Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 6. kapitola

16.05.2012 (19:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2245×

6. kapitola

Keď sa nad krajinou začalo stmievať, v podzemí zámku sa začala prebúdzať zámocká pani. Odklopila rakvu, v ktorej musela tráviť spánkom celé dni. Isabella sa posadila a nohy prehodila cez okraj rakvy. Ladne zoskočila na zem a natiahla sa. Potom sa vybrala hore schodmi a vošla do svojej komnaty. Nezastala však pred šatníkom, aby si vzala na seba šaty. V tejto podobe ich nosiť nemohla. Postavila sa pred veľkú okennú tabuľu a zahľadela sa na svoj obraz.

„Aaa...“ rozľahol sa zámkom zmučený krik. Isabella nenávidela túto svoju podobu. Pozrela znova na svoj obraz. Takto sa mučila noc čo noc. Dívala sa, ako jej zlovestné krídla dominujú jej pozadiu. Pozerala na svoju drsnú, šupinatú kožu, ktorá jej bola na dotyk taká odporná. Pozorovala svoju tvár, ktorá tvárou ani náhodou nebola. Bola to tvár obludy, zvieraťa, ktorým bola Isabella väčšinu svojho života. Odporné zubiská cerila na svoj obraz v zrkadle. Keby mohla, už dávno sa sama znesie z tohto sveta. Veď na čo žila? Len na to, aby sa na svoj obraz každý deň dívala a prežívala znova tie muky. Každý deň nanovo. Svetlou stránkou bola noc splnu, kedy sa nasýtila a mohla sa kochať svojou krásnou tvárou. Ale ani to už dávno nerobila. Pretože potom zvyšok noci vzlykala nad svojou stratenou krásou. Nad svojou stratenou rodinou. A nad krutým životom, ktorý ju postihol.  

Isabella sa posadila na zem a ponorila sa do spomienok. Vrátila sa v čase o niekoľko storočí dopredu, kedy bola ešte šťastný človek. Žila na tomto zámku so svojimi rodičmi a súrodencami. Bola najstaršou dcérou miestneho kniežaťa. Mala krásne detstvo a šťastný život. Všetko bolo také nádherné, až nastal ten osudný deň. Isabella sa mala nasťahovať k svojej tete do veľkého mesta, a tam sa dostať do spoločnosti, aby si našla ženícha, ktorý by jej bol majetkom a postavením hodný. Rozlúčila sa teda so svojou rodinou a koč ju odnášal smerom k novému životu.

Už boli len pár míľ od hostinca, kde sa mali na noc ubytovať, keď ich koč náhle zastal. Kone splašene zaerdžali. Isabella išla len v doprovode svojej komornej a sprevádzal ju len kočiš. Tieto cesty boli bezpečné, a preto jej otec nedal na cestu žiadnu stráž. Isabellu premkol zvláštny pocit, keď začula vystrašený výkrik ich kočiša. Slúžka po jej boku sa začal triasť strachom. Isabella ju chlácholivo pohladila po tvári. Veď ak sú to zbojníci, čo im urobia? Okradnú ich a možno zajmú, aby si od otca pýtali výkupné. No siahnuť rukou na kniežaciu dcéru si nikto nedovolí.

Ale Isabella nemohla tušiť, že ich koč nenapadli zbojníci, ale krvilačný upír, ktorý si tadiaľ krátil cestu. Keď sa nasýtil z kočiša, otvoril dvere na koči. Isabellin pohľad sa zabodol do jeho krvavočervených očí. Od strachu sa nevedela pohnúť. Zaznamenala, ako sa jej slúžka vrhla na násilníka, no nemala šancu ubrániť ani seba a ani svoju paniu. V tom momente, ako sa ho dotkla rukami, Isabella zaznamenala rýchly pohyb a telo komornej sa váľalo v prachu.

Vystrašená sa dívala na muža stojaceho vo dverách koča. Aj keď jeho oči mali takú podivnú farbu, pri ktorej Isabellu mrazilo, nemohla sa vynadívať, aký je krásny. Mal belostnú pleť a tvrdé rysy. Nikdy nikoho tak krásneho nevidela. Možno keby jeho oči boli inej farby, povedala by, že pred ňou stojí anjel. Lenže anjel nezabíja, prebleslo jej hlavou. Vystrašene sa naňho dívala a čakala, čo sa bude diať. Podal jej ruku a s úsmevom ju pobádal, aby vystúpila. Ako v tranze ho počúvala a vyšla z koča von. Pohladil ju po tvári. Jeho ruka bola chladná ako ľad. Stále bola uväznená v jeho pohľade. Až sa náhle začal približovať k jej tvári.

„Si nádherná,“ šepol, keď už sa ich pery skoro dotýkali. Dýchol Isabelle svoj dych do tváre. No nespojil ich pery, ako čakala. Miesto toho sa naklonil k jej krku a skôr, ako sa jeho pery dotkli jej vláčnej jemnej pokožky na krku, zašepkal: „Prepáč.“

Na to už Isabella zacítila len ostrú bolesť, ktorá vychádzala z miesta, kde cítila jeho pery. Vtedy sa prebrala a začala sebou metať. No nemala šancu. Protivník bol silný a ona, nech do toho dala akúkoľvek silu, ubrániť sa nevedela. Cítila, ako opúšťa svoje vlastné telo. Myseľ sa jej zahmlievala, až upadla do úplnej tmy. Vedela, že nastal jej koniec.

Už sa s tým zmierila, keď náhle jej telo zasiahla neuveriteľná bolesť. Bolo to, akoby ju spaľovali zaživa. Kričala a prosila, aby jej to nerobili, že ona ešte stále žije. Zmietala sa v kŕčoch. Nevnímala nič okolo seba, len tú ukrutnú bolesť. Ten žiar. Už si myslela, že tá bolesť nemôže byť väčšia a že už stačí len málo a ona konečne zomrie. Náhle bolesť začala ustupovať z jej končatín. Pomaly od končekov prstov sa sťahovala. Smerovala k jednému jedinému miestu. A to k jej srdcu. A tam sa znásobila. Keď bola len na tomto mieste, bolo to asi najhoršie. Isabella v duchu rátala sekundy, kedy konečne príde jej koniec. Počula a cítila údery svojho srdca. Buch, buch... Buch, buch... Buch... Buch... Buch... Až náhle stíchlo úplne.

Isabella si myslela, že je mŕtva. No mala zvláštny pocit, že to tak nie je. Nepočula už svoje srdce a ani ho necítila. Zmizla i tá bolesť a oheň, ktorý ju spaľoval, no ona mala zvláštne tušenie, že toto koniec nie je. Nevedela, ako to je. Ani kam sa po svojej smrti mala dostať. Žila poctivo a slušne, a preto dúfala, že po smrti pôjde do neba, ale prečo by tak pred smrťou trpela? Veď nikdy nikomu neublížila, nezaslúžila si to.

Isabella sa nadýchla. Prekvapená, že to stále môže, prudko otvorila oči. Jej zrak bol jasný. Pripadala si, akoby doteraz bola slepá, pretože to, čo videla, nechápala. Videla farby, ale oveľa jasnejšie. Videla kúsočky prachu, ktoré sa nad ňou vznášali. Znova sa nadýchla a cítila vône, ktoré doteraz nepoznala. Pomyslela si, že by sa mala okolo seba poobzerať a v tom okamihu sedela. Netušila, ako sa to stalo. Náhle zaznamenala pohyb. Otočila sa tým smerom a uvidela tri postavy. Dvaja muži a žena stojaci na druhej strane izby. Obzrela si ich a prekvapene vydýchla.

„Anjeli.“ Muž, ktorý vyzeral starší, sa nad jej poznámkou pousmial a pokrútil hlavou. Žena sa na ňu zhovievavo pozrela. Na tvári mala priateľský úsmev. Isabella si ich dobre prezrela. Všetci boli krásni. Naozaj jej pripadali ako anjeli. Boli bledí a mali ostré rysy. Niekoho jej pripomenuli, no v tom momente si Isabella nevedela spomenúť koho.

Ten z mužov, ktorý vyzeral mladší, bol vysoký a svalnatej mužnej postavy. Mal dlhšie blond vlasy a pôsobil dôstojne. Bol oblečený v drahých šatách a Isabella nepochybovala o tom, že je i vysoko postavený. Žena mala krásnu tvár, olemovanú čiernymi vlasmi, trčiacimi na všetky strany. Bola drobunká, aspoň oproti tým mužom, no Isabella pochybovala, že by bola vyššia od nej. Vyzerala ako škriatok s tým jej smiešnym účesom. Aj ona bola oblečená v drahých šatách. A napokon si prezrela posledného muža. Ten z nich vyzeraj najstarší a pôsobil ako hlava rodiny. Určite to bol ich otec. Aj ten mal blond vlasy, no krátke a upravené.

Ani jeden z nich zatiaľ nepovedal ani slovo. Len sa na ňu milo a priateľsky usmievali.

„Kto ste?“ spýtala sa Isabella a v tom momente si ústa prekryla rukou. Nechápala, kde sa vzal ten prekrásny hlas. Ale bola si istá, že vyšiel z jej úst.

„Som Carlisle Cullen,“ prehovoril ten najstarší. „A toto je môj syn Jasper a jeho manželka Alice,“ predstavil postupne celú skupinku. Isabella postupne k tváram priraďovala mená, ktoré si práve vypočula. Náhle si ale všimla jednu vec.

„Vaše oči...“ Rukou vystrelila ich smerom. „Sú... zlaté?“ prekvapene sa spýtala, pretože túto farbu nikdy nevidela.

„Ako sa voláš?“ ozvalo sa zrazu to dievča. Alice. Isabella k nej strelila pohľadom. Alice sa na ňu milo usmievala.

„Isabella. No, všetci doma ma volajú Bella,“ vyhŕkla bez premýšľania. Isabella bola zmätená zo svojich reakcií. Prekvapilo ju, že dokáže myslieť na viac vecí naraz. Že má taký perfektný zrak, sluch a že cíti vône, ktoré doteraz necítila.

„Čo sa to so mnou stalo?“ spýtala sa Carlislea, pretože si uvedomila, že niečo nie je v poriadku.

„Je z teba upír.“

Isabella sa otočila za zvukom, ktorý ju vyrušil z jej spomienok. Zazrela sovu, ktorá preletela za jej oknom. Pousmiala sa a vrátila sa k spomienkam. Carlisle jej vysvetlil, čo sa s ňou stalo a ako prišli práve včas, aby toho upíra od nej odtrhli. No nevedeli už zabrániť premene. A tak čakali, kým sa ona dlhé tri dni zmietala v bolestiach. Sedeli nad ňou a utešovali ju, no Isabella nepočula z ich povzbudivých slov nič.

Pridala sa ku Carlisleovi a jeho deťom. Tiež sa vydávala za jeho dcéru. Prechádzali krajinami a všade sa zastavili len na pár rokov. Isabella sa zmierila s tým čo je a že už nikdy neuvidí svoju rodinu. Až sa ich cesta dostala do Volterry, kde žili dlho. Carlisle tam študoval, Jasper sa venoval tréningu boja a Alice si obľúbila Taliansko vďaka jeho móde. Len Isabella sa tam necítila dobre. Stále ju prenasledovali pohľady, ktoré ju až pálili, tak jej boli nepríjemné. Samotný vládca, Aro, sa netajil záujmom o ňu. Dokonca to prišlo až tam, že ju požiadal o ruku. No Isabella nezdieľala jeho city. Všemožne sa snažila slušne ho odmietať, čo v Arovi vzbudzovalo ešte väčší záujem o ňu. Asi si myslel, že je to nejaká jej hra. Po čase ale pochopil, ako to Isabella myslí a vtedy sa jeho milé správanie voči nim všetkým zmenilo.

Carlisle viedol iný život, ako väčšina upírov. Neživil sa ľudskou krvou, ale krvou zvierat. Viedol k tomu aj svoje deti a tie ochotne stáli za ním a zdieľali jeho štýl života. Toto sa ale nepáčilo Arovi. Po tom, čo ho Isabella nadobro odmietla, uvrhol ich všetkých do podzemia. Tam ich zavrel v kobkách a mučil ich hladom. Všetci sa navzájom povzbudzovali a držali spolu. Nikto sa nenapil, ani keď im každému do cely vhodili človeka, z ktorého tiekla krv z práve porezaných rán.

Všetci to zvládali veľmi dobre, až na Isabellu. Jej sebaovládanie nebolo až také dobré, ako ostatných členov jej rodiny. Ona bola upírom len pol storočia, takže to pre ňu bolo veľmi ťažké. No snažila sa nesklamať svojho otca. Až prišiel jeden osudný deň. Už boli v celách zavretý pol roka, keď sa na prahu Isabellinej cely zjavilo mladé dievča s čerstvými reznými ranami. Podhodili jej ju ako obeť na porážku. Isabella sa snažila ako sa len dalo. Nedýchala a nevnímala osobu stojacu pár metrov od nej. Lenže to dievča tak krásne voňalo a jej vôňa sa niesla celou kobkou. Až to Isabella nevydržala a vrhla sa na dievčinu. Vysala ju do poslednej kvapky a chcela stále viac. Nakoniec jej v ten deň padli za obeť ešte ďalší traja ľudia. Až vtedy sa Isabella cítila nasýtená.

To ju ale celú zmenilo. Túžba po ľudskej krvi z nej urobila monštrum. Podľahla svojmu pudu, odvrhla svoju rodinu a postavila sa na stranu Ara. Ten Carlislea a ostatných navždy vykázal z Volterry. Isabella žila vo Volterre skoro dve storočia. Zabíjala nevinných ľudí a necítila pri tom ľútosť. Mohli za to aj Arove slová, ktoré ju v tom stále povzbudzovali.

Aro si však nedal pokoj. Stále doliehal na Isabellu a ona ho stále odmietala. Na hrade s nimi žila upírka, MaryAnn, ktorá milovala Ara. Stále sa mu snažila podliezať a prejavovala mu svoju náklonnosť. No Aro mal oči len pre Isabellu. Jedného dňa, keď musel Aro odísť mimo hrad, vyriešiť nejaký problém, prišla MaryAnn za Isabellou. To, že má MaryAnn zvláštny dar, netušil nikto. Možno ani samotný Aro, ktorý jediným dotykom dokázal prečítať všetky vaše myšlienky. Najprv sa MaryAnn k Isabelle správala priateľsky. Chcela zistiť, čo cíti k Arovi. Keď sa teraz spätne nad tým Isabella zamyslela, nemohla jej vyčítať to, čo urobila. Všetko robila z lásky k Arovi. No aj tak ju nenávidela.

Dar, ktorým MaryAnn oplývala, bol zvláštny. Mala schopnosť uvaliť na kohokoľvek akúkoľvek kliatbu. V ten osudný deň, keď za Isabellou prišla, mala už všetko premyslené. Po tom, čo jej Isabella prezradila, že k Arovi nič necíti, no ten si nedá pokoj, si MaryAnn uvedomila, že len zmiznutie Isabelly donúti Ara zabudnúť. Slová, ktoré na to vyriekla, znejú Isabelle v ušiach do dnes.

Obluda prevezme nad tebou moc,

až kým nepríde splnu noc.

Len v túto noc získaš svoju podobu,

aby si ukojila po krvi svoju potrebu.

Ku spánku budeš ulíhať,

celý deň v rakve pobývať. 

Vrátiť sa môžeš do tela krásky,

až obluda dostane bozk z úprimnej a čistej lásky.

Aj teraz cítila Isabella tú bolesť, ktorá po jej slová prišla. Bola väčšia ako bolesť pri premene na upíra. Jej telo sa začalo meniť. Strácala sa jej belostná pleť a nahrádzala ju drsná, tvrdá, na dotyk odporná koža, miestami posiata šupinami. Na jej chrbte narástli obrovské ohavné krídla. Keď Isabella zahliadla svoju podobu v zrkadle, nahlas sa rozvzlykala. Jej krásna tvár bola preč a miesto nej na ňu zo zrkadla pozerala príšera, ktorá bola odporná aj samotnej Isabelle. Isabella sa preľakla a nechápavo pozrela na MaryAnn.

„Čo si to urobila?“ skríkla zúfalo, no odpoveďou jej bol len MaryAnnin podlý smiech. Isabella sa rozbehla von z hradu. Nechcela, aby ju niekto takúto zahliadol. Keď bola už ďaleko v bezpečí lesa, dopadla na kolená a nahlas a bolestne zavrčala. Takto sedela dlhé hodiny, kým si uvedomila, že vo Volterre už miesto pre ňu nie je. Znova sa rozbehla lesom. Uháňala nevedno kam. Zastavila sa až na okraji mora. Posadila sa na útese a premýšľala nad svojim životom.

Za posledných dvesto rokov toho zažila veľa. Stal sa z nej neohrozený predátor, získala novú rodinu, ktorú potom nezmyselne odvrhla. Zmenila sa a prestala veriť v to, čo jej do hlavy vtĺkal Carlisle. Ako mohla byť taká hlúpa. Bezradne sedela na tom mieste niekoľko dní, keď na ňu začala doliehať podivná únava. Mala pocit, že potrebuje spať. Už sa dávno odnaučila ulíhať k spánku, no teraz akoby to potrebovala. Rozbehla sa späť do lesa. Netušila kam ide, až kým jej nohy nezastali na okraji nejakého panstva. Tam sa pod stromami týčila malá krypta. Isabella vkročila dnu. Poobzerala sa okolo seba a uvidela rakvu. Jej nohy sa samé rozišli k nej. Odklopila veko, vyhádzala z nej kosti mŕtveho, ktorý tu mal naveky odpočívať a sama zaujala jeho miesto. Keď za sebou rakvu zaklopila, akoby sa jej uľavilo a ona sa odobrala do podivného stavu nevedomia.

Pár dní trávila na tomto mieste. V noci sa túlala po okolí. Ale akoby ju to ťahalo niekam úplne inam. Ďaleko od tohto miesta. Raz, keď sa v noci prebudila, nad lesom žiaril mesiac v splne. Isabella sa rozbehla do lesa. V krku ju neuveriteľne pálilo a ona pocítila potrebu zahnať svoj smäd. No bola hlboko v lese. Premýšľala, či sa vrátiť na panstvo a pochutnať si na niekom z jeho obyvateľov, keď zacítila lahodnú vôňu. Rozbehla sa jej smerom. Bežala len kúsok, keď uprostred lúky zazrela sedieť dvoch ľudí. Sedeli na tráve, objímali sa a šepkali si slová lásky. Isabella sa nadýchla a jej zrak zahalila červená clona. Jednala ako v tranze, nič nevnímala. Keď precitla, dívala sa do tvárí milencov, ktoré pred ňou ležali úplne bez života. Neprítomné, sklené pohľady s vydesenými výrazmi. Isabella sa na nich chvíľu dívala a začala mať nepríjemný pocit. Trápilo ju to, čo spravila. Ona zabila nevinných ľudí! Jej svedomie na ňu kričalo: Vrah! Vrah! Vrah!

Isabella sa rozbehla do lesa ďaleko od tých tiel. Nenávidela samu seba za to, čo urobila. Prečo mala taký pocit, že to nebolo správne. Veď doteraz vo Volterre zabíjala skoro denne a nevadilo jej to. Bezcieľne kráčala lesom, až natrafila na malé jazierko. Postála na jeho okraji a zadívala sa na hladinu. To, čo uvidela, ju prekvapilo. Pozerala na svoj obraz. Na hladine sa zrkadlila jej pôvodná, krásna tvár. Isabella klesla na kolená a začala vzlykať.

Keď sa mesiac až nebezpečne blížil k zemi, Isabella zaliezla opäť do svojej krypty. No v ten deň nespala. Premýšľala nad svojím ohavným činom. Žeby sa jej s týmto telom vrátilo aj svedomie? V ten deň začula okolo krypty podivné hlasy. Mala strach, aby ju tu nenašli. Našťastie dovnútra nikto nevkročil. Isabella nevedela, čo by urobila, keby ju tu našli. Musela by všetkých pozabíjať, aby jej existencia zostala utajená. Vtedy si uvedomila, že už to tu pre ňu nie je bezpečné. Bude musieť odísť. Ale kam? Zrazu si spomenula na otcovo panstvo. Na domov, ktorý kedysi mala. Rozhodla sa, že hneď ako zájde slnko, vydá sa tam.

V noci Isabella postávala na kraji oceánu a dívala sa naň. Rozbúrené more na ňu doslova kričalo. Pochybovačne sa zahľadela na svoje krídla. Ako upír vedela veľmi dobre plávať, ale obávala sa, že s krídlami jej to príliš nepôjde. Ale sú to predsa krídla! Čo keď dokáže lietať? Pokúsila sa tie dva pahýle, vyrastajúce z jej chrbta, rozpohybovať. A k jej prekvapeniu to išlo. Po chvíli sa už vznášala nad oceánom a mierila do Škótska. Pomaly už začalo svitať, keď zahliadla veže jej starého domova. Jej telo sa podivne stiahlo. Zniesla sa k zemi kúsok od zámku a započúvala sa. Nikde na okolí nebolo počuť ani hláska. Ani tlkot srdca. Isabella vkročila do zámku a zistila, že je úplne prázdny. Cítila, ako vychádza slnko. Rýchlo zbehla do podzemia a hľadala niečo, kde by mohla skloniť hlavu. Nenašla nič, len velikánsku debnu, v ktorej otcovi zvykli posielať víno. Zložila sa teda tam. Jej posledné myšlienky skôr, ako upadla do spánku, patrili potrebe nájsť si vhodnú rakvu.

Nasledujúce dni Isabella prešla celý zámok a jeho okolie. Našla hroby svojich rodičov a súrodencov. Nevedela, ako zomreli, no všetci už boli mŕtvi. Netušila, prečo v zámku nebýva nikto z ich potomkov. Na jednej strane jej bolo smutno, že nikto z jej rodiny už nie je medzi živými, ale aspoň môže mať zámok sama pre seba.

Isabella vstala zo zeme a prešla k šatníku. Otvorila ho a sklonila sa, aby mohla siahnuť na jeho úplné dno. Tam nahmatala malú šperkovnicu, ktorú vytiahla. Posadila sa pred šatník a otvorila ju. Na jej dne ležala retiazka s príveskom srdca. Bol to jediný šperk, ktorý tu Isabella po svojom príchode našla. Váľal sa v rohu miestnosti, zapadnutý za malou komodou. Bola to retiazka, ktorá patrila jej matke. Otvorila prívesok a z jeho vnútra na ňu hľadela podobizeň jej rodičov. Za tie storočia už bola vyblednutá, no aspoň takto si ich Isabella vedela lepšie vybaviť. Po chvíli prívesok zaklapla, retiazku odložila späť do šperkovnice, a tú na dno šatníka. Vyšla zo svojej izby a pobrala sa do podzemia. Zase vychádza slnko. Isabella sa uložila do svojej rakvy, zaklapla veko a oddala sa spánku.    

Teraz už poznáte Bellin príbeh celý od začiatku. Pôvodná verzia tejto kapitoly bola iná. Odohrával sa tam aj Edov deň, ale nakoniec som sa rozhodla, že to presuniem do nasledujúcej kapitoly. Chcela som celú túto kapču venovať len Belle a jej životu a toto z toho vzniklo.

Je tu opísané, čoho všetkého sme my ženy schopné. Pre lásku sa v nás prebudí to najväčšie zlo. Jasným príkladom je práve MaryAnn. Dostala Arovi z očí tú krásnu Bellu, aby jeho pozornosť sústredila na seba.

Čakám od vás akúkoľvek kritiku na túto kapitolu. Určite sa nájdu aj také, ktorým na nej niečo nasedelo. Ale môj osobný názor na ňu je, že už lepšie som vám Bellin život podať nemohla. Sama som prekvapená z toho, čo som napísala, ale s kapitolou som veľmi spokojná a páči sa mi.

V nasledujúcej kapitole sa pozrieme znova na Edwarda. Emmett mu porozpráva, ako dopadlo jeho rande v cirkuse. Trochu Eda podpichne, no a na koniec kapitoly si Edward vypočuje zaujímavý rozhovor. Prezradím vám, že Edwardova návšteva zámku sa už neodvratne blíži.  

Vaša GCullen :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 6. kapitola: