Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 18. kapitola

22.08.2012 (20:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2173×

18. kapitola

„Nájsť v sebe potrebné slová a odvahu!“ To bolo to, čo si Edward stále prizvukoval, ale ľahšie bolo o tom hovoriť, ako to vykonať. Nech sa premáhal akokoľvek, stále to nešlo. Radšej sa matke vyhýbal, akoby s ňou prehovoril. Najradšej by si za to nafackoval. Na jednej strane sa chce postaviť nepoznanému a možno pri tom príde o svoj život a na druhej sa tak bojí, povedať matke pravdu.

„Čo som to za chlapa?“ vyčítal sám sebe.

„Čo si to tu mrmleš?“ ozval sa za ním známy hlas a Edwardom trhlo. Bol taký pohrúžený sám do seba, že si ani nevšimol niečiu prítomnosť. Keď sa otočil, stál za ním John a prívetivo sa usmieval.

„Som rád, že si už vyliezol z toho svojho brloha. Trochu si nám tu chýbal,“ uškrnul sa naňho John a prehrabol si šedivejúce vlasy.

„Vážne?“ spýtal sa Edward s posmechom. Nemal pocit, že by im tu za ten čas chýbal, ale John vyzeral úprimne a tak mu napokon uveril.

„No, aby som sa priznal, myslím, že si najviac chýbal svojej matke. Robíš jej starosti, Edward. Má ťa veľmi rada.“ Johnove slová sa Edwardovi príliš nezdali. Mal pocit, akoby John jeho matku dobre poznal, ale to nemohlo byť možné. Áno, poznali sa tak, ako so všetkými tu na farme, ale Edward v tom videl niečo viac. Zatrepal hlavou, aby si vyhnal tieto myšlienky a radšej sa venoval Johnovi.

„Ako to zvládala? Myslím, keď som bol preč. Nevieš, či sa príliš netrápila?“ Edward netušil, prečo sa na to pýta práve Johna, keď je tu mnoho iných ľudí, ktorí by mu o tom vedeli povedať viac, ale mal pocit, že John je nestranný. Pozerá sa na veci inak, ako iní ľudia, pretože si toho veľa zažil.

„Ako som povedal, tvoja matka ťa veľmi miluje. Si jej syn a je samozrejmé, že sa o teba strachovala. Zachovala sa presne tak, ako každý iný rodič. Tiež by som vyvádzal, keby zmizlo niektoré z mojich detí.“ Pozrel sa Edwardovi priamo do oči a potom pokračoval. „Našťastie nie sú takí prchkí ako ty.“ Edwardovi neušiel vyčítavý tón v Johnovom hlase. Pripomínal mu veľmi jeho otca. Tušil, že je na jednej strane chápavý a tolerantný, ale na tej druhej vedie synov k poslušnosti a drží nad nimi pevnú ruku. To isté kedysi vyžarovalo aj z jeho otca.

„Asi som jej to mal vysvetliť a neodísť bez rozlúčenia, ale...“ Edward náhle netušil, čo by mal dodať a tak nechal vetu vyznieť naprázdno. John naňho uprel prenikavý pohľad. Nezdali sa mu Edwardove slová a čosi v nich šípil. Keď sa im pohľady stretli, John už to vedel naisto.

„Čo to stváraš, Edward?“ spýtal sa, pri čom značne zvýšil hlas. Edwardov pohľad, ktorý bol pred chvíľou plný výčitiek vďaka svojmu neuváženému konaniu a následnému ďalšiemu odchodu, sa zaraz zmenil. Zostal na Johna prekvapene hľadieť a nechápal jeho slová.

„Čo ďalšie sa zasa chystáš svojej matke vyviesť? To už v tebe naozaj nie je kúska citu? Veď ju tým načisto zničíš!“ rozohňoval sa nad ním John. Cítil v sebe taký hnev na tohto chlapca, že mal sto chutí poriadne ho preplesknúť, aby si konečne uvedomil, čo svojej matke spôsobuje. Edward však nedokázal a ani nechcel ustúpiť. Už sa rozhodol. Jeho konanie nikto nezmení a sama matka mu vnukla tento nápad. Ona ho isto pochopí.

„Do toho ťa nič nie je, John!“ bránil sa pred týmto chlapom, ktorý sa pred ním rozohňoval, hoci na to nemal jediný dôvod.

„Nič ma do toho nie je?“ skríkol John, no hneď na to si uvedomil, že Edward má pravdu. Nie je jeho otec, aby mu prikazoval, či zakazoval niektoré veci, ale takisto si uvedomoval, že to jeho matku zlomí. Miloval túto ženu a nedopustil, aby jej niekto ubližoval, hoci by to mal byť jej vlastný syn.

„Máš pravdu,“ pokračoval už miernejšie, „no i tak by si si to mal rozmyslieť. Mysli na svoju matku. Prosím ťa, Edward, neubližuj jej. Už si toho vytrpela dosť. Nemyslíš?“ Tá zvláštna prosba Edwarda zmiatla. Pozeral do očí muža, ktorý by si pred ním najradšej kľakol na kolená a neustále ho prosil, aby svojej matke neubližoval. Aspoň tento pocit v ňom vyvolávali Johnove slová spojené s jeho výrazom. Kde sa stratil ten silný chlap, ktorý naňho vždy tak pôsobil? Nebolo po ňom ani stopy. Teraz bol pred ním chlap, ktorý ho prosil za šťastie jeho matky?

„Čo sa to tu, do pekla, za ten mesiac udialo?“ spýtal sa rozhorčene Edward a roztiahol pri tom ruky v snahe obsiahnuť všetko okolo, pretože mal pocit, že už naozaj ničomu nerozumie. 

John si uvedomil, že zašiel priďaleko. On nie je ten, kto by mu mal povedať o tom, že sa zamiloval do jeho matky. To ona sa mu mala zdôveriť a prezradiť svojmu synovi, že v sebe našli tie spriaznené duše. Ale Elizabeth na to očividne nemala silu, a preto John premýšľal, či on bude ten, kto Edwardovi tú pravdu povie.

„Neviem, o čom hovoríš,“ snažil sa John naťahovať čas, ktorý mu zostával na premýšľanie.

„Nevieš, o čom hovorím?“ zopakoval Edward jeho slová. „Hovorím o tom, ako zrazu nejakým zázrakom poznáš myšlienky a utrpenie mojej matky. Nejakým záhadným spôsobom vieš, že čo by ju trápilo a zlomilo. Nejakým záhadným spôsobom vieš, ako sa presne cítila, keď som odišiel. Moja matka nie je osoba, ktorá by svoje pocity hovorila každému okoloidúcemu na počkanie. Moja matka si svoje pocity chráni dokonca i predo mnou a stálo ma to roky pozorovania, než som pochopil jej gestá, ktoré mi to naznačili. Moja matka sa zveruje len tým, ktorý sú...“ Náhle sa Edward odmlčal a vytreštil na Johna oči. Až teraz pochopil, kam jeho slová viedli a čo sa mu snažil naznačiť. Hoci na to nezaviedol jediným slovíčkom, Edward si bol istý.

„Ty a...“ Zostal zaseknutý uprostred vety, pretože si to nechcel pripustiť. Keď sa Johnova hlava nepatrne pohla, aby mu tým dal súhlas, že jeho myšlienky idú správnym smerom, len si prekvapene povzdychol.

„Ako?“ položil jedinú otázku, cez ktorú chcel dostať odpovede, na všetky nevyrieknuté, no v tejto jednej obsiahnuté. Nechápal, ako to jeho matka mohla urobiť. Ako sa mohla vzdať lásky k jeho otcovi? Ako to mohla urobiť po tak krátkej dobe? Ako mohla zabudnúť na jeho pamiatku? Ako mohla zašliapať jeho meno?

„Otázka "Ako?" nie je na správnom mieste. Skús sa spýtať prečo? Možno sa mi na ňu bude ľahšie odpovedať,“ prehovoril potichu John. Z Edwarda cítil výčitky a bolesť. Toto mala Elizabeth na mysli, keď nebola presvedčená Edwardovi povedať pravdu. Bála sa, že to vezme ako zradu. A John tušil, že Edward sa cíti zradený.

„Tak... Prečo?! Je mi jedno, akú otázku položím, chcem len vedieť, čo je medzi tebou a mojou matkou!“

„Ja a tvoja matka sme veľmi dobrí priatelia. Nehľadaj za tým nič viac, Edward! Sme len dve osamelé duše, ktoré si k sebe našli cestu,“ začal John a odhodlane pozrel Edwardovi do očí. Vnútri sa cítil previnilo, že on je ten, čo mu povie pravdu, ale už nevedel, ako z toho vycúvať.

„Od začiatku, ako ste sem s tvojou matkou prišli, mi nie je Elizabeth ľahostajná. O svoju ženu som prišiel dávno. Bolo to, keď sa narodil Eric. Nezvládla jeho pôrod a podľahla. Nechala ma na tomto svete s dvomi malými deťmi a jedným novorodencom. Môj život nebol ľahký, Edward, veľa som toho vytrpel a musel som sa naučiť popri práci, vychovať troch chlapcov. Aj keď to bolo ťažké, nikdy som ani nepomyslel, že do svojho života zatiahnem inú ženu. Svoju manželku som miloval nadovšetko, a tak ako tvojej matke nevymizne z jej srdca spomienka na tvojho otca, tak i Jane zostane navždy v tom mojom. No niekedy je život a osud nevyspytateľný. Možno keby si neodišiel a zostal tu, nikdy by sme si s tvojou matkou k sebe nenašli cestu. Otázka ale znela ako a prečo. No a tak ti musím prezradiť, že to ani ja netuším. Keď si odišiel, všade sme ťa hľadali. Elizabeth si to, samozrejme, všetko dávala za vinu, no neprestala dúfať. Každý deň ťa čakala. Počas krátkeho obdobia z jej života zmizli dve osoby, ktoré najviac milovala. Smrť tvojho otca ju veľmi zasiahla a ver mi, že ho nikdy neprestane milovať. Potrebovala len nejakú útechu, pretože i ty si zmizol a jej svet sa náhle celý rozpadol. Bol som len v správny čas na správnom mieste,“ uzavrel to napokon John.

„A chopil si sa hneď príležitosti,“ neopustil si Edward poznámku, ktorá ho pálila na jazyku.

„Môžeš to brať i takto, ale môžeš sa nad tým i zamyslieť. Tvoja matka mi prezradila, že si sa zamiloval, a preto viem, že ma pochopíš. Nič podobné som neplánoval, ale keď je tvoja matka nablízku...“ John sa odmlčal. Hľadal tie správne slová. Potom pozrel s úsmevom na Edwarda a pokračoval.

„Poznáš ten pocit, keď ti je milovaná osoba nablízku a ty vieš, že odteraz už bude všetko len dobré? Že už sa nemusíš strachovať. Aj keď ti osud pod nohy podloží polená, ty ich s ľahkosťou preskočíš, pretože ti láska dodáva silu a odvahu? Tak asi tak sa cítim, keď je mi nablízku tvoja matka. Viem, že ja nikdy nenahradím miesto po tvojom otcovi a ona nikdy nenahradí miesto po Jane, ale takisto viem, že s ňou by to mohlo ísť všetko ľahšie.“

John stále upieral oči na Edwarda. Hľadal v nich aspoň kúsok pochopenia a podpory. Nechcel zaujať miesto po Edwardovom otcovi, ale potreboval jeho súhlas. Ak sa on postaví na jeho stranu, bude sa môcť s ľahkým srdcom do Elizabeth zamilovať a prestať to v sebe potláčať.

Edward sa zamyslel nad Johnovými slovami. Nevedel prečo, ale nadobúdal pocit, že Johnovi rozumie. Vždy sa cítil krásne, keď za ním Isabella prišla. Vždy s horlivosťou očakával jej príchod, pretože len keď mu ona bola nablízku, cítil sa celý a kompletný. Len s ňou mal pocit, že dokáže i nemožné, a preto začal Johna chápať. Dokonca chápal aj svoju matku. V čase, keď ho pri sebe potrebovala, on tu nebol. Bolo logické, že si nájde osobu, ktorej sa zverí. Aj keď Edward myslel, že to bude skôr niekto ako Esme, aj tak matke nič nevyčítal.

Keď nad tým tak premýšľal, John bol obdivuhodný človek. Zvládol prácu i výchovu troch synov. A že boli vychovaní veľmi dobre, o tom nemal nikto pochýb. Dokonca sa nie raz stalo, že práve Johnových synov dostávali miestny chlapci za vzor. Vždy boli čistí a upravení. Nikdy neboli vulgárny a správali sa vždy úctivo, či už k starším, alebo k ženám. Dokonca ani medzi seberovnými sa nikdy nevyvyšovali a vždy boli priateľskí. Edward musel uznať, že John je chlap na správnom mieste a nemôže si pre svoju matku predstaviť nikoho lepšieho. Na koniec, aj tak nie je isté, čo sa s ním vôbec stane. Je možné, že toto sú jeho posledné dni života, a preto by mal byť rád, že matka nezostane sama. Edward sa pozrel do očí, ktoré sa naňho celý čas uprene upierali a pozorovali ho. Videl muža, ktorý mu síce veľmi pripomínal jeho otca, ale pri tom to bol úplne iný človek.

Na koniec sa Edward usmial, aby tak dal najavo, že chápe Johnove slová a že John v ňom má plnú podporu. Hneď na to sa objavil v jeho objatí. Cítil, ako si ho John k sebe tisne a počul, ako vzlykol.

„Ďakujem, synak, veľmi si to cením,“ odtiahol Edwarda od seba, ale jeho paže stále zvierali Edwardove ramená. „Sľubujem, že tvojej matke nikdy neublížim a budem ju ochraňovať, pokiaľ to bude v mojich možnostiach. Mám ju veľmi rád, Edward a som rád, že som sa ti s mojimi citmi mohol zdôveriť. Si mi ako syn a som rád, že ma chápeš.“

Ešte raz si Edwarda pritiahol do náručia a pri tom silno potiahol nosom. Hneď na to ho od seba odtiahol, ruky si vsunul do vreciek a nahodil výraz, akoby ani posledné minúty neprebehli. Edward pochopil, že John sa pred ním otvoril a ukázal mu slabosť, na čo tu chlapi neboli zvyknutí. Za to mu Edward bol vďačný a zároveň cítil potrebu zveriť sa. Aj on potreboval uľaviť svojej duši a John sa mu zdal, ako dobrý poslucháč.

„Takže matka ti to prezradila,“ nadviazal na slová, ktoré John vyslovil. Keď sa stretol s jeho výrazom, musel dodať: „To, že som sa zaľúbil,“ šepol zahanbene.

Edward sa nehanbil za svoje city, ale práve sa zveroval mužovi, ktorý mu bol skoro cudzí. Áno, stál pri jeho matke a prešiel si už v živote veľa, ale i tak mal pramálo s Edwardom spoločné. Jedine možno to, že i on teraz cítil ten pocit, keď vás hreje prítomnosť blízkeho, keď vami prestupuje láska. John si zakašľal a upútal tým znova Edwardovu pozornosť.

„Nič konkrétne mi nepovedala. Len to, že si sa zaľúbil a že si sa sklamal, a preto teraz trpíš,“ podal Edwardovi vysvetlenie. Jeho matka mu nemohla povedať nič viac, pretože ani ona nič viac netušila. „Ale mám taký pocit, že by si si o to chcel pohovoriť,“ nadhodil John, aby Edwarda primäl vyriecť, čo ho trápi.

„Chcem sa za ňou vrátiť. Chcem byť pri nej, ale...“ Počiatočná radosť z toho, že sa Johnovi zverí, sa náhle rozplynula. Edward vedel, že môže prezradiť len málo z toho, čo má skutočne na srdci.

„Bojíš sa, že ti to matka nedovolí?“ spýtal sa John, no ani zďaleka netušil, že sa trafil úplne mimo.

„Nie, vlastne mi to nevedomky navrhla sama. O to nemám strach. A teraz, keď má teba, už sa toho vôbec nebojím. Ide o niečo iné.“ Edwardov hlas sa ku koncu stišoval, akoby sa bál povedať i to, čo môže.

„Viem, že k sebe ešte nemáme tak blízko, ale bol by som rád, keby si sa mi zveril. Možno ti to pomôže. Možno naozaj len potrebuješ, aby ťa niekto vypočul a povedal ti na to svoj názor,“ presviedčal ho stále John.

„Ja viem, ale... Možno sa už nikdy nevrátim,“ povedal napokon to, čo ho najviac ťažilo.

Existujú len dve možnosti, ako to všetko dopadne. Buď sa mýli a to monštrum, ktoré videl, nie je Isabella, ale naozaj nejaký netvor, ktorý ho pripraví o život. Alebo to zviera je jeho zakliata milá a on spraví všetko, aby prišiel na spôsob, ako jej pomôcť. A potom, ak sa mu to podarí, nevie, ako to celé skončí. Možno zahynie rukou, či skôr zubami, svojej milej. Edward sa pri týchto myšlienkach musel uškrnúť. Ide si po vlastnú smrť, no on na tom hľadá svetlé a smiešne stránky. Naozaj sa asi pomiatol.

„Ideš bojovať o svoju lásku?“ ozvalo sa od Johna. Edward k nemu vzhliadol a hľadal známky toho, že si z neho John uťahuje, ale nič podobné nenašiel a tak mu prikývol.

„Idem si po ňu a...“ Edward premýšľal, ako mu vysvetliť, že nie je šanca, že to prežije a raz sa vráti, keď ho napadla spásna myšlienka. „A ak ju získam, zostanem s ňou. Už sa nevrátim a odídeme.“ Toto bolo to jediné, čo ho napadlo, aby tým odpútal pozornosť od svojho zmiznutia, ktoré mu neodvratne hrozilo. Musel byť pripravený na všetky možnosti.

„A čo chceš odo mňa?“ spýtal sa zaujato John. Vedel, že mu tu na tom niečo nehrá, ale netušil čo presne. Keď sa naňho Edward previnilo pozrel a rukou si zašiel do vlasov, John sa obával, že už tuší, čo to bude.

„Mohol by si... Mohol by si to po mojom odchode povedať matke? Ja mám strach, že by som jej to nedokázal povedať do očí a ty... Od teba by to vzala. Povedz jej, že viem o vás dvoch a schvaľujem to a tiež jej povedz, že som šiel za svojou láskou. Ona to pochopí. Od teba áno,“ hrnuli sa rýchlosťou blesku slová z Edwarda. Chytal sa príležitosti, ktorá sa mu v podobe Johna naskytla a dúfal, že mu to vyjde.

„Odídeš bez rozlúčenia? Zasa? Vieš, že ju to zlomí?“ nedal sa odbiť John a dúfal, že Edward v sebe nájde silu aspoň na posledné objatie jeho matky. Aj keď netušil, prečo sa jej chce zo života stratiť úplne, mal neochvejný pocit, že Edward inú možnosť mať nebude. Cítil to z jeho slov.

„Ja nemám silu, John, nezvládol by som to a matka by ma nepustila. Určite by chcela vedieť, kam presne idem, ale toto jej povedať nemôžem.“ Edward sa zviezol k zemi a oprel sa o lavičku pred stajňami, kde sa práve zhovárali. John zostal stáť na svojom mieste a pozoroval Elizabethinho syna. Boli si s matkou takí podobní. Určite o tom ani netušili. Obaja sa báli reakcie toho druhého, aj keď boli presvedčení, že robia to najlepšie, čo môžu.

„Nechcem nič iné,“ prehovoril napokon John, „len, aby si svoju matku naposledy objal a povedal jej, že ju miluješ. Musí to vedieť a musí to počuť od teba. Nemusíš jej povedať, že odchádzaš, len jej, prosím ťa, neodopri posledné objatie. Mrzelo by to vás oboch. To mi ver! A tiež mi ver, že hoci nepovieš o svojom odchode pri vašom objatí jediné slovo, ona to vycíti a pochopí ťa. Nebude ti to zazlievať.“ Edward zdvihol pohľad zo zeme a pozrel na Johna. Nechápal, kde sa v ňom berie toľko viery, že jeho matka bude práve takto reagovať. To ju za tú krátku dobu naozaj natoľko spoznal? Naozaj to všetko dokáže láska?

Ale napokon uznal, že to tak naozaj je. Aj jeho láska viedla. Aj jemu ukázala tú správnu cestu a svoju pravú tvár. Len pomocou lásky pochopil, čo je jeho milá zač a len s pomocou lásky bol ochotný podstúpiť to všetko a obetovať svoj život. Veď, čo je jeho úbohý život bez Belly? Nič, len vyprahnutá pustatina.

Napokon sa Edward postavil oproti Johnovi a pozrel mu do tváre.

„Dobre, urobím, ako povieš. To jedno objatie za to stojí. Veď možno bude naozaj posledné,“ šepol Edward.

Nakoniec Edward v sebe pozbieral všetku svoju odvahu. Pomaly mal pocit, že ju ťahá i z končekov prstov, len aby jej bolo dostatok. Nikdy nemal ešte taký strach. Dokonca ani vtedy, keď na zámok odchádzal prvýkrát. Hoci išiel v ústrety neznámemu. Dnes vedel, čo ho na zámku asi čaká, a možno preto bol ten strach väčší. Nebál sa však toho, čo sa stane na zámku. Bál sa matkiných výčitiek. Ale veril, že ho pochopí. Musí!

Keď poobede na ňu natrafil, keď sa vracala od sliepok, priskočil k nej a vzal jej z rúk košík plný vajec.

„Zdá sa, že už si v poriadku,“ prehovorila s láskou Elizabeth a pohladila svojho syna po tvári.

„Áno,“ dostal zo seba Edward, ale pohľadom o matku nezavadil. Obava, že mu z tváre vyčíta jeho myšlienky, bola silná. Takto vedľa seba prišli v tichosti až do kuchyne, kde si Elizabeth od syna košík prevzala, aby ho mohla uložiť do komory. Keď sa vrátila, Edward stál na tom istom mieste a pozoroval uprene zem.

„Deje sa niečo, synak?“ spýtala sa Elizabeth. Edward zdvihol zrak a pozrel sa matke do tváre. Čakal všetko a napokon našiel len strach.

„Rozprával som sa s Johnom,“ povedal jej syn a pohľadom ju stále pozoroval. Elizabeth sa na chvíľu preľakla. Vedela, že John chce, aby Edwardovi povedala pravdu, ale Elizabeth ešte necítila, že by nastal ten správny čas.

„Je to veľmi múdry a skúsený muž. Mali sme príjemný rozhovor a myslím... Myslím, že ho mám rád.“ Elizabeht sa od prekvapenia podvihlo obočie. Nechápala, kam týmito slovami jej syn mieri.

Edward k nej pristúpil bližšie a vzal si ju do objatia. Pritiahol si ju k sebe a svoje paže pevne okolo nej ovinul. Cítil, ako sa matka v jeho objatí napla, a preto čakal, kým sa uvoľní. Prechádzal jej rukou po chrbte a hladil ju. Vtisol jej bozk do vlasov. Po chvíli cítil, ako sa matka uvoľňuje a to bol preňho jasný signál.

„Má vás úprimne rád, matka. Dajte mu šancu. On vám nikdy neublíži.“ Za každou vetou chcel Edward doplniť slovíčka „Aj ja". Aj on ju mal úprimne rád. Aj on potreboval šancu. Ani on jej nechcel nikdy ublížiť. Dúfal, že to matka vycíti. Keď sa od neho odtiahla a pozrela mu do tváre, dodal už len to posledné, čo chcel.

„Milujem vás. Myslite na to.“ Potom si ju znova pritiahol a poslednýkrát stisol. Užíval si ten pocit, pretože tušil, že už druhú šancu nedostane. Bol rád, že Johna poslúchol a šiel za matkou sám.

„Aj ja ťa milujem, Edward,“ šepla mu Elizabeth do hrude. Mala pocit, akoby to bola jej posledná šanca. Nevedela prečo, ale vedela, že týmto objatím stráca svojho jediného syna. Možno jej nezmizne z dohľadu, ale už to nie je malý chlapec a ona vedela, že Edward túži dostať od života viac. A to nedokáže dať žiadna matka svojmu dieťaťu, hoci ho nadovšetko miluje. Edward potrebuje teraz lásku ženy. To si bola Elizabeth vedomá. A tiež vedela, že už od teraz jej syn potrebuje objímať len svoju lásku.

„Želám ti, aby sa ti splnilo to, po čom túžiš a aby ste sa milovali nadovšetko. Viem, že si to zaslúžiš. A ona, ak nie je slepá, musí to vedieť tiež. Buď šťastný, syn môj,“ dodala s úsmevom. Edward vtisol matke bozk na tvár a potom od nej odišiel. Posledný pohľad jej venoval medzi dverami. No nenašiel v ňom ani výčitky a ani bolesť. Jeho matka mala v tvári nádej, lásku, pochopenie a ešte niečo, čo síce nevedel pomenovať, ale dodalo mu to odvahu vybrať sa konečne za svojou láskou.

„Zbohom, syn môj. Vždy ťa budem milovať,“ šepla so slzami v očiach Elizabeth, hoci vedela, že to už Edward nemôže počuť. Mala tušenie, že dnes ho videla naposledy. Ale nechcela mu brániť. Vedela, čo jej syn musí urobiť.

Prosím vás, nezastreľte ma. Je to skrátka súčasť celého deja. To, že Edward svoju matku opustil a rozlúčil sa s ňou, pretože nevie, čo s ním bude ďalej. Ale berte to tak, že Elizabeth je šťastná a pochopila svojho syna. Takže musíte pochopiť aj vy mňa. :D

Dávam tiché avízo - príbeh sa blíži ku koncu. Je možné, teda skôr isté, že nás čakajú posledné dve kapitoly. Aspoň by som to chcela dvadsiatou kapitolou ukončiť. Ono vlastne už nebude o čom písať, keď ho... Hups! Ja nič neprezradím. Nechajte sa prekvapiť. Len jedno neviem... Premýšľam o tom konci, ale obávam sa, že nie pre každého to bude HE. Záleží na uhle pohľadu. :D 

OK, už radšej čuším, lebo vykecám celé pokračovanie.  Ďakujem za super komentáre a dúfam, že dnes tiež nedostanem od vás košom. Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 18. kapitola: