Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 9. kapitola

07.06.2012 (13:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 2294×

9. kapitola

Keď Edward začul škripot vchodových dverí, rozbehol sa ku schodisku. Už bol na jeho okraji. Pohliadol k dverám a zazrel kus látky, ktorý sa medzi nimi mihol. Rýchlo zbehol po schodisku a vybehol na nádvorie, ktoré bolo zahalené do hustej tmy. Nikde nič nevidel, a preto bežal až k bráne. Tam zastal a snažil sa preniknúť do tmy, no stále nič nevidel. Smutne sa otočil a namieril si to späť do zámku.

Vošiel do chabo osvetlenej haly a znova sa rozhliadol. Stále mu hlavou vŕtalo to, čo sa práve udialo. Určite tam niekto bol. Bol si tým istý, ako doteraz ničím. Videl šaty, kus ženských šiat. Musela to byť žena a utiekla pred ním. Nestačil ju ani zahliadnuť a ani osloviť.

Oči mu padli na dvere. Rozišiel sa k nim a otvoril ich. Miestnosť, do ktorej vstúpil, bola zahalená do tmy. Vrátil sa teda do haly a vzal zo steny lampáš. Nazrel do izby. Edward mal pocit, akoby sa preniesol v čase o niekoľko storočí nazad. Táto miestnosť určite slúžila ako prijímací salón. V minulosti sa takéto miestnosti používali pre návštevy. Chabé svetlo lampáša ožarovalo ponurú miestnosť. Edward sa po nej prechádzal a všímal si všetko okolo. V strede miestnosti boli kreslá a pohovky. Boli z masívneho dreva a zdobené látkou s ornamentmi. Uprostred bol nízky stolík. Okná boli zahalené ťažkými závesmi. Na opačnej stene, oproti dverám, bol mohutný krb, ktorý určite v minulosti túto miestnosť dostatočne vyhrial. Na stenách boli opäť rozvešané obrazy. No tieto sa od tých v hale veľmi líšili. Boli na nich ľudia, oblečení v starodávnych šatách.

Edward sa posúval od jedného obrazu k ďalšiemu a podrobne študoval tváre. Na prvom z nich bol muž oblečený v brnení. Stál vedľa koňa a majetnícky ho držal na chrbte. Z jeho pohľadu sršala mužnosť a dôležitosť, no nepripadal mu namyslený. Skôr by povedal, že keby ho dnes stretol, určite by z neho mal rešpekt. Podišiel k ďalšiemu obrazu, na ktorom bol znova ten muž, no nebol sám. Stála pri ňom krásna žena. Na tomto obraze bol muž oblečený v dobových šatách a cez telo mal prehodenú šerpu. Určite to bol nejaký knieža. Mal vysokú mohutnú postavu, čierne krátke vlasy a tvár mu zdobili fúzy. Ale tváril sa inak, než na tom predchádzajúcom obraze. Tu mu z očí priam sršala láska a neha. S takýmto pohľadom sa díval na ženu vedľa seba. Určite to bola jeho manželka. Tá bola oproti nemu drobná. Mala dlhé hnedé vlasy a krásne sa usmievala.

Edward podišiel ďalej. Tu ho upútal ďalší obraz. Bola na ňom tá žena a okolo nej tri deti. Jedno z nich žena držala v náručí. Bol to asi novorodenec. Po jej pravici stál chlapec, ktorý mohol mať tak šesť – sedem rokov. A po ľavici stálo dievča. Edward sa zahľadel na to dievča a srdce mu poskočilo. Mohla mať o pár rokov menej ako on teraz. Bola neuveriteľne krásna. Mala svetlú pleť, srdcovitú tvár s krásnymi čokoládovými očkami. Plné krvavočervené pery a krásne gaštanové vlasy, ktoré jej spadali až k pásu. Usmievala sa tým najkrajším úsmevom, aký Edward videl. Mal pocit, že keby ju teraz stretol a ona by sa naňho týmto úsmevom usmiala, asi by stratil pevnú pôdu pod nohami a vôbec by sa za to nehanbil. Opantala ho. Bol z nej unesený. Mal pocit, akoby sa zamiloval.

„Uff... Som fakt zúfalý. Zamilujem sa do obrazu,“ zasmial sa. Ale vážne si nevedel pomôcť. Nevedel od toho obrazu odtrhnúť oči. Keď sa mu to konečne po nejakej dobe podarilo, presunul sa ďalej.

Postupne sa na obrazoch vystriedalo veľa ľudí. Niektorí starší, iní vo veku toho manželského páru. Edward predpokladal, že to môžu byť predkovia, alebo nejaká iná rodina majiteľov zámku. No nakoniec ho upútal obraz, ktorý bol kúsok vedľa krbu. Nebol taký veľký ako ostatné a vyzeral byť z inej doby. Boli na ňom štyria ľudia. Dvaja muži a dve ženy. Edward postupne prechádzal po všetkých tvárach, až sa zastavil na jednej.

Bola to žena. Nápadne sa podobajúca tej dievčine z predchádzajúceho obrazu, no tu akoby bola iná. Bola snáď ešte krajšia. Edward netušil, či to je možné. Možno len bola dospelejšia. Mala ostrejšie rysy a akoby doslova žiarila. No jej oči, tie boli iné. Už neboli čokoládovo hnedé, boli zlaté. Jej pleť bola ešte bledšia. Prezrel si aj ostatné postavy a všimol si podobnosť. Všetci boli bledí a ich oči žiarili zlatou farbou. Všetci boli až nápadne krásni. Keď si Edward všimol ich oblečenie, prekvapením otvoril ústa. Už to neboli tie starodávne šaty, tieto boli z úplne inej doby. Vrátil sa k obrazu, na ktorom bolo to dievča vyobrazené s matkou a znova si ju prezrel. Potom sa vrátil k tomu poslednému. Mal pocit, že sa díva na tú istú osobu, len akoby o storočie neskôr. Črty mala podobné, no nejaké zmeny tam boli. Edward si to nevedel vysvetliť, no nakoniec usúdil, že to budú len príbuzné.

Keď si Edward prezrel všetky obrazy, s lampášom v ruke vyšiel späť do haly a zamieril k ďalším dverám, ktoré tu uvidel.  Vošiel do miestnosti, kde bol dlhý stôl.

„Jedáleň?“ spýtal sa sám seba. Zastal pri dverách a pozeral do miestnosti. Niečo sa mu zdalo povedomé. Akoby tu už bol. A potom ho napadol ten sen. „Sedel som presne tu,“ zašepkal, keď podišiel k stolu a dotkol sa stoličky. Pohľad uprel na stôl a vynorili sa spomienky.

Sedel za stolom. Pred ním boli navŕšené kopy všakovakého jedla. Niektoré z nich ani nevedel pomenovať. Vedľa jeho taniera bola čierna šatka.

„Zaviaž si oči, Edward, prosím,“ začul znova ten anjelsky hlas. Automaticky vzal šatku, omotal ju okolo hlavy a zaviazal. Robil to naučeným spôsobom a mal pocit, akoby to robil denne.

„Chýbali ste mi, pani moja,“ povedal veselo. Vedel, že konečne budú opäť spolu. Vždy sa tešil na tieto večere. Keď zapadlo slnko a nad zámok sa zniesla tma, rýchlo sa obliekol a bežal do veľkej sály. Vždy ho tam čakal prestretý stôl a vedel, že keď príde tá správna chvíľa, objaví sa ona.

Na pleci pocítil dotyk. Jeho telo sa zachvelo. No nie strachom, ale vzrušením. Nikdy sa ho nedotýkala. Hoci po tom tak veľmi túžil. Bažil po jej slovách, po jej dotykoch, túžil byť s ňou stále. Tak ho opantala. Ten dotyk pálil a chladil zároveň. Bolo to, akoby ho zasiahol blesk. Ako rana. Netušil, čo to spôsobilo, ale chcel to zažiť znova a znova. Rýchlosťou, ktorú ani sám nepostrehol, sa dotkol tej ruky. Nevedel ani popísať ten pocit, ktorý pri tom zažil. Bolo to zvláštne. Jej ruka akoby bola tvrdá a drsná, no v okamihu jemná ako satén.

„Ach...“ začul za sebou. Zľakol sa. Bál sa, či sa jej niečo nestalo. Nervózne sa ošil na stoličke. Chcel sa otočiť a strhnúť pritom šatku. Jeho ruka už smerovala k hlave, no zastavil ho výkrik.

„Nie! Nerob to!“

„Stalo sa niečo, pani moja?“ spýtal sa.

Edward znova pohľadom prešiel po miestnosti. Teraz si bol už istý, že to je tá miestnosť z jeho sna. Potom ho napadol i ten druhý sen, kde stál v izbe pred veľkým zrkadlom. Rozbehol sa z miestnosti a bežal po schodisku na poschodie. Tam rozrážal jedny dvere za druhými. Nakúkal do nich a hľadal tú izbu. Nakoniec mu zostávali už len posledné, ktoré boli v úplnom kúte. Otvoril dvere a stál v izbe zo svojho sna. Na jednej stene bola obrovská posteľ. Oproti ďalšie dvere a pred oknom to veľké zrkadlo. Podišiel k skrini a otvoril ju. Čakal, že tam budú šaty. Honosné, ako z jeho sna. No skriňa bola prázdna. Otvoril dvere a nazrel dnu. Bola to kúpeľňa s obrovskou vaňou uprostred. Vedľa stálo umývadlo na vysokých nožičkách, nad ktorým bolo menšie zrkadlo a vedľa neho skrinka. Edward pristúpil k umývadlu. Na skrinku položil lampáš a pozrel na svoj vzhľad v zrkadle.

„No ty vyzeráš,“ zaškeril sa na svoj obraz v zrkadle. Jeho vlasy boli rozhádzané do všetkých strán. Tvár mal ufúľanú ešte z cesty. Jeho oblečenie bolo v poriadku. No na tvári mal prekvapený výraz. Alebo skôr zmätený. Hej, to je to správne pomenovanie. Hlavou mu vírili rôzne myšlienky. Nevedel si vysvetliť, ako je možné, že to tu poznáva a že sa mu o tomto zámku snívalo. No na nič rozumné, čo by to vysvetlilo, neprichádzal. Znova pozrel na svoju tvár. Usúdil, že by bolo fajn, keby sa umyl, no keď sa porozhliadol, nikde nevidel vedro s vodou. Ani kohútiky, z ktorých by voda tiekla, tu nevidel. Všetko bolo zastaralé.

Pretrel si unavené oči. Cesta na zámok a skutočnosti, ktoré zistil, ho zmorili. Vzal lampáš a vrátil sa do izby. Blažene pozrel na posteľ. Priblížil sa k nej, no keď si ju pozrel z blízka, videl, že je zaprášená, a tak ako všetko ostatné v tomto zámku, zahalená nánosom prachu. Postavil lampáš na stolík vedľa postele a vzal do rúk perinu. Podišiel k oknu, otvoril ho a perinu poriadne vytriasol. Vrátil sa k posteli a to isté urobil i s vankúšom. Keď uznal, že sa mu to ako-tak podarilo a posteľ zbavil toho najväčšieho prachu, pohodlne sa zvalil do perín. Ani netušil ako a pohltila ho tma a on sa oddal spánku.

Isabella sa ľudským krokom túlala lesom. Narazila na dve ovečky a jedného medveďa, ktorý bol po tých ľudských obetiach príjemným spestrením jej jedálnička. Predsa len je to všežravec a jeho krv sa aspoň čiastočne ponáša na tú ľudskú, a tým je chutnejšia ako krv oviec. Nasýtená sa prechádzala a uvažovala nad mužom, ktorý sa tak nečakane objavil na jej zámku. Musel to byť cudzinec. Veď všetci domáci poznajú legendu a k zámku sa nepriblížia. A tobôž v túto noc. To sa ani neodvážia vystrčiť nos zo svojich domov. Akoby sa pred ňou mohli schovať a zamknuté dvere by ich mohli ochrániť. Isabella sa zasmiala nad správaním miestnych obyvateľov. Ale nemohla im nič zazlievať. Predsa len je obávaný predátor a oni robia len dobre, že sa jej vyhýbajú. Aj keď smiešnymi nápadmi.

Až na tohto jedného, ktorý si dovolil narušiť jej osobný priestor. Ale možno je to len nejaký pocestný, ktorý sa tam zastavil v nádeji, že dostane nocľah a ráno sa poberie kade ľahšie. Ale prečo ho potom videla na tej farme? Ak tam nejakú dobu žil, musel vedieť o legende, ktorá sa tu rozpráva. Prečo len prišiel na jej zámok. Isabelle to stále nešlo do hlavy, nech nad tým uvažovala, koľko chcela.

„Možno sa niečo dozviem na farme,“ pomyslela si a rozbehla sa tam. Zastala na dvore a započúvala sa do okolitých zvukov. Celá farma bola ponorená do ticha. Počula len spokojne bijúce a oddychujúce srdcia. Nikde ani náznak toho, že by bol niekto hore a hľadal nejakého obyvateľa farmy.

„Takže tu nič nezistím,“ povedala si po tichu sama pre seba. Otočila sa a odbehla do lesa. Znova kráčala pomalým krokom a premýšľala, čo urobiť.

Pred očami sa jej zjavila tvár toho anjela. Jeho nevinný a trochu vystrašený pohľad. Ako sa zakrádal po schodisku a s akým očakávaním otváral dvere na jej izbe. Jeho krásna omamujúca vôňa, ktorú cítila i teraz, hoci bola od neho na míle ďaleko. Znova sa jej nahrnul jed do úst. Tá horkosť ju spaľovala. Prudko do seba nasala vzduch a zavetrila. Zacítila vôňu, ktorá síce nebola taká lahodná, ako vôňa jej návštevníka, ale pomôže jej zbaviť sa toho pálenia. Musela ešte loviť. Rozbehla sa za vôňou a o chvíľu narazila na stádo srniek. Nečakala ani minútu. Hneď sa vrhla na prvú a zlomila jej väz. To isté urobila ešte s ďalšími dvomi, a potom ich v tichosti vysala. Ich telá pohodila do krovia, kde sa o ne postará príroda a obyvatelia lesa. Náhle pocítila známy pocit. Prudko zdvihla hlavu k obzoru.

„Slnko už vychádza,“ šepla smutno. Vstala a rozutekala sa k zámku. Jej telo si to mierilo pomedzi stromy neuveriteľnou rýchlosťou. Ani na moment nezaváhala a hnala sa vpred. Nemala strach, že by do niečoho narazila. Jej zmysly boli nadmieru vyvinuté, a keby sa i niečo také stalo, horšie by z tej zrážky vyšiel strom. Jej nohy sa zastavili až na nádvorí zámku. Potrebovala zistiť, či už je jej pevnosť opäť len jej. Či už návštevník odišiel. Ale keď sa započúvala, počula byť jedno srdce. Spokojne v pravidelnom tempe, vybúchavalo rytmus neznámej piesne.

„On zostal,“ skonštatovala s odporom. Bola naštvaná. Ako si to vôbec dovolil, vojsť sem a ešte tu i bez pozvania zostať. „Žiť v dobe mojej mladosti, kruto by si zaplatil,“ vyhrážala sa. „Ale kto povedal, že nezaplatíš?“ Isabella vycerila zuby a rozbehla sa za tým zvukom srdca.

Rozrazila vchodové dvere a nasala jeho vôňu. Znova ju opantala. Tak lahodná a sladká. Privrela oči a slastne si olizla pery. Hoci to po love v nej doslova špliechalo, ešte jeden zákusok by zniesla. Vybehla po schodoch a zastala pred dvermi, odkiaľ ho cítila. Potichu ako myška vkĺzla do izby a zastala pri jeho posteli. Spokojne ležal v posteli a ani netušil, čo ho práve čaká. Isabella sa znova nadýchla. Tešilo ju trýzniť samu seba, pretože vedela, že tá bolesť, ktorú jej on spôsobuje, za chvíľku pominie. Nahradí ju len pocit úľavy, keď sa jeho sladká krv bude liať jej hrdlom. Keď bude zapĺňať jej vyprahnuté telo a zahrievať jej skamenené vnútornosti. Podišla ešte dva kroky a zastala tesne pri ňom. Jej zrak bol zahalený červenou clonou. Jej myseľ opantaná pôžitkom, ktorý o malú chvíľu nastane. Jej telo spaľované bolesťou.

Isabella sa usmiala a naklonila sa k svojej obeti. Muž sa na posteli pomrvil. Odklonil od nej tvár a nastavil jej tak na obdiv prudko tepajúcu tepnu na jeho krku. Búšila do jeho pokožky a odrážala tak rytmus jeho srdca. Isabella dokonale videla, ako sa mu ňou prelieva tá horúca krv. Tá mana, ktorá ju vábi a láka. Ktorá ju volá, aby sa poddala a ochutnala. Ktorá sľubovala slasť a úľavu, po stáročia odriekanú. Prečo sa brániť, keď to chcem, a keď to mám na dosah, pomyslela si a ohrnula svoje pery. V tme sa zablyskli jej ostré zuby. Naklonila sa k jeho krku a svoje pery približovala k jeho tepne.    

Uff... Tak ďalšiu kapitolu máte za sebou. Dúfam, že som vás nesklamala. :) Možno sa niekomu z vás nepáči Bellino správanie, ale skúste sa vžiť do jej kože. Ste upír - predátor, ktorý je ešte okrem toho i zakliaty. Dievča to nemá ľahké! A k tomu dlhé stáročia odriekaná ľudská krv. A teraz? Príde k vám "zákusok" ako na podnose. No a vy odolajte a nekusnite. To asi ani nejde, že? 

Tak, čo myslíte? Odolá nakoniec Bella, alebo sa už prestane trápiť a pochutná si?

Ďakujem za komenty, ktoré ste mi zanechali. Zase ich bol až neuveriteľne malý počet, ale ako som sa vyjadrila už pred tým. Táto poviedka je moja srdcovka. Milujem ju a ako badám, asi viac ako vy. Netrápi ma, že klesol počet komentárov. To, či sa vyjadríte, nechávam len na vás. Ja píšem hlavne pre seba a svoje potešenie a že sa objaví nejaký ten komentík pod poviedkou, je len bonus. 

Vaša GCullen :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 9. kapitola: