Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk Smrti 3.kapitola

07.04.2010 (16:15) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 949×

Vlk! Nie, to je zlé pomenovanie je to vlčisko. Nemám na to ani prezývku. Bol veľký asi ako kôň len mal viac svalov, vyzeral ako vlk a mal lesklú čiernu srsť. Ustúpila som pár krokov dozadu, keď sa otočil a odpochodoval do kríku. Tam zmizol a onedlho odtiaľ vyšiel človek. Vysoký, svalnatý, štíhly, čierne vlasy ako havran, guľatú tvár a oblečené mal iba riflové šortky. Vyzeral strašne sexy.

„To... ty... si... práve zosadla s tej metly?“ Povedal hlbokým modovojemným hlasom. Ticho som prikývla.

„Ahoj, ja som Jacob. Bude mi stačiť, keď mi povieš, že neješ ľudí.“ Aj on spravil krok dozadu a rukami spravil obranné gesto.

„Ja som Isabella, kamaráti ma volajú Bella. A báť sa ma nemusíš, to ja by som sa mala báť teba. Ani neviem, čo si. Človek, či vlk, alebo vlkočlovek?“ Začala som hystericky kričať a on sa na mojej reakcii zabával. Smial sa hrdelným smiechom až to bolo nákazlivé a aj ja som sa začala smiať.

„Hysterka! Ja som vlkolak, ale, čo si ty! Metloletka?!“ Znovu sme sa začali smiať. S nikým som sa ešte tak dobre necítila.

„Bosorka. Som bosorka alebo čarodejnica. Nazvi si to ako chceš, vlkolak. Hm, už nemám veľa času, ale nešiel by si na prechádzku, psisko? A kde máš obojok alebo čosi také?“ Spýtala som sa ešte vždy s úsmevom na perách. Moju otázku si nevšímal a hlavou naznačil aby som išla za ním. Hľadela som naňho tak zamyslene až som sa potkla o koreň stromu. Chytili ma jeho horúce ruky.

„Prepáč.“ Povedal hneď ako ma postavil na nohy.

„Nič sa nestalo. To ja som tu tá nešikovná. Prepáč, musím ísť.“ Po týchto slovách som som mávla rukou a náhle som sa ocitla doma v izbe. Zazvonil zvonček pri vchodových dverách. To budú iste dievčatá.

„Idem!“ Zakričala som zbiehajúc po schodoch. Doma nikto okrem mňa nebol. Otvorila som dvere.

„Ahoj, Bella. Ideš?“ Spýtala som Rosalie a Alice naraz. Prikývla som, zbehla pre kabelku a vyšli sme von. Auto mali čierne vlastne rovnaké ako ja. Ale to moje bolo v garáži. Sadla som si na zadné sedadlo kde sedel Edward. Čo tu robí Edward? Spýtala som sa sama seba.

„Bella, vy máte psa?“ Opýtala sa Rose.

„Nie, ale mali sme mačku. Prečo?“

„Lebo smrdíš ako zmoknutý pes.“ Naznačila úprimne. Ovoňala som si tričko, ale nič som necítila. Ani len náznak psa. Mykla som plecami. Zaparkovali sme v nákupnom stredisku.

„Podme najprv kúpiť topánky.“ Žobronila Alice. Všetci sme pokrčili ramenami. Keďže ani jeden z nás neprotestoval vybrali sme sa do najbližšieho obchodu s obuvou.

„Jéj! Tie sú nádherné! Nemajú ich v striebornej?“ zakričala Alice z druhej strany obchodu. Všetci sme sa pozreli tým smerom, ktorým ukazovala. Alice má na pekné veci fakt nos. Rýchlo sa prehrabovala v škatuliach od topánok, ale strieborné nenašla. Bolestne – akoby jej nikto prepichol srdce – zakňučala. Stačí mávnutie rukou a bude mať radosť, povedala som si v duchu. Pozrela som sa či ma niekto nevidí, potom na otvorenú škatuľu a mávla som rukou. V okamihu z ružových topánok boli strieborné.

„Aha, Alice. Tu sú jedny v striebornom.“ ukázala som na škatuľu. Edward na mňa pozeral ako vyoraná myš. Čo ak videl to kúzlo? Už o mne vie ten vlkolak, čo ak sa to dozvie aj človek? Budeme sa musieť znovu sťahovať?otázky podobného typu my len tak svišťali hlavou. Vybrala som si pár topánok. Po obuvi nasledoval odev, ktorým sme zabrali asi tri hodiny – minimálne. Celá ubolená som si sadla v malej kaviarni. O chvíľu ku mne prišiel Edward.

„Čo to malo byť s tými topánkami? Viem, že nie si človek a otázkou je, čo si. Čakám odpoveď.“ naliehal s pohľadom psa, v ktorom sa odrážal odstup ako vtedy na hodine. Pokrčila som plecami.

„O akých topánkach to hovoríš? A čo by som mala podľa teba byť ak nie človek?“ Pozerala som naňho naoko nechápavo. Ruky položené na stole zaťal v päsť a skrz zuby prehovoril:

„Neklam mi, Bella. Od začiatku je na tebe niečo zvláštne. Si iná ako ostatný, výnimočná. Jediná, ktorú nedokážem prečítať! Chcem vedieť, čo si zač!“ Jeho hlas prešiel z šeptu do kriku. Vyzeral tak neľudsky, strašidelne. Ako to myslel, že ma nedokáže prečítať? Prečo toto všetko robí?

„Prestaň na mňa kričať! Naozaj neviem o čom to hovoríš! A keby aj hej, tak si posledná osoba, ktorej by som to povedala!“ Pre zmenu som naňho kričala ja. Zo vztýčenou hlavou som odišla. Alice som našla hneď v prvom butiku a poprosila som ju či by ma neodviezla domov, že som unavená. Len prikývla. Celou cestou som uvažovala nad Edwardovým správaním. V okamihu bol nahnevaný.

„Už sme tu.“ zahlásila Alice, keď sme prišli k domu. Svietilo sa len v obývačke a v maminej izbe. Zobrala som si všetky svoje tašky a bežala dnu. Zo maminej spálne sa ozývali prerývané výkriky – jeden mužský a jeden ženský. Došlo mi, čo tam asi robia, tak som tašky hodila do rohu a bežala na prvé poschodie. Pri dverách do izby ma čakalo prekvapenie od mamy. Škatuľa. Bola prekvapivo ťažká a niečo sa v nej pohybovalo. Keď som odstránila veko pozrelo na mňa malé čierne mačiatko s modrými očkami. Na krku malo stužku s lístkom.

Keď si hovorila, že ste mali mačku

zdala si sa mi akási smutná a tak som si dovolila kúpiť

ti toto mačiatko. Je zlaté, ja viem. Zaniesla ti ho sem Rosalie

a tvoje tajomstvo je u mňa j bezpečí,

neboj sa. Ospravedlň Edwarda.

Alice Cullenová

Zastavilo sa mi srde; čo myslela tým tajomstvom? Veď nie je možné aby o ňom vedela. Ako stihla kúpiť mačiatko? Ach, a mám si ho nechať? Asi si ho aj tak nechám, ale aké mu dám meno? Je to mačka alebo kocúr? Dobre tak sa bude volať Nala ako tá predtým. Ďakujem Alice – rozprávala som sa sama zo sebou. Asi som na pokraji psychického zrútenia.

Zobrala som košík, položila doň deku a z kuchyne som doniesla misku mlieka. Nala sa najprv napila mlieka a potom si išla ľahnúť. Vzala som si osušku a čo najtichšie som prešla do kúpeľne. Dala som si horúcu sprchu a vrátila som sa do izby. Nala už tvrdo spala. Unavená z dnešného dňa som zaspala. Snívalo sa mi z Edwardom. Všade ma prenasledovala jeho dokonalá tvár. Mala hrôzostrašné črty ako vtedy v obchode.

„Zistím, čo si! Predo mnou sa neschováš!“ Stále vraveli jeho pery. Vo vzduchu bolo cítiť krv. S krikom som sa zobudila.

„Preboha, to bol sen.“ zašomrala som si popod nos. Zrejme ma zobudilo Naline syčanie. Keď som sa pozrela na čo syčí zastavilo sa mi srdce. V kresle sedel Edward. Tváril sa ako boh pomsty a pozeral na mňa ľadovým pohľadom.

„Č... čo tu robíš?“ Spýtala som sa so strachom v hlase. Bolo to po prvý raz, čo som sa bála. Nič mi nenaháňalo strach tak ako on. Kým som stihla rozsvietiť nočnú lampu bol preč. Ani neviem ako som zaspala, ale zobudila som sa až ráno. Dve otázky mi vŕtali stále v hlave: Čo mi môže spraviť človek? a Sú Cullenovci vôbec ľudia?

Sú nadľudsky krásny ako ja, ale čarodejnici nie su. Nie že by som si bola istá, ale... sú iný ako ja. Sú chladný, sem tam aj rýchly a tie zlaté oči. Rýchlo som sa obliekla, z kuchyne som vzala musli tyčinku a rýchlim kroko som išla k autu. Do školy som prišla medzi prvými a Alice tam už bola tiež.

„Ahoj. Mám na teba pár otázok,“ povedala som najtichšie ako som vedela. Prikývla. Sadli sme si na lavičku pred školou.

„Alice, odpovedaj mi úprimne, prosím. Vy nieste ľudia, však?“ Bola to len jediná otázka z mnohom, ale bola takisto najdôležitejšia. Čakala som hocijakú odpoveď ale túto nie...

2.kapitola ♥ 4.kapitola

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk Smrti 3.kapitola: