Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 18. kapitola

25.03.2012 (19:15) • janulka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2073×

.°oOo°. 

„Verena za volantom, ja vedľa nej. Podvečer prichádzal ako vždy, nádherný chlad.“

Nuda.

„Schodisko viedlo do pivnice. Pavučiny sa odrážali vo svetle fakle ako...“

Divné. Vytiahla som teda ďalšiu.

„No dnes bola iná. Chcel som ju. Jej...“

Úú! Fajn, toto si odložím. Musí tu niečo byť...

„Cibetky. Malé zvieratká, ktorých žalúdky obsahujú enzýmy...“

Nie, toto nie je pre mňa. Tak, posledný pokus.

„Kráčala som tmavou ulicou a predstavovala som si veci, ktoré tam neboli. Bola som nesústredená.“

Čo už. Moderná literatúra ma nejako neoslnila, ale toto by mohlo byť aspoň trochu zaujímavé. Na rube svietil zlato vtlačený nadpis Simmel.

Knihu som otvorila niekde na začiatku, no nemala som vôbec chuť ju čítať. Ale to bude len výsadou dneška. Najmä, keď Alice povedala, že Simm sa preberie o pol hodinu. Povedzte, čo iné som mala robiť? Len som kŕčovito zvierala knihu a snažila som sa upriamiť pozornosť na dej románu - Láska je len slovo.

„Očividne ťa to zaujalo,“ zahlásila Esme. Prudko som zdvihla hlavu, až sa mi jemne zatočila. Kedy vošla do izby? Upír sa jednoducho nezaprie, nech robí, čo robí. Dúfam, že také super schopnosti budú súčasťou aj môjho balíčka. Moja moc je totiž nekontrolovateľná – skôr z mojej strany nekontrolovaná, takže sa to vlastne neráta. A v poslednej dobe sa ani nevysytuje. Možno je to len dobre. 

„Vnímaš ma?“   

Och, Esme. Neviem, či mi pripomínala Esmeraldu, ale bola asi najpohodovejšia zo všetkých. Rozumný kompromis medzi dobrosrdečnosťou, spoľahlivosťou, zodpovednosťou, dokonalým výzorom a inteligenciou.
Odložila som hrubý bunč strán na stolík a upriamila som svoju pozornosť na ňu.

„Ja... Hej, vnímam, a ani ma to nebaví, ale Simmela mám rada. Páči sa mi jeho štýl a to, že to vo svojej ťažkej situácii skúsil...“
Klamstvo. Pamätám si ho z hodín literatúry a neviem o ňom zhola nič, kde to ešte opisovať jeho životnú situáciu.

“Asi je to pre teba ťažké,“ povedala vzdychom. Pritom sa pozrela von, na vlka veľkosti vola, ktorý ležal na... mojich ružiach?!

Čo sa budem rozčuľovať. Aj tak to tu asi Jasper vyhodí do vzduchu. Veď už len to, že mám tú guču chlpov na záhrade je preňho ako tretia svetová. Nič horšie sa stať nemôže. Síce sa chlapec nezdá, ale na životnom si dáva záležať. Alebo ho len trápi zavlčená bezvlková zóna.

„Nevidela si Jaspera? Nechcem, aby sa niečo stalo... Chápeš, medzi ním a... tým, ehm... Čo máme na dvore,“ nadhodila stále hypnotizujúc toho demolátora záhrad.

„Asi pred desiatimi minútami tu bol s dezinfekciou,“ prikývla som a kútik úst mi samovoľne vyletel nahor. 

„Idem za tým... Ehm... Nech ide ničiť vegetáciu niekde v lese,“ povzdychla si Esme a ja som opäť ostala sama.

Spoločnosť mi robil len ten optimisticko-iracionálny román v mojich rukách.

*

Ráno bolo zvláštne.

Auto bolo spálené, veci vypratané a falošné doklady – musím povedať na nerozoznanie od pravých – som mala zastrčené vo vrecku.
Julliard, krásne, aj keď pomerne nezvyčajne zatiahnutý, som opúšťala mŕtva. Teda, moje akože na popol spálené telo sa váľalo niekde v urne.
Dnešným dňom som sa rozlúčila so všetkým, čo som mala. Celkom by ma zaujímalo, či si na mňa vôbec niekto spomenie. Väčšina mojich kamarátov vlastne... Žiadnych som nemala. To som sa len na svet dívala v ružových okuliaroch. Nebola som sama, len osamelá.
Môj frajer? Celý čas mi klamal v svojej orientácii a podvádzal ma s mojou najlepšou kamarátkou.
Je pravda, že to nemusí tak byť – mala pravdepodobnosť istej možnosti menom Chelsea sa vyskytuje v mojom živote veľmi často.
Ostatné moje nasledovníčky? Teraz sa určite len snažia zastúpiť ma na mojej pozícii slečny, ktorej korunky na stole budú za niekoľko rokov pripomínať jej niekdajšiu krásu a obľúbenosť.
Celý zmysel môjho života... Myslela som, že rodičia zomreli pre tanec - a oni si zomrú pre upírov.
Prídem o priateľov – a to sa ani nehádame! Majú v tom prsty upíri!

Teda, smrť bolo ozaj skvostné riešenie.

Môj život bol vymazaný.

Zabudnite na mňa. Švihom!

Otočte stranu, kúpte mi kvety a vymažte si moje číslo.

Isabella Swanová je navždy preč.

*

Jasper len veľmi nerád nechával stáť vilu potom, ako ju poškvrnila Jacobova prítomnosť a teraz namrzene šoféroval za novým životom. A aj ja budem mať šancu začať odznova. Budem silná a najlepšia... Tak ako kedysi.

Simm, ktorá sa už konečne prebrala, sedela v aute s Carlisleom. Keďže jej neodporučil lietať, čakala nás cesta cez celé štáty. Ale iba po rovnobežkách. Jacob sa stratil už niekde ráno. Vraj, stretneme sa potom. Ako chce. Sexoš jeden sexozadký.

 *

Bola som veľmi unavená. Neviem, kde sme boli - ani ako dlho sme išli. Po asi celodennej jazde s Alice a Jasperom sa pri mne vystriedali Rose a Emm.

Ďalšie dva dni jazdy. Hrozná epizóda s jazdou po boku Edwarda, a potom kompletný výsluch číslo x zo strany Esme.

Takže... Cesta trvala dokopy 4 dni. Hlavne kvôli Simm, ktorú som videla len sporadicky. Bolo jej dosť zle, asi šoky znáša horšie než ja. 

*

Bol večer.

Konečne sme niekde zastavili.

Prvý dojem?

Zelená. Veľa zelenej. A stočené vlasy naznačovali neúmerné hodnoty vlhkosti.

Druhý?

Obrovská, obrovská, obrovská vila! Kde sa toto hrabe na to, čo mali v New Yorku? Aké tučné je asi ich konto...

„Tak poď, zoberiem ťa do tvojej izby. Musíš byť unavená. Pospíš si a ráno si ťa vezme do parády Alice. Musíme ťa premeniť. Úplne.“

Ako vyzerala izba, som si veľmi nevšimla. Ale viem isto jednu vec. Tá obrovská posteľ bude môj druhý domov. 

*

„V ranných novinách vyšiel nekrológ. Jedného dievčaťa, blondíny s hnedými očami. Bola mi trošičku podobná... ale to je náhoda.“ Tresla som newyorské noviny o stôl a vyložila si nohy. Hrala som sa na niekoho iného. Na silnú osobnosť. No stále som to ja. Slabá Bella s množstvom chýb, ktoré sa jej nedarí naprávať. Už sa síce nevolám Isabella, no Bella mi ostala. Neviem, ale asi je to len dobre.

„Nemusíš sa tak veľmi odosobňovať. Možno ti to...“ Začínajúca reč Carlislea bola prerušená. Mnou. A že stíchol, vďaka Bohu. Nemala som chuť na návštevu domáceho psychiatra. Aj tak mám toho vyše hlavy.

Bolo totiž asi desať hodín a už som za sebou mala úplnú premenu. Celkom nový šatník a úplne nový štýl - boli len kvapkou v oceáne. Mala som nový strih, ktorý bol len prvou fázou, vraj, kým sa mi vlasy spamätajú zo zmeny podnebia. Dostala som aj hnedú a červenú farbu – takže mám divný neusporiadaný strih mahagónovej farby. Niečo ako gaštan, ale viac červené. 

Nový gauč. Nový dom. Ďalšie kvapky.
Presne ako vonku. Prší. Ale ani smutné počasie mi nekazilo náladu. Jednoducho som sa dobre vyspala.

„Na to počasie si zvykneš,“ povedal Carlisle. „Mimochodom, Simm ešte stále spí a Jacob už je v La Push. Čoskoro by mal prísť.“ 

„Hovoríte o mne?“ zaškeril sa Emmett a mrkol na mňa.

„Váu, kto je to? Čo za človek to sedí na našej novej forkskej sedačke? Ktorú som vyberal ja, Emmett II. medveďobijec osobne?“

Venovala som mu vďačný úsmev a on, vediac, čo chcem sa rozvalil na to už spomínanej koženej sedačke; moje nohy si položil na seba, takže len my dvaja sme zaberali celý gauč - ktorý bol hádam ešte pohodlnejší, ako ten v New Yorku.

„Vlastne, ak by si dovolil, Bella by sa so mnou možno chcela porozprávať,“ skočil Carlisle pred obrazovku zaberajúcou väčšinu steny a dotknuto si ma prezeral.

„Naozaj - ďakujem za ochotu, ale nemyslím, že to bude potrebné.“

Som hrozná, áno. Ale počúvať o zvyčajných ľudských pudoch a rôznych hormónoch, ktoré vo mne vyvolávajú neblahé pocity, čomu môžem zabrániť, som naozaj k životu nepotrebovala.

„Keby niečo, vieš, kde ma nájdeš.“

Carlisle sa zjavne rozhodol ignorovať, že som ho s jeho terapiou jemne poslala ku všem čertúm, čo mi len vyhovovalo. Jediné, čo som teraz chcela sústrediť sa na masáž nôh, ktorú mi práve Emmett poskytoval pozerajúc sa na telku. Závidím ho Rose, prečo má taká koza Emmetta a ja ostanem ako mŕtvola sama? To nie je fér! 

Otočila som sa naňho a odverklíkovala to, čo mi popri Alice stihol do hlavy natlačiť Jasper.

„Dovoľte mi predstaviť sa. Som Mirabella Swannie Cullenová. Mám 17 rokov a som adopotovaná dcéra Carlislea Cullena. Teda, Emmett II. - vaša sestra.“

S pár detailmi môjho života som mala problém.

Napríklad... 

Mám... Fajn. Mala som 19.

A k tomu! Čo som sa dozvedela, chceli ma znova rypnúť na strednú. Už zasa. Pekne vďaka.

A Mira Bella.
Dopína?

Podľa Alice je to milé. Bella ako Bella a Mira ako zrkadlo. Výstižné.

„Takže Bella I, aj keď ty si už update! Vlastne Bella II...“

Znechutene som pokývala hlavou a dala mu jednu po hlave. Tak, aby som si neublížila, samozrejme. Nemienim sa predsa polámať kvôli vlastnej smrti.

„Veď počkaj, ja to raz všetko vynahradím. Len čo si na mne niekto z tejto podarenej famílie pochutí, bude zo mňa Bella II Emmettobijka.“ 

*

„Hrozná scéna. Ako mohol Dorts povedať Sis, že ju miluje? Veď jej musí byť jasné, že ju chce pre jej peniaze...“

Po nedostatočnom vyžití z kníh som sa s Emmettom vrhla na filmový večer. Vyberal on, takže posledné štyri hodiny som videla Angelinu Jolie, sexistické scény, zbrane, bitky, oknom prelety, zadkom nárazy, autom výbuchy... Ale nakoniec sa mi ho podarilo presvedčiť, že film vyberiem ja. Samozrejme - mojim štýlom - prvé, čo prišlo. Nakoniec sa z toho vyliahol film z osemdesiatych rokov. Ale celkom ušiel.

„Ale prosím ťa, keby ju chcel pre peniaze, tak by si ju vzal a neobťažoval by sa takými blbosťami...“ oponoval mi Emmett.

„Takže vyznanie lásky je somarina? Rose? Že si to počula?!“

„Na isto!“ Zakričala z hora.

Jo. Zase som mu zavarila. Aspoň si rozmyslí, či sa bude so mnou hádať. Jeho zhrozený pohľad však hovoril sám za seba.

„Čo sa týka scén,“ povedal posmešne, „myslím, že táto nebola posledná.“

Otočila som sa za jeho pohľadom. Na schodoch stála bledá Simm a očividne jej robilo problémy nezložiť sa.

„Chcem sa rozprávať. Sama. S tebou, aby bolo jasné.“

Odtackala po schodoch naspať hore. Asi by som mala ísť za ňou.

Avšak nemala som z toho dobrý pocit. Vôbec nie. Niečo sa zmení. Triasol sa mi žalúdok.

Toto bude veľmi zlé.

Blížime sa ku koncu. Možno nie úplnému, ale naisto už budú len kapitoly. Ak je záujem aj o 2. sériu, tak to treba dať najavo. :* Podporte nás. 

Autor: janulka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 18. kapitola: