Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 17. kapitola

27.02.2012 (19:30) • janulka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2223×

8. marec

Julliard Clock

Dňa 29. februára bolo nájdené telo študentky Isabelly Swanovej. Podľa polície spáchala samovraždu. Táto tragédia sa stala na 21. kilometri diaľnice z NY. Auto a telo sa našli spálené potom, čo vo vysokej rýchlosti vyšla na nedokončený diaľničný úsek. K rýchlej identifikácii dopomohla prítomnosť všetkých dokladov.

Isabella Swanová bývala sama a v škole bola populárna. Samovraždu spáchala zatiaľ z neznámych príčin. Jej dom bol prázdny, zmizli všetky osobné veci aj drahocennosti. Je to o to smutnejšie, že obstála v konkurze do úlohy v Labuťom jazere.

Preto ako škola vzdávame česť. Zbohom, čierna labuť.

Fabienne Chien

„A nie, Nail? Dobre jej tak. Za všetko, čo urobila, si to zaslúži."

„Fab? Zlatko... Čo nám vlastne urobila?"

„A nie je to jedno? Poď. V školskej hre je voľné miesto."
 
.°oOo°. 

Pred týždňom

Pomaly. Veľmi pomaly. Trasúcou sa ľavou rukou som opatrne prechádzala od lôžka až k bielemu prúžku. Ten istý pohyb znova a znova. Krvavočervená farba – ó, tá irónia – sa veľmi nepravidelne ukladala na môj prstenník. Ale to je jedno. Potrebovala som sa len na niečo sústrediť. Lakovanie nechtov však nepomáhalo. Nielen, že som mala každý druhý necht nalakovaný krivo, k tomu som ako bonus dostala kŕč do ľavej ruky. Prechytila som štetček do tej správnej a snažila som sa zavrieť tú nepodarenú fľaštičku.  Boj s manikúrou som pre istotu vzdala skôr, akoby sa niečo stalo.

Čo ja viem... Otrava acetónom alebo...

Skutočne som sa musela na niečo sústrediť. V mojej situácii som potrebovala trochu rozptýlenia. A jediný spôsob ako dosiahnuť rozptýlenie, teda na nič nemyslieť, je poriadne sa sústrediť. Aj bežne, pri dome plnom kreatúr, sa tento stav dosahuje mimoriadne ťažko. A teraz, keď mi pri hlave leží najlepšia kamarátka s infúziou v ruke, po záhrade mi pobehuje vlkolak, ktorý sa už dve hodiny márne snaží zmeniť späť, a obskakuje ma banda upírov! Iste, to všetko kvôli dajakému čudu-judu, čo mi šarapatí v hlave. Niekedy si myslím, že by bolo najlepšie s tým všetkým skončiť. 

Natrvalo.

Ale aký význam by potom malo to všetko? Skrývanie, dusenie, odpadávanie a hádanie sa?
Zachraňovanie, škriepenie, odopieranie pravdy...

Povzdychla som si. Simm sa nepokojne prehadzovala na posteli. Neznášala ihly rovnako ako ja, ale bola totálne mimo, takže jej to je putna.

Náš odlet do Forks sa posunul na dobu neurčitú. Stále sme sa tlačili u mňa. Šťastie, že táto oblasť New Yorku je tak odľahlá a plot je dosť vysoký. 

Zdvihla som sa. Ďalší odreagovaco-sústreďovací plán bol jednoduchý - z mojej vlastnej knihosteny si vziať prvú knihu s pekným obalom. Malo to, avšak, rovno nie niekoľko premenných, a k úspešnému vyriešeniu rovnice by to muselo vyzerať takto:

Cestou z mojej do obývacej izby nikoho nestretnúť.
Nebude tam Edward. Poznámka – neviem prečo, ale nemá ma rád. Mňa má predsa každý rád! Vkuse na mňa čumí a keď si to všimnem, vyhýba sa mi. Ale iným spôsobom ako Jasper. Doslova predo mnou uteká. Čo mu smrdím?

Ďalej, výber knihy bude trvať krátko, maximálne tri minúty.

Následne sa vrátim do izby.

Žiadny dôkaz. Nikdy sa to nestalo.

Super plán. Až na to, že jeho stopercentná úspešnosť je stopercentne nepravdepodobná.

Otvorila som dvere a voilá; môj plán bol zarazený hneď v zárodku.

„Nehraj sa na tu na Toma Cruisa. Nejde ti to. V obývačke sme všetci a na knihu by si sa aj tak nesústredila. No... Ja sa chcem s tebou porozprávať.“
Keď Alice začne rozprávať, je jednoducho nezastaviteľná. Ale niet sa čomu diviť.

Jednoducho ma zatlačila naspäť do izby a znova spustila.

„V poslednej dobre sa rozhoduješ veľmi často. Veľmi rýchlo. Ak by to šlo, bolela by ma z teba hlava. Vlastne... Kvôli Jacobovi nič nevidím a ty mi tiež rušíš vlny. Tiež sme my dve, vlastne nikto, nezačali veľmi príjemne a chcem to napraviť. Takže...“

Nastala krátka odmlka. Nevedela som, čo čakať, lebo táto rodina je všeobecne nepredvídateľná.

Alice sa postavila priamo predomňa. Podala mi ruku a povedala:
„Som Alice Cullenová. Som upírka už asi šesťdesiat rokov a milujem módu.“
Musela som sa pousmiať. Bolo nepredstaviteľné, že by sa takto bežne predstavovala.

„Ja som Isabella Swanová. Som človek už devätnásť rokov a mám rada výhľad na more.“

Obe sme sa začali smiať. Sadla som si na zem a utierala si slzy. Neviem, čo mi bolo také smiešne, ale rada sa smejem. A teraz je niečo také výnimočné.

Možno sa to dá považovať za nový začiatok.

Na zemi sme sedeli ešte dlho. Rozprávali sme sa. Otvorene, bez klamstiev. Povedala mi všetko. O ich životoch, o tom, aké to je, o tom, kto sú presne Volturiovci, o klanoch, aj o tom, že čas vnímajú celkom inak. Na niektorých miestach nás rušilo nahnevané vrčanie, niekedy som sa musela imaginárne držať – a inokedy som to nestihla a musela rovno predýchavať.

Trvalo to, ja neviem, tri, tri a pol hodiny?

Alice pri mne vystriedala Esme. Doniesla mi čosi ne jedenie. Neviem, čo to bolo, lebo som to do seba napráskala. Neviem, či na mňa dohodli, ale aj ona rozprávala. Oveľa šetrnejšie ako Alice, ale tiež informatívne. Onedlho sa k nej pripojil aj Carlisle. Skontroloval Simm a dopĺňal ďalšie skúsenosti. Mala som hlavu na prasknutie, ale bola som rada, že sa všetko vyjasnilo.
Po niekoľkých desiatkach minút sa Alice vrátila a znova sme osameli.

„Vieš, mám pre teba istý návrh. Tento život budeš musieť vymazať. Úplne. A prosím, neuraz sa, ale nemáš tu nič. Preto by... Bolo by najlepšie a najjednoduchšie, keby si umrela.“

Začala som sa dusiť. Chcú ma zabiť? A načo potom to všetko!

„Počkaj, nie, naozaj! My sme na úmrtia odborníci. Falošné pohreby, falšovanie záznamov...“

„Nové doklady, nový život. Žiadne stopy po tebe.“ Veľmi neočakávane. Znova som sa začala dusiť. Vo dverách sa totiž zjavil Jasper. Už mi tu chýba len Ed a dnes som kompletná.

„A ako to chcete urobiť? Pochybujem, že pri DNA a tých blbostiach...“

„O to si nerob starosti. Len mi daj nejaké tvoje veci, doklady, topánky a kľúče od auta. Ak z neho niečo chceš, tak si to zober ešte teraz a zbaľ si len veci, ktoré máš nejako rada. Tiež budem potrebovať pár tvojich fotiek – to si zoberie na starosť Alice. Zdravotné záznamy mi dá Carlisle, telo zoženie... Niekto ho zoženie...“
Začal si mrmlať pre seba a niekam zmizol.

Mám sa báť? Asi áno. Neviem prečo, ale príde mi to, že môj nový život vôbec nebude pokojný.

Som smutná. 4? Vážne len 4? Prosím! Aspoň 5!

Autor: janulka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 17. kapitola: