Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červená knižnica - 3. kapitola

19.02.2012 (18:15) • • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 2423×

„Swanová,“ rozľahol sa učiteľov hlas, „za toto máte poznámku, za ohrozovanie spolužiakov v hale!“ zahučal a všetci na mňa súcitne pozreli, teda skoro všetci. Každý, ktorý mal v školskej hierarchii vyššie postavenie, bol touto scénkou pobavený, keďže Edward z toho vyšiel bez zranenia.

„Ale, pán profesor,“ ozvala som sa zdesene. Bude to moja prvá poznámka v školskej kariére a naozaj by som sa tomu radšej vyhla. Predsa len, narušenie môjho malého registra trestov, síce len v tejto organizácii, bola pre mňa dosť nepriateľná.

„Žiadne výhovorky! Práve si mohla natrvalo zraniť svojho spolužiaka,“ mlel si stále svoje a ja som naňho s nádejou pozerala. Musí v ňom byť kúsok ľudskosti, aby ho moje šteňacie očká obmäkčili, jednoducho musí!

„Ale, pán profesor, on je v poriadku!“ skočila mi do reči Adele, keď som chcela vykoktať niečo podobné.

„Už som povedal!“ A tým to hasne. Zlý pocit.

Nenávidela som tohto profesora a on ma tiež nemusel, čo mi dával jasne najavo. Začalo sa to, keď ma raz nútil robiť tú ich trafenú gymnastiku a mne sa podarilo vyvrtnúť si členok. Pre mňa nič výnimočné, avšak on si to odskákal. No a odvtedy sa mi to tu snaží sťažiť. Som rada, že konečne dosiahol, čo chcel. Celé tie roky hľadá niečo, za čo by som mala zle, tak gratulujem pán profesor... Som vinná z kriplavosti.

„Ten idiot na tebe sedí,“ zasyčala jeho smerom Adele a ja som si na to len vzdychla. To nebolo nič nové.

Aspoňže zvyšok hodiny som mohla presedieť na lavičke. Ten zápis som už nejako predýchala, aj keď ma to stále mrzelo. To, že bude moja šikovnosť na posmech aspoň týždeň po tomto a už na každej hodine telesnej, ma netrápilo tak ako fakt, že nepredstúpim pred každého učiteľa s čistým štítom. Doteraz som bola jedna z tých slušných a náležite som si to užívala.

Keď zazvonilo vyrútila som sa z haly medzi prvými a nezastavila som sa, kým som so seba nemala to oblečenie prinášajúce smolu dole. No áno, možno trochu preháňam, ale len trochu.

„V pohode?“ spýtala sa ma Adele, keď aj ona svojim korytnačím tempom, pri ktorom dávala pozor, aby pravidelne točila zadkom, prišla do šatne.

„Hej,“ zamručala som a snažila som sa sústrediť na čokoľvek iné, len nie na to, že ten idiot mi práve pokazil dobrú povesť.

„Neboj, nikto ťa teraz nebude brať za školskú výtržníčku, všetci o tebe vedia, že nie si práve najšikovnejšia.“ Možno by to mohlo znieť odporne, ale Adele ma chcela utešiť a presne tak to aj vyznelo. Je to proste typ dievčaťa, ktoré ti môže aj nadávať a ty jej za to poďakuješ.

V šatni sa po chvíli rozmohli nadávky na učiteľovu osobu. Predsa len, bola som v dievčenských šatniach, pričom jedna z prítomných bola Jessica, ktorá si jednoducho nemohla nechať ujsť šancu na ohováranie. To by nebola ona. Takže som po chvíli zmenila masku z kyselej na uvoľnenú. Tým dievčatám na mne nijak zvlášť nezáležalo, ale budú potrebovať hlas každého jedného nepotrebného človiečika, keď sa bude vyhlasovať kráľovná plesu, takže sa pre nás nevýrazných stali posledné týždne v škole rajom na zemi.

Dokonca aj chalani, ktorý boli na školskom pop liste medzi prvými, začali venovať pozornosť hraniu, nielen strkaniu niečích hláv do záchoda. A za toto môžeme ďakovať len ich priateľkám - roztlieskavačkám, ktoré už dva týždne pripravovali svoju kampaň. Bola to príjemná zmena po toľkých modrinách, čo som už získala vďaka ich jemným soteniam.

Adele mi dala kľúče od jej auta, do ktorého som sa chcela premiestniť skôr, než začne pršať. A nič nie je horšie, ako prejsť cez celé parkovisko, keď na teba padajú kvapky, ktoré majú veľkosť tenisových loptičiek.

Ale moja najlepšia kamarátka znova šla odskúšať jednu z jej nezmyselných techník na prilákanie pozornosti, ktoré väčšinou nevychádzali podľa predstáv. Keďže tretiaci mali stále hodinu, šla sa im v svojom dnešnom oblečení, ktoré ako vždy odhaľovalo jej postavu, ukázať na oči pod zámienkou, že si tam zabudla kľúče. Aby svoj trik dotiahla do dokonalosti, skutočne si ich tam nechala.

Len som sa nad tým pousmiala a pustila sa do labyrintu chodieb. Pravdaže už sa klebeta o mojom zákroku začala rozširovať, takže ma namiesto pozdravu – nie, že by sa ma inokedy niekto zdravil - chválili za skvelú trefu. Milujem strednú školu!

Kráčala som teda po chodbách a snažila som sa nad každým slovkom posmechu jednoducho usmiať. Túto taktiku som praktizovala často, keďže moja šikovnosť bola proste slávna. A radšej sa budem usmievať ako plakať.

No po chvíli sa niekoľko zradcov popredieralo pomedzi viečka a tak bolo moje videnie mierne zahmlené. Tak sa ani nemám čo čudovať, že som vrazila do prvého okoloidúceho.

„Prepáč, naozaj, ja som ťa nevidela,“ začala som sa ospravedlňovať. Keď som slzy zahnala niekam ďaleko, aby ich nevideli spolužiaci, ktorý priam dychtili po novej senzácii. Nebola by som len tá ťava, ktorá nevie ani odraziť loptu, ešte by som bola aj umrnčané decko. A keďže na tejto škole chcem ešte nejaký čas pobudnúť, nuž dievča, už si zažila aj trápnejšie chvíle. Uvedomila som si, koho som sa to zase pokúsila zrámovať a skoro som dostala srdcový kolaps.

„Dnes mám na teba proste šťastie,“ preniesol a ja som si uvedomila, že sú to prvé slová, ktoré tento boh smeroval ku mojej maličkosti.

„Naozaj som nechcela... bola to nehoda... maj sa,“ vysúkala som zo seba, pretože som toto stretnutie chcela mať rýchlo za sebou. Nie je dobré, ak sa rozprávate s jedným z najúžasnejších chalanov na škole, pričom vy ste na úplnom spodku potravinového reťazca.

„Hej, počkaj,“ zavolal na mňa, keď som už stihla prekonať vzdialenosť asi 5 metrov od miesta, ktoré okupovali jeho vyšportované nohy.

„Áno?“ ozvala som sa, avšak asi to nebol najlepší nápad. Keďže to nesmeroval na mňa, ale na akéhosi jeho spoluhráča. A nemala som ani to šťastie, aby si nevšimli to, s akou nádejou v očiach som sa za ním otočila. Rýchlo som sa zvrtla a trielila do auta. Ďalší trapas za dnešný deň? Som asi nová rekordmanka.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet