Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cor unum et anima una - 5. kapitola

04.09.2009 (10:00) • BatGirl • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2474×

Z POHĽADU EDWARDA:

Už celý jeden týždeň chodíme do tej odpornej školy. Už celý týždeň počúvam v myšlienkach mojej rodiny o nej. O Christine Dellovej. Carlisle rozmýšľal nad tým ako to, že jej nemôžem čítať myšlienky. Vždy ho zaujímali takéto veci. Esme by ju rada spoznala, je veľmi matersky založená. Rosalie je rada, že má kamarátku. Alice je priam nadšená z toho, že má s kým ďalším nakupovať a koho upravovať. Jasper je šťastný, že je Alice šťastná. Emmett sa zlepšil v dejepise. Christine mu ho vraj vysvetľuje zábavnou formou, dokonca dostal jednotku z testu.

A ja? Ja na ňu nemôžem prestať myslieť. Vždy keď zavriem oči, vidím jej bledú tvár, modré oči, plné červené pery a prekrásnu postavu. Počkať! Prekrásnu?! Čo to zasa meliem! Ja...Ja som sa do nej nemohol....zamilovať!!! Musím sa ísť prebehnúť. Ako blesk som vybehol von, posledné čo som počul boli zmätené myšlienky mojej rodiny.

Bežal som najrýchlejšie ako som vedel, beh ma vždy dokázal priviesť na iné myšlienky. Dobehol som na moju lúku a skoro som dostal infarkt, ak sa to upírovi môže stať. Uprostred tej nádhernej lúky sedela ona. Hlavu mala položenú na kolenách, nohy pritiahnuté ku telu a ticho pozorovala mesiac. Zrejme si ma ešte nevšimla. Chcel som sa nepozorovane vytratiť, no v tej chvíli sa otočila a zbadala ma. Na tvári mala ľahko čitateľné prekvapenie. Ani som si nevšimol a stála na nohách. Chvíľu sme sa navzájom merali pohľadom. Nikto nevedel čo povedať. „Ahoj.“ Dostal som zo seba po chvíľke. „Čau,“ odpovedala ostražito. „Čo tu robíš?“ Už bolo niečo po 2 hodine v noci a zdalo sa mi zvláštne, že človek, zvlášť mladé dievča sedí na lúke v lese. „Bola som sa prejsť a narazila som na túto lúku,“ Zdalo by sa to pravdivé, keby nebola táto lúka 15 km od mesta, „A ty?“ spýtala sa na oblátku. „Nemohol som spať a tu chodím keď potrebujem premýšľať.“ Odpovedal som po pravde a všimol si, že sa nepatrne uškrnula keď som povedal, že som nemohol spať, akoby vedela o čo ide. „Aha,“ odvetila, „Už budem musieť ísť.“ Začala odchádzať. „Počkať! Nemusíš ísť, môžeme tu byť obaja.“ Nemohol som si nechať ujsť príležitosť byť s ňou chvíľu sám a zistiť niečo viac. Chvíľu uvažovala, potom prikývla a sadla si do stredu.

Prišiel som ku nej a kývol rukou na miesto ku nej. „Môžem?“ spýtal som sa. Prikývla.

„Je to tu nádherné.“ Začal som rozhovor. Opäť iba prikývla, ani sa na mňa nepozrela. „Ja chcel by som sa ti ospravedlniť ako som sa ku tebe správal. Viem, že som sa správal hrubo a je mi to naozaj ľúto. No a chcel ....chcel som sa ťa spýtať či by sme mohli skúsiť byť priateľmi?“ navrhol som jej. Keď som sa na ňu pozrel, upierala na mňa oči a zrejme premýšľala. „Nad čím rozmýšľaš?“ nemohol som sa nespýtať. „Snažím sa ťa odhadnúť, no nejde mi to. Obvykle som v tom dobrá, no pri tebe je to ťažké.“ Pousmial som sa, akoby si aj mohla, keď už ani ja neviem, čo sa to so mnou deje. „Tak teda, čo si myslíš?“ vrátil som sa späť k téme. Podala mi ruku, tak som ju prijal. „Priatelia ma volajú Chris, teší ma.“ Usmiala sa na mňa a ja som myslel, že sa opäť rozbúchalo moje 100 rokov mŕtve srdce.

Sedeli sme tam spolu až do 4 a dívali sa na mesiac, ktorý pomaly zapadal za horizont. Odrazu sa zdvihla a odchádzala. „Kam ideš?“ spýtal som sa keď som ju dobehol. „No vzhľadom na to, že je zajtra škola, idem domov, no a potom do školy. A ty by si mal ísť tiež.“ Usmiala sa na mňa šibalsky. „Uvidíme sa v škole.“ zakričala na mňa a rozbehla sa do lesa.

Chcel som ju sledovať, no zazvonil mi mobil. „Áno Alice?“ vydýchol som znudene. „Rýchle poď domov, musíme ti niečo oznámiť. Chris dojde domov v poriadku.“ Dodala po krátkej odmlke. Do 5 minút som bol doma, tam sa na mňa vrhla Alice. „Presne o mesiac bude veľký ples, na ktorý je pozvaná i Esme s celou rodinou. Takže za mesiac ideme do Londýna! Musíme ísť nakupovať!“ skákala po celej obývačke. „Musím ísť aj ja?“ opýtal som sa trpiteľsky. „Áno Edward, ide tam celá rodina.“ Oznámil mi Carlisle.

Z PHĽADU CHRISTINE:

Bežala som už približne 30 minút aby som sa upokojila. Odrazu sa spomedzi stromov vynorilo svetlo. Prešla som cez kríky a tam som uvidela tú najkrajšiu lúku akú som kedy videla. Bola symetricky guľatá, osvetlená svetlom mesiaca. Sadla som si doprostred a hľadela na mesiac. Stratila som pojem o čase. Vnímala som iba tú dokonalú krásu okolo mňa.

Zazdalo sa mi akoby som na sebe cítila niečí pohľad, tak som sa otočila a tam som ho uvidela. Stál tam ako socha toho najkrajšieho anjela, nemohla som uveriť, že to je on. Mala som sa cítiť ohrozená, utiecť, ale ja som nemohla. Postavila som sa. „Ahoj,“ pozdravil ma, tak som mu odpovedala. „Čau.“ „Čo tu robíš?“ spýtal sa ma zjavne vyvedený z miery. „Išla som sa prejsť a narazila som na túto lúku,“ Povedala som mu pravdu, „A ty?“ tiež by ma zaujímalo, čo tu on robí. „Nemohol som spať a tu chodím keď potrebujem premýšľať.“ Uškrnula som sa keď povedal, že nemôže spať. „Aha, ja už budem musieť ísť,“ začala som koktať. „Nie, počkaj! Môžeme tu byť obaja.“ Zavolal na mňa.

Mám ostať s upírom na jednej lúke? Nikto nevie kde som. Čo keď? Je mi to jedno! Iba som prikývla a opäť si sadla do stredu lúky. Keď sa ma opýtal, či si môže prisadnúť, znova som prikývla.

„Je to tu nádherné,“ zrejme chcel začať konverzáciu. Zas prikývnutie. „Ja chcel by som sa ti ospravedlniť ako som sa ku tebe správal. Viem, že som sa správal hrubo a je mi to naozaj ľúto. No a chcel ....chcel som sa ťa spýtať či by sme mohli skúsiť byť priateľmi?“ navrhol mi a ja som len naňho hľadela ako tela na nové vráta. Takže ďalší upír chce byť môj priateľ? Toto bude naozaj veľmi zaujímavý rok.

„Nad čím rozmýšľaš?“ vyrušil ma z môjho rozjímania. „Snažím sa ťa odhadnúť, no nejde mi to. Obvykle som v tom dobrá, no pri tebe je to ťažké.“ Prečo mu len do pekla stále rozprávam pravdu?! Pousmial sa a svet sa zrazu zdal krajší, lepší. „Tak čo teda myslíš?“ vrátil sa späť k téme. Podala som mu ruku a povedala: „Priatelia ma volajú Chris, teší ma.“ Keď sa jeho ruka dotkla tej mojej, cítila som zvláštny elektrický náboj ako mnou prešiel. Toto bude naozaj veľmi zaujímavý rok môjho života.

Sedeli sme tam ešte dlho, kým som sa zdvihla. Vysvetlila som mu, že je zajtra, vlastne už dnes škola a že idem domov. Potom som sa rozbehla ku ceste k môjmu autu. Ešte som počula ako mu zazvonil mobil. Dúfam, že ma nebude sledovať. Mal by len ďalšia zbytočné otázky ako to, že mám auto v šestnástich a tak ďalej. Už tak ich bude dosť, lebo budem ďalšie absencie v škole.

Nasadla som do môjho miláčika a vyštartovala smer domov a potom škola. Čím skôr to skončí, tým skôr budem môcť ísť do práce.

Autor: BatGirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cor unum et anima una - 5. kapitola: