Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červený dážď - 7. kapitola

06.11.2021 (09:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1026×

7. kapitola

Nasucho som prehltla. V mysli sa mi za sekundu premlelo snáď tisíc myšlienok. Z úst mi však vyšiel len tichý vystrašený povzdych. Šliapla som na brzdu tak rýchlo, že som čelom skoro narazila do volantu.

„Victoria,“ hlesla som takmer nečujne.

Na jej tvár sa ani po uplynutí toľkých rokov nedalo zabudnúť. Nepatrila k tým, ktorí sa človeku nezaryjú do pamäti. A už vôbec nie za okolností sprevádzajúcich našu rozlúčku. Pohľadom som zavadila o vyblednutú jazvu na mojom zápästí. Toľko spomienok, toľko bolesti, toľko strachu...

Videla som, ako sa škodoradostne usmiala. Nevydala však ani hlásku. Pozorne a pomaly si ma premeriavala. Krv mi tuhla v žilách.

„Baf,“ vyštekla po chvíli teatrálne, ja som sa však ani nepohla.

Hypnotizovala som ju pohľadom v spätnom zrkadle. Bavila sa. Mala ma v hrsti v celej svojej kráse. Keby mala záujem, dokázala by ma zniesť zo sveta za tri sekundy. A možno to aj bol celý čas, čo mi zo života ostal. Nemusela som byť absolventkou Harvardu, aby mi bolo jasné, že si so mnou neprišla len tak pokecať. Naposledy nám všetkým zmizla z dohľadu hneď po tom, ako Cullenovci zneškodnili Jamesa. Úprimne, za tie roky som na ňu skoro zabudla. Ona však na mňa, očividne, vôbec.

„Tak dlho som čakala na túto chvíľu,“ konečne prehovorila. „Odparkuj ku krajnici,“ rozkázala mi.

Mlčala som. Snažila som sa zhlboka dýchať a premýšľať, ako sa z tejto doslova sračky vyhrabať. Moje šance na prežitie sa však rovnali takmer nule. Zvláštne, ako sa človeku odrazu nechce odísť, keď má nadísť jeho čas. Ako veľmi chce žiť, hoci samotný život mu často pripadal nespravodlivý a príliš bolestivý. Napriek tomu som túžila takú bolesť zažiť znova. Cítiť, preciťovať, sťažovať sa, mrmlať, frflať... žiť. Lebo život mohol byť kompletným iba ak v ňom nič nechýbalo. A bolesť a sťažnosti boli jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Poslúchla som ju a odparkovala auto pri kraji cesty. 

„Nie som zodpovedná za to, čo sa vtedy stalo.“

Victoria sa zatvárila naoko prekvapene. „Nie si?“

„Nie.“ Znela som vyrovnane, čo prekvapilo aj mňa samu. „Cullenovci ma iba chránili. James bol ten, kto mi chcel ublížiť. Cullenovci robili to, čo robíš teraz ty... S tým rozdielom, že oni za celú túto situáciu nenesú zodpovednosť.“

Victoria sa zvonivo zasmiala. „Tú nenesieme ani my. James bol len... hladný...“

Štvalo ma, že si zo mňa neustále strieľala.

„Tak som ho, bohužiaľ, stála život. To sa stáva aj človeku, keď zje niečo jedovaté.“

Neplánovala som ju prosiť o život, o to, aby ma nechala ísť. Vedela som, že to neurobí, niečo podobné som si predsa zažila už s Jamesom. Na upíra prosba o život neplatí. A Victoria bola posledná na svete, koho by som o to prosila. Ak mám prísť o život, nech sa to udeje s akou-takou hrdosťou. Mala ma. Nemala som po boku nikoho, kto by ma dokázal ochrániť. Keby som zavolala okoloidúceho, pripravila by som zbytočne o život ďalšieho človeka.  Nestrávim posledné chvíle svojho života prosbou upíra o jeho zachovanie. Bola som jej korisť, hocijaké skúšanie by vyšlo navnivoč.

„Hráš sa na hrdinku, ale vnútri si roztrasená.“

Naprázdno som otvorila ústa, ale nevyšlo z nich nič. Netušila som, čo povedať, aby som nevyznela už úplne hlúpo. Počula môj tep aj to, ako rýchlo sa mi valila krv v žilách. Nemohla som ju oklamať. Uvedomila som si, že ruky mám stále položené na volante. Kŕčovito som ho ešte pevnejšie zovrela. Srdce mi bilo tak rýchlo a nahlas, že sama som ho nemala väčší problém v tichosti auta počuť.

„Aj ja som prišla o muža, ktorého som milovala,“ prehovorila som nakoniec pošepky.

„Nebyť teba, ja som o toho svojho prísť nemusela,“ odvrkla Victoria.

„Nebyť vás, nemusela som byť teraz tam, kde som.“

Nemali sme si čo vyčítať.

Victoria sa zasmiala. „Vieš, často som premýšľala nad tým, čo asi ten tvoj Edward prežíval, keď sa dostal do tvojej blízkosti. Aké to asi bolo, keď ťa bozkával? Aj ty sa bozkávaš so zmrzlinou? Alebo s croissantom? Nehnevaj sa, ale nikdy nemohol byť normálny.“

Ignorovala som jej posmešky. „Edward mal niečo, čo si ty nemala, ani keď si bola človekom...“

Victoria zlostne zasyčala. „Pozor na jazyk, maličká, nie všetci upíri sú neškodní ako Cullenovci!“

„Čo odo mňa chceš?“ prešla som priamo k veci.

„Hmm... to závisí...“

„Môj život?“

„Skôr tvoju smrť, keď sa o tom bavíme, ale... Edward sa v tej Volterre nemá bohvieako dobre.“

„Čo ty vieš o Edwardovi a Volterre?“ nechápala som, prečo sa tok nášho rozhovoru odrazu stočil k Edwardovi.

„Celkom veľa. Aro si ho necháva iba pre to, že vie čítať myšlienky. Čaká, že sa mu to na čosi zíde. Ale dosť ho serie, že ťa všetci nechali pobehovať po svete iba tak. Aro by mal dušu na mieste, keby si bola upírom aj ty.“

„Nikdy sa nestanem jednou z vás,“ odvrkla som.

„Mohla by si mať všetko na svete. Silu, moc, nesmrteľnosť...“

„Ja nechcem byť monštrum,“ cedila som pomedzi zuby.

Chcela som jej dať najavo postoj, ktorým ju vnímam. Cullenovci neboli v žiadnom prípade monštrá. Ale Victoria, James a všetci, ktorí sa slobodne rozhodli zabíjať aj v rámci upírskeho života pre zábavu, pre mňa nemohli byť ničím iným než príšerami a démonmi.

„Takže neexistuje šanca, že by som ťa mohla premeniť?“

„Nikdy.“

Victoria sa opäť zvonivo zasmiala. „Chudák Edward. Vybral si dosť zle. On sa pre teba obetoval, zatiaľ čo ty... Nie si ochotná urobiť vôbec nič.“

„O čom to hovoríš?“

Victoria sa pousmiala. „Myslím, že Ara bude tvoja odpoveď dosť zaujímať. Maj sa krásne... Kým môžeš.“

Odrazu som zacítila vánok a začula zabuchnutie dverí. Nestačila som sa ani nazdať a sedela som v aute sama. Živá. Párkrát som nechápavo zažmurkala, keď som si s úľavou vydýchla. Ja žijem! Odišla. Nechala ma žiť!

Nechápala som vôbec nič z nášho rozhovoru. Unikala mi celá pointa jej slov. Niekoľko dlhých minút som len v hrobovom tichu bez pohnutia sedela a vstrebávala, čo sa práve udialo. Srdce mi stále divoko bilo, ale zimomriavky na koži sa pomaly strácali. Niekoľkokrát som sa poobzerala po okolí do tmy, či ju neuvidím stáť niekde obďaleč auta, po jej prítomnosti však neostal ani padnutý vlas na zadnom sedadle. Ako sa objavila, tak zmizla. Celá naša konverzácia, celé naše stretnutie, alebo čo to vlastne bolo či malo byť, netrvalo viac ako štyri minúty. Zjavila sa, dokopy nič nepovedala a odišla. Čo to malo, prepána, znamenať? O čo jej šlo? Prečo ma nezabila, aby pomstila Jamesa? Victoria bola rodená klamárka, pravdepodobne všetko, čo povedala o Edwardovi, bola lož. A čo mala moja premena spoločné s Arovým záujmom? Mala som pocit, že mi uniká čosi veľmi dôležité.

Chvíľu som nevedela, či sa mi to celé iba nezdalo. Ale keby som zaspala za volantom, najskôr by som nabúrala do stromu a nebola teraz pri plnom vedomí. Že sa však niečo udialo, som si pamätala až príliš. Pokúsila som sa zavolať Alice, ale bola nedostupná. Vedela som, že už vyše desať rokov moju budúcnosť či život vo všeobecnosti nesleduje. Pravdepodobne netušila o ničom. Vytočila som číslo ešte na Esme aj Carlislea, ale ani pri nich som neuspela. Victoria musela vedieť, že sa chystajú loviť a nebudú mi na blízku. Ktovie, odkedy sledovala moje kroky.

Keby som na Cullenovcov počkala, ušlo by mi lietadlo. Lenže vrátiť sa mali až o dva dni. A stráviť v Denali ďalších štyridsaťosem hodín osamote, pričom som netušila, či za najbližších stromom nestriehne Victoria, sa mi priveľmi nechcelo. Okrem toho mi pomaly končila dovolenka v práci, v pondelok som mala zase nastúpiť. Naši ma očakávali, Renée si robila starosti... Musela som ísť domov. Zostať by vzbudilo podozrenie. Musela som taktiež vrátiť prenajaté auto. Nech už chcela Victoria čokoľvek, v tejto chvíli to nemohol nik z nás vyriešiť. A na políciu som mohla ísť skutočne sťažka.

***

„Victoria urobila čo?“ pišťala Alice v telefóne o dva dni, keď si konečne všimla moje neprijaté hovory.

Napadlo mi, že pre istotu so sebou na lov telefóny nenosia kvôli ich možnej vystopovateľnej lokácii. Ako hovorí Carlisle, dnes už človek nemôže veriť ani svojmu tieňu. A Cullenovci nenechávali nič na náhodu. A Victoria to vedela tiež.

Vysvetlila som Alice trošku skreslenú podobu nášho stretnutia, vynechala som slová ako upír, krv, smrť a vražda. Mali sme dohodu, že slovo upír budeme nahrádzať heslom ryšavý.

„Pýtala sa ma, či sa nechcem stať ryšavou. Ja že nie. A ona, že by to mohlo Ara zaujímať. Vôbec nechápem, čo tým myslela, Alice.“

„Nedáva mi to zmysel. Celé jej konanie je divné. Však Edward vedel, čo ho tam čaká. Nemyslím si, že jeho pobyt by mu Aro podnietil nejakým prefarbovaním.“

„Neviem...“

„Po celý čas v Denali ani nebola. Príde mi zvláštne, že sa ukázala práve v čase, keď sme neboli doma. Nepovedala ti veľmi nič. Neviem... Môžem skúsiť zavolať Edwardovi. Zistím, či je všetko v poriadku. Ale keby tam aj prišla, čo by tým vyriešila...“

„Nemôže sa niečo stať Edwardovi, však?“

Čo ak mu Volturiovci nejako ublížia? Pri tej predstave mi stískalo srdce. Nemohla som dopustiť, aby sa mu niečo stalo.

„Nemyslím si.“

„Ale čo ak je to celé inak, Alice? Čo ak sú veci, ktoré neviete ani vy?“

„Bella, Edwardovi tam určite nič nehrozí. Sama Victoria povedala, že je šikovný. A šikovných by len tak nevyhodili. Nemyslím, že by bol jeho pobyt nejakým spôsobom ohrozený.“ 

„Takže teraz čo?“

„Nikto z Volturiovcov nás zatiaľ nijako nekontaktoval.“

„Neverím, že by to všetko robila len tak...“

„Pôjdeme ju hľadať. Všetci aj tak počúvajú náš rozhovor, takže vedia, o čom je reč. Keď niečo budeme vedieť, volám ti.“

Alice sa neozvala nasledujúce tri dni. Každou minútou som tŕpla čoraz viacej. Bola som síce tisíce kilometrov od Denali, netušila som však, kde sa Victoria nachádza. Čo ak to všetko bola pasca? Čo ak len chcela Cullenovcov zmiasť? Netušila som však, prečo by to robila, keď ma mohla zneškodniť priamo tam na mieste. Dokázala by to urobiť spôsobom, pri ktorom by nikto v živote neprišiel na to, čo sa so mnou stalo. Ani samotní Cullenovci možno nie, keďže boli všetci stovky kilometrov ďaleko.

Bolo podivne tiché obdobie.

Nič sa nedialo. Ale pripomínalo mi ticho pred búrkou. Neustále mi v hlave zneli Victoriine slová: „Maj sa... Kým môžeš.“ Čo tým, dopekla, myslela? Akože kým môžem? To ju mám čakať, ako jedného krásneho dňa zaklope na dvere a povie, že si po mňa prišla? Keď nadíde tá správna chvíľa? O čo tu, došľaka, išlo? A prečo ma teda nezneškodnila hneď?!

Alebo ma chcela mučiť. Vyžívala sa v mojej neistote. V tom, ako mi vtrhla do života, ako mi z neho opäť chcela odlákať Cullenovcov. Vedela, že pri Jamesovi sa rozpŕchli. Možno aj teraz na to čakala. Obaja milovali pozornosť. Chcela, aby o nej vedeli. Chcela, aby som mala strach. Chcela mať všetko pod kontrolou. Obaja boli s Jamesom sadisti.

„Nenašli sme ju,“ znel Alicin verdikt. „Hľadali sme všade na okolí, zachytili sme však len slabú stopu. Nedáva to zmysel...“

„Povedala, že Ara to bude zaujímať... Čo ak šla priamo za ním?“

„Ale načo? Aby mu povedala, ako sa máš? Edwarda už má aj tak.“

„Niečo nám uniká, Alice.“

„Bella, ale ja ani v tvojej budúcnosti nič zlé nevidím. Preto je celá táto situácia jednoducho divná.“

Zúfalo som si povzdychla. „Akože nič zlé? A dobré?“

„Mení sa to. Sú to len útržky. A tie nedávajú žiadny zmysel.“

„Čo ak presne toto chcela?“

„Čo konkrétne myslíš?“

„Zmiasť nás všetkých.“

„Carlisle navrhol, aby sme aj s Emmettom prišli za tebou.“

„Ale Alice, čo tu budete robiť? Tu nie sú najlepšie podmienky.“

„Budeme ti robiť spoločnosť. Okrem toho, v podmienkach sme na tom s Victoriou narovnako.“

„Ale dokedy mi chcete robiť spoločnosť, keď ani nevieme, na čo čakáme?“

„Čas ukáže. A kým k tomu príde, budeme ti nablízku.“

Prišli traja. O dvadsaťštyri hodín neskôr sa v mojom malom byte zhmotnili Alice, Emmett a Esme. Carlisle nemohol odísť zo služby v nemocnici. Taktiež spoločne s Rosalie a Jasperom držali stráž doma v Denali. Pre prípad, že by sa objavila tam. Musela som uznať, že s tromi upírmi poboku som sa cítila značne bezpečnejšie. Zvláštne bolo, že sa nič nedialo. Cullenovci si oficiálne objednali hotel na dva týždne, predsa len, z ľudského hľadiska sme sa štyria do jednoizbového bytu nezmestili.

Môj život sa vrátil do akéhosi zvláštneho normálu. Chodila som do práce, chystala som si pracovné plány na nasledujúce dni, opravovala písomky a pripravovala deťom poznámky. Niekedy som chodila z práce natoľko unavená, že som na Victoriu takmer zabudla. Večery som trávila s Cullenovcami, ktorí si neustále vymieňali informácie s tímom v Denali. Cez deň, kým som bola v práci, na mňa dohliadali. Ale prešlo ďalších sedem dní a... nič. V kostiach som však cítila, že niečo malo prísť.

Bola sobota doobeda, keď som na panvici pripravovala raňajkovú praženicu. Emmett ma pobavene sledoval a nad mojou obživou ohŕňal nos. Esme si asi po stopäťdesiaty raz listovala v albume s mojimi fotografiami z detstva a spoločne s Alice komentovali vtedajšiu módu. Zaujalo ma, keď Alice odrazu v polovičke vety stíchla. V rýchlosti si priložila telefón k uchu.

„Edward?“ povedala neisto. Srdce mi vynechalo úder. Alice chvíľu počúvala a potom na mňa vystrašene zazrela. „To hádam nie...“

Nastalo ticho.

Edward jej čosi horlivo vysvetľoval. Ona na prvý pohľad vyzerala ako duchom neprítomná, vedela som však, že ich rozhovor prebehol v tichej rýchlosti. Ale všimla som si, ako naraz stuhli Emmett aj s Esme.

„Áno, je s nami... Hej... Našla nás...“ Dlhšia pauza. „To nemôže byť pravda... Plán? No žiadny... zatiaľ... Počúvaj, nekrič na mňa, ja za to nemôžem... Dobre, maj sa zatiaľ. Čau.“ Keď zložila, všetci traja na mňa upreli nešťastné pohľady.

„Čo je?“ pýtala som sa opatrne, hľadiac striedavo na všetkých troch. Emmett pozeral na špičky svojich nôh, Esme mala tvár v dlaniach a Alice si hrýzla jednu stranu pier.  

„Máme problém,“ povzdychla si Alice nakoniec.

„Veľký problém,“ doplnila ju Esme. „Ten slizký had,“ nadávala a tuším pridala aj slovo, ktoré som z jej úst ešte nikdy nepočula vyjsť.

„Môžete mi povedať, čo sa deje? Niečo s Victoriou?“

„Victoria sa ukázala vo Volterre. Dnes nadránom. A nejakým zvláštnym spôsobom presvedčila Ara o tom, že si pre náš svet nebezpečná...“

„To je smiešne, nie? Veď doteraz som o vás tiež vedela a nič sa nedialo...“

Alice nechápavo potriasla ramenami. „Vôbec netuším, o čo tu má teraz ísť... Aro vymyslel ultimátum. Buď sa staneš jednou z nás, alebo... budeš musieť zomrieť. A na obe požiadavky má dohliadnuť Edward.“

Veľmi pekne sa chcem poďakovať všetkým verným čitateľkám Červeného dažďa! Dávate mi silu pokračovať aj vtedy, keď mám chuť to vzdať. Všetky komentáre pri minulej kapitole ma nesmierne potešili a veľmi, veľmi si vážim vašu trpezlivosť pri čakaní na nové kapitoly. Dúfam, že vás dnešné pokračovanie bavilo a teším sa na každý jeden názor z vašej strany. :)  

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Červený dážď - 7. kapitola: