Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 20. kapitola

18.09.2012 (21:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2088×

20. kapitola

Edward jasne cítil tú drsnú pokožku jej rúk a hneď na to mravčenie, ktoré z nich vychádzalo. Následne na to sa jej ruky začali meniť. V mieste ich dotyku sa tá drsná koža začala meniť a nahrádzala ju zamatovo hebká. Akoby mal Edward pod rukami tú najjemnejšiu a najdrahšiu látku, akú boli ľudia schopní utkať. Potom sa sila stratila, ustalo mravčenie a Edward vo svojich rukách zvieral ľudské dlane. Díval sa na ne a nedokázal pochopiť to, čo sa tu práve udialo. Z toho udivenia ho prebralo až zalapanie po dychu.

Pozrel Belle do prekvapených očí. Uprene pozorovala ich spojené dlane a nevychádzala z úžasu. Vyplietla si svoje ruky z Edwardových a presunula ich tesne pred svoju tvár. Otáčala ich na všetky strany a nevedela sa na ne vynadívať.

„Ach...“ vzdychla Isabella a na tvári sa jej usadil úsmev. „Ako si to?“ spýtala sa a pozrela na Edwarda. Ten nechápavo pokrčil ramenami. Sám si nevedel vysvetliť, čo sa to stalo. Isabella znova vrhla pohľad na svoje ruky a potom pozrela na tie Edwardove. Nesmelo sa k nim natiahla. Zaváhala, ale potom vložila svoje dlane do Edwardových.

„Sú chladné, ale pri tom také jemné,“ šepol Edward, keď opäť zvieral ten najjemnejší zamat. Isabella sa zasmiala, čím Edwarda upútala a i na jeho tvári sa usídlil úsmev. Dlho si hľadeli do očí a obaja sa usmievali.

„Chcem o tebe vedieť všetko. Porozprávaš mi svoj príbeh?“ Prerušil to ticho po nejakej dobe Edward. Isabella sa pousmiala.

„Už som ti svoj príbeh predsa vyrozprávala.“ Edward spýtavo podvihol obočie.

„Ten príbeh o dievčati... To bol skutočne tvoj príbeh?“ Isabella súhlasne pohodila hlavou. „Takže... Aký tvor je otrokom krvi?“ spýtal sa Edward. Chcel mať jasno v tom, čím vlastne Bella bola a je.

„Aké sú tvoje teórie? Aký tvor sa podľa teba živí krvou?“ odpovedala Isabella otázkou, hľadajúc čas. Edward sa prudko nadýchol.

„Niečo také predsa v skutočnosti neexistuje,“ tvrdil svoje Edward a nesúhlasne pokrútil hlavou. Isabella už tušila, čo mu chodí po rozume.

„A takáto ohava podľa teba chodí bežne po svete?"“Edward si znovu zdesene prezrel jej telo. „Vitaj v mystickom svete nadprirodzena,“ dodala Isabella s iróniou v hlase.

„Takže ty si... upír?“ spýtal sa napokon a pri tom použil konečne to správne pomenovanie.

„Áno, bola som upírka. Teda som... Vlastne... No, práve teraz na to nevyzerám, ale áno, som,“ vykoktala zo seba konečne Isabella.

„A ako si sa stala tým, čím si teraz?“ Isabella si ťažko povzdychla.

„Počúval si ma vôbec v ten večer?“ Edward jej prikývol.

„Počúval, len som to celkom nepochopil,“ priznal sa a Isabella postrehla na jeho tvári jemný rumenec.

„Spomínaš si na to, ako som ti rozprávala, že som so svojou rodinou žila na hrade tých vládnucich upírov a jeden z vládcov o mňa javil záujem?“ Edward je opäť prikývol.

„Nejaká žiarlivá ženská na teba uvrhla kliatbu.“

„Tak, čomu potom nechápeš?“ spýtala sa Isabella, keď zistila, že si Edward pamätá vlastne všetko.

„Chcem poznať znenie tej kliatby!“ vyhŕkol bez rozmyslu. Isabella sa naňho pozrela a opäť sa mu zahľadela do jeho smaragdových očí. Bola v nich odhodlanosť. Isabella netušila, čo značí. Je to odhodlanosť dozvedieť sa pravdu, alebo odhodlanosť iná? Zhlboka si povzdychla.

„Prečo to chceš vedieť?“

„Možno je v nej kľúč na tvoju záchranu.“ Edward pevne zovrel jej dlane. „Pozri na tvoje ruky! Zmenili sa a myslím, že za to môže môj dotyk. Čo keď je v slovách tej kliatby niečo, čo ti pomôže?“ Isabella o tom nepochybovala. Slová kliatby jasne vraveli o tom, čo ju z jej spárov dostane, ale nechcela to Edwardovi prezradiť.

„Nie je v nej nič o mojej záchrane,“ odmietala prezradiť pravdu. Nevedela totiž, čo by sa stalo po tom. Fungovalo by to vôbec? A čo po tom, ak by to fungovalo? Čo by stalo po tom? Miloval by ju Edward aj ako monštrum živiacu sa krvou? Je vlastne Edward ten pravý? Ten jediný, kto kliatbu prelomí? A ak nie, bude ešte nejaká možnosť?

„Tie slová!“ nástojil Edward. Isabella však pokrútila hlavou.

„Prečo?“ spýtal sa ublížene. Isabella si zrazu uvedomila, že jej aj tak už čas na záchranu nezostáva. Jej telo sa úplne zmenilo. Mohli za to tie bolesti, ktoré prežívala počas dní. Zomierala, to vedela naisto.

„Bella, povedz mi slová tej kliatby!“ povedal Edward a uprene sa Isabelle zahľadel do očí. Chcel jej ukázať všetku tú lásku, ktorú k nej chová, aby ju presvedčil. Isabella sa pod jeho upreným pohľadom skrčila. Bola neohrozený predátor, ktorý podľahol ľudskému pohľadu.

„No dobre,“ rezignovane si povzdychla. „Ale naozaj tam nič nie je.“

„Aj tak to chcem počuť,“ nedal sa odbiť Edward. Isabella znova do seba nasala nepotrebný vzduch a napokon kliatbu potichu vyslovila.

„Obluda prevezme nad tebou moc, až kým nepríde splnu noc. Len v túto noc získaš svoju podobu, aby si ukojila po krvi svoju potrebu. Ku spánku budeš ulíhať, celý deň v rakve pobývať.“ Posledné dva verše však Isabella zamlčala. Vedela, že ak by ich prezradila, uvrhne Edwarda do nebezpečenstva, pretože nemala ani potuchy, čo by sa udialo, ak by sa splnili posledné dva verše.

„Takže tá historka, ktorú si rozprávajú ľudia pod zámkom, je pravdivá. Počas splnu sa ti vráti podoba. Opäť je z teba upírka a ty... vysávaš zver.“ Isabella nemala pocit, že by sa jej to Edward pýtal, skôr to vyzeralo, akoby len premýšľal nad slovami tej kliatby a dával si ich do kontextu s tým, čo už vedel. Ale i tak mu prikývla na súhlas.

„Lenže teraz je deň a ty neležíš vo svojej rakve,“ ohradil sa.

„No... Nie, neležím, a preto...“

„Preto máš bolesti,“ prerušil ju Edward. Nečakal na Isabellino vyjadrenie. Sklopil hlavu a zamyslel sa. Po chvíli svoj pohľad zdvihol a pozrel na Isabellu.

„Ak by si sa vrátila späť do rakvy?“ navrhol riešenie. Isabella nesúhlasne pokrútila hlavou.

„To kliatbu nezruší. Spávam v nej už skoro storočie,“ šepla. Edward si vošiel rukou do vlasov. To, že to kliatbu asi nezruší, to vedel, ale aspoň by už netrpela bolesťami. Možno by to aspoň v tomto smere pomohlo.

„To asi nie, ale mohlo by sa ti uľaviť od bolesti,“ pretlmočil Belle svoje myšlienky.

„Možno áno, ale nestojím o to,“ odpovedala mu Isabella a otočila sa tvárou od neho. Nechcela vidieť jeho bolestivý výraz, keď zistí, že ona už nehodlá bojovať. Veď už sa zmierila so svojim skonom, prečo jej v tom bráni?

„Získali by sme čas,“ nevzdával sa Edward. Isabella sa napla. Začal v nej vrieť hnev.

„Nechápeš to, Edward! Nestojím o to. Už sa nechcem trápiť. Sama som sa rozhodla. Chcem zomrieť. Ako upír som to nemohla, ale teraz mám konečne možnosť s tým skoncovať," kričala Isabella na Edwarda.

„Neverím ti!“ zakričal jej naspäť. „Počuješ? Ja ti skrátka neverím! Prečo by si chcela zomrieť? Prečo teraz, keď som ťa konečne našiel?“Jeho hlas sa pri poslednej vete zlomil. Trápilo ho, ako sa k tomu Isabella stavia a že stratila silu bojovať.

„Nestojím o to,“ vzlykla Isabella a presviedčala samu seba, že tak je to správne. „A...Nestojím ani o teba,“ dodala a pozrela naňho. Na tvári mala tvrdú masku a dúfala, že to konečne Edward pochopí.

„Bella?“ šepol Edward a jeho tvár prezrádzala bolesť, ktorú mu jej slová spôsobili. Ale ten nápad prišiel náhle. Musí ho od seba odohnať. On ju začne nenávidieť a potom ho jej skon nezasiahne.

Edward hľadel Isabelle do očí. Jej slová ho boleli, ale navrával si, že ich vyriekla v hneve a v skutočnosti ich nemohla myslieť vážne. No Isabelline oči ostali tvrdé. Edward roztrasene natiahol ruku a priblížil sa k Bellinej tvári. Jemne, ako keby hladil mydlovú bublinu, sa dotkol Bellinho líca a pohladil ho. Čakal, že sa opäť stane zázrak a Bellina tvár sa zmení. No nič sa neudialo. Vlastne udialo. Bella sebou trhla a odtiahla sa. No jej výraz sa zmenil. Už nebol tvrdý, bol prekvapený, ale trvalo to len okamih. Po chvíli opäť stvrdol a hneď na to sa Isabella otočila a na Edwarda viac nepohliadla. Edward si smutne povzdychol, vstal a začal odchádzať z miestnosti.

Čakal, že ho zastaví, že vezme späť svoje slová, že ho od seba nebude odháňať, ale keď sa vo dverách otočil k nej, ležala bez pohnutia. Edward tam stál neschopný odísť a nechať ju tu samu. Len stál vo dverách a pozoroval ju. Na to izbu ožiarili lúče práve vychádzajúceho slnka a izbou sa ozval bolestný ston. Telo Isabelly sa skrútilo v kŕči a jej tvár nabrala opäť ten bolestný výraz, ktorý tam videl večer. Ústa mala silou stiahnuté k sebe. Edward tušil, že to je pre to, aby nekričala od bolesti, ktorá ňou teraz určite zmietala. Opäť priskočil k posteli, sadol si na ňu a zovrel Belline ruky v tých svojich. Chcel jej aspoň takto dať najavo, že je stále pri nej.

Celý deň Edward presedel pri Isabelle. Pozoroval jej telo zmietajúce sa v kŕčoch a počúval tiché stony, ktoré jej občas vyšli z pevne stiahnutých pier. Vedel, že musí veľmi trpieť, ale netušil, ako jej pomôcť. Tú moc nemal, aby ju tých bolestí zbavil.

Chvíľami sa vzdialil od postele a bezcieľne sa prechádzal po izbe. Premýšľal nad tým, čo by mohol urobiť, ale na nič neprišiel. Nech sa snažil akokoľvek, vedel, že jej nedokáže pomôcť. A to bezcieľne prechádzanie sa nepomáhalo ani jemu. Myšlienky na záchranu Belly mu stále chodili po rozume. Slová kliatby si opakoval nespočetne krát, ale nenachádzal nič, čo by mu dávalo zmysel. Mal pocit, že tam niečo chýba. Pár dôležitých slov, ktoré by to všetko objasnili.

Je možné, že mu Bella neprezradila celú kliatbu? Že niečo z nej zamlčala? Čím viac nad tým premýšľal, tým viac bol presvedčený, že to tak je. Ona to vzdávala. Nechcela viac bojovať, ani za seba a ani za lásku, ktorú k sebe cítili. Lenže je jej láska úprimná? Boli úprimné jej slová, ktoré vyslovila? Cíti ona to isté chvenie, keď sú blízko seba?

Edwarda z týchto myšlienok vyrušil ďalší Bellin ston. Opäť priskočil k posteli a prisadol si k nej. Kŕče, ktoré jej telom trhali, museli byť veľmi bolestivé, keď na ne takto reagovala. Edward túžil vziať aspoň časť tých bolestí na seba, len aby Belle aspoň nejako uľavil. No netušil ako a vedel, že to nie je možné. A tak každý jej ston spôsoboval rovnakú bolesť i jemu. Trpel s ňou a túžil popohnať slnko, aby sa skôr priblížilo k západu a tým sa Belle aspoň z časti uľavilo od bolesti. Ale deň sa vliekol neuveriteľne dlho. Každá minúta pripadala Edwardovi dlhá ako hodina.

Toto čakanie bolo ubíjajúce. Nepomáhali ani lichotivé a ubezpečujúce slová, že to prejde, že bude lepšie, len musí vydržať a bojovať. Isabella vnímala každé Edwardovo slovo, akoby z diaľky. Vedela, že neodišiel. Zostal a drží ju za ruku. Prosí ju, aby bojovala. Ale Isabella nemala síl. Chcela, ale zároveň vedela, že už nie je cesty späť. Ľutovala tú chvíľu, kedy podľahla svojmu rozhodnutiu skoncovať sama zo sebou a bolesťou sa prepracovať k úľave.

Jej telo zachvátil nový a bolestnejší kŕč. Už to nevedela v sebe udržať a skríkla pod návalom novej vlny bolesti. Počula, ako ju Edward utišuje. Cítila jeho stisk ruky a pohladenie na tvári.

Aké príjemné to je, pomyslela si Isabella. Túžila po jeho dotykoch, po jeho objatiach, ale pochabosť, akej sa dopustila, jej to všetko berie. Končí sa jej život, pobyt na zemi a ona cítila, ako jej aj tá chabá sila uniká z tela. Len Edwardov dotyk jej ako-tak pomáhal. Neutišoval síce bolesť, ale Isabella mala aspoň nejakú nádej, že ešte prežije tento deň.

No k večeru sa bolesť ešte viac znásobila. Trhala jej telo, spaľovala zvnútra. Drvila ju a bránila sa i nadýchnuť. Každý pohyb spôsoboval ďalšiu ukrutnejšiu bolesť. Už nedokázala bojovať. Nastal jej čas. Poslednýkrát po ďalšej vlne kŕčov Isabella s námahou otvorila oči. Edward ležal na posteli tesne vedľa nej. Ich tváre tesne vedľa seba. Jeho ruky boli omotané okolo jej znetvoreného tela a pevne ju držal vo svojom objatí a hladil ju. Cítila na tvári jeho teplý dych. Cítila ten jemný stisk, na ktorý on musel vynaložiť všetku svoju silu. Podvihla pomaly pohľad vyššie a stretla sa s Edwardovými uslzenými očami, v ktorých bola bolesť a utrpenie, ktoré prežíval spolu s ňou.

Isabella s námahou vyslobodila jednu svoju ruky a natiahla sa po Edwardovej tvári. Položila ju na jeho rozpálené líce a vnímala jemnosť jeho pokožky. Bol taký krásny. A smutný. Toto Isabella nechcela. Nechcela, aby trpel. Chcela, aby zabudol. Ale čím dlhšie pozorovala jeho oči, tým viac bola presvedčená, že on nezabudne. Isabella dúfala, že zostane žiť v jeho srdci. Možno nie naveky, možno nie storočie, ale opäť bude živá v Edwardových myšlienkach, vždy keď si na ňu spomenie.

Isabella sa pokúsila na tvári vytvoriť úsmev a dať mu tým najavo, čo naozaj cíti. Jej oči prezradzovali všetku tú lásku, ktorú k nemu cítila. Potrebovala, aby sa usmial, aby si so sebou vzala ten jeho prekrásny úsmev. Aby si zapamätala každučký jeho výraz, každú vrásku, ktorú mu spôsobila zasa len ona. Sledovala jeho riasy, ako sa mierne zavlnili, keď privrel oči. Rozvírili nepatrne vzduch okolo neho. Sledovala jeho trpký úsmev. Túžila vyhladiť tú malú vrásku, ktorá sa mu usadila medzi očami. Sledovala slzu, ktorá sa mu vyšmykla spod zatvorených viečok a teraz si brázdila cestičku po jeho dokonalej tvári a potom dopadla na vankúš. Malá slza, ktorá predstavovala jej život. Aj ona si brázdila cestu týmto svetom, až našla svoje miesto. Vždy chcela niekam patriť a teraz vedela kam. Do Edwardovho náručia. Len tu je šťastná a spokojná, hoci je na pokraji smrti.

Ďalšia vlna kŕčov a bolesti zanikla v Edwardovom silnejšom stisku. Nedovolil, aby sa zmietala, držal ju pevne. Isabella netušila, kde v sebe nabral toľko sily, aby ju takto pevne držal, ale bola za to vďačná. No bolesť si brala všetko. Zabrala si nie len Isabellino telo, ale zaútočila i na jej myseľ. Zatienila jej zrak, predostrela pred Isabellu clonu a tým jej zamedzila vidieť všetko okolo seba. Všetko sa strácalo. Edward  bol zahalený clonou, cez ktorú už Isabellin zrak a myseľ nemali silu preniknúť. Unikal a strácal sa jej.

Posledný krát sa snažila zaostriť a zachytiť čo i len na sekundu pohľad jeho očí. No Edward sa rozplynul. Nezostalo po ňom nič. Aj jeho dotyk prestávala cítiť. Stisk povoľoval a prichádzalo vyslobodenie. Isabella sa pousmiala. Čas už nastal.

Edward pevne zvieral Bellino telo. Pomaly sa už zmrákalo, ale kŕče nepovoľovali. Skôr naopak, akoby prichádzali ešte silnejšie. Šepkal Belle povzbudzujúce slová, ale ona ho nevnímala. Akoby nepočula ani jedno jeho slovo, ani jednu jeho prosbu, aby to nevzdávala. Keď sa Isabellina ruky dotkla jeho tváre, pocítil pokoj, ktorý z nej začal vyžarovať. Bolestne si uvedomil, že Bella sa s ním lúči. Jej pohľad bol plný lásky. Už v ňom nebola bolesť a utrpenie, bola v ňom úľava.

Edward sledoval, ako si ho Bella prezerá, akoby si každý jeho detail vrývala do pamäti, aby si ho mohla vziať so sebou. Edward vedel, čo prichádza a začínal sa s tým zmierovať. Nemalo zmysel bojovať za Bellu, keď ona vzdala všetku snahu, a preto sa rozhodol, že jej to uľahčí, ako len bude môcť. Smutný úsmev, ktorý sa mu usadil na tvári, vyjadroval pochopenie. Neposedná slza však prezradila, s čím naozaj bojuje. Uvedomil si, že toto sú ich posledné minúty. Bella odchádza a berie si zo sebou kus jeho tela. Berie si jeho srdce, ktoré ako jediné jej môže darovať.

Chvíľku na to sa Bellin pohľad rozostril. Už mu nehľadela priamo do očí. Najprv len splašene kmitala pohľadom, akoby ho hľadala, ale jej oči pozerali cez neho. Edward ju pevnejšie stisol, aby jej dal najavo, že je stále tu. Posledný krát sa spokojne usmiala a jej telo mu ochablo v náručí. To už Edward prestal predstierať. Ponoril sa do svojho zúfalstva a prúd sĺz sa rozbehol naplno. So slzami odchádzal i on. So slzami dával Belle dobrovoľne svoje srdce a nechcel zaň nič. Jeho láska ho opustila a vzala si ho so sebou. Prestala existovať Bella, prestal existovať i Edward, ktorý si uvedomil, že už nebude žiadne my. Bude len on a jeho spomienky na Bellu.

Lúče zapadajúceho slnka sa opreli do okien. Edward pozdvihol zrak a pozrel na ne.

„Láska?“ nahol sa nad Bellinu zohyzdenú tvár, ktorá už nevyjadrovala žiadny pocit. „Aj slnko sa s tebou prišlo rozlúčiť,“ šepol cez slzy. „Vzdáva ti hold. Aj jemu budeš chýbať. No mne najviac. Bez teba to už nebudem ja. Budem len schránka bez duše a bez srdca. No nikdy na teba nezabudnem. Sľubujem, že v mojom srdci zostaneš naveky. Zbohom,“ rozlúčil sa Edward a nahol sa nad Bellu. Pohladil je po líci a vydýchol svoj teplý dych na jej uvoľnenú tvár. Priblížil sa bližšie a spojil ich pery. Bol to posledný spôsob, akým sa s ňou chcel rozlúčiť. Spojiť ich telá v poslednom bozku, ktorý ako jediný mohol dať Belle. Jeho tajomnej pani.

Môj pôvodný plán bol, ukončiť poviedku presne takto a týmito slovami. Ale nastal menší problém. Asi veľa z vás nepochopilo, čo bolo potom. :D Jedna polovica by povedala, že: "Super, sú spolu!" No a druhá by to pochopila tak, že Bella zomrela. Tak som si povedala, že kapitola navyše ma nezabije a vy aspoň budete mať presnú predstavu, čo sa udialo. Nechcem vás trápiť otvoreným koncom, aj keď sa mi tam hodí. Nechala som sa ale ukecať pár ľuďmi a ďalšia kapitola s názvom Koniec je už na svete. 

Aj tak ma ale zaujímajú vaše postrehy a chcela by som vedieť, čo si myslíte. Ako skončí poviedka? Možností sa nám naozaj ponúka veľa. Dve z nich som vám povedala. Teraz už len - použila som jednu z nich, alebo to bude úplne iná, nespomenutá? Skúste si tipnúť! Som na to zvedavá. :D

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 20. kapitola: