mi do nej zmestí.

Napokon sa vám chcem poďakovať za komentáre ako minulé, tak aj k tejto kapitole. Som rada, že túto poviedku čítate a zanecháte hoc aj smajlíka.

Vaša NeliQ 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 11. kapitola: