Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 17. kapitola

26.03.2012 (09:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 3555×

17. kapitola

Stále som bola v šoku z toho, čo sa stalo. Zrazu som sa celkom nevedela pochopiť. Nechápala som, ako som mohla niečo také strašné spraviť. Ako som sa mohla s Edwardom rozísť? No, rozísť sa, by bol ešte ten lepší prípad, pretože by to znamenalo, že by sme sa ešte niekedy mohli stretnúť. Napríklad v obchode, v meste, v banke, alebo na nejakom inom mieste. Keď som však nad tým premýšľala, došlo mi, že nie. Nemohli by sme sa stretnúť ani na jednom z tých miest, pretože Edward by to nedopustil. Musel chrániť seba a Cullenovcov. Svoju novú rodinu. Pritom pomyslení mi stiahlo hrdlo. On už ku mne nepatrí. Všetko som zničila.

Nie, Masenová, urobila si to pre dobro všetkých. Tvoje city nikoho nezaujímajú, kričal hlások v mojej hlave. Odrazu som stuhla. Masenová? Počkať, som ja vlastne ešte Masenová? Vlastne som to ani nevedela. Ale asi áno. Mala by som byť. Po Edwardovej nehode a smrti, som sa stala vlastne vdovou. Ble, aké nechutné slovo.

Takže som sa vlastne nemusela zaoberať rozvodom. Preboha, nad čím to premýšľam?

Mne už muselo z toľkého utrpenia totálne preskočiť!

„No, musím poznamenať, že si podala celkom dobrý herecký výkon,“ ozval sa mužský hlas a ja som ľaknutím nadskočila. Otočila som sa a zbadala som toho chrapúňa, ako sa opiera o dvere a bolo vidieť, že sa na mne dobre baví. V duchu som si povzdychla. Nemala som už dosť síl ani na to, aby som naňho bola nasratá. Bola som psychicky úplne vyťažená. Pokrútila som hlavou a znova som od neho odvrátila pohľad.

„Choď preč,“ hlesla som. Nemala som na nikoho náladu. A naňho už obzvlášť nie.

„Ale no tak, Bella. Nebuď na mňa taká. Uvidíš, že nakoniec si uvedomíš, že si spravila dobre. Bude ti so mnou vynikajúco. Kúpim ti hocičo, čo budeš chcieť. Splním ti každé tvoje želanie.“

Áno, splní? Tak potom chcem, aby vypadol z môjho života! A chcem späť svojho manžela! Vedela som však, že mu to nemôžem povedať. Bola som natoľko bystrá, aby som vedela, že toto tým nemyslel. Mal na mysli hmotné veci. A stavím sa, že by mi aj možno splnil všetko, po čom by si moja hlava zmyslela, až na túto vec. To, čo by som chcela najviac, mi nesplní.

Vyhŕkli mi slzy a vzlykla som. Tvár som si skryla do dlaní.

„Neplač,“ zašepkal a cítila som, že si sadol vedľa mňa. Odsunula som sa od neho. „Chcem byť sama,“ zašepkala som. S uslzenými očami som sa naňho pozrela a videla som, že zakrútil hlavou.

„V žiadnom prípade. Nenechám ťa tu samú.“

Mala som chuť vrieskať, biť sa, hádzať veci o steny... Ale aj tak som vedela, že by to ničomu nepomohlo. Iba, čo by som ho bola viac nahnevala. A to som nechcela. Nevadilo by mi, že by ublížil mne, ale bála som sa o rodičov a o Edwarda. Nemohla som nič riskovať. Keď som nič nehovorila, pokračoval sám. „Mala by si sa ísť pobaliť. Ráno odchádzame.“

„Čože?“ zvreskla som. Nie, nie, nie. Pane Bože, povedz mi, že je toto len zlý sen.

Dylan sa usmial. „Áno, odídeme odtiaľto. Nikto nás tam nebude rušiť.“

„Ale ja nechcem odísť!“

„Bella, Bella... Čo len s tebou budem robiť?“ Pokrútil hlavou. „Ako vidím, ešte stále si nepochopila vážnosť celej situácie. Takže, ešte raz. Ja tu určujem podmienky a keď som povedal, že ráno odchádzame, tak odchádzame. A ty,“ ukázal na mňa prstom, „ma budeš poslúchať. Lebo vieš, čo sa stane.“ Chytil mi hlavu do dlaní a surovo ma pobozkal. „Rozumieme si?“ So strachom som prikývla.

***

Večer sa mi, ani neviem ako, podarilo zaspať. Ale ani sny mi nepomohli, aby som sa dostala preč z reality. Mala som samé nočné mory. Hneď, ako som sa zobudila, som zbadala na posteli môj kufor. Už som aj mala pobalené veci. Nevedela som, ako to bude ďalej. Nevedela som, kam chce Dylan ísť. Nevedela som nič. Bola som úplne bezmocná.

Dylan mi nedal vôbec na výber. Musela som všetko robiť tak, ako povedal on. Keď som ho požiadala o to, aby som sa ešte mohla rozlúčiť s Rose a Jess, zamietol mi to.

„Nemôžem nič riskovať, Bella. Pochop to. Čo si myslíš, že by si im povedala?“ odfrkol si. Vedela som, že má pravdu. Plakala som. Nikdy už neuvidím svoje najlepšie priateľky. Tie, čo pri mne vždy stáli. Ako sa asi zachovajú, keď zistia, že som zmizla a nedala som im o mne nič vedieť? Lenže rodičom som musela niečo povedať. Musela som im niečo oznámiť, aby ma nezačala hľadať polícia. A tak Dylan vymyslel, aby som im povedala, že odchádzam do Miami. Že sa mi tam veľmi páčilo a našla som si tam niekoho. Vraj je šanca, že sa už nevrátim.

Mama sa ma snažila prehovoriť, aby som to nerobila, ale čo som mala na výber? Nie! Nemala som! Mohla som jej povedať len: „Zbohom a odkáž ockovi, že ho mám veľmi rada.“

Potom som radšej rýchlo zložila. Nevydržala by som to.

***

„Bella, vstávaj.“ Cítila som, že mnou niekto jemne zatriasol. Pomaly som otvorila oči a uvedomila si, kde som. V čiernom Porsche a smerujem na nejaké neznáme miesto. Vedľa mňa sedí Dylan, pred ktorým nemôžem utiecť.

Horšie to už ani nemohlo byť.

„Kde to sme?“ spýtala som sa chrapľavo.

„Práve vchádzame do Denali. Je to v Aljaške, keby niečo,“ usmial sa na mňa. „Sťahujeme sa k mojim sestrám. Neboj sa, obľúbia si ťa.“

Zdvihla som obočie. Na čo mi to hovorí? Nič som sa ho na ne nepýtala. Je mi úplne jedno, či ma budú mať nejaké upírky rady. A možno by aj bolo dobre, keby nemali, pretože by to znamenalo, že by ma od nich chceli vysáčkovať. Juj, kiežby.

Odvrátila som pohľad a pozrela sa von z okna. Nevidela som nič, len tmu. Koľko je asi hodín? Radšej som sa ho to však nespýtala. Nechcela som počuť jeho doterný hlas. Liezol mi na nervy. Bella, robíš to pre svoju rodinu. Nezabúdaj!  Pripomínala som si stále dookola v duchu. Musím byť silná. Musím.

O chvíľu sme zastavili, podľa obrysov, pred veľkým domom. Stiahlo mi hrdlo. Bol podobný ako ten, čo mali Cullenovci. Prestaň, Bella! Nerob si to ešte ťažšie!

„Vystupovať, Bellinka,“ vypískol Dylan a ja som mala chuť pretočiť oči. Teraz sa správal ako malé decko. Keby som vedela, že nie je nebezpečný, nakopala by som ho niekam, a potom poslala na miesto, kde slniečko nesvieti. Nakoniec som sa donútila otvoriť dvere. Ani som sa nezdala a už ma Dylan chytil okolo pásu. Nervózne som sa pomrvila.

„Dylan, čo to má znamenať?“ ozval sa krásny ženský hlas. Zdvihla som hlavu a pozrela sa do dverí, v ktorých stála nejaká žena. Aj ona mala, rovnako ako Dylan a Cullenovci, bledú pleť. Čiže, mala som pravdu, keď som si myslela, že aj jeho sestry budú upírky. Plavé vlasy sa jej vlnili až po pás. Vyzerala dokonalo a ja som si pri nej pripadala ako škaredé kačiatko.

„Toto je Bella,“ odvetil Dylan. „Bude tu s nami bývať, takže chcem, aby ste jej pripravili izbu.“

„Ako prosím?“ ozval sa, tentokrát, iný ženský hlas. „Akože tu bude bývať?“

„Všetko vám potom vysvetlím. Teraz sa zoznámte.“ Dylan ma postrkoval dnu do domu. Mala som chuť kričať. „Takže,“ začal Dylan, keď sme stáli v priestrannej obývačke, „Bella, toto je Irina a Kate.“ Mierne som sa pousmiala. Nechcela som si robiť ďalšie problémy.

„Kate, Irina, toto je Bella.“ Upírky si ma premerali od hlavy až po päty. Všimla som si, že majú zlaté oči. Aspoň niečo pozitívne som sa dozvedela. Neživia sa ľuďmi.

„Rady ťa spoznávame, Bella,“ odvetila Kate. Tá mala tiež blond vlasy, ale na rozdiel od Iriny, ich mala len po ramená a boli rovné ako pravítko.

Len som znova, s miernym úsmevom, prikývla. Nezmohla som sa na odpoveď. Čo som im mala povedať: „Ja vás tiež rada spoznávam,“ keď to vôbec nebola pravda?

„Ona sa hanbí,“ vysvetľoval Dylan a pobozkal ma na líce. Zaťala som zuby.

„Ona vie, že...“ začala Irina. Dylan len prikývol. „Dievčatá, pokoj, všetko vám potom vysvetlím. Bella je unavená, bolo by treba jej ukázať jej izbu. Síce by mohla byť aj v mojej, ale myslím, že sa na to ešte necíti, však?“ Zasmial sa.

Dievčatá len prikývli a Kate ku mne podišla bližšie. „Poď, zavediem ťa do tvojej izby.“ Vybrala sa hore po drevených schodoch. Pomaly som šla za ňou, pričom som sa tu obzerala. Steny boli vymaľované v celom dome na žlto a bolo na nich zavesených kopu obrazov. Od starších, až po tie novšie. Na poschodí sme zastali pred nejakými dverami. Kate vstúpila dnu a rukou mi pokynula, aby som šla za ňou. Vošla som a do očí mi hneď udrela obrovská manželská posteľ. Oproti nej bol šatník a veľké zrkadlo. Všimla som si, že sa dá prejsť z izby, do nejakej miestnosti, z čoho som vydedukovala, že to bude asi kúpeľňa.

„Takže, toto je tvoja izba. Máš tu všetko, čo budeš potrebovať. Keby sa však niečo našlo, čo by si tu nemala, pokojne ma zavolaj. Teraz by si mala ísť spať. Dylan ti potom prinesie kufre. Zatiaľ si môžeš obliecť niečo iné. V kúpeľni by mali nejaké veci a máš tam aj čisté uteráky a kozmetiku,“ povedala Kate odmerane a odišla. Do očí sa mi nahrnuli slzy a vzlykla som. Hodila som sa do postele a zakryla sa prikrývkou až po uši. Stočila som sa do klbka a pokúšala som sa zaspať. Nešlo to. Vzlyky, ktoré sa mi drali z hrdla, boli také silné, až som mala pocit, že sa zadusím. Celá táto situácia bola ako nočná mora, z ktorej som sa nevedela prebudiť.

Ďakujem všetkým, ktorí mi zanechali v minulej kapitole komentár. Neviem, prečo ich počet ubúda, ale začínam mať pocit, že sa vám poviedka už nepáči a aj z toho dôvodu sa už pomaly bude končiť.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 17. kapitola: