Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 10. kapitola

30.10.2012 (11:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1391×

10. kapitola

Biela hmla a absolútne ticho. Presne to som okolo seba videl. Nebolo tam nič iné. Ani len náznak niečoho. Nevedel som, kde som a ani ako som sa sem dostal, ale vo vnútri som mal absolútny pokoj. Urobil som krok do prázdna. Hmla sa predo mnou rozostúpila a za mnou zase zatvorila. Skusmo som urobil ďalší krok. Nič sa nestalo. Pomaly som vykročil. Kládol som nohu pred nohu. Najprv opatrne, potom istejšie, až som sa nakoniec rozbehol. Bežal som tými bielymi oblakmi a cítil sa úplne voľný. Nič ma neťažilo, ako by som ani nič nevážil. Hlavu som mal totálne prázdnu a bolo to neskutočne príjemné. Odrazu sa hmla predo mnou rozostúpila a tam – v kuželi jasného svetla – stála bohyňa. Sama Afrodita by jej mohla závidieť. Tak nádherná. Hnedé vlasy jej vo vlnách padali na odhalené ramená, modré oči žiarili ako obloha za jasného slnečného rána. Odetá bola do dlhých bielych šifónových šiat, ktoré sa pôvabne vlnili okolo jej nádherného tela. Tie krivky si priam žiadali o pohladenie. Nemohol som od nej odtrhnúť oči. Ako zhypnotizovaný som k nej podišiel a opatrne natiahol ruku. Bál som sa jej dotknúť. Nevedel som, či je skutočná a či sa v okamihu nestratí. Neodolateľná.

„Si tak krásna,“ zašepkal som a pohladil ju po líci.

„Dark,“ šepla, no znelo to skôr ako šum vetra na mori.

Dovolil som si podísť bližšie. Naše telá sa teraz dotýkali. Tvár som mal sotva na desať centimetrov od tej jej.

„Myslel som si, že ťa už neuvidím,“ vzdychol som a neprestával sa opájať tou krásou predo mnou.

„Dark, musíš...“ tie slová sa vznášali všade okolo nás a ja som si uvedomil, že aj keď som ju počul, v skutočnosti – teda sám som nevedel, či sa tento stav dá tak nazývať – ani raz neotvorila ústa.

„Láska?“ hlesol som neisto.

Scéna sa zmenila. Všetko okolo nás sčernelo. Vietor do nás v mohutných vlnách narážal a ja som mal problém sa udržať na nohách. Panensky biele šaty sa zmenili na čierne pohrebné. Hebkú pokožku mojej bohyne odrazu pokrývalo nespočetné množstvo modrín a hlbokých rán. V jej tvári som sotva spoznal JU.

„Mya?“ opýtal som sa nechápavo. „Čo sa ti stalo?“

Aj keď bola jej tvár zdeformovaná opuchmi a modrinami, ten smútok v jej očiach na mňa priam kričal. Mlčala.

„Mya, prosím, povedz niečo!“ skríkol som napoly hystericky.

„Dark,“ doniesol ku mne vietor zašepkané moje meno.

Stále mlčala, len smútok v jej tvári bol viditeľnejší. Plakala.

„Mya,“ vzlykol som.

Bolelo ma to. Takto ju vidieť. So všetkými tými poraneniami, neschopný niečo urobiť.

„Darien, preber sa,“ ozval sa mi v hlave cudzí hlas.

Mya sa mi vyšmykla a začala sa vzďaľovať. Rozbehol som sa za ňou, no bola rýchlejšia.

„Mya, neodchádzaj, prosím,“ prosil som.

Nepočúvala.

„Už nemám veľa času,“ zašepkal vietor. „Zachráň ma!“

„No tak, Darien, už sa konečne preber,“ prerušil šepot vetru ten hlas v mojej hlave.

Ignoroval som ho. Bežal som černotou. Štípalo ma v očiach, no nevzdával som sa. Nemohol som ju stratiť.

„Mya, prosím, zastav! Mya, neodchádzaj! Prosím! Nenechávaj ma tu samého!“

Už som ju nevidel. Stratila sa mi. Alebo som možno z tej čiernej hmly oslepol, lebo všade okolo mňa bola len tma.

„Darien, no tak,“ prerušil túto desivú chvíľu ten šialený hlas, ktorý mi nedal pokoja.

„Mya, Mya,“ kričal som na plné hrdlo, nevšímajúc si to vyrušenie.

Ozvenou mi bolo len ticho. Tvár som mal už mokrú od sĺz, ktoré sa neprestávali valiť z mojich nevidiacich očí. Moje srdce pomaly odumieralo.

„Mya, prosím,“ vzlykal som. „Nemôžem ťa stratiť... znovu. Si jediné, čo mi zostalo. Mya, láska...“

Zamrkal som, aby som sa zbavil tej černoty a odrazu ma oslepilo svetlo. Objalo ma niečo ľadové.

„Konečne,“ zašepkal tak známy hlas. Esme. „Už som sa bála. Ako sa cítiš?“

Ako sa cítim? Ako keby ma prešiel vlak. Trochu som sa pomrvil a cítil v celom tele podivnú strnulosť. V prvých sekundách mi nedochádzalo, ako som sa sem dostal. Uvedomoval som si len Esmine telo objímajúce to moje. No, o sotva tri údery srdca, som si na všetko spomenul. Na hmlu – bielu aj čiernu, na Myu – bohyňu aj zranenú, bezcieľny beh a rozorvávajúca bolesť a tiež aj to, čo tomu všetkému predchádzalo.

„Mya,“ zašepkal som, no znelo to skôr ako vzlyk.

Privinul som si telo v mojom náručí bližšie. Potreboval som niekoho cítiť, o niekoho sa oprieť. Stále som sa nemohol zmieriť s tým, že ona už nie je. To proste nešlo. Nebolo to prípustné.

„Žije,“ povedala Esme a odtiahla sa.

„Čo?“ bolo to jediné, čo som v tejto chvíli dokázal zo seba vydolovať.

No vo vnútri sa mi odohrávala malá búrka. Černotu nahradil tmavší odtieň sivej. Absolútny des nahradil prijateľnejší obrovský strach. Konečne som sa mohol zhlboka nadýchnuť. Toto všetko sa odohralo v sotva troch sekundách.

„To video pokračovalo a Carlisle si všimol, že Mya dýcha. Dokonca nakrátko pohla prstami. Kým si bol mimo, Alice mala víziu. Teraz sú už s Emmettom v prístave a snažia sa presne nájsť to miesto,“ všetko to na mňa vybalila tak rýchlo, že mi malú chvíľu trvalo, kým som jej slová spracoval.

Tri veci – Za prvé - Mya žije – čo bolo asi to najhlavnejšie. Za druhé – je niekde vonku, zatiaľ čo ja si tu vylihujem a za tretie – čo tu kurva ešte robím? Spolu s touto poslednou myšlienkou som vystrelil z ľahu. Asi to bolo príliš prudké na moje telo, lebo sa mi zatočila hlava a ja som sa musel niečoho pridržať. Ruku som natiahol k prvému, čo bolo v ceste. Pohovka. Až teraz som si všimol, že som na nej ležal a vôbec som netušil, ako som sa na ňu dostal. Avšak to bolo v tejto chvíli absolútne nepodstatné.

„Musíme ísť za nimi,“ povedal som odhodlane, očakávajúc odpor.

Pustil som sa pohovky a potešene zistil, že hlava sa mi už netočí.

„Čakali sme len na to, kým sa prebudíš. Auto je už nachystané. Pojde s nami aj Carlisle a Edward,“ povedala a ja som sa nestačil diviť.

Skutočne som čakal nejaké námietky, no vo výsledku som bol rád, že žiadne neboli. Zašmátral som za pás, lebo som sa cítil akosi ľahko. Glock bol fuč. Obrátil som sa na Esme.

„Keď si omdlel, tak sme ti ho vzali. Pre istotu,“ mykla plecami a podávala mi tú známu vec.

Neváhal som ani sekundu, zobral som si ho a zastrčil na miesto, kam patril. Hneď som sa cítil lepšie. Je to pravda, že so zbraňou sa človek cíti istejšie, aj keď niekedy to môže byť len falošná istota. Najmä, keď človek svoju zbraň neovláda. V tomto som mohol byť pokojný. My dvaja sme boli starí známi.

„Ideme?“ opýtal som sa medzi krokmi ku dverám.

Ani som k nim nestihol prísť, keď už pri nich stála Esme a otvárala ich.

„Toto mi budeš musieť potom vysvetliť,“ pokrútil som hlavou.

Sám som bol prekvapený, ako pokojne to beriem. Okolo mňa sa teraz diali samé rozumom nevysvetliteľné veci a mňa to viacmenej nechávalo chladným. Asi to bolo všetko spôsobené akýmsi otupením mojej mysle, ktorá sa teraz sústreďovala len na záchranu Mye zo Sebastianových rúk.

„Keď bude čas, všetko ti poviem,“ usmiala sa.

Bola to maličká chvíľa, úplne miniatúrna, kedy sa zdalo byť všetko v poriadku. Ilúzia. Bez odpovede som vyšiel von. Pred domom už čakal čierny Mercedes s tmavými sklami. Esme už stála pri ňom a otvárala zadné dvere.

„Sadni si dopredu vedľa Carlisla,“ povedala a ja som si všimol doktora sediaceho za volantom.

Mlčky som poslúchol a usadil sa. Ak som si doteraz myslel, že doktor je len nejaký seriózny suchár, tak hneď po prvých metroch ma vyviedol z omylu. Vytúroval auto na dobrých dvesto kilometrov za hodinu a skutočne sa zdalo, že si to užíva. Nebyť tejto skurvenej situácie, užíval by som si tiež. Takto som len celú cestu myslel na to, ako zachrániť Myu. V hlave som si premietal, ako dostanem Sebastiana na kolená. Samé lákavé predstavy, ktoré však nahrádzali obrazy Myi priviazanej k posteli. Aj keď som si nechcel predstavovať, čo jej všetko mohol urobiť, tie obrazy mi samé skákali do hlavy a nechceli, ani pod nátlakom, ktorý som posielal do mozgu, zmiznúť. Videl som toho hajzla pri každom údere, ktorý venoval mojej láske. Predstavoval som si jeho odporné telo natriasajúce sa na Myi. Bolo mi z toho na vracanie. Každá predstava sa mi do srdca zarezávala ako veľký mäsiarsky nôž a Sebastian ním otáčal dookola, aby v ňom vytvoril čo najväčšiu dieru. A aj keď som už poriadne krvácal, on neprestával s mučením. Tie predstavy nešlo zastaviť a tak som len potichu trpel. Ruky som zatínal do pästí a namáhavo dýchal. Ticho, ktoré doteraz prerušovala len akási neznáma hudba z rádia, prerušilo zvonenie. Stačilo jediné slovo, aby som spozornel.

„Alice,“ bolo tým slovom, čo ma vytrhlo zo bezvíťazného boja v mojom vnútri.

Vyslovil ho Edward, ktorý sedel vzadu s Esme. Hovoril tak rýchlo, že som mal problém z toho rozhovoru vôbec niečo zachytiť. Jediné čo som vo finále pochopil, že našli pravdepodobne miesto, kde Sebastian držal Myu.

„Carlisle, choď na Commissioner Street, potom New Brighton Road. Alice s Emmettom nás počkajú v Brightonskom parku,“ navigoval Edward doktora.

O pár minút sme už parkovali pri parku, ktorý som v živote nevidel. Auto zastavilo a mojimi žilami začal prúdiť ten známy pocit. Adrenalín sa rozlieval po mojom tele. Slabý Darien zmizol a namiesto neho z auta vychádzal temný Dark. Len v tomto stave som dokázal fungovať bez pocitov, ktoré by mi mohli brániť v záchrane Myi. Toto moje ja bolo oveľa spoľahlivejšie v situácii, v ktorej sme sa nachádzali. Nemohol som si dovoliť žiadne zaváhanie. Všetci už vystúpili. Esme sa postavila vedľa doktora a Edward stál pri prednej kapote. Všetci sme pozerali smerom k parku. Po upravenom chodníku sa k nám rýchlym krokom blížila tá malá veštica. Emmetta som nikde nevidel. Nečakal som na ostatných a rovno sa jej vydal naproti, no počul som ich kroky za sebou.

„Kde je?“ vyhŕkol som bez pozdravu na tmavovlásku pred sebou.

Srdce mi narážalo do hrude snáď dvojnásobnou rýchlosťou ako zvyčajne.

„Mala by byť v jednej budove neďaleko. Čakali sme na vás,“ povedala a pozrela sa na mňa.

Nečakali na nás, ale na mňa. Neviem ako, ale to drobné žieňa muselo vedieť, aké je toto všetko pre mňa dôležité. Bol som im strašne vďačný za pomoc, ale toto bolo medzi mnou a Sebastianom a ona to zjavne chápala. Tú dôležitosť toho, aby som tam išiel ja prvý. Alebo možno videla, ako by som reagoval, keby to chceli riešiť bezo mňa. Sebastian bol môj. Tú pomstu som si nemohol nechať ujsť.

„Poďme,“ povedal som rozhodne.

Na nič nečakala, otočila sa a vykročila po ceste, ktorou prišla. Po pár metroch opustila vyšliapanú cestu a vydala sa pomedzi stromy. Neviedla tu žiadna cesta či chodník, dokonca to tu ani nevyzeralo, že by sem často niekto zavítal. Po nejakých tristo metroch sme sa ocitli v starej časti prístavu, ktorý sa už roky nepoužíval. Veľký žeriav, ktorý jej dominoval, bol už poriadne zhrdzavený. Bolo tu niekoľko budov s odlupujúcou sa omietkou. Na niektorých strechách chýbali plechy. Sem tam sa po zemi váľali staré súčiastky z lodí, prípadne staré náradie, či skrutky. Pôsobilo to tu dosť pochmúrne. Túto zvláštnu atmosféru podčiarkovali čajky, ktoré vydávali svoje typické zvuky. Bolo ich tu snáď tisíc a ich kvílenie mi trhalo uši. Tiež zamračená obloha dodávala tomuto miestu viac divokosti, ako by sa mi normálne žiadalo. Alice nás viedla popri niekoľkých budovách k časti, ktorá vyzerala ešte pochmúrnejšie, ako ostatok prístavu. Po pár krokoch som si všimol Emmetta opierajúceho sa o starú loď. Stál tam a vyzeral pokojne, no pri pohľade do jeho očí som znovu videl toho vrčiaceho chlapa zo včera. Ten pokoj bola len akási maska, aj keď netuším pre koho, lebo mňa neoblbol. Podišli sme k nemu.

„Tak?“ nadhodil som netrpezlivo.

„Je to tá červená budova,“ povedal a ukázal na starú polorozpadnutú budovu asi sto metrov od nás. „Podľa Aliciných vízií je tam sama. Ten hajzel niekde zmizol,“ dodal a ja som odrazu nevedel, či mám radosť alebo som totálne nasratý.

Nechápal som, prečo by Myu nechal samotnú, jedine ak... na tú možnosť som ani nechcel pomyslieť. Potriasol som hlavou a zatlačil pozostatok Dariena do úzadia. Teraz tu nebol potrebný.

Dark siahol dozadu a stále rozboľavenou rukou vytiahol zbraň. Dal vale Darienovi aj Cullenovcom a so zbraňou v pohotovosti sa na vlastnú päsť rozbehol k budove. Cítil ich za sebou, no nebral ich na vedomie. Teraz mal pred sebou len jediný cieľ. Všetky tie veci, ktoré do neho toľké mesiace vtĺkali sa v jedinej sekunde vrátili na svoje miesto. Každý úder, či guľka, ktoré kedy schytal z neho vytvorili toto temné JA. A toto JA malo svoju misiu. Bol ako naprogramovaný na jedinú úlohu. Nič iné ho nezaujímalo. Podišiel ku dverám budovy. Opatrne ich skúsil otvoriť. Dvere boli samozrejme zamknuté, a preto - ako už mnohokrát predtým – sa napriahol a jediným kopom ich vyrazil. Zaregistroval, že Emmett niečo povedal, ale jeho mozog to nespracoval. Bol ako stroj – naprogramovaný na jedinú činnosť. Ostatné išlo bokom.

Budova bola zvnútra ešte v horšom stave ako zvonku. Omietky boli popraskané, niekde už chýbali tehly, ktoré kedysi tvorili steny. Inak to bolo bludisko odpadkov, potkanov a výkalov. Smrad, ktorý sa tu šíril, bol neznesiteľný, no Dark si nič z toho nevšímal. Pomaly postupoval dopredu, stále čakajúc prípadné ohrozenie. Periférne zaznamenal Emmetta na tri kroky od seba. Za ním išiel Carlisle a Edward. Ženy zostali vonku.

„Naľavo,“ ozval sa šepot za ním.

Bez akejkoľvek reakcie sa vydal tým smerom. Zbraň stále pripravenú v rukách, očami prehľadával priestor okolo seba, no okrem pišťania potkanov, tu nebolo počuť nič. Vošiel do ďalšej miestnosti a vtedy to zbadal. Na sekundu úplne zamrzol. Bola tam, presne ako na tom DVD. Stále ležala pripútaná na tej zhrdzavenej starej posteli. Ten obraz sa mu práve doživotne vypálil do mozgu. Mal problém udržať Dariena na uzde. Potreboval chladného Darka. Niekoho bez citov. Vedel, že by vypustil Dariena, na mieste by sa zrútil a to si nemohol dovoliť. Musel byť silný – silný pre ňu. Lebo ona ho potrebovala – ona bola jeho cieľ.

Spamätal sa vyrazil. Urobil päť dlhých krokov a stál pri nej. Bola ešte v zúboženejšom stave, ako na tom videu. Celé telo pokrývali mohutné podliatiny a rezné rany. Bola v bezvedomí.

Na boku mala veľkú ranu, podľa prvého pohľadu asi od noža. To vysvetľovalo tú veľkú škvrnu doma v posteli. Tvár mala opuchnutú tak, že bolo sotva poznať tú krásnu bohyňu, ktorou pre neho bola. Oči mala zatvorené. Jedinou známkou, že žije, bol mierne sa zdvíhajúci hrudník. Zmenou oproti videu bolo, že spodné prádlo, ktoré ju vtedy zakrývalo, chýbalo. Bola úplne nahá a medzi rozhodenými nohami sa rozlievala kaluž krvi. Bolo to príliš, do jeho srdca sa zabodávali tisíce malých ihličiek. Vidieť takto milovanú ženu, by bolo príliš na každého. Hrozilo, že sa zrúti. Srdce mu išlo vystreliť z hrude, namáhavo dychčal, ruka so zbraňou sa mu triasla. Strácal kontrolu – Darien sa dral na povrch. Potreboval ho umlčať. Akýmkoľvek spôsobom. Načiahol sa k jednej reťazi, ktorou mala omotanú ruku a začal ju rozpletať. Išlo to ťažko, no on všetko sústredil na svoj cieľ, inak by sa asi zbláznil.

„Bože,“ zhíkol mu niekto za chrbtom.

Prudko sa otočil s napriahnutou zbraňou, pripravený chrániť si svoj cieľ. V poslednej chvíli zaregistroval doktora, ktorý načahoval ruky k telu na posteli. Potlačil obranné inštinkty, ktoré mu vraveli – zabiť. V kútiku mysle vedel, že doktor by jej nikdy neublížil. Preto sa len otočil a pokračoval vo svojej práci. Po rozpletení prvej reťaze sa automaticky presunul k druhej. Stále si zakazoval pohľad na ňu. Kým ona nebude v bezpečí, nemohol si dovoliť žiadne zaváhanie. Rozplietol druhú reťaz a ruku jej nežne prisunul k telu. Doktor práve prezeral jej zúbožené telo. Jeho tvár neprezrádzala nič dobré. Dark sa natiahol k Myi s úmyslom dostať ju konečne z tohto pekla. No doktor ho zastavil. Dark horko ťažko odolal, aby mu tú ruku neodtrhol. Musel ju odtiaľto dostať. Tak mu prikazoval rozum, aj Darienovo srdce.

„Má príliš vážne zranenia,“ zašepkal vo chvíli, keď do miestnosti vošli ostatní.

Doktor cez jej telo v okamihu prehodil akúsi látku, ktorá jej zakryla aspoň intímne partie. Bol mu za to vďačný.

„V okruhu pol kilometra odtiaľto nikto nie je,“ prehlásil prichádzajúci Emmett. „Preboha,“ skríkol, keď podišiel bližšie.

Rovnaké úžasy boli aj v tvárach ostatných, akurát Esme sa tvárila, ako by plakala, no slzy nevidel.

„Ako je na tom?“ opýtala sa Esme smerom k doktorovi a popri tom jej ušiel jeden vzlyk.

„Jej poranenia sú príliš vážne,“ zopakoval a otočil sa na mňa. „Srdce jej vynecháva. Umiera...“ posledné slová zašepkal sotva počuteľne, no on počul. Aj ja som počul.

Bola to tá posledná kvapka. Darien vo mne sa vydral na povrch. Moje srdce po tom odsudzujúcom slove pohltila čierna ničota.

„Nie, nie, nie...“ opakoval som dookola.

Tú možnosť som si vôbec nepripúšťal. Ona nemohla nebyť. Nie teraz, keď som ju konečne našiel. Nie teraz, keď ju môžem vidieť, cítiť. Nie! To je proste nemožné! Posadil som sa na posteľ, chytil ju za ruku a pobozkal na opuchnuté pery. Slzy mi tiekli prúdom, nedokázal som to zastaviť.

„Nie, láska. To mi nemôžeš urobiť. Teraz, keď som ťa konečne našiel,“ vzlykal som. „Prosím. Ty ma nemôžeš opustiť. Mya, ty musíš žiť!“

Nežne som ju objal. Stále bola v bezvedomí. Umierala mi pod rukami a ja som nemohol nič urobiť. Kurva! Prečo? Prečo práve ona? Neprežila si toho v živote dosť? Nemala nárok na šťastie? Zdvihol som sa a otočil na zhromaždenie za mnou. V každej z tých tvári bola vpísaná bolesť. Pozrel som sa na doktora.

„Prosím, urob niečo. Ona nesmie umrieť. Čokoľvek, prosím,“ žiadal som, ani sám neviem čo.

Zázrak, nemožné na počkanie, čokoľvek, čo by jej zachránilo život.

„Mohli by sme ju premeniť,“ povedal neisto Emmett.

Všetky oči sa upreli na neho, hoci zrejme ja jediný som nechápal, o čo sa jedná. Ako premeniť? Doktor pozrel najprv na Alice, potom na Edwarda a nakoniec na Esme. Prišlo mi to, ako by medzi sebou viedli nejaký tichý rozhovor, ktorému rozumeli len oni. Vyzeralo to tak, že sa na niečom dohodli, lebo Esme podišla ku mne a posadila sa na posteľ. Pri tom úkone venovala jeden smutný pohľad mojej láske. Chytila ma za ruku a pozrela sa mi do očí.

„Darien, bola by tu jedna možnosť...“ začala.

„Tak na čo ešte čakáme? Rýchlo! Urobte, čo treba!“ prerušil som ju.

„Mohli by sme ju zmeniť na to, čím sme my...“

„Dobre, to je jedno,“ skočil som jej znovu do reči.

Vôbec som nechápal, na čo ešte čakajú? Veď Mya tu umiera. Bolo mi jedno, ako to urobia, hlavne, že bude žiť.

„Darien, možno ju už nikdy neuvidíš...“ zašepkala.

Ako neuvidím. Veď keď ju zachránia, tak... nechápal som to.

„Ako?“ krútil som hlavou.

„Niekoľko mesiacov, možno aj rokov, bude v stave, kedy bude nebezpečná pre ľudí. Nebezpečná pre teba. Nebudeš s ňou môcť byť, vidieť ju. Budeme ju musieť odviezť niekam ďaleko. Možno... možno s tebou nebude chcieť po tom všetko byť,“ dodala nakoniec úplne potichu.

Pozrel som sa na ňu a snažil sa vstrebať jej slová. Pohľad mi zablúdil na Myu ležiacu bezbranne na posteli. Nedokázal som si predstaviť, že by ona nebola. To si proste nezaslúžila. Nezaslúžila si umrieť. Musela žiť. Aj keby to znamenalo, že nebudem s ňou. Nebudem sa pozerať do tých milovaných očí. Aj keby to znamenalo, že bude šťastná s niekým iným. Bude žiť a to bolo hlavné.

„Máme málo času,“ prerušil nás doktor.

„Nie je to správne, nemali by sme...“ prehovoril do toho Edward.

„A myslíš, že je správne, aby umrela?“ osopil sa na neho Emmett.

S týmto som jednoznačne súhlasil. Pozrel som sa naspäť na Esme. Vedel som, že je to tak správne.

„Urobte to,“ zašepkal som.

„Si si istý, Darien?“ opýtala sa Esme.

„Ona musí žiť!“ skríkol som.

Esme len mlčky prikývla.

Otočil som sa naspäť na Myu, nahol sa k nej a pobozkal ju na fialové pery.

„Milujem ťa,“ zašepkal som.

Potom som sa odtiahol, naposledy ju pohladil po ruke a vstal. Čakal som, čo sa bude diať. Doktor sa najprv pozrel na Esme, ktorá sotva viditeľne prikývla.

„Teraz buď pokojný, Darien. To, čo uvidíš, sa ti bude zdať divné, ale musí to tak byť,“ povedala Esme.

„Čokoľvek, aby prežila,“ hlesol som.

Doktor sa nahol k Myi a uhryzol ju do krku. Najprv som niekoľkokrát zamrkal, kým som dokázal vstrebať, čo videli moje oči. Pochopiť aspoň čiastočne ten fakt, že ju uhryzol. Chvíľu bol k nej pritisnutý, a keď sa odtiahol, na jeho perách som zbadal zvyšky jej krvi. Hlavou mi prúdilo toľko vecí, toľko vysvetlení toho, čo sa tu práve odohralo, že som mal problém z toho vôbec niečo prijateľné vyvodiť. Bol som v šoku. Esme ma chytila za ruku a tým si vynútila časť mojej pozornosti. Nie celú, lebo jednu časť som stále venoval Myi a doktorovi.

„U nás ti všetko vysvetlím. To najpodstatnejšie je, že to bude trvať tri dni, kým sa celkom... uzdraví. Bude to pre ňu dosť nepríjemné.“

„Carlisle, volala som s Jasperom. O chvíľu príde a odveziete ju na Aljašku. Bude vás tam viac, aby ste ju zvládli. Bude to v poriadku,“ povedala veštica odhodlane a na jej tvári sa asi prvýkrát objavil úsmev.

To ma uistilo, že aj keď to všetko vyzerá strašne divne a moja hlava to stále nevie spracovať, bude to v poriadku. Ona bude v poriadku. Práve v tej chvíli sa ozval výkrik, ktorý drásal uši a Myine telo sa na posteli začalo metať.

„Čo sa deje?“ zhrozene som sledoval to desivé predstavenie.

Mya vyzerala, ako by ju zvnútra išlo roztrhať. Kričala, vrtela sa, vyzerala byť úplne nepríčetná. Bolo mi jasné, že trpela. Chcel som ju utíšiť, zobrať do náručia, ale Esme mi to nedovolila. Keď som sa na ňu pozrel a chcel namietať, len pokrútila hlavou. Tak som tam len stál a zmučene sa díval, ako moja láska trpí. Trhalo ma to z vnútra, že som jej takéto niečo urobil. Že som ju nedokázal nechať odísť. Netrvalo dlho a prišiel Alicin manžel. Podal jej nejakú tašku. Sotva v pol sekunde stála pri Myi a dávala z nej dolu tú smiešnu látku, ktorou bola prikrytá. Kým som stihol vôbec zareagovať, s pomocou doktora ju obliekla. Mya sa neustále metala, tak ju doktor pridržiaval, kým ju Alice obliekala. Teraz ju halilo modré tričko s krátkym rukávom a voľné čierne tepláky. Bol som vďačný, že jej dopriali trochu dôstojnosti. Keď bola oblečená, vzal ju Carlisle do náručia, akoby ani nič nevážila a odnášal ju preč. Vytrhol som sa Esme, ktorá ešte stále zvierala moju ruku a rozbehol sa za nimi. Zastihol som ich až vonku. Carlisle práve ukladal Myu na zadné sedadlá Mercedesu. Potom sa posadil za ňou dozadu. Za volantom už sedel Alicin manžel. Môj pohľad sa stretol s doktorovým.

„Bude v poriadku,“ povedal.

„Ďakujem,“ zašepkal som jednoducho.

Prikývol a zatvoril dvere. O dve sekundy som sa už díval na vzďaľujúce sa zadné svetlá Mercedesu. Keď som o dve minúty nasadal do pristaveného Volva, bol som ešte stále v šoku. Moja hlava akoby nebola prepojená s telom a ja som len čakal, kedy to udrie. Kedy sa všetky tie kolieska v mojom vnútri znovu poskladajú do tej správnej sústavy a začnú fungovať tak, ako by mali. Kedy konečne pochopím, čo sa dnes odohralo a čo z toho pre mňa do budúcna vyplýva. Bolo to blízko a ja som trpezlivo čakal.

--------------------------------------------------------------------

Znovu jedna z dlhších kapitol. V tej ďalšej nás bude čakať Darienove precitnutie, množstvo vysvetľovania a možno malé prekvapenie ;-)

Chcem vám vopred poďakovať za vaše komentáre a samozrejme aj za komentáre pri minulej kapitole. Dúfam, že vás táto poviedka ešte baví, tak ak áno, nechajte tu aspoiň smajlíka.

Ďakujem

NeliQ 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 10. kapitola: