Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 3. kapitola

08.05.2012 (17:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 2612×

Mnohým z vás vŕta v hlave, ako vyzerá Bella a čo je vlastne zač. Tak vám to teda všetko ozrejmím. Ono sa to, samozrejme, ešte v ďalších kapitolách vysvetlí, ale aby ste o tom mali predstavu, tak vám to poviem už teraz. 

Ak si pozorne prezriete na mojom zhrnutí obrázok k tejto poviedke, tak by ste si tam mali v pozadí nad hradom všimnúť podivného tvora. Je to harpya. Skúste si spomenúť na film Van Helsing a na tie potvory, čo tam lietali. Tak takéto niečo je Bella. Je to jej prekliatie. Pôvodne to je upírka, ktorá je ale zakliata, a preto má túto podobu. Má ju po celý čas. Iba v noci, keď je spln, môže brať na seba svoju pôvodnú podobu (teda byť znova krásnou ženou) a vtedy sa môže aj nasýtiť. V tele harpye jej to nejako nejde. 

Naša Bella, hoci je upírka, holduje radšej zvieracej krvi. A to preto, že povesť o zakliatom zámku a strach ľudí jej vlastne dopomohli k tomu, aby si svoju stravu hľadať nemusela. Je to akási obeta ľudí žijúcich pod zámkom. Robia to zo strachu o svoj život. No a naša Bella je pohodlná a, samozrejme, keďže má na zasýtenie len jedinú noc v mesiaci, nechce sa jej behať ďaleko, a preto prijala tieto obete a preorientovala sa na zvieraciu krv. 

Dúfam, že som vám to ako-tak vysvetlila a teraz už máte lepšiu predstavu o tom, ako Bella vyzerá. A takisto dúfam, že vás to neodradí od ďalšieho čítania. :) Vaša GCullen

3. kapitola

Vtedy to miesto ožiarilo slabé svetlo mihotajúcej sa sviece a Edward pohliadol na zviera – obludu, ktorá stála za ním.

„Aaa...“ skríkol a posadil sa. Obzrel sa okolo seba a spozoroval, že je vo svojej posteli. S úľavou si povzdychol.

„Ja toho Emmetta zabijem,“ šepol do tmy.

Zvyšok noci sa Edward prevaľoval na posteli a snažil sa zaspať. No nedarilo sa mu to. Stále mal pred očami tú obludu, ktorá vyzerala príšerne. Bolo to vyziabnuté, akoby kostra potiahnutá kožou. Namiesto nechtov to malo dlhé pazúry a na chrbte hrozivo vyzerajúce krídla. No najstrašnejšia bola jej tvár. Ak sa to teda tvárou dá nazvať. Dominoval jej totižto odporný úškľabok, z ktorého boli vycerené ostré špicaté zubiská. Edwarda znova striaslo. No nie strachom, ale odporom. Nechápal, ako si jeho myseľ mohla vytvoriť takýto nechutný obraz a spojiť ho s tak prekrásnym hlasom. Určite to mala za následok tá Emmettova historka. Inak si to nevedel vysvetliť.

Ešte dlhú chvíľu sa prehadzoval, keď sa mu konečne začali zatvárať oči a on sa pomaly poberal do ríše spánku. Už-už to vyzeralo, že konečne zaspí, keď mu niekto zabúšil hlasno na dvere. Tie sa hneď na to otvorili a izbou sa niesol Emmettov hlas.

„Stávat, spáč! Ide sa makat!“

„Emmett!“ zabručal Edward a prevalil sa na chrbát, aby sa mohol na toho votrelca nazlostene pozrieť. „Čo tu hľadáš tak skoro? Nemôžeš snáď spávať?“ spýtal sa ho Edward podráždene. Dnes nebude mať dobrý deň. Už to videl. Bol celý dolámaný a nevyspaný.

„No, ja by som aj vedeu, ale dnes musíme začat skór. Musíme obrádit dobytek, lebo potom... Ale víš, čo? Nehám si to jak prekvapení.“ Emmett sa pobavene zasmial. Mali dnes totižto zájsť do mesta pre zásoby. A Edward sa určite poteší, že na chvíľu opustí farmu a pozrie sa aj inam.

„Ale čil už hybaj z tej postele, lebo ťa sám vyťáhnem!“ naliehal na Edwarda Emmett. Aj on sa tešil. Chcel v meste Edwardovi niekoho ukázať a už sa nevedel dočkať, čo mu na to Edward povie.

„No veď už idem,“ povedal skleslo Edward a začal sa škriabať von z tej pohodlnej postele. V tomto momente Emmetta veľmi nenávidel. Kvôli nemu a jeho príbehu nespal väčšinu noci a ešte k tomu ho z postele vytiahol tak skoro. Rýchlo sa poumýval a obliekol. Skôr ako opustili Edwardovu izbu, zahľadel sa na svoju posteľ a skleslo si povzdychol.

Dnes sa Emmett pri dobytku dlho nezdržoval. Práve naopak. Zdalo sa, že svoju prácu doslova fláka, len aby ju mal čím skôr hotovú.

„Čo ti dnes je?“ spýtal sa ho Edward, keď si všimol, aký je dnes Emmett roztržitý.

„Ale nič,“ odfrkol zamyslene Emmett. Hoci bol na statku, mysľou bol už dávno v meste, v malom obchodíku, kde pracovala miestna kráska – Rosalie. Bolo to najkrajšie dievča, aké kedy Emmett videl a bol do nej tajne zamilovaný. Všetko robil ako v tranze. Ani si neuvedomil, kedy zapriahol koníky do voza. Prebrali ho až Edwardove slová a on si uvedomil, že už sú na ceste.

„Mohli sme sa aspoň najesť,“ zabručal Edward, keď mu až príliš nahlas zaškvŕkalo v žalúdku. „Kam vlastne ideme?“ spýtal sa namrzene Emmetta. Vedel, že dnešný deň bude hrozný. Bol unavený z toho, že sa poriadne nevyspal a jeho zlú náladu podtrhne aj prázdny žalúdok.

„Ideme do mesta. Pre zásoby,“ preniesol nadšene Emmett. Túto jeho dobrú náladu si všimol aj Edward, a to hneď upútalo jeho pozornosť.

„Do mesta? A prečo si z toho taký nadšený?“ Edward sa sám veľmi tešil. Konečne po dlhej dobe uvidí aj niečo iné, ako len hory a lúky. Aj keď toto miesto miloval, chýbal mu šum veľkomesta a malé mestečko by to mohlo aspoň z časti nahradiť.

„Som nadšený?“ spýtal sa prekvapene Emmett. Sám sebe nadával, že sa nevie viac kontrolovať. Aj Edward si to všimol. Má mu to prezradiť? „No... Som rád za teba. Konečne vypadneš z toho chaosu, čo je na farme a kukneš sa aj inde.“ Emmett dúfal, že ho presvedčil, ale keď sa pozrel na Edwarda a tomu na tvári trónil pochybovačný výraz, zistil, že sa mýlil. Našťastie to už Edward nekomentoval, a tak zostal Emmett pokojný a naďalej sa rozplýval nad myšlienkami o Rosalie.

Bude mať aj dnes na sebe tí krásne šaty? A usmeje sa na mna? Jááj, také krásne stvorení a tak blízo pri mne... Čo mám robit? Ja ju tak stem! Lenže stela by aj ona mna?

Emmett bol celú cestu pohrúžený do myšlienok nad Rose. Nevšímal si Edwarda vedľa seba. Za to Edward až veľmi dobre pozoroval Emmetta. Na tvári sa mu striedali rôzne výrazy. Chvíľu bol zasnený a prihlúplo sa usmieval, a potom bol zase naštvaný. Nevedel, čo sa Emmettovi preháňa hlavou, ale mal také tušenie, že vie, čo to asi je. Lenže môže sa ho na to spýtať? A keď sa ho spýta, odpovie mu Emmett pravdu? Zverí sa mu? Edward to radšej teraz nechal tak a dúfal, že sa mu naskytne príležitosť presvedčiť sa o tom, či mal pravdu.

Cesta v tichosti prebehla celkom rýchlo. Edward si ani neuvedomil, že je farma tak blízko mestečka. Zdalo sa mu to oveľa ďalej. Emmett odstavil voz na mieste na to určenom. Stál tu chlapík, ktorý sa hneď ujal koní. Emmett mu strčil do ruky pár mincí, a potom kývol na Edwarda, aby ho nasledoval.

Prechádzali ulicou, kde to doslova žilo. Bolo tu mnoho ľudí. Niektorí len tak postávali a rozprávali sa. Iní zasa pobehovali z miesta na miesto. Buď niečo nakupovali, alebo niečo vybavovali. Edward si všimol poštu, ktorá sídlila hneď vedľa budovy miestnej banky.

„Emmett?“ oslovil priateľa, ktorý sa hnal pred ním. Emmett sa za ním otrávene otočil. „Potreboval by som zájsť na poštu. Chcem zistiť, či nám náhodou nepíše otec,“ vysvetlil mu.

„No, to je dobrý nápad a keď už tam budeš, vezmi šecku poštu pre farmu. Sem-tam nám niekto niečo pošle.“ Emmett bol nadšený, že tam nebude musieť ísť on. Nemal rád tú otravnú ženskú, čo tam robila. Večne sa ho vypytovala sprostosti. Takto sa mohol čo najskôr vidieť so svojou milou.

„Tu na konci tejto ulice je taký krámek. Obchodík s róznym zbožím. Tam ťa dočkám. Jasne?“ oznámil Edwardovi. Nečakal na jeho odpoveď a už aj sa pobral smerom, ktorý pred chvíľkou Edwardovi ukazoval.  Ten len prekvapene hľadel na Emmettov miznúci chrbát. Ešte nikdy ho v takomto stave nevidel. Čo to s ním je?

Edward sa teda vybral na poštu. Keď vstúpil dovnútra, prekvapil ho podivný zápach, ktorý tu bol. Ohrnul nosom. Najradšej by hneď vypadol, ale potreboval zistiť nejaké správy o otcovi. Pristúpil k pultu, za ktorým sedela postaršia pani.

„Dobrý deň,“ pozdravil tú ženu. Tá sa hneď za ním otočila a pozrela naňho spod hrubých skiel okuliarov. Pri jej pohybe sa k Edwardovi dostal ten zápach intenzívnejšie. Až vtedy si uvedomil, čo, alebo presnejšie, kto je príčinou tej odpornej arómy. Musel sa premáhať, aby toto zistenie nedal najavo.

„Želáte si, mladý muž?“ spýtala sa ho, a pritom si ho poriadne obzrela. Slečna MacCormicková musela uznať, že je veľmi pekný. Nevedela, kto to je. Ešte nikdy ho tu nevidela. „Ako vám pomôžem?“

„No, ja som sa prišiel spýtať... Bývam na farme Smoother Country a prišiel som pre poštu,“ odpovedal jej trochu priškrtene, pretože sa snažil zadržiavať dych, aby sa doňho dostalo čo najmenej z toho hnusného zápachu. Tá ženská sa neumývala minimálne mesiac, ak nie aj viac, prebleslo hlavou Edwardovi.

„Farma Smoother Country...“ mrmlala si tá žena popod nos, a pritom sa zodvihla zo stoličky. Edwardovi sa naskytol pohľad na jej oblečenie, ktoré nebolo príliš čisté. Toto sa mu snáď len zdá. Ako môže chodiť niekto tak zafúľaný do práce. Ani u nich na farme nie sú ľudia takí špinaví, a to už je čo povedať. Teraz už chápal ten zápach. Znechutene si odfrkol. Našťastie si to tá pani nevšimla, pretože sa obďaleč preberala vo vreciach. Nakoniec vytiahla také menšie a s úsmevom sa vydala k Edwardovi.

„Tak toto je ono,“ preniesla víťazoslávne a podávala mu to vrecko. Edward si ho od nej prevzal a začal sa v ňom prehrabávať. Po hodnej chvíli, keď nenarazil na list od otca, sa opäť otočil k tej pani. Slečna MacCormicková ho uprene celý čas pozorovala a nešlo jej do hlavy, prečo sa ten mladík v tej pošte toľko prehrabáva.

„Niečo nie je v poriadku?“ spýtala sa ho, keď sa im pohľady stretli.

„No, ja len... Chcem sa ešte spýtať. Nemáte tu list na meno Elizabeth Masenová, alebo Edward Masen?“ Edward bol trochu nesvoj. Na jednej strane chcel byť čo najďalej z tejto páchnucej miestnosti, ale na druhej ho zaujímalo, či sa im otec neozval. Preto sa premohol a spýtal sa jej na to.

„Vravíte Masenovci?“ zamyslela sa slečna MacCormicková. To meno jej niečo hovorilo, ale nevedela si spomenúť. Znova sa zodvihla zo stoličky a prešla k polici, kde odkladala poštu s menami, ktoré nepoznala. Začala sa prehrabávať tou kôpkou a prezerala list po liste.

„Aaa... Tu to je! Vedela som, že mi to meno niečo hovorí. Je to na meno Elizabeth Masenová.“ Slečna MacCormicková mu list podala s úsmevom. Trochu sa tešila, že sa zbavila aspoň jedného z listov, ktorých adresátov nepozná.

„To je matka,“ šepol Edward, keď si list preberal. No potom sa zahľadel na písmo a posmutnel. Toto nebol otcov rukopis. Otočil obálku a pozrel na meno odosielateľa. Thomas Safetti, Chicago. Edward na to meno nechápavo hľadel. Čo im môže písať ich sused? Prekvapene obálku otáčal, akoby mu mohla prezradiť svoj obsah. Potom ju skryl do vrecka a otočil sa k tej pani.

„Ďakujem vám a dovidenia,“ rozlúčil sa Edward a bez toho, aby čakal na odpoveď, vybehol z budovy. Na ulici sa otáčal okolo seba a snažil sa spomenúť, ktorý smer mu to ukázal Emmett. Keď sa konečne zorientoval, vybral sa na koniec ulice. Po chvíli prišiel až k obchodíku, ktorý mu Emmett označil. Vošiel dnu a uvidel Emmetta stáť pri pulte. Opieral sa oň a veselo sa bavil s predavačkou. Edward si ju obzrel. Bolo to veľmi pekné dievča. Mala dlhé blond vlasy a krásne sa na Emmetta usmievala. Tak toto je ten dôvod, prečo sme sa sem tak ponáhľali, pomyslel si Edward. Nechcel Emmetta rušiť, ale nemal ani tušenie, čo by mal robiť. Tak tam len nesmelo postával a obzeral sa okolo. No niekto si ho všimol.

„Pomôžem vám?“ ozvalo sa smerom od pultu. Edward sa obzrel tým smerom a jeho pohľad sa stretol s Emmettovým. Ten bol očividne nahnevaný, že ho Edward vyrušil práve v tejto chvíli. Už v sebe zbieral odvahu, ako Rosalie niekam pozve, aby sa jej mohol zveriť so svojimi citmi a teraz mu to ten holobriadok prekazí?  

„Ja... Nie, ďakujem,“ vykoktal zo seba Edward a pristúpil k nim. „Už som to vybavil.“ Otočil sa na Emmetta.  Emmett si len smutne povzdychol a začal brať z pultu vrecia, v ktorých bol ich nákup.

„Pomóž mi z tým,“ povedal Edwardovi. Ten sa nahol k pultu a pobral všetko, čo stačil. No na pulte aj tak zostali ešte tri vrecká. Edward sa všemožne snažil vziať aj tie, ale hrozilo, že mu zvyšok nákupu spadne. Pozrel smerom k Emmettovi. Ten sa len zasmial.

„Nehaj to. Ja sa pre to ešte vrátim.“ Edward sa teda pousmial na predavačku a s tichým „dovidenia“ sa pobral za Emmettom. Ten sa hnal ku koňom, akoby ho niekto naháňal. Edward sa spoza veľkých vriec snažil dívať aj pod nohy, aby nezakopol a nákup neskončil na zemi.

„Emmett,“ zavolal za ním, na čo sa Emm otočil a nahnevane naňho pozrel. Stále ho ešte neprešla tá zlosť, ktorú naňho mal. „Musíš tak bežať? Nestíham za tebou,“ preniesol Ed. A tak Emmett na chvíľu postál a počkal ho.  Edward videl, že Emmetta niečo trápi.

„Ona je dôvod tvojej zlej nálady?“ spýtal sa Emmetta. Ten sa naňho prekvapene zahľadel. Nechápal, čo tým Edward myslí. Nikdy by sa nedokázal na Rosalie hnevať a nikdy na to ani nemal dôvod.

„Čo ti to napadlo?“ vyštekol po Edwardovi. „To ty! Keby si tam nedošól...“ Ale viac už Emmett nepovedal. Skoro sa prezradil. Najradšej by si za to nafackoval. Pobral sa preto rýchlo ďalej. Edward s ním ledva stačil udržať krok.

„Prepáč, Emmett. Ja len... Ona sa ti páči, že?“ nehodlal sa vzdať Edward. Chcel zistiť, čo Emmett cíti k tomu dievčaťu. No v Emmettovi akoby to explodovalo. Naštvane sa pozrel na Edwarda.

„Čo ta do toho, ty holobrádek? Čo ty o tom víš?“ Emmett sa snažil krotiť, ale nešlo mu to. Bol neuveriteľne na Edwarda naštvaný. Takto ho pripraviť o príležitosť!

„Nič. Neviem o tom nič. Máš pravdu. Len sa mi zdalo... Tak páči sa ti, alebo nie?“ spýtal sa ho rozhodne. Mal pocit, že Emmett potrebuje nakopnúť. V tom obchodíku sa mu zdalo, akoby sa k niečomu odhodlával.

Emmett premýšľal, čo sa mu zveriť. Nepoznal ho dlho, no prirástol mu k srdcu. Mal v Edwardovi priateľa a brata, ktorého nikdy nemal. Už sa dlho umáral tým, že si nevedel rady ako na Rosalie. Možno by mu Edward mohol pomôcť. Možno má so ženami nejaké skúsenosti. Veď, žil predsa vo veľkom meste, tam sa to ženami hemží. A Edward je fešák. Aj dievčence z farmy sú z neho hotové. Nakoniec sa odhodlal, že mu povie pravdu.

„Áno. Lúbi sa mi,“ hlesol nesmelo. Edward sa pousmial nad tým, aký sa mu teraz Emmett zdá maličký. Taký chlap a nevie sa vyjadriť. Rozhodol sa, že mu pomôže, ako len bude môcť.

„A v čom je problém? Prečo ju niekam nepozveš?“  Emmett naňho pobúrene pozrel.

„Práve som sa na to chystau, ked si tam vtrhol.“

„Oh... To som netušil,“ ospravedlňoval sa Edward. Emmett nad tým len mykol ramenom.

„Už to je jedno. Aj tak nevím, jako ju pozvat. Ja na to nemám gule, Edward,“ priznal sa s bolesťou v hlase. Musel si priznať, že Ed nie je príčinou jeho zlosti. Hneval sa sám na seba, že nenašiel odvahu. Medzitým už prišli k ich vozu. Naložili naň nákup a opreli sa o bok. Emmett zamyslene kopal nohou do kamienkov na zemi a pozoroval ich. Edward ho sledoval a snažil sa na niečo prísť. Potrebovali vymyslieť niečo, čím to dievča upútajú a Emm by sa jej na schôdzke potom zveril s tým, čo k nej cíti. Obzrel sa okolo seba. Keď mu pohľad padol na plagát, nadšene zavýskal.

„Už to mám, Emmett!“ Ten k nemu zdvihol unudený pohľad. Nechápal, z čoho je Edward taký nadšený. Znova sa pozrel na svoje nohy. Edward k nemu pristúpil, chytil ho za ramená a nasmeroval ho smerom, na ktorý ešte ukázal rukou.

„Tam!“ Emmett neveriacky hľadel na ohradu, ktorá sa tiahla vedľa malej pekárne.

„Mám jej kúpit koláče?“ spýtal sa a podozrievavo pozrel na Edwarda. Mal strach, že mu zašibalo. Koláčmi si predsa ženskú nezíska. To vedel aj on a nepotreboval k tomu školy, ako má Ed.

„Nie tam, ale tam,“ upresnil Ed. „Ten plagát. Čítaj!“ Emmett znova pozrel tým smerom a až teraz, keď ho na to Edward upozornil, si na stĺpe vedľa pekárne všimol plagát. Cirkus je v meste, oznamoval. 

„A?“ spýtal sa pochybovačne, lebo mu to stále nedochádzalo. Edward nad ním len pokrútil hlavou a pousmial sa.

„Pozvi ju do cirkusu. Spravte si pekný večer. Dajte si večeru, alebo pohárik, a potom, keď ju pôjdeš odprevadiť domov... No, potom jej povedz, čo k nej naozaj cítiš. Nemáš čo stratiť. Prinajhoršom ťa odmietne, ty prídeš o pár mincí, ale aspoň budeš vedieť, ako na tom si,“ vysvetľoval mu Edward. Emmett sa víťazne pousmial.

„To neni zlý nápad, braček. Asi ti fakt tí školy niečo pomohli.“ Emmett sa potmehúdsky pousmial. Už sa videl, ako sa s Rose nesie po mestečku ruka v ruke. Ale náhle mu úsmev pohasol.

„No, ale jak jej to mám povedat?“  Edward nad ním znova pokrútil hlavou. Ako môže byť niekto až takáto palica?

„Normálne. Veď ako inak. Keď budete stáť pre jej dverami, tak sa k...“

„Ale né to. To vím jak spravit. Ja stem vedet jak ju zavolat do teho cirkusu? To mi jaksys nejde. Vymáčknut sa,“ priznal sa Emm.

„Aha...“ preniesol Edward, keď pochopil, čo tým Emmett myslí. „Podľa mňa by si jej to mal povedať normálne. Počuj, prídeš teraz do toho obchodu,“ začal Edward. Postavil sa oproti Emmettovi a pomáhal si rukami, ktoré mu lietali zo strany na stranu. „Musíš ísť aj tak pre posledné vrecká, čo sme neuniesli. No a povieš jej, že si si všimol na ulici plagát, že tu je ten cirkus. Potom sa jej spýtaš, či už bola v cirkuse. Keď ti povie, že bola, tak sa jej priznáš, že ty si tam ešte nebol a chcel by si sa tam pozrieť, len nemáš s kým a ona ti príde ako dobrá sprievodkyňa, keď už tam bola. Chápeš?“ Emmett mu na to prikývol. Dával si do hlavy všetky tie veci, ktoré mu Edward radil.

„A ked poví, že tam ešte nebola?“ Zaujímalo ho, ako by mal zareagovať v takomto prípade.

„No, keď ti povie, že cirkus ešte nevidela, tak jej povieš, že by bolo tvojou cťou, aby si ju tam mohol zobrať po prvýkrát. To je predsa jednoduché,“ pousmial sa naňho Edward. No jasné, jednoduché. Možno tak pre mladíka z mesta, ktorý zve dievčatá na rande každý deň.

„Zaberie to? Máš to vyskúšané?“ Edward sa snažil tváriť presvedčivo a úplne vážne pokýval hlavou na súhlas. Keby len Emmett tušil, že s dievčatami nemá Edward ani najmenšiu skúsenosť, asi by mu neveril. Emmett si ťažko povzdychol.

„Dobre. Idem na to. Ty ma tu dočkaj! Neže zdrhneš!“

„Rozkaz, pane.“ Edward pre ním zasalutoval a teatrálne zdvihol pravú ruku k svojmu čelu, za čo si od Emmetta vyslúžil malú facku. Keď sa Edward díval za Emmettom, potešene sa usmial. Bol rád za priateľa. Ak to dievča bude súhlasiť a nakoniec dostane Emmett šancu sa vyjadriť, možno budú aj šťastní a vyjde im to.

Spokojne sa oprel o voz a pozrel k nebu. Slnko už bolo dávno vysoko. Vyzerá to tak, že domov dorazia tesne pred zotmením. Už sa nevedel dočkať postele. Po minulej noci bol veľmi vyčerpaný a ani tento výlet mu príliš neprospel. Takto sa deň len vlečie a vlečie. Na farme by to šlo rýchlejšie. Z myšlienok ho prebral Emmett, ktorý si to mieril vysmiaty rovno k nemu.

„Súhlasila,“ kričal už z diaľky. Edward sa potešene pousmial.

„Súhlasila,“ zopakoval nadšene Emmett, keď dorazil k vozu. Hodil zvyšný nákup naň a vybral sa posadiť na sedadlo. Edward ho s úsmevom nasledoval.

„Vidíš a ty si mal strach. Nemal si sa čoho báť,“ presviedčal ho Edward.

„Já vím, ale videu si ju. Ja som mysleu, že ja a ona... No, že by ma nestela,“ priznal sa Emmett. Edward mu na to len pokýval hlavou. Zrazu ho premohla únava a on si zívol.

„Poďme už, lebo ti zaspím po ceste,“ pobádal ho. Emmett preto šibol do koní a hnal sa z mesta smerom domov. Po ceste Edward občas šibol očkom k nemu. Tak ako bol cestou do mesta zahĺbený a zachmúrený, tak teraz priam sršal šťastím. Edwarda to tešilo. Cesta im ubiehala pomaly. Už sa začalo stmievať, keď zazreli farmu. Edward si potešene povzdychol. Už sa nevedel dočkať svojej postele.

Keď prešli bránou, upútal ich nečakaný zhon. O takomto čase už býva na farme pokoj. Ľudia pobehovali krížom- krážom. Edward s Emmettom sa na seba nechápavo pozreli. Zoskočili z voza a vtedy si všimli, že k nim kráča Esme. V očiach mala slzy.

„Ach, Edward, je mi to tak ľúto,“ zašepkala a silno ho objala. Edward jej nerozumel. Odtiahol sa od nej, chytil ju za ramená a rozhodne prehovoril.

„Čo sa stalo, teta Esme?“ Tej sa do očí znova nahrnuli slzy.

„Tvoja matka. Stratila sa. Je niekde v lese a my ju nemôžeme nájsť. A práve v dnešnú noc, keď je spln...“ Nahlas si vzlykla a znova Edwarda objala.

Ďakujem za komentáre, ktoré ste mi zanechali. A preto, že ste také šikovné, máte tu ďalšiu kapitola tak rýchlo. :)

Dúfam, že vás ani táto kapitola nesklamala a že som vám dostatočne vysvetlila, čo je Bella asi zač. :)

Môžete sa tešiť, už čoskoro sa nám tam Bella ukáže a ak budete veľmi, veľmi dobré, tak to bude už v nasledujúcej kapitole. Stačí dostatok komentárov a nová kapitola je tu hneď. :)

Vaša GCullen :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 3. kapitola: