Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 4. kapitola

11.05.2012 (07:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2058×

 4. kapitola 

„Ach, Edward, je mi to tak ľúto,“ zašepkala a silno ho objala. Edward jej nerozumel. Odtiahol sa od nej, chytil ju za ramená a rozhodne prehovoril.

„Čo sa stalo, teta Esme?“ Tej sa do očí znova nahrnuli slzy.

„Tvoja matka. Stratila sa. Je niekde v lese a my ju nemôžeme nájsť. A práve v dnešnú noc, keď je spln...“ Nahlas si vzlykla a znova Edwarda objala.

Edward stále nechápal jej slová. Čo sa stalo s jeho matkou? Znova tetu Esme od seba odtiahol a prihovoril sa jej.

„Ešte raz mi povedzte, kde je moja matka?“ spýtal sa a snažil sa sústrediť, aby zachytil Esmino každučké slovo.

„Tvoja matka šla do lesa. Odišla poobede. S dvomi dievčatami. Šli nazbierať huby na zajtrajšiu polievku. Na okraji lesa sa rozdelili. Dievčatá jej ukázali, akým smerom má ísť a vraj ju varovali, aby do lesa nevstupovala. Ale ona musela ísť tam, pretože nikde inde jej nieto,“ vysvetlila mu Esme. Mala o priateľku veľký strach. Toto je najnebezpečnejšia noc v mesiaci a v túto noc sa jej priateľka zatúla. Ak ju nenájdu, je s ňou koniec. Edward ešte stále vstrebával slová, ktoré Esme povedala. Jeho matka je v lese. V noci splnu. Rezonovalo mu v ušiach.

„Prečo ju nehľadáte v tom lese?“ spýtal sa a vyčítavo sa pozrel na tetu. Tá sa naňho ospravedlňujúco pozrela. Nikoho z ľudí, tam v dnešný deň nedostane a ani to nechcela urobiť. Žili tu príliš veľa rokov, aby verili záhade o zakliatom hrade a nikto v sebe tú odvahu nenájde, aby dnes do lesa vkročil.

„Edward, je mi to ľúto, ale ľudia sa boja. Nikto do lesa nevkročí. Nie dnes,“ povedala. Edwardom prešla vlna zlosti. Jeho matka tam niekde blúdi a oni sa odvolávajú na rozprávky? Odhodlane sa od tety Esme odtrhol a vyšiel smerom k lesu.

„Ja si ju nájdem. Nenechám ju v tom lese na noc samú,“ preniesol, keď sa od nich vzdialil. Nevšímal si prekvapené pohľady ľudí, ktorí sa tu medzitým zbehli. Sám sa vydal pod les, rozhodnutý matku doviesť.

„Počkaj, Edward!“ začul známy hlas za sebou. „Pójdem s tebou.“ Emmett dobehol k Edwardovi a povzbudzujúco sa naňho usmial. Edward sa potešil, že aspoň niekomu záleží na jeho matke. Vrátil Emmettovi úsmev.

„Nebojíš sa?“ spýtal sa ho po chvíli, keď už boli len kúsok od lesa. Emmett sa trochu ošil, ale chcel pomôcť priateľovi a ani jeho matka si to nezaslúži. Preto len nesmelo prikývol. Spolu zastali pred lesom a zahľadeli sa dnu. Už sa zotmelo a už kúsok od kraja nebolo vidieť ani na krok. Edwardom prešiel podivný pocit. Mal strach. No nechcel si to priznať.

„Mali sme si vziať lúče,“ šepol Edward, a pritom nespúšťal pohľad z tej temnoty.

„To mali,“ súhlasil s ním Emmett. Zrazu za sebou začuli šum. Otočili sa tým smerom a zahliadli pár ľudí z farmy, ako sa k nim blížia. V rukách držali fakle a svietili si na cestu. Edward sa potešene usmial. Počkali, kým prišli až k nim.

„Nenecháme vás v tom samých,“ ozval sa jeden z chlapov. Volal sa John, bol vdovec a na farme žil so synmi. Po odchode Edwarda a Emmetta si uvedomil, že ak by sa mu stalo niečo podobné s niekým z jeho rodiny, určite by sa zachoval ako Edward a nebál by sa, vstúpiť do lesa. Šanca na nájdenie Elizabeth je malá, ale musia to skúsiť. Preto presvedčil ešte ďalších dvoch chlapov a vydali sa za Edwardom a Emmettom.

„Ďakujem,“ povedal Edward nadšene. „Kde začneme?“  spýtal sa Johna.

„No, na začiatok pôjdeme len po okraji. Nevstupujte hlboko do lesa! A volajte jej meno. Ak nie je príliš ďaleko, bude nás počuť.“ John dúfal, že to tak je. Mal Edwarda rád. Bol mu ako vlastný syn. Nechcel, aby sa niečo Elizabeth stalo a Edward si to bude vyčítať. Za tú dobu ho už spoznal a vedel, ako by zareagoval. Rozdelili si fakle. John s tými dvomi, ktorých priviedol, sa vydal na jednu stranu a Edward s Emmettom na druhú. Postupovali po okraji a volali na Elizabeth. Dúfali, že ich bude počuť.

***

Pani Elizabeth si skončila svoju prácu v kuchyni, keď si všimla dve dievčatá, ako sa zháňajú po košíkoch.

„Kam idete?“ spýtala sa ich. Mladá Sophie sa na ňu otočila.

„Ideme na huby. Zajtra chce teta Esme navariť hubovú polievku. Tak ich ideme nazbierať,“ povedala jej.

„Aha. A mohla by som sa k vám pridať? Už mám všetko hotové a aspoň by sme sa skôr vrátili,“ ponúkla sa Elizabeth. Sophie potešene pokývala hlavou na súhlas. Podala Elizabeth ďalší košík a spolu sa vydali pod les. Tam ju dievčatá navigovali.

„Teta Elizabeth, pôjdete týmto smerom. Je tam veľa hríbov. Nemusíte ani zájsť hlboko do lesa. Vlastne, ani tam nesmiete. Určite nie dnes.“ Elizabeth sa podivene na ňu pozrela, ale neprotirečila. Povesť, ktorá tu kolovala, jej prišla trochu smiešna, ale nechcela ľudí odcudzovať za ich názory. Prišlo jej smiešne, že veria na rozprávky. Vybrala sa teda smerom, ktorý jej Sophie ukázala.

„A dávajte si pozor!“ zakričala ešte za ňou Sophie. Elizabeth sa na ňu len usmiala a už pozerala po zemi a hľadala huby. Ani nemusela ďaleko zájsť, keď natrafila na miestečko, kde ich bola kopa. Zohla sa a začala ich zbierať. Vždy, keď tých pár kúskov vyzbierala a zdvihla hlavu, uvidela znova ďalšie. Elizabeth bola prekvapená, koľko ich tu rastie. Takto postupovala ďalej a ďalej a ani si nevšimla, že sa dostala hlbšie do lesa. Až keď zbadala, že sa nejako zotmelo, obzrela sa okolo seba. Prekvapila sa, keď zistila, že je v lese a všade naokolo sú len stromy a nič iné vidieť nie je. Točila sa okolo seba a premýšľala, ktorým smerom sa sem vlastne dostala. Keď už si bola istá kadiaľ ísť, vykročila. Ale po nejakej dobe zistila, že to nie je správny smer, pretože sa dostávala hlbšie do lesa. Začala byť nespokojná. Čo keď sa stratila? pomyslela si.

„Sophie!“ zakričala a dúfala, že dievčatá sú niekde nablízku a budú ju počuť. No ani po nejakej dobe volania sa nikto neohlásil. Elizabeth začala mať strach. Všímala si prostredie okolo seba, ale mala pocit, akoby sa točila v kruhu. Zúfalstvo ju začalo premáhať. Nakoniec už bola taká tma, že nevidela pred seba ani na krok. Premohol ju strach a do očí sa jej natlačili slzy. Tento les bol taký temný a strašidelný. A k tomu jej strachu dopomohla aj tá ich historka o zakliatom hrade. Elizabeth netušila, čo robiť. Má zostať stáť a čakať, že ju niekto nájde, alebo sa má na vlastnú päsť vydať a dúfať, že sama nájde cestu von. Z týchto myšlienok ju vyrušil šuchot, ktorý bolo obďaleč počuť. Dúfam, že tu nie je divá zver, pomyslela si Elizabeth. Predstava nejakého zúrivého medveďa či vlka, jej na odvahe príliš nepridala. Elizabeth pozorovala to miesto, odkiaľ ten šuchot prichádzal. Srdce sa jej od strachu rozutekalo a búchalo jej takou silou do hrude, že mala strach, že ju prerazí. Zrazu sa pred ňou zjavila osoba.

„Aaa...“ preľakla sa Elizabeth a inštinktívne o pár krokov ustúpila. Potom jej ale napadlo, že by to mohol byť niekto z farmy, a preto si tú osobu lepšie prezrela. Bola to prekrásna pani. Mala krásne šaty, ktoré mohli patriť len veľmi bohatej osobe. Elizabeth pristúpila o pár krokov bližšie, aby jej mohla pozrieť do tváre. Cez stromy sa začal predierať mesiac, ktorý v splne žiaril naokolo. Vďaka nemu Elizabeth dobre videla i uprostred hustého lesa.

Pani mala belostnú pleť a neuveriteľne krásnu tvár. Hoci na nej mala tvrdé a ostré črty, aj tie ju robili jedinečnou. Jej oči žiarili do tmy. Elizabeth si všimla ich nezvyčajnú farbu. Sú zlaté? Je to možné? Takisto ako Elizabeth, tak i tá pani skúmavo hľadela na ženu pred sebou. Elizabeth na sebe cítila silu jej pohľadu. Začala sa cítiť nesvoja. Akoby mala mať strach. No báť sa nebála. Veď táto pani možno zablúdila, tak ako ona. Náhle sa na tvári tej krásky zjavil úsmev. Bol milý a láskavý. Preto sa Elizabeth odhodlala a pani oslovila.

„Dobrý večer,“ pozdravila, no aj keď chcela, aby jej hlas znel rozhodne, bola z neho cítiť nesmelosť.

„Dobrý večer,“ odzdravila pani. Keď Elizabeth začula ten anjelsky hlas, skoro sa jej podlomili kolená. V živote nepočula tak ľúbezný hlas, ktorý znel, akoby hrali milióny zvončekov. Všetok strach, aj tie zbytky, ktoré ešte pred chvíľkou v Elizabeth boli, sa náhle vytratili. Po tom, čo pani prehovorila, už sa jej Elizabeth nebála ani trochu. Anjel jej predsa nemôže ublížiť.

„Čo pohľadávaš v takúto hodinu v lese, žena?“ spýtala sa jej pani. Elizabeth posmutnela. Hanbila sa za to, že sa stratila a teraz nevie nájsť cestu späť. Ale dúfala, že možno pani to vie. Možno jej pomôže.

„Stratila som sa,“ šepla pokorne, na čo sa pani rozosmiala. Elizabeth nechápala, čo jej je smiešne na cudzom nešťastí. Znova sa jej začal zmocňovať strach. Čo keď ju pani niekam odvedie? Čo keď je to nejaká neľútostná pani, ktorá týra svojich poddaných? Ale s takým anjelským hlasom?

„Vieš, že to tu je nebezpečné?“ pýtala sa ďalej pani. Elizabeth dúfala, že jej pani nezačne znova na oči hádzať tú historku, ktorú si tu už toľkokrát vypočula. Ona na rozprávky neverila. Skôr sa obávala divej zvery, ktorá by ju mohla napadnúť, ako vymyslenej príšery.

„Viem, sme predsa v hlbokom lese,“ odpovedala jej Elizabeth. „Je tu divá zver. Môže nás kedykoľvek napadnúť.“ Na jej slová sa pani znova zasmiala.

„Zver ti neublíži. Je tu aj niečo horšie. Desivejšie. Nepoznáš legendu o zakliatom zámku?“ Nechápavo sa na ňu pozrela pani.

„Hmm... Skôr dám na tú zver, ako na rozprávky,“ stála si Elizabeth rozhodne za svojím.

„Máš odvahu, žena,“ pochválila ju pani. Elizabeth to polichotilo. „A čo s tebou teraz?“ prehodila na to ledabolo. Obzrela sa okolo seba a premýšľala. Keď sa nadýchla, ucítila jej lahodnú chuť krvi. Počula aj srdcia zvierat, ktoré jej tu nechali ľudia z údolia, ale to, čo stálo pred ňou, bolo oveľa chutnejšie. Ako dlho už nemala ľudskú krv? Už to budú pomaly dve storočia. Žeby mala teraz príležitosť? Veď tá žena sama prišla za ňou. A vonia tak lahodne a sladko. Prišla ako obeta. Zatúlala sa. Hľadá ju vôbec niekto? Bude niekomu chýbať? No potom sa Isabelle pred očami zjavil obraz jej rodiny. Chýba jej ona? Čo keď i táto žena má nejakú rodinu?

„Kde bývaš, žena?“ spýtala sa jej po chvíli Isabella. Žena sa na ňu pozrela. Jej pohľad bol taký dôverčivý. Môže byť tá osoba taká hlúpa a veriť oblude a monštru, ktorým som ja?

„Bývam na farme pod lesom. Prišla som sem len nedávno. Ešte sa tu toľko nevyznám, preto som sa stratila,“ priznala sa Elizabeth. Myslela si, že na toto pani naráža. No Isabella chcela vedieť niečo úplne iné. Potom, čo sa jej žena zverila s tým, že býva na farme, Isabella si spomenula, že títo ľudia jej pravidelne zanechávajú obety. Nikdy nezabudnú pod lesom nechať pár kusov zvierat. Asi by im nemala brať jedného člena. Isabella nechápala, čo sa to s ňou dialo, ale vôbec netúžila tú ženu zabiť. Akoby jej prirástla k jej mŕtvemu srdcu. Ona nemohla nič cítiť. Veď je len kameň. Telo bez duše a citu. Ale táto pani v nej niečo prebúdzala. Nakoniec sa Isabella rozhodla, že jej predsa len neublíži. Nebolo by to fér, voči ľuďom z farmy.

„Poď, žena! Nájdeme cestu z lesa,“ povedala rozhodne Isabella a vykročila k miestu, kde v ďiaľke počula hlasy. Ľudia z farmy túto ženu hľadajú. Predsa len im na nej záleží. Chvíľku šli len mlčky. A Elizabeth pozorovala pani. Nemohla sa vynadívať, aká je krásna.

„Ste milá, pani. Ďakujem vám, že mi pomôžete,“ musela vyjadriť, čo práve cíti Elizabeth. Isabella sa na ňu prekvapene pozrela. Slová ako „milá“ a „ďakujem“, vyslovené na jej adresu, nepočula už storočia. Vlastne, naposledy, keď bola ešte človek. Odvtedy jej nikto nepoďakoval. Keď sa ešte živila ľudskou krvou, jej obete nemali šancu vydať ani hlások. No, a potom sa už s ľuďmi nestretla. Nemala slov. Táto žena ju pripravila o reč, taká z nej bola vykoľajená. To sa už ale dostali na okraj lesa.

„Pôjdeš tamtým smerom. Keď prejdeš krovím, si von z lesa,“ nasmerovala ju Isabella. Elizabeth sa však nepohla z miesta, akoby to urobil každý človek. Ona vďačne hľadela na Isabellu a neďakovala jej len slovami, ale kričal to i jej pohľad.

„Neviem, ako sa vám odvďačím, krásna pani,“ priznala sa Elizabeth. Musela si priznať, že tejto žene vďačí za svoj život. Veď, čo keby miesto nej natrafila na toho medveďa? Isabelle zasa zneli jej slová v ušiach. Krásna. Za tú chvíľu, čo strávila s touto ženou, ju nazvala toľkými slovami, ktoré už roky nepočula, že jej až sťahovalo to mŕtve srdce. Ešte premýšľala, či ju má pustiť. Čo keby si ju vzala k sebe na zámok a tam jej prikázala denne ju zahŕňať tými slovami. Toľko sa jej to zapáčilo. Ale nakoniec si to Isabella rozmyslela. Posmešne sa zaškerila. Čo už len môže mať táto žena?

„Nemusíš mi ďakovať,“ prehovorila k nej. No Elizabeth sa to nezdalo fér. Tejto žene vďačila naozaj za veľa.

„Nie, pani,“ krútila hlavou Elizabeth. „Keby ste sa v tom lese neobjavili, som určite mŕtva. Ja... Nemám toho veľa, ale rada by som sa vám nejako odvďačila.“ Isabella sa opäť zasmiala.

„No dobre,“ prehovorila napokon. „Stačí, ak mi tu na tomto mieste na ďalší spln necháš to, čo ti je doma najdrahšie.“ Isabella už videla, ako si tu nájde nejaký lacný šperk. Veď, čo iné, vzácne, by táto žena mohla doma mať. Nakoniec, je predsa len v nej trochu krutosti, pomyslela si. Nemožno sa za okamih zmeniť. Bolo to len chvíľkové poblúznenie. No Elizabeth jej dobrú náladu nezdieľala. Zostala stáť ako skamenená. Vedela len o jednom, čo je jej drahšie, ako čokoľvek na svete. To nie! kričalo na ňu jej vnútro. Medzitým ale Isabella pocítila silné pálenie v krku. Je čas sa nakŕmiť! Musí tú ženu čím skôr dostať z dosahu.

„Bež už!“ skríkla na ňu. „Bež! Na čo čakáš?“ pýtala sa jej prekvapene, keď sa žena stále nehýbala z miesta. To Elizabeth prebralo z jej myšlienok a rýchlo sa vydala smerom, ktorý jej žena pred chvíľkou ukázala. Keď už stačilo len vkročiť do krovia, otočila sa, no pani tam už nebola. Elizabeth začula v diaľke volať niekoho jej meno. Rýchlo sa teda vybrala za hlasmi. O pár minút vkročila na lúku.

„Matka,“ kričal Edward a už aj jej bežal v ústrety. V tom momente, ako k nej dobehol, ju zvieral v náručí a od radosti sa s ňou točil. „Mamička,“ šepkal medzi vzlykmi. Aj Elizabeth zvlhli oči. Bola rada, že má syna pri sebe.

„Čo ste to stvárali,“ pokarhal ju Edward, hneď po tom, čo ju položil na zem. „Viete, aký sme o vás mali strach?“  Elizabeth sklopila zahanbene oči. Vedela, že sa na ňu teraz budú hnevať. Museli ju hľadať miesto toho, čo mali odpočívať.

„Ja...“ koktala.

„Sľúbte mi, že sa to už nebude opakovať,“ skočil jej Edward do reči, keď uvidel jej rozpaky. Ona len prikývla. Na viac sa nezmohla. Všimla si, že medzitým, čo sa spolu zvítali, obstali ich ľudia z farmy.

„Ďakujem vám,“ šepla ich smerom.

„No, som rád, že všetko dobre dopadlo. Poďme domov!“ prehlásil John s úsmevom. Všetci potešene prikývli a rozišli sa k farme. Elizabeth ešte venovala jeden pohľad lesu. Akoby dúfala, že uvidí tú záhadnú pani, ktorá jej na jednej strane pomohla, no na druhej si vypýtala za svoju pomoc ten najcennejší poklad. Elizabeth si smutne povzdychla a stisla Edwardovi ruku. Potrebovala cítiť, že ho má na blízku.

Tak, a je to tu! Bella dala Elizabeth podmienku. No vlastne to ani podmienka nie je, ale Elizabeth je poctivá žena. Čo teraz? Myslíte si, že naozaj dá neznámej krásavici to najcennejšie, čo má? A keď áno, čo to asi bude? 

V nasledujúcej kapitole sa to hádam dozvieme. Čo zistíme určite, bude obsah listu, ktorý má stále Edward vo vrecku. 

Ďakujem za krásne a povzbudivé komentáre. Vďaka nim tu máte ďalšiu kapitolu. Dúfam, že ani dnes nebudete lenivé a povzbudíte ma. Vaša GCullen. :) 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 4. kapitola: