Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čas letí včera 5. kapitola

08.12.2021 (09:00) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 1428×

EDIT: Článok neprešiel korekciou

5. kapitola

Otvorila som oči do tmi mojej izby. Na nočnom stolíku vibroval mobil a vyzváňal budík.

Povzdychla som si, pretočila sa v posteli nabok a pozrela von z okna.

Deň päťdesiatosem.

Budú to už tri týždne, čo som sa nebudila, každý deň s krikom zo zlého dňa. Zábery z mojej minulosti a budúcnosti zároveň ma už nedesili. Už mi to ani nepripadalo ako spomienky z môjho života. Začínala som pochybovať, že to bola realita. Spomienky na môj manželský život boli tak vzdialené od mojej súčasnej situácie až začínali pripomínať sny.

Znovu som si povzdychla a vstala z postele.

Rannú rutinu som vedela už spamäti. Kúpeľňa, skriňa, kuchyňa, pokec s otcom, ešte rýchlo do kúpeľne a škola. Znovu som sa cítila ako plnohodnotný človek. Všetko sa mi postupne vracalo, ľudské potreby a návyky.

A dnes tomu nebolo inak.

Tá neustála každodenná jednotvárnosť ma pomaly začínala privádzať do šialenstva. Niektoré dni som rutinu porušila a nešla som do školy. Inokedy som strávila celý deň s Jakom, podarilo sa mi ho presvedčiť aby vynechal školu a strávili sme deň na pláži. Niektoré dni som sa ani nedostala z postele.

Môj starý život sa mi začínal vytrácať. Ignorovanie Cullenovcov a Edwardové každodenne nenávistné a lačné pohľady ma nútili premýšľať, či ich láska bola skutočná. Či jeho láska ku mne niekedy skutočne existovala. 

Jedine čo mi zabránilo v tom aby som znovu skočila z útesu v La Push bola spomienka na pocit mojej Renesmee v náruči. Spomienka na moju nádhernú dcérku.

Nevedela som, čo by sa stalo ak by som svoj život sama ukončila. Zobudila by som sa znovu v mojej posteli na vyzváňanie budíka?

Po mojom poslednom pokuse o útek som sa už o nič podobné nepokúsila. Šoférovala som celý deň až do noci, nemala som presný cieľ. Posledné čo si z tej noci pamätám je, že som tesne pred polnocou prekračovala hranicu štátu a nasledujúci uder srdca som ležala v posteli a bol znovu prvý deň školy.

***

Sedela som v aute a ako už po toľký krát som sa pokúšala spomenúť aký bol môj úplne prvý školský deň. Snažila som sa prísť na spôsob ako sa dostať z tejto nočnej mory.

Skúšala som zopakovať ten deň do najmenšieho detailu. Spomenula som si aj na košeľu, ktorú som si v ten deň obliekla. Skúsila som byť priateľská k mojej rodine a potom odtiahnutá. Skúšala som ich oslovovať samostatne a raz som ich zastihla ako skupinku pred jedálňou. Jedného dňa som dokonca išla do školy nahá.

Aj tak som sa ráno zobudila v mojej posteli.

Dochádzali mi nápady. Zo začiatku som si myslela, spoliehala som sa, že možno niekto z mojej rodiny by mi mohol pomôcť. Dokonca som mala pocit, že Alice začína niečo tušiť, no situácia bola stále rovnaká.

Zastala som na červenej.

Moje spomínanie a premýšľanie ma priviedlo k rovnakému výsledku ako za posledné dni. V škole som skúsila všetko čo sa dalo. Túto situáciu nevyriešim sama. Potrebujem niečiu pomoc a nie len tak niekoho pomoc. Pomoc toho najskúsenejšieho človeka ktorého poznám. Alebo skôr upíra.

Na semafore naskočila zelená a ja som namiesto odbočenia doľava odbočila doprava, smerom nemocnica.

***

Na recepcii sa mi podarilo zistiť v akej ordinácii ordinuje môj budúci svokor. Našťastie sestrička na recepcii mala plné ruky práce a naraz jej zvonili dva telefóny a tak sa zbytočne na nič nevypytovala a rovno mi povedala číslo ordinácie. Šťastie bolo na mojej strane, po ceste do nemocnice som sa obávala, že Carlisle nebude mať práve službu.

Čakáreň pred ordináciou môjho druhého otca bola prázdna a tak som rovno zaklopala na dvere. O tri údery srdca neskôr sa ozvalo tiché ďalej.

Predtým ako som vošla do miestnosti som sa zhlboka nadýchla a otvorila dvere.

„Dobrý deň, som doktor Cullen, čo vás trápi?“ miestnosť naplnil jeho melodický a rukou mi pokynul k stoličkám pred jeho stolom.

Za stolom sedel muž, ktorého som hľadala. Keď som ho uvidela, spomenula som si na moment kedy som jeho tvár videla naposledy. Bol prvá obeť na našej strane, zabil ho sám Aro, vlastnými rukami mu odrhol hlavu od zvyšku tela a než stihla dopadnúť na zasneženú zem ju pohltili plamene.

Pri spomienka na moment kedy som prišla o svojho adoptívneho otca som myslela spomenúť na Esme, na bolesť v jej tvári v ten moment. Jej usmievavú tvár zhyzdila bolesť a žiaľ. V nasledujúcich minútach som pochopila ako sa vtedy cítila. Tak som sa cítila keď som sledovala smrť môjho manžela otca mojej dcéry. Nevedela som, čo sa s Esme stalo. Keď sa začal boj, stratila som ju z dohľadu.

Spomienky na oný deň ma zasiahli ako baranidlo. Pred očami sa mihli všetky okamžiky kedy som prišla o niekoho blízkeho. Alice a Jasper, Emmett a Rose, Seth a Leah. Na všetky tie zbytočné zmarené životy a všetko kvôli mne, pretože som sa zaľúbila do nesprávnej bytosti. Vnútro sa mi stiahlo bolesťou a smútkom. Myslela som, že bolesť, ktorú som prežívala, keď ma Edward opustil bola neznesiteľná, spomínam si, že som ju vtedy prirovnala ku diere v hrudi. To čo som vtedy cítila bolo nič oproti tej agónii, ktorá sa práve teraz rozlievala v mojom vnútri. Nebolo to ako diera v hrudy, bolo to ako by mi niekto usekol ruky a nohy, bolo to ako by ma niekto vyvrhol. Cítila som prázdnotu a začala som sa báť aby som sa nerozsypala.

Do očí sa mi vohnali slzy. Najprv mi po líci stiekla jedna slza a za ňou sa vyvalil potok slz. Z vnútra sa vydral vzlyk.

Cez slzy som nevidela čo sa ďalej dialo v miestnosti, no zrazu som pocítila na ramenách dobré známe studené ruky, ktoré ma viedli ku stoličke. Jemne ma zatlačili do stoličky a do ruky mi vtlačili vreckovku. Akoby z diaľky som počula hlas doliehať ku mne no nedokázala som rozoznať jednotlivé slová. Ale ton hlasu bol upokojujúci a z odstupom času teraz myslím, že to bola jedna z vecí, ktoré mi vtedy pomohla sa upokojiť. Jeho hlas mi vtedy sľuboval, že všetko bude v poriadku, že všetko je v poriadku. Jeho prítomnosť a spomienka na dôvod prečo som za ním dnes prišla mi pomohla sa nakoniec upokojiť dostatočne na to aby som mu mohla vysvetliť prečo som dnes prišla.

„Tak slečna, už to je dobre,“ opakoval stále Carlisle pričupený pri mojej stoličke. Dával si pozor aby sa ma už nedotýkal a nevydesil ma svojim studeným dotykom.

„Ďakujem Carlisle, už je to lepšie.“ Odpovedala som sa mu automaticky a utierala som si oči vreckovkou, ktorú mi strčil do ruky.

Postava vedľa mňa sa prudko postavila a ja som si uvedomila moju chybu. Zabudla som, že on ma ešte nepozná a nevie kto som.

Pomaly obišiel stôl a sadol si za svoj stôl. Cítila som na sebe jeho pohľad a tak som sa rozhodla, že je správy čas na to aby som začala vysvetľovať.

„Neprišla som kvôli medicínskemu problému. Potrebujem tvoju pomoc ale najprv ti musím povedať svoj príbeh.“ Začala som zo seba sypať slová. Z jeho pohľadu sa nedalo nič vyčítať. Skôr ako ma stihol prerušiť som pokračovala ďalej: „Viem, že ty ma nepoznáš ale ja viem kto si ty a tvoja rodina. Poznám vás a vaše tajomstvo. Viem, že tvoj vek je trojciferné číslo. Tvoj syn Edward má 109 a stretol si ho počas epidémie španielskej chrípky kde si ho zachránil a spravil z neho svojho syna. Potom si našiel Esme. Potom čo stratila svoje dieťa sa pokúsila ukončiť svoj život a ty si ju zachránil rovnako ako Edwarda. Potom prišla Rose, myslel si si, že bude pre Edwarda tým čo je Esme pre teba. Našiel si ju na ulici potom čo ju napadol jej budúci manžel a jeho priatelia. Rose si potom po rokoch našla Emmetta, v lese ho napadol medveď. Doniesla ho až k tebe aby si ho premenil. Alice a Jasper prišli sami. Alice vďaka svojmu daru vás videla. Najprv našla Jaspera a spoločne sa pridali k vašej rodine.“ Čo najrýchlejšie som zo seba dostala hlavné informácie. Možno by som mala povedať, že som dúfala, že ho informácie o jeho rodine presvedčia ale úprimne som vôbec nerozmýšľala.

Zo začiatku som mu pozerala do očí no potom mi pohľad skĺzol na jeho prepletené prsty položené na pracovnom stole, ktoré začal zatínať. Ak by mu telom prúdila krv, tak by mu teraz zbledli. Určite som ho musela vydesiť. Teraz som ľutovala, že som si to viac nepremyslela. Teraz som ale musela pokračovať s tým čo som začala.

„Viem, že sa čuduješ odkiaľ to všetko viem. Všetko ste mi povedali vy sami. Dnes som mala nastúpiť na tunajšiu strednú školu. Stretla by som sa tvojimi deťmi a mojimi budúcimi súrodencami. Tvoj najstarší syn, Edward, by zistil, že moja krv mu spieva. Odišiel by na sever do Denali. Po čase by sa vrátil a my dvaja..“ odmlčala som sa, nevedela som ako pomenovať to čo sa vtedy medzi mnou a Edwardom dialo. Pokračovala som preto ďalej. „Mali sme veľa problémov. Veľa bytostí sa nám postavilo do cesty. Vlci z rezervácie, Volturyovci, nomádi prechádzajúci mestom.“ Potlačila som spomienky, ktoré sa vynorili. Teraz na ne nebol správny čas.

Carlisle v tichosti počúval moje slová. Neprerušil ma ani raz, len počúval a díval sa na mňa. Po celý čas sa ani nepohol.

„Nemali sme to ľahké no koniec sme to vyriešili. Vzali sme sa, svadba sa odohrávala za vašim domom. Bol stanovený dátum mojej premeny no zase sa niečo pokazilo. Zo svadobne cesty na ostrove Esme sme sa vrátili predčasne. Bola som tehotná. Všetci sme z toho boli prekvapený, vystrašený. Nebudem hovoriť o tom čo sa dialo počas môjho tehotenstva. No narodila sa mi krásna poloupíria dcérka.“ Po líci mi skĺzla slza pri spomienke na moju dcéru. Tak veľmi mi chýbala. Dala by som všetko za to aby som ju mohla znova držať v náruči.

„Lenže niečo sa pokazilo. Volturiovci prišili, nastal boj a my... my sme prehrali. Predtým ako moje telo hodili na hranicu, zjavila sa osoba v bielom. Povedala, že sa vrátim späť. Do dňa keby to všetko začalo. Bude mať možnosť zvoliť si znovu, lepšie.“ Presunula som pohľad za neho a pozrela von z okna. „To sa presne aj stalo. Zobudila som sa v mojej starej izbe a bol prvý deň školy. Tento deň. Takto to je už päťdesiat osem dní. Každý deň sa zobudím a je stále prvý deň školy.“ Teraz som sa už musela postaviť. Začala som prechádzať po miestnosti a pokračovala z vysvetľovaním.

„Som uväznená v nejakom druhu časovej slučky. Neviem sa z nej dostať. Skúsila som už asi všetko. Správala som sa rovnako ako v prvý deň alebo úplne opačne. Dokonca som skúsila sa s Edwardom vôbec nestretnúť. Nič nevyšlo a ja už začínam byť zúfala. Myslela som, že ako najmúdrejšia bytosť, ktorú poznám by si mi mohol pomôcť. Ja už neviem čo ďalej.“ Nakoniec som sa posadila znovu na stoličku a položila si tvár do rúk.

Na druhej strane stola bolo ticho, tak ako počas celej mojej reči. Takto sme sedeli skoro hodinu.

Super, teraz rozmýšľa, že ma pošle do blázinca. Dnešok bol ďalší zbytočný deň. Budem musieť premyslieť viac stratégiu. Zajtra vynechám školu a budem sa tomu venovať. Možno by som sa mala zamyslieť či Carlisle bol tou pravou voľbou.

Povzdychla som si a zodvihla hlavu. Asi je čas ísť. Pozrela som na upíra pred sebou. Stále sedel bez pohnutia a díval sa na mňa. Bola som sklamaná. Čakala som, že mi bude protirečiť alebo, že bude mať na mňa veľa otázok. Prijala by som aj keby mi neverím a musela by som ho presvedčovať. No nerátala som s tým, že bude ticho. Zodvihla som sa zo stoličky.

„Ďakujem, za vás čas pán doktor.“ Pokýval som jeho smerom a podišla ku dverám. Keď som nimi prechádzala ešte som dodala: „Tak teda zajtra,“ a chcela som zavrieť dvere.

Zastavil ma ale hlas spoza stola. „Kto vlastne si?“

„Som Bella. Isabella Swanová – Cullenová.“ A s tým som dvere zavrela.

 Dúfam, že sa vám kapitola spoločnej poviedky v mojom podaní pačíla.

Budem rada za každý váš komentár.  

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čas letí včera 5. kapitola: