Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červený dážď - 5. kapitola

16.08.2021 (14:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 1307×

5. kapitola

„Bella, upokoj sa,“ snažila sa ma chlácholiť Esme, pričom si dlane položila na moje ramená. Od jej chladného dotyku ma okamžite striaslo. Pri mojej reakcii sa mierne odtiahla do úzadia. Neveriacky som na ňu zazrela. Ako som sa mala upokojiť? Ako sa upokojí človek, ktorý zistí, že jeho (ex)partner ubližuje nevinným ľuďom? Jasné, bola som oboznámená s ich štýlom potravy, ale ten sa od toho bežného ľudského zase o toľko nelíšil... Prípad Edwarda bol čímsi diametrálne odlišným.

„Edward... je... vrah,“ cedila som pomedzi zuby. Cullenovci chvíľu mlčky hľadeli každý do rôznych kútov tejto nie príliš priestrannej miestnosti.

„Nie tak celkom...“

„Čo?“ hodila som na Emmetta nechápavý pohľad.

„Akože dajme tomu, ale vzhľadom na to, že naša podstata spočíva v upírstve, je toto konštatovanie celkom nie náležité...“

Celkom nie náležité?! Otvorila som ústa, ale nevyšla z nich žiadna hláska.

„Emmett sa snaží poukázať na to,“ vložila sa do vysvetľovania Alice, „že pretože sme upírmi, ľudia predstavujú našu prirodzenú potravu. To, že my konkrétne sa živíme zvieratami, nezmení nič na tom, kým sme...“

„Aha, takže u Edwarda je tento... spôsob... vlastne návrat do normálu,“ konštatovala som sucho.

„To, samozrejme, nemení nič na tom, ako to asi pôsobí na teba...“

„Je to akoby sa stádo kráv nahnevalo na človeka, že ich zabíja. Keby premýšľali, pravdepodobne by sa na to pozerali podobne ako ty. Všetci sme zabijaci. Vo svojom vlastnom zmysle,“ doplňoval Jasper a mne sa takmer točila hlava od znechutenia. Všimla som si, že dokonca Rosalie pri jeho prirovnaní nadvihla obočie.

„Vidím, že som tu dnes za tú kravu ja. V oboch zmysloch.“

„Iba sa ti to snažíme aspoň trochu vysvetliť. Aby si sa na to nepozerala skrz čistú ľudskú optiku.“ 

„To je asi ten problém,“ zašepkala som. „Ja som človek.“ Po lícach mi stiekli slzy. Prvýkrát nie od smútku ani šťastia. Toto boli slzy prebudenia, pochopenia. Nechápala som, ako bolo možné, že do dnešného dňa som sa na Cullenovcov nepozerala z pohľadu možných predátorov. Samozrejme, jedenásť rokov viem, čo sú zač, ako sa živia... ale asi doteraz to bola len akási informácia. Teraz sa informácia stala faktom. Nezameniteľným, krutým, bolestivým a krvavým faktom. Niekde v hĺbke som rozumela, že Cullenovci Edwardovo obhajovanie nemyslia zle. Po prvé, bol členom ich rodiny. Brat, syn. Po druhé, boli príslušníkmi rovnakého druhu.

Ale pre mňa, ako pre obyčajnú, zraniteľnú ľudskú bytosť, bolo uvedomenie, že z prirodzeného hľadiska svojej podstaty sa na lovenie ľudí pozerajú asi tak, ako vegetarián na človeka jediaceho mäso, neopísateľne zraňujúce a bolestivé. Edward „len“ vymenil zeleninku za mäsko, pomyslela som si so sarkazmom. V mysli sa mi vynorila spomienka na niekdajšiu spolužiačku zo základnej školy. Jej rodina patrila k striktným vyznávačom vegánskeho spôsobu života. A ona? Za chrbtom svojich rodičov stála prvá v rade na hamburger. Netuším, ako sa jej rodičia zachovali po tom, ako to zistili, myslím si však, že podobne ako Cullenovci. Neboli z toho nadšení, ale do istej miery žiadnym prirodzeným spôsobom nezhrešila.

Až teraz som si uvedomila nestierateľné rozdiely medzi upírmi a ľuďmi. Rozdiely vyplývajúce z našich podstát. Pre človeka je nenahraditeľná voda. Pre upíra krv. Človek tiež túži po čistej, nie znečistenej vode. Upír baží po ľudskej krvi. Viem, môže sa to javiť zvláštne a svojím spôsobom komické, že mi to celé „doplo“ doslova pár rokov pred tridsiatkou. Keď som Edwarda ako sedemnásťročná spoznala, zamilovala som sa doňho tak beznádejne, až mi všetky podstatné skutočnosti unikli. Stačilo mi tvrdenie, že mi neublíži. Že Cullenovci sú slušnou rodinou, veď ich hlavný člen zachraňuje v nemocnici ľudské životy. Toľký paradox!

Bola som do Edwarda tak beznádejne zamilovaná, že som si všetky zjavné dôvody prečo s ním nechodiť nepripúšťala. Nepripúšťala som si, že by niekomu mohol ublížiť. On! Ublížil som pár ľuďom bola iba informácia. V mojich očiach bol vždy dokonalý.  Veď to bolo vtedy, niekedy v dávnom úseku minulosti, keď na ľudský život striehlo mnoho iných nebezpečenstiev. Ale uvedomenie, že nejakým ľuďom vzal životy teraz, v úseku nedávnej minulosti z hľadiska ľudského a upírskeho života už dupľom, ukrátil ich rodiny o milovaných príslušníkov...

Prevrátilo mi žalúdok, ktorého obsah skončil v okamihu na drevenej podlahe.

„Preboha, ospravedlňujem sa...“ hlesla som šeptom a naklonila sa k zemi. Nestihla som však urobiť ďalší krok, pretože na dlážku už v tom čase kládla Esme akúsi handru.

„Alice, zalej Belle čierny čaj. Potrebuje si upokojiť žalúdok.“

Akosi sa mi podarilo pozviechať sa z gauča a prejsť do kúpeľne. Vypláchla som si ústa studenou vodou a následne som si ovlažila tvár. S hlbokým povzdychom som sa oprela o umývadlo. Kvapky vody mi stekali po tvári až pod krk. Na tričku som mala špinavý fľak. Zahrešila som. Kým som sa pokúšala očistiť ho ručne pomocou mydla, premýšľala som. Mala by som odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Bola som v dome s ďalšími piatimi upírmi, šiesty sa nachádzal v neďalekej nemocnici. Po prvýkrát som sa v ich prítomnosti bála. Ak to dokázal on... Edward, ktorý mal po Carlisleovi jedno z najväčších odhodlaní vydržať na vegetariánskej strave... A on to nedokázal... Kedykoľvek sa takto môžu „pošmyknúť“ aj viacerí. Veď ako povedal Emmett, je to súčasť ich prirodzenosti. 

Keď som sa vrátila do obývačky, na konferenčnom stolíku som mala položenú šálku s čajom. Rosalie s Emmettom som nevidela, Jasper takisto kamsi zmizol, Alice sa opierala o kuchynskú linku a Esme sedela bez pohnutia na stoličke. Môj „neporiadok“ bol už uprataný.

„Dám ti čisté tričko, ak chceš,“ ponúkla sa Alice. „Aspoň, kým sa ti usuší ten fľak,“ ukázala na mokrú machuľu na mojej hrudi.

„Vďaka,“ hlesla som a stisla pery do tenkej linky. Alice v rýchlosti zmizla, a tak so mnou v miestnosti zostala iba Esme.

„Snažil sa, Bella,“ začala po chvíli pomerne tichým hlasom. „Naozaj sa usiloval vyrovnať sa s tým... Nedokážeš si predstaviť, aká je pre upíra bolestivá strata partnera. Strata tej najmilovanejšej bytosti.“

Odfrkla som. „Že si to neviem predstaviť, hej? Možno to chápem až priveľmi dobre...“

„Áno, rozchod je ťažký aj pre človeka.“

„Trvalo mi rok, kým som začala ako-tak žiť ďalej. Na prvé mesiace si ani nespomínam, vôbec netuším, čo som robila, ako som vtedy prežila. Ale čo si pamätám doteraz, je nekonečná bolesť a smútok. Keď sa tak dusíš od vlastných vzlykov, že ti je ťažko dýchať. Keď máš pocit, že ti na hrudi dopadla stovka balvanov, tlačiacich ťa k zemi. Keď nevieš, ako prežiješ ďalší deň, lebo hľadáš odlomené kúsky svojho srdca, ktoré neprestajne bolí. Keď v jednu chvíľu necítiš nič, ale odrazu sa len tak rozplačeš pri krájaní papriky.  A keď počúvaš, ako tvoj otec do telefónu vysvetľuje mame, že už to bude určite lepšie, že prvé lásky sú také, prvé rozchody bolia najviac a podobné nezmysly... A ty vieš, že nejde o to, či ten človek bol alebo nebol tvojou prvou láskou, ale o tú konkrétnu stratu... Lebo vieš, že on bol ten, pri ktorom si nikdy nemyslela na čas, on bol ten, pri ktorom mal život svoj osobitý zmysel a ten, kto mu dával aký-taký náboj šťastia. Ten pocit, ktorý zažiješ len pri jednej bytosti na svete. Pri tej, ktorá k tebe patrí. Lebo len ten, kto ju zatiaľ nenašiel, môže povedať, že neexistuje a je to nezmysel. A zrazu bum. Bol preč. A nezostalo mi po ňom nič, len spomienka. Ako povedal, že zabudnem. A ako strašne sa mýlil.“

„Jedna situácia je ešte horšia – keď prídeš o dieťa. Vtedy to stratí zmysel úplne.“    

A vtedy som si spomenula na Esmine slová, keď mi pred toľkými rokmi vravela o tom, ako jej malý syn voľakedy, keď bola ešte človekom, zomrel pár dní po narodení. Od žiaľu sa hodila z útesu a keby ju nebol Carlisle „zachránil“ premenou na upíra, neprežila by. Uvedomila som si, aké to pre ňu musí byť skutočne ťažké. Nielenže prišla o svoje prvé ľudské dieťa, ale bola pripravená aj o Edwarda. Všetky svoje „deti“ považovala za svoje, skutočne sa o ne starala s materskou láskou. Až vtedy som prišla na to, že strata a bolesť Edwarda bola pre ňu rovnako náročná ako vtedy pred rokmi, keď prišla o bábätko. Všetkých ich považovala za svoje deti. Bez ohľadu na to, čím sa previnili. Alice, Jaspera, Rosalie, Emmetta... Všetkých ich ľúbila tak, ako dokáže len mama ľúbiť svoje deti.

„Mrzí ma to, Esme,“ šepla som, zahanbená svojím nedávnym výstupom.

„Všetkých nás Edwardovo rozhodnutie bolí, Bella.“

„Nedalo sa s tým urobiť nič?“

„Skúšali sme mu dohovoriť. Ale sama viem, aké to je, keď prídeš o to najcennejšie. Každý sa s tým vyrovnáva po svojom.  Ja som svoju stratu ako človek nezvládla, urobila som to, čo by nikto urobiť nemal, pretože život je to najsvätejšie, čo ľudská bytosť má. Ale pre človeka je vždy nejaká cesta, Bella. Nikdy v ťažkom období netreba robiť unáhlené závery, aj mňa občas mrzí ten svoj. Mám rada svoj upírsky život, to hej... Ale mnohokrát mi zvykli chýbať tie klasické ľudské potreby. Spánok, jedlo, ľudské horúce objatie. Dokonca stekajúci pot. Bolesť hlavy. Také ľudské príznaky. Chuť horúceho kakaa, čerstvo upraženej kávy... Pocit, keď nepočuješ úplne všetko. Ľudia si neuvedomujú, čo všetko majú a aké je to občas užitočné. Už som zabudla, aký je to pocit, keď sa ti na slnku zohrejú stuhnuté končatiny. Alebo keď ti zmeravie končatina, obzvlášť noha, a pri pohybe sa ti do ciev opäť dostáva krv. Iba matne si spomínam, že sme to prirovnávali k takzvaným mravcom v nohe,“ smutno sa usmiala.

„Človeku sa núkajú toľké spestrenia. A skutočne máte šťastie v tom, že ste svojím spôsobom adaptabilní pre bolesť. To, čo najskôr ohromne bolí, časom otupieva. Nejaký ostník tam zostane navždy, ten spôsobujú aj spomienky, ale akosi vás to najhoršie dokáže prejsť. Samozrejme, myseľ si zapamätá, aj srdce... Človek sa do určitej miery zmení. Ale v hĺbke zostáva tým, kým bol.“

„Zvyknúť sa dá na všetko...“

Esme prikývla. „Upír zostane zaseknutý. V podstate sa nás dotýkajú len dve veci – krv a láska. Je to asi paradox. Keď sa upír zamiluje, je to naveky. A vždy to cíti ako v ten prvý deň, keď sa to stalo. Iné nás priveľmi neovplyvňuje. Láska je silná emócia, ktorej nedokážeme odolať ani my.“

„Edward to dokázal...“

„Edward ťa vždy zbožňoval.“

„Odišiel... Ty hovoríš, že keď sa zamilujete, neprejde to. Tak si neviem predstaviť, že ty by si opustila Carlislea. Edward odišiel...“

Esme sa pousmiala. „No práve to. On dokázal odísť. Aby ťa ochránil. Aby ti nebral tvoj ľudský život ani ho nijako neohrozoval. Bella, on ti chcel ponúknuť pokojný ľudský život. Ale to s upírom predsa nejde a to on veľmi dobre vedel.“

„Takže keby som mu vtedy povedala, že sranduje, a že nech sa neopováži odísť, poslúchol by ma?“

„Samozrejme. On sa nedokázal zmieriť s faktom, že si mu uverila, že ťa nemiluje.“

„Tak keď partner povie partnerovi, že už ho nemiluje, ten druhý asi nemá tendenciu neveriť mu.“

Esme pokrčila ramenami a prikývla. „To je pravda. Ale naozaj ťa vždy veľmi miloval. Tešila som sa, keď si sa objavila v jeho živote. Konečne som na ňom videla radosť. Po toľkých dlhých desaťročiach.“

„Mrzí ma to...“

„Tým, že ste sa dali dokopy, na seba vzal zodpovednosť. A s tým ide ruka v ruke aj riziko, že to môže dopadnúť hocijako. Edward si vždy myslel, že s tebou bude až do tvojej... Do konca tvojho...“

„Života...?“ nechápala som.

„Áno.“

„On nikdy nebral do úvahy fakt, že by som sa stala jednou z vás?“

„To zásadne odmietal.“

„Prečo?!“

Esme na mňa neveriacky zazrela. „Aby si sa nestala takým monštrom ako sme my, Bella! Pozri sa, čo to urobilo s ním. Ako upír sa staneš otrokom krvi. A keď sa stane v tvojej existencii niečo nezvládnuteľné, krv je to jediné, čo ťa láka a zaujíma. Neviem, ako ti to priblížiť... Asi ako keď sa človek uchýli k alkoholu až kým ho ten alkohol nepremôže. Potom už s ním nedokáže robiť nič. Ak sám nechce.“ 

„Chceš tým povedať, že Edward sa takto chová z dôvodu, že nedokázal zniesť naše... odlúčenie?“ To by bolo divné, ale koniec-koncov, v mojom živote sa máločo dialo tak, ako v živote väčšiny ľudí na planéte Zem. Nakoniec, asi som jedna z piatich ľudí na svete, ktorí mali vzťah s upírom, to už o nejakej psychickej poruche svedčí...

„No, vlastne áno,“ prisvedčila Esme.

„A viem s tým niečo spraviť?“

Odpoveď prišla okamžite: „Nie.“

Rozhodila som rukami. „Možno keby som sa s ním stretla, tak...“

„Namieste by ťa zabil, Bella!“ Esme po prvýkrát zvýšila hlas. Bolo to naliehanie. „Neexistuje spôsob, ako by si sa s ním ešte niekedy mohla stretnúť bez toho, aby ťa to nepripravilo o život!“

„Ale veď ma predsa miluje, či nie?!“ Takáto je tá upírska láska?!

„Áno, ale! Pamätáš si na prvý deň vo Forks, keď si nastúpila do školy?“

„Myslíš, či si spomínam na deň, keď som Edwardovi spôsobila šok?“

„Na týždeň vtedy odišiel sem. Nikdy predtým som ho nevidela v takom stave. Emmettovi priznal iba to, že nikdy v živote tak neprahol po ľudskej krvi. Nechápeš to, Bella?“ naliehala, stojac už priamo oproti mne. Pozerala mi do očí s neskrývaným množstvom emócií, odzrkadľujúcich strach, starosť a beznádej. „Keby sa do teba Edward nebol zamiloval, zabil by ťa. Pre teba nikdy neexistovala iná možnosť.“

Oči sa mi zaplnili slzami. Nikdy mi vlastne úplne nedošlo, ako veľmi sa pri mne musel ovládať.

„Ale tak priveľmi ťa miloval, že dokázal odolať tvojej krvi. Nikdy ťa nechcel premeniť, lebo ti nikdy nechcel spôsobiť toto nekonečné utrpenie. Edward sa po celý čas vášho vzťahu pohyboval po tenkom ľade. On bol vždy rozhodnutý v prípade potreby odísť. V prípade, ak by ti hrozilo hocijaké, čo i len najmenšie nebezpečenstvo z našej strany. Jasper to vtedy nemyslel zle... na tvojej oslave... Ani nevieš, ako ho to do dnešného dňa mučí. Vie, čo tým Edwardovi spôsobil. Všetci vieme, ako trpel, keď od teba musel odísť. Jasper nebol schopný byť v jeho prítomnosti od prvého okamihu odchodu. Cítil, čo prežíva. To, ako sa s tým nakoniec Edward rozhodol vyrovnať, nikto z nás neschvaľuje. Ale každý z nás to chápe. Preto ho nedokážeme odsúdiť.

Edward sám nečakal, ako ho to zmetie, keď budete bez seba. Nikdy nezažil ani ľudský rozchod, nieto takýto... Nečakám, že to pochopíš v celosti, pretože si uvedomujem, aké je to zložité a pre človeka nepredstaviteľné. Ale sama si mi pred chvíľou povedala, ako si to prežívala ty. A je mi nesmierne smutno, že si si toľkou bolesťou musela prejsť. Upíri prežívajú takéto odlúčenie dokonca silnejšie. Edward sa s tým rozhodol vyrovnať takto – hoci z ľudského hľadiska je to obrovská katastrofa a všetkých nás to strašne mrzí.“

„Takže nie je žiadna nádej?“ plakala som.

„Kým na to on nebude pripravený, nie. On sám musí byť rozhodnutý s tým skoncovať a vrátiť sa. V ľudskom ponímaní je to trochu ako odhodlať sa schudnúť a držať diétu – chce to pevnú vôľu a chuť. A v našom prípade dlhé roky, možno desaťročia.“

„Ale možno by mi neublížil, keby...“

„Nepremýšľa ako v čase, keď si ho poznala. Teraz sa riadi čisto loveckým inštinktom. A ten mu pracoval pri tebe od samého začiatku, len ho dokázal potlačiť. Obávam sa, že teraz by toho schopný nebol.“

„Tomu neverím, veď... nechal mi list. Miloval ma a hovorila si, že to je navždy. Možno by sa mu to opäť nejakým spôsobom vyjasnilo. Spomenul by si... Ja neviem... Neublížil by mi, Esme. Edward nie.“

„Láska je síce navždy, ale v momente, keď sa upír oddá svojmu inštinktu, je z neho len obyčajný lovec. Bella, Edward si tento spôsob života vybral. Vybral si ho s vedomím, že budeš mať šťastný život.“

„To je predsa hlúposť...“

„To je láska. Edward vedel, čo sa môže stať. Prevzal všetky riziká. Ale jeho najväčším prianím vždy bolo, aby si bola v bezpečí. Brali sme do úvahy aj možnosť, že nás jedného dňa vyhľadáš. Niekoľkokrát nám prízvukoval, aby sme ti v žiadnom prípade potom nedovolili stretnúť sa s ním.“

„Typický Edward,“ pretočila som očami.

„Preto je aj v Európe, to možnosť vášho stretnutia výrazne znižuje.“

„On za Volturiovcami odišiel náročky? On toto všetko robil, aby si ho všimli a chceli mať pod kontrolou?!“

„V podstate... Áno aj nie. Na jednej strane to nedokázal až tak ovládnuť, na tej druhej si aspoň zaručil, že bude od teba v dostatočne bezpečnej vzdialenosti.“ Takmer na druhom konci planéty...

„Tak čo mám robiť?“ bola som beznádejná.

Esme sa na dlho zadívala. Jej pohľad odrazu zjemnel. Usmiala sa. „To, čo by si Edward prial. Vrátiť sa domov a žiť. Žiť krásnym a spokojným ľudským životom.“

 Veľmi pekne ďakujem za všetky komentáre a zhliadnutia pri minulej kapitole, teší ma, že sem mám poviedku ešte pre koho pridávať aj v tejto šialenej dobe. Dúfam, že ste všetci v poriadku a zdraví. Opäť sa teším na vaše reakcie. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Červený dážď - 5. kapitola: