Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 20. kapitola

16.04.2012 (19:30) • janulka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2877×

.°oOo°.

Neviem, či ma budú sledovať.
Pravdepodobne si len myslia, že potrebujem vykypieť, a tak ma nechajú, aby som išla. Potom príde pán nafúkaný a pekne ma dovlečie naspäť k nim.

Táto pripečená situácia mi niečo pripomína. Bermudský trojuholník.
Vošla som medzi ľudí, upírov a meničov, a neviem sa dostať von.

Kráčala som ďalej. Môj hnev postupne vyprchával, a nahrádzala ho ľútosť.

Veď, v živote každého človeka príde deň, keď si povie:
„Dnes sa to kompletne pokašľalo. Neviem, či má môj život nejaký zmysel...“
A to viem naisto. Ja som tento deň zažila už trikrát.
A vždy, keď nastal tento deň, niekto zomrel.

Dnes je to podobné. Kompletne sa to pokašľalo. No na rozdiel od pýtania sa, či má život zmysel, som to vedela.

Nemá.

Veď ja som vlastne stratila už všetko.
No len sa pozrite. Bola som v lese. Milovala som ich, lenže v mojom živote na nich nejako nezostal čas.

Čas.
Hej, toho zrejme budem mať habadej. Potom budem môcť tie lesy pozorovať pri raste.
Je to taká nádhera! Ibaže dnes som sa nesústredila na jeho krásu ako kedysi. Nevšímala som si ho, len som sa cezeň predierala ďalej. Stromoradie už nebolo pod kontrolou ľudí, takže stromy rástli kade tade.

Moje vzlyky zase prepukli do ohromnej búrky sĺz.

Dofrasa! Prečo to nemôže byť tak ako vtedy?

Spomínam si...

Mala som sedem...

„A čo je toto?“

Malé, naivné dievčatko, v sprievode svojich rodičov. Konečne si našli trocha času pri svojej hektickej práci...

Borovica, vidíš? Má dlhé ihličie...

Išla som hlbšie a hlbšie. Tu je určite tiež plno borovíc. Ale nič z toho som nevnímala.

Blbí Taliani, to sa nemôžu starať len seba?!

Napokon som sa dostala tak hlboko, že boli stromy všade. Nad hlavou bola spleť konárov, popri mne hrubé kmene a vystupujúce korene, ticho a chlad. Jediný zvuk bol môj silný trhaný plač. Drásal mi pľúca, slzy mi pomaly premočili tričko a cez opuchnuté oči som ledva videla.

Mala som obuté iba obyčajné papuče. Nemala som ani bundu; takto by som za normálnych okolností vonku nevyšla.

Ale už to aj tak nemá zmysel.

Sadla som si na vlhkú zem, a úplne vyčerpaná sa ešte viac rozplakala. Postupne aj slzy došli, oči vyschli. Cez opuch sa už nemohli predrať von.

Sledujú ma? A je mi to fuk. Na druhej strane som vedela, prečo chcem preč. Bála som sa ich. Moje podvedomie mi to hovorilo celý čas, ale až teraz, keď mozog prestáva myslieť, sa mu podarilo presadiť svoj názor.

Musela som sa hýbať ďalej. Nemala som energiu, ale chcela som ujsť čím ďalej. Preč. Možno som nemala šancu, ale čo z toho. Už to nemá zmysel.

Slnko schádzalo nižšie a nižšie. Obloha sa zatiahla a v diaľke bolo počuť hromy. Spúšťal sa studený opar. Samozrejme, netrvalo dlho a spustil sa lejak.

Akoby... Moje srdce, rozbité a zlomené, bolo dažďom odplavované. Opúšťala ma aj posledná sila. Prečo teraz nemôže to čoro-moro v mojej hlave niečo urobiť! No tak! Ono to celé spôsobilo, tak nech to teraz napraví.

Alebo je už koniec? Preto sa nesnaží?

Na kosť premočená, trasúc sa od zimy, som vyšla na lesnú cestu. Uprostred všetkých tých stromov...

Bude má ta banda vôbec hľadať? Alebo sú len radi že sa ma zbavili? Určite im odľahlo.

Z nohy na nohu, držiac si hrudník pokope, som nevšímajúc si nič pokračovala. Zem pokrývala vrstva blata, do ktorého som padala častejšie a častejšie. Nohy sa mi podlamovali, papuče už tvorili iba niečo aby bolo. Chodila som bosá. V nejakom filme by to bolo super, ale...  Au. Zase som spadla, myslím, že som si poranila ruku. A nohy to vzdávali. Vzdávali to aj ruky, ktoré ma už nedržali pokope. Vzdávali to pľúca, v ktorých dych sa niekde zadrhol.

Pustila som sa na zem. Neviem, kde som bola.

Bola tma, všade plno blata a chladu. Neutíchajúci lejak ma bičoval do tváre. Chcel ma umyť. Prichystať na posledný súd. Ale nemá to zmysel. Na druhej strane nič nie je. Telo to vzdalo. Duch to vzdal.

A ja?

Čo som ja? Môj mozog, duša... Neviem.

Zostal posledný bojovník. Svedomie. Iba ono to nevzdalo.

Kričalo vstávaj! Zachráň sa!

Ale malo by to zmysel?

Žila som v klamstvách. Bez rodiny, priateľov, bez zmyslu. Ako slepá v nemom svete, kde ma všetci počuli, ale nemohli mi pomôcť.

A kto si zaslúži taký život?

Život, ono to ani vlastne nebol...

Pre mňa je koniec.

Nie je zmysluplné, skúšať to znova. Načo?

Aj tak som mŕtva.

Alebo budem.

Nikto

Uprostred lesa, na zabudnutej ceste leží dievča. Je nádherná. Možno je to Snehulienka! Ale jej príbeh snáď končí šťastne, či nie?

Bola zlomená. A očividne bojovala.

Zo svetom, vnútorným démonom, alebo snáď sama so sebou?

To sa ale nedozvieme. Čo je však zjavné, že boj prehrávala.

Duša sa odliepa od tela, dych sa zadrháva, miesi sa s poslednými slzami.

Chudák dievča s tvárou kvetiny. Zatvárala oči, možno že sa jej jej krátky život prehrával pred očami. Ktohovie.

Poddajný dych sa vytrácal. Slabo bijúce srdce sa snažilo, ale poľavovalo.

Čo sa stalo tejto chudinke?

Veď... Tento príbeh nemôže skončiť takto!

Či tu nieje nikto, kto by zachránil anjela...?

Ešte nie je neskoro...

Ľudia moji, toto je posledná kapitola čiernej labute. 

Len pre zaujímavosť, prvá kapitola bola vydaná 23. 02. 2011, medzitým polročná pauza. 

Áno, je to tak, ale nevadí.

Preto sa pýtam, je záujem o 2. sériu? Lebo viete, pre jedného sa ani variť neoplatí.

Séria by sa mohla volať Biela vrana, čo vy na to?

Hlave dajte vedieť, či by to stálo za to. 

A chcem poďakovať Voldy a 123Aice123 za pomoc, podporu, a hlave za asi 5000 slov, 

ďalej AngieCullen, ktorej záplava smajlíkov ma vždy potešila,

Van za to, že odpovedala na otázky pod čiarou,

a aj tým, ktorí nie sú zaregistrovaní, nechce sa im prihlasovať a tým, ktorí si to prečítajú.

Ďakujem.

Autor: janulka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 20. kapitola: