Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 16. kapitola

14.08.2012 (20:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1992×

16. kapitola

Isabella každú z posledných nocí presedela na podlahe podzemia. Od toho osudného večera, kedy sa všetko pokazilo, si netrúfala opustiť svoj úkryt. Noc, čo noc sa ozývali Edwardove zúfalé výkriky. Podľa zvukov vedela, že to stále nevzdal a prehľadáva zámok. Ale ona sa mu nemohla ukázať. Nemohla za ním ísť a prezradiť mu, že tá ohavná obluda, ktorú videl, bola vlastne ona. A tak len potichu sedela a načúvala.

Keby mohla, vyplače more sĺz. Tak veľmi ju to bolelo. To jeho žalostné prosenie, jej trhalo mŕtve srdce. No zapovedala sa, že mu viac neublíži. Nemôže to urobiť. Preto nepoľavovala zo svojho rozhodnutia, ktoré si zaumienila ešte v tú osudnú noc - zmizne mu z očí a nechá ho, aby sa sám rozhodol, čo bude ďalej.

Jeho náreky sa však opakovali i nasledujúce noci. Isabella bola taká zničená, že jej nepomohlo ani uzatvorenie sa v rakvy. Tieto dni nespala. Počúvala všetkým zvukom, ktoré jej znetvorené telo trieštili na kúsky. Prosby a náreky, ozývajúce sa jej zámkom, boli neznesiteľné a boleli. Isabella si uvedomila, že táto bolesť je väčšia, ako všetky, ktoré doteraz zažila.

Čo proti tomu bola bolesť premeny? Či bolesť v túto kreatúru? Nič. Len slabý odvar.

Keď Isabella zistila, že Edwarda miluje, neuvedomila si, aké to bude mať následky. A čo vlastne očakávala? Že by strpel vedľa seba monštrum? Už predstava, že by bola len obyčajný upír, ktorý je závislý na krvi, už to bolo pre ich spojenie desivé. A nie ešte to, čím je teraz. Ako mohla byť taká pochabá a myslieť si, že on by jej podobu pretrpel? Ako si mohla byť pomaly istá, že on je ten pravý, kto by mohol zlomiť kliatbu? Na čo vtedy myslela?

Isabella to presne vedela. Vedela, že myslela na jeho prekrásny hlas, ktorý ju vždy pohladil. Že myslela na jeho prítomnosť, ktorá ju povznášala. Že myslela na ich spoločné večery, ktoré si zamilovala. Preto verila, že on by to pochopil. Že on by dokázal preklenúť tú priepasť, ktorá bola medzi nimi vytvorená. Len vďaka tomu, že si Isabella uvedomila, aké hlboké sú jej city k Edwardovi, len vďaka tomu, prestala myslieť a urobila tú najväčšiu chybu svojho života - zamilovala sa. Zamilovala sa do ľudskej bytosti, ktorej život a zdravie je také krehké, že stačí slabšie fúknuť a rozplynie sa.

Ale aj toto bola ochotná podstúpiť. Lenže teraz... Teraz, keď ju uvidel, všetko sa rozplynulo. Zmizol jej sen a nádej na záchranu. Pretože ona nedopustí, aby trpel. Aby sa trápil pri pohľade na jej znetvorené telo. Už ho viac nedokáže nútiť a ani ho nemieni prosiť. Chce, aby zabudol. Aby sa vrátil do svojho predchádzajúceho života a navždy zabudol, že nejaká Isabella existovala.

Ľudská myseľ je ako sito. Podvedome eliminuje spomienky, ktoré jej telu ubližujú. A tak to bude i s Edwardom. Prejde čas a on zabudne. Po nejakej dobe si na ňu ani nespomenie. Možno sa mu matne zjaví po pár rokoch, ale už to bude len bolestná spomienka, bez jasných tvarov. Po čase si nájde ženu, s ktorou si založí rodinu a bude šťastný. Ľudský život je taký jednoduchý.

Opäť sa zámkom ozvali Edwardove náreky. Isabella sa ešte viac natlačila do kúta miestnosti a uši si zakryla dlaňami. Nechcela to už viac počuť. Nemohla. Už to nezvládala.

„Bella, láska, prosím!" úpenlivo prosil Edward. „Daj mi aspoň vedieť, že si v poriadku. Že sa ti nič nestalo. Prosím, už to neznesiem. Musím vedieť, že si v poriadku. Bella! Bella! Bella!" Isabella prudko vyskočila do stoja. Zastavila sa až pred tajnými dverami do jej úkrytu. Jasne cítila jeho prítomnosť. Vedela, že keby tajné dvere otvorila, našla by ho pred nimi. Zmorená sa o ne oprela a hladila ich.

„Ach, Edward, láska, nerob mi to," šepkala Isabella. Predstavovala si miesto tých dverí jeho tvár. Ako ho hladí a otiera jeho slzy. Keby mohla, plakala by zaňho. Len aby on nemusel. Napokon sa Isabella úplne bez síl, zviezla popri dverách a zostala vzlykajúc na zemi ležať.

No Edwardovo naliehanie nepoľavovalo. Neustále volal. Jeho krik bol prerušovaný len jeho plačom. Isabella to už nemohla vydržať. Opäť sa na zemský povrch začali predierať slnečné lúče a tak bola Isabella nútená, zavrieť sa do rakvy. Ale skôr ako tak urobila, posledný krát pohliadla na dvere.

„Už dnes v noci. Prepáč, ale už to nezvládnem. Dnes ti to vysvetlím." S týmito slovami zaklapla veko. Vedela, že už viac nevydrží počúvať jeho bolesť a prežívať tú svoju. A tak sa rozhodla, že sa mu v noci ukáže. Isabella už dlhé dni nespala. Jej telo bolo vysilené, a tak sa ponorila do hlbokej temnoty.

Keď slnko zapadlo za obzor, Isabella vyskočila z rakvy. Nedbala na nič. Potrebovala sa čo najskôr dostať k Edwardovi a všetko mu vysvetliť. Chcela, aby pochopil, čo sa jej stalo a čo je jej osudom. Chcela, aby vedel, ako veľmi ho miluje a že nedopustí, aby trpel.

Isabella si bola vedomá, že po tom, čo mu povie - že to zviera, ktoré videl, bola v skutočnosti ona -, ho asi navždy stratí, ale ona mu už nechcela klamať. Posledné dni a noci, keď trpela spolu s ním, ju presvedčili konať. Už nedopustí, aby sa obaja trápili. Radšej mu všetko povie a nechá ho potom ísť. Ak zistí, že si ju celé tie dni len idealizoval a ona v skutočnosti nie je krásna, ale len odporná ohava, ako ju sám nazval, potom sa i sám zoberie a opustí zámok. Nemôže predsa milovať niečo, ako je ona. Isabella bola ochotná kvôli svojej láske toto všetko podstúpiť. Už nechcela Edwarda klamať.

Bude síce naveky trpieť, ale zároveň bude žiť v nádeji, že Edward je šťastný. O nič iné jej nejde.

Isabella bežala zámkom. Nakukla do knižnice a čakala, že ho tam uvidí sedieť, no on tam nebol. Predpokladala, že je vo svojej izbe, a tak sa rýchlo rozbehla tam. Pred jeho dverami zastala a prudko sa nadýchla. Potrebovala si dodať odvahy skôr, ako tam vkročí. Potom si však uvedomila, že by ho svojim vpádom mohla vydesiť, a tak premýšľala, ako ho upútať.

Mala by zaklopať, schovať sa a čakať, kým otvorí dvere na svojej izbe? A potom ho vylákať do knižnice, kde by sa s ním mohla z úkrytu porozprávať? Alebo má skrátka len vojsť a znova mu privodiť šok pohľadom na ňu? Isabella nevedela, čo robiť. Stála pred dverami jeho izby a neustále premýšľala. Ani si neuvedomovala, ako dlho tam stojí. Napokon to vzdala a rozhodla sa, že počká na chvíľu, kedy Edward bude opäť v knižnice. Už sa otáčala k odchodu, keď ju upútalo ticho. Bolo to tak ohlušujúce. Ona nič nepočula! Ako, že si to do teraz neuvedomila? Nebolo počuť Edwardovo srdce. Dokonca ani žiadne pohyby, či nádychy.

Isabella rozrazila dvere na jeho izbe a pohliadla do tmy. Srdce jej stiahla neviditeľná ruka, telom jej prešiel kŕč a ona spadla na chladnú podlahu. Ruky zaborila do tvrdého mramoru, nechtami škriabala jeho hladký povrch. Chcela si privodiť fyzickú bolesť, ktorá by prehlušila tú duševnú, pretože to, čo teraz prežívala, bola bolesť jej rozpadajúceho sa srdca. Trhalo sa jej na malé kúsočky a každý ten kúsoček letel na inú stranu sveta. Jej srdce sa rozletelo do všetkých svetových strán a Isabella vedela, že ho už nikdy nedá dokopy. Zostane potrhané a ona už nemá nádej na nič. Stratila všetko, čo kedy mala, i nemala. Stratila sama seba.

Isabella si to všetko uvedomila, keď cítila tú prchajúcu vôňu Edwardovho tela. Odišiel. Odišiel a nechal ju tu. Isabella sa s námahou zdvihla. Prechádzala po jeho izbe a tými odpornými pahýľmi, ktoré teraz nahrádzali jej ruky, sa dotýkala všetkých miest, kde pred pár hodinami mohol spočinúť i Edwardov dotyk.

Hladila nábytok, závesy, posadila sa na kreslo, kde zvykol sedieť. Každým nádychom sa do jej tela dostávali zvyšky Edwarda, ktoré tu zostali. Otvorila skriňu a s povzdychom pozrela na oblečenie, ktoré mu len nedávno priniesla. Skoro nič z toho nemal oblečené. Našla košeľu, ktorú si obliekol ten večer. Zaborila do nej tvár a smutne sa usmiala. Zatvorila skriňu a prešla k posteli. Pohladila povlečenie a cítila z neho teplo jeho tela.

Isabella sa posadila na posteľ a spomínala, ako ho každú noc pozorovala. Napokon si ľahla do jeho perín, znovu si pritisla jeho košeľu k tvári a oddala sa tým obrázkom, ktoré sa jej zjavovali pred očami - Edward spokojne spiaci v posteli. Vybavovala si jeho tvár, jeho vlasy, ktoré, hoci to nikdy neskúsila, museli byť na dotyk veľmi jemné. Ich prekrásna farba. Jeho oči, hlboké a úprimné. Jeho nežný úsmev, ktorý sa často v jej prítomnosti zjavil na jeho tvári. Jeho mužná postava, ktorú by mu mohol závidieť nejeden chlap. A napokon jeho slová, ktoré ju vedeli vždy pohladiť. 

To všetko stratila. O to všetko prišla. Jedinou neuváženou chybou zmizlo všetko a zostala len prázdnota. Otvorila oči a i tam videla tú prázdnotu. Hoci ležala v Edwardovej posteli, nebolo okolo nej nič. Nebola tu izba, ktorá pár týždňov patrila jemu. Nebol tu nábytok, ktorý on používal. Nebola tu vôňa, ktorá sálala z jeho tela. Bolo tu prázdno a tma. Temnota, ktorá jej už naveky bude robiť spoločnosť.

„Prečo nemôžem byť aspoň raz v živote šťastná? Prečo?“ skríkla do tej tmy. Keď nad tým premýšľala, musela si priznať, že ak existuje nejaká vyššia moc, ak existuje Boh, či Diabol, ani jeden z nich ju nemá príliš v láske, pretože nikdy, ani za svojho ľudského a ani za upírieho, či tohto života, nebola šťastná. Vždy, keď sa k nej šťastie priblížilo, čo i len na krátku vzdialenosť, vždy sa niečo udialo, čo jej to šťastie vzalo.

Isabella sa zamyslela nad rôznymi udalosťami, ktoré sa jej prihodili. Najprv, keď sa ako človek mala dostať do vyššej spoločnosti, kde si mala nájsť vhodného ženícha, dostala sa v nevhodný čas na nevhodné miesto a priplietla sa do cesty upírovi, ktorý jej raz a navždy vzal všetky ilúzie o šťastnom ľudskom živote. Potom, keď ako upír mala rodinu, ktorá ju milovala, ona svojim neuváženým konaním o ňu prišla a zavrhla ju. Keď si potom myslela, že ako upír môže žiť spokojne vo Volterrskom kráľovstve, priplietla sa jej do cesty upírka, ktorá v nej videla hrozbu a zakliala ju do tohto tela. A teraz, keď si našla lásku, ktorá by ju mohla oslobodiť, ona ju navždy stratila. Na čo je vôbec na tomto svete? Aké s ňou majú plány? Má navždy trpieť? Má sa pretĺkať týmto neživotom, len aby okúsila ešte viac bolesti?

Náhle Isabellu opustili všetky sily. Po tom, čo stratila nádej, nechcela už nič, len jediné. Navždy opustiť tento krutý svet, ktorý pre ňu nič, okrem trápenia, nemal. Vedela, že neexistuje spôsob, ako by sa mohla zabiť, ale predsa sa o to pokúsi. A preto, keď opäť vyšlo ráno slnko, Isabella nebežala do svojho úkrytu. Miesto toho zostala ležať v Edwardovej posteli, pripravená na bolesť a smrť v jeho prchajúcej vôni.

A tá prišla. Hneď ako sa ranné lúče slnka dotkli zemského povrchu, telom Isabelly prešiel kŕč, ktorý ho skrútil do oblúka. Trhal ňou, metal, no Isabella nevydala jediného hláska. Rozhodla sa trpieť potichu. Pre lásku k Edwardovi podstúpi tú najväčšiu bolesť a je jej úplne jedno, aká veľká bude a či ju nakoniec celú roztrhá.

Ako sa lúče slnka dotkli jej znetvoreného tela, bolesť sa ešte znásobila. Pohltili je pekelné plamene, ktoré oblizovali každé miesto, kde sa jej lúče slnka dotkli. Hoci tá bolesť bola neznesiteľná, Isabella trpela mlčky. Nedopriala nikomu a ničomu, aby začul čo i len jediný jej ston. To všetko dusila v sebe s jedinou myšlienkou, a to myšlienkou na jej lásku - Edwarda. Predstavovala si jeho krásnu tvár a jeho hlas, ako jej vraví, že všetko bude dobre, že spolu to prekonajú. No ani jej predstavy nedokázali zmierniť bolesť. Lenže ak by aj chcela utiecť a schovať sa do bezpečia, už sa nedokázala pohnúť. Už nebolo cesty späť.

Isabelle sa po tvári skotúľalo niečo mokré. Z posledných síl zodvihla ruku, siahla si na tvár a potom pozrela na tú kvapku, ligotajúcu sa v jej dlani - lesknúca slza.

Isabella čakala na svoj koniec. Dúfala, že bolesť už nemôže byť horšia a ani nebola. Stále s rovnakou intenzitou pálila jej telo, ale oslobodzujúci koniec neprichádzal. Miesto toho prišla noc. Noc, ktorá znamenala jediné - absenciu slnka.

Počas celej noci sa Isabella nepohla zo svojho miesta. Netrúfala si zdvihnúť pohľad a pozrieť sa na svoje telo. Mala predstavu, ako asi vyzerá. Tá bolesť, ktorú cítila, musela na nej zanechať následky. Predstavovala si samu seba, spálenú na uhoľ. Jej obhorené telo ležiace v belostných prikrývkach. No na vlastné oči si to pozrieť nechcela. Noc bola dlhá, ale nie dosť dlhá na to, aby Isabella nabrala dostatok síl. Keďže necítila teraz nijakú bolesť, mohla nad sebou premýšľať. No rozhodnutie nezmenila. Stále chcela zomrieť a verila, že dostatočná odvaha jej na to postačí.

A tak keď opäť vyšlo slnko, Isabella tušila, čo príde. A jej tušenie bolo správne. Opäť ju pohltili plamene a brali si zvyšky jej síl, ktoré nabrala v noci. Tento raz sa preplietali jej vnútornosťami a menili ich na prach. Krútili sa v jej vnútri a brali si ten kameň, ktorým bola. Ale Isabella znova len potichu trpela. Vedela, že krik by bol zbytočný a len by ju obral o posledné sily, ktoré mala. Tie chcela Isabella venovať svojimi predstavám. Áno, chcela zomrieť, ale chcela mať dosť síl, myslieť pri svojich posledných minútach života na Edwarda.

Isabella netušila, ako dlho tam takto leží. Deň sa striedal s nocou. Deň ju spaľoval a noc jej dodávala sily. Isabella mala zlé tušenie, že takto to môže trvať roky, kým sa jej podarí skoncovať so životom, pretože sily, ktoré cez deň stratila, v tmavej noci opäť získala.

Až jeden večer, keď slnko opúšťalo zem, dostala Isabella zvláštny pocit. Cítila, že prichádza noc, ale akoby bola iná. Znova začala naberať silu a tak pootvorila oči. To, čo zahliadla jej vyrazilo dych. Jej telo nebolo spálené, ale ani znetvorené. Pomaly sa otočila k otvorenému oknu a pohliadla na dokonalý kruh, ktorý ožaroval nočnú oblohu.

„Spln,“ šepla s naberajúcimi silami a pery roztiahla do nepatrného úsmevu. Keby toto bol večer ako pred mesiacom, určite by vyskočila radostne zo svojej rakvy a bežala by do svojej izby, obliecť na seba jedny z tých krásnych šiat. Ale dnes nechcela. Dnes ju nepoháňala radosť z lovu. Dnes necítila ten oheň v krku, pretože ju počas dňa pálili tie iné plamene. Dnes netúžila uhasiť smäd. Dnes chcela zomrieť. A tak sa opäť odvrátila od okna a zatvorila oči. Potrebovala nabrať potrebnú silu na ďalší bolestivý deň.

„Odišól doktor Jekyll a vráteu sa pán Hyde,“ ozvalo sa nasledujúce ráno, keď sa rozrazili dvere na Edwardovej izbe a nestál v nich nikto iný ako Emmett. Edward sa po prvom ľaknutí narovnal na posteli, aby sa pozrel na toho votrelca a potom s povzdychom znova padol do perín. Zaboril tvár do vankúša a hodlal Emmetta ignorovať. No ten sa posadil na jeho posteľ a ďalej si mlel svoje.

„Akurát, že ten náš pán Hyde je jakýsi neživý.“ Emmett šťuchol do Edwarda a čakal na jeho reakciu.

„Čo to trepeš, Emmett?“ ozvalo sa spod vankúša. Edward tušil, že na Emmetta ignorovanie fungovať nebude, ale keď sa ho chcel zbaviť a ďalej sa utápať vo svojom žiali, odhodlal sa, že si ho vypočuje a potom ho pekne krásne vypoklonkuje preč.

„No, keby ťa to náhodou zaujímalo, trávim čil veľa času so svojou priateľkou. Volá sa Rosalie, ak si spomínaš, a je to to najkrajšé dievča, jaké chodí po tejto zemi.“ Edward vykukol spoza vankúša a pozrel na Emmetta.

„Ja viem, kto je Rosalie,“ ohradil sa a mal v pláne znovu sa schovať. Ale nečakal, čo urobí Emmett. Ten sa vrhol na jeho vankúš a odhodil ho na druhú stranu izby.

„Naozaj? Nezdalo sa mi,“ rýpol si do Edwarda.

„Hej, matne si spomínam,“ odfrkol si Edward a otočil sa Emmettovi chrbtom.

„A víš, že sa s ňou nevláčim len tak? Ani by si nevereu jaká je ona chytrá,“ mlel si stále svoje Emmett. „Teraz ti číta nejakého nášho slávneho autora. Teda, aby si chápau, nie jeho, ale nejakú jeho knižku. Dostala ju od svojej babičky. Je to doslova horor.“ Emmett sa pri tom slove zatriasol, keď si spomenul na niektoré veci z knižky. „Sem - tam mi z tej knižky dačo prečíta. No a ja potom mám problém zaspat. Jak napríklad minule. Čitala mi, jak ten doktor, ten z tej knižky. On ti namýšal voláky oný... Lekvár, či čo? A potom to vypeu. Začalo sa mu robit zle, jako od žalúdka, víš? Ste sa ti vracat a nemóžeš. Držíš sa za brucho a válaš sa po zemi. Máš kŕče. Furt ťa napína...“

„Emmett,“ zvrieskol naňho Edward, aby tým prerušil jeho slová, pretože hoci už pár dní poriadne nejedol, začal sa i jemu podivne krútiť žalúdok. Emmett si odkašľal, no nemal v pláne ukončiť svoju reč.

„No a potom sa ti zmeneu na toho pana Hydea. A ten si chodeu po nočných ulicách a užívau si ženy a chlast a proste život.“ Edward sa k nemu otočil.

„A čo ja s tým?“ spýtal sa prekvapene Emmetta.

„Ty? Čo by si s tým steu mať?“ Emmett podvihol spýtavo obočie.

„No, ty si s tým prišiel, nie ja,“ oboril sa naňho Edward. „Keď si sem vstúpil, povedal si, že odišiel ten doktor... No a vrátil sa pán Hyde.“

„Jaj,“ buchol sa Emmett po čele. „No to! Predtým než si odišól, bol si normálny. Vedel si sa smát a čil? Čil tu čučíš, zavretý a zachumlaný v perinách, jak nejaká ženská, kerú oklamal jej fešák a místo nej si vzal to namyslené dévča od vedla. Ozaj a víš, že ten Hyde sa též volá Edward? To ti je náhoda!“ Teraz sa už Edward vážne naštval. Vystrelil do sedu s oboril sa na Emmetta.

„To je všetko? Len to si chcel? Pretože na teba naozaj nemám náladu. Tak sa láskavo vypakuj z mojej izby a daj mi už konečne pokoj!“ vrieskal po Emmettovi. Ten sa zdvihol a prekvapene pozrel po kamarátovi.

„Dobre, klídek, ja sa teda pakujem,“ prehovoril Emmett a ruky v obrannom geste vystrel pred seba. Keď už bol medzi dverami, otočil sa na Edwarda.

„A ten Hyde, též bol taký výbušný, jak ty teraz.“ Edward sa už naťahoval k stolíku, kde mal položený pohár a už ho chcel hodiť po Emmettovi, keď ten s hurónskym smiechom zmizol za zatvorenými dverami. Edward sa opäť položil na posteľ. Zakryl si tvár dlaňami a chcel sa ponoriť do svojich myšlienok. Premýšľal o Belle, o jej krásnom hlase, o jej večerných návštevách, o ich spoločných rozhovoroch. Spomenul si ako sa ho pýtala na jeho život. Ako jej o sebe rozprával a na príbeh, ktorý mu na oplátku porozprávala ona. Rozprávku, ktorú asi kdesi počula. Alebo to nebola rozprávka? Hneď na to sa do jeho spomienok vkradol Emmett s tým jeho príbehom o pánovi Hydeovi.

Edward sa prudko posadil na posteli.

„Doktor namieša nápoj, ktorý vypije a zmení sa na pána Hydea. Tá istá duša s inou tvárou a inou osobnosťou. S inými názormi...“ tlmočil si svoje myšlienky. Edward sa poškriabal na zátylku a prehol sa v chrbte. Mal ho celý preležaný. Vstal z postele a začal sa prechádzať po izbe. „Bella, žena s krásnym hlasom. Naproti nej obluda so znetvoreným telom. Ako to znela tá jej rozprávka? Mladé dievča, poslané do sveta... Napadnuté krvilačným monštrom... Život v nesmrteľnom tele... Kliatba... Kliatba... Kliatba... Čo keď...? Je možné, že tá príšera, ktorá v tej izbe stála za mnou, bola...? Nie, to nie je možné! Ona by predsa nemohla byť taká... ohavná? S takým anjelským hlasom? Ale prečo potom... Prečo sa mi nikdy nechcela ukázať?“

 Máte teraz možnosť mi to vytknúť. Pod touto kapitolou sa na mne môžete vyvŕšiť. 

Máte v hlave zmätok? Čo myslíte, že tam mám po napísaní tohoto ja? Neviem, ako sa to tam objavilo. Niekto sa mi musel nabúrať do PC a zmeniť pôvodný text, alebo... Alebo som tento blud vysmolila ja. Ale vážne nechápem ako. Za posledný týždeň som spala asi 20 hodín, takže spánkový deficit sa niekde musel ukázať. No a zhodou okolností je to práve na tejto kapitole.

Ale mám dobré správy. Už mám jasné predstavy, aký bude koniec. Síce ma za to istá osoba poženie kade ľahšie, ale ja to risknem. Zmenila som pri tejto poviedke svoje zásady a priority. Takže, kto sa spolieha na to, že Edwarda milujem natoľko, aby som nedopustila jeho utrpenie, musím mu prezradiť, že to bude iné. Nemám síce ešte jasne premyslené pokračovanie, ale ten koniec je istý.

Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 16. kapitola: