Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk Smrti 1. kapitola

05.04.2010 (16:00) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1607×

1.kapitola

19. storočie

„Pane! Pane, túto bosorku sme našli v lese. Držala v ruke dýku, ktorú zapichla do guvernérovho syna!" kričal strážnik, čo stál vedľa mňa. Zviazali mi ruky i nohy a ústa mi previazali šatkou. Snažila som sa použiť nejaké to kúzlo, ale nič. Ani len som nepohla kameňom. Richtár mi strelil niekoľko faciek. S plameňmi hnevu na mňa pozerala každá osoba, okolo ktorej som prešla. V sprievode vojakov som prišla až za guvernérom. Sedel na stoličke pri drevenom stole a popíjal víno. Oblečenie som v tom zmätku nevidela, ale na hlave mal čierny klobúk. Slúžky sa mu klaňali k nohám a nosili mu jedlá od výmyslu sveta. Vojak ma skopol na kolená a zdvihol mi hlavu tak, aby som hľadela guvernérovi do očí.

„To ty si mi zabila syna?! Zoberte ju v klietke cez dedinu a na lúke pri potoku ju upáľte! Zvyšky vysypte do potoka," luskol prstami a už ma odnášali. Vedela som, že tento deň príde, ale netušila som, že tak skoro. Začalo sa stmievať, padal súmrak. Rozzúrený dav do mňa hádzal zhnitú zeleninu a kýval zapálenými fakľami. Niektorí mi dokonca aj napľuli do tváre. Konečne sme prišli na koniec dediny. Už len pár metrov od smrti. Stará mama Cutlerová mi vravela, že ma raz odhalia, že nedokážem skryť svoju identitu. Som bosorka, čarodejka... Nazvite si ma ako chcete. Priviazali ma o veľký drevený kôl, prišiel kňaz a všetko vysvätil, - keď mi na kožu dopadali kvapky svätenej vody vypálila mi do nej dierky - a už len ma zapálili. Oheň sa šíril od okrajov až ku mne. Začali mi horieť konce šiat. Netrvalo dlho a pocítila som horúcu bolesť, objavil sa mi celý život pred očami - všetky moje vraždy, tváre tých úbohých mužov. Bolesť som už necítila lebo celá moja nervová sústava bola na handru. Ešte žijem, ale prečo? Kedy sa to utrpenie skončí? Okolo mňa lietali duše mojich predkov. Ich ohlušujúci škripot zubov a piskľavý krik. Obklopila ma tma, je koniec.

21. storočie

Rozprávač:

V roku 1990 sa narodilo dieťa, dieťa, ktoré sa nemalo narodiť. Dieťa bosorky.

„Treba ho prekliať ak nie zabiť!" kričala jedna cez druhú. Najstaršia - tak volajú vodkyňu bosoriek - zobrala dieťa a ukryla sa hlboko v lese. V noci, keď bol polmesiac v strede oblohy spečatila najsilnejšiu kliatbu do jediného tetovania. Polmesiac, ktorí sa nachádzal na pravej lopatke novorodenca. Na krk jej ešte zavesila talizman a znovu ju doniesla do dediny. Rada starších rozhodla, že ju pošlú do iného sveta. Pre nich je moc nebezpečné žiť v jej blízkosti. Z Lesa - v ktorom žili - ju zaniesla do ľudských dedín. Položila ju pred dvere jednej čarodejníckej rodiny, zazvonila a v rúšku tieňov zmizla. Renee otvorila dvere tak, aby ju nik nevidel a vzala dieťa.

Urobila to preto lebo zbadala talizman klanu jej predkov. Pripravila postieľku, hračky a vlastne celú detskú izbičku. Dieťatku dala meno Isabella, čo znamená Určená Bohu. Bella - skratka od mena Isabella - rástla ako z vody. Bola nadpriemerne inteligentná, v škole mala pred spolužiakmi rešpekt a už ako trinásť ročnú si ju všímal každý muž. Doma mala počítač, televízor, už obrovskú izbu a osobnú kúpeľňu. Všade bola stredobodom pozornosti. Čas plynul a Bella rástla. Od "matky" sa naučila kúzla a skvele ovládať svoje vlastnosti. Nikdy si s nimi však nepomáhala, mala morálku a disciplínu. K okoliu sa správala tak ako sa okolie správalo k nej. Vždy, keď mal niekto, čo i len podozrenie o jej pravej tvári odsťahovali sa. Bella dosiahla sedemnásť rokov.

Bella:

„Bells, zlatíčko, dnes prídu do školy nový žiaci?" spýtala sa matka. Nemo a zamyslene som prikývla. Zobrala som si lievance, pomarančový džús a sadla som si za jedálenský stôl. Po raňajkách som sadla do auta a uháňala do školy. Zaparkovala som na svojom mieste hneď pri vchode do budovy. Tam ma čakala Sonny - moja najlepšia kamarátka a aj  jediná. Zamkla som a utekala jej naproti.

„Hej, Bella! Videla si tých nových študentov?“ Okríkla ma Sonny práve, keď som bola na polceste k nej. Záporne a zároveň ľahostajne som pokrútila hlavou. Zamyslene som sa zamračila.

„Bella, ty si fakt nemožná!“ Na oko nahnevane na mňa pozrela z pod mihalníc. Ospravedlňujúco som sa usmiala a ona pokračovala: „Sú naozaj božský. Majú rovnako bledú ba možno ešte bledšiu pokožku ako ty a sú vysoký. Vlastne sa nedajú ani opísať. Poď, musíš ich vidieť!“ A už ma ťahala za ruku ako malé decko. Ani na mňa nepozrela, len pokračovala v ceste. Prišli sme k striebornému Volvu a krvavo červenému BMW. Nik tu však nestál.

„Sú preč,“ potichu hlesla Sonny. Pretočila som očami a ťahala ju do školy. Práve zazvonila a ja nemám chuť vytočiť pána Martina. Vlastne profesora Martina. Rozdelili sme sa pred učebňou španielčiny. Ja som šla na biológiu a Sonny asi na trigonometriu. Hľadela som do zeme a premýšľala nad tými novými žiakmi. Do niečoho som narazila. Páchlo to po dobytku a malo to koženú bundu. Rýchlim pohybom som sa pozrela. Do kelu! Profesor Martin!

„Slečna Knightová, toto je už druhé meškanie za tento týždeň. Ešte raz a pôjdete do riaditeľne! Padajte do svojej triedy,“ otočil sa na päte a ja som akoby reflexne spravila grimasu na jeho adresu. Bežala som do triedy. Možno tam ešte nijaký učiteľ nebude, pomyslela som si. Po zaklopaní som vstúpila. Omyl. Bola tam učiteľka a všetci žiaci, ba aj niekto nový. Sedel v mojej lavici. Musel to byť jeden z tých, čo mali dnes prísť. Mal tmavohnedé kučeravé vlasy, mohutný krk, obrovské ramená, ktoré obopínala sivá látka trička, čo išlo prasknúť. Telo bolo vypracované. Bolo to až nechutné, vyzeral ako medveď. Ospravedlnila som sa za meškanie a sadla som si čo najďalej od toho obra. Len na mňa pozeral a usmieval sa ako slniečko na hnoji. Radšej som odvrátila zrak.

„Ahoj, ja som Emmett Cullen,“ predstavil sa hlbokým hlasom. Znechutene som sa naňho pozrela. Takto z blízka sa zdal oveľa krajší. Vlastne bol prekrásny. Milo som sa usmiala.

„Och, ahoj. Ja som Isabella Sakura Knightová." Potichu som zamrmlala, ale podľa jeho reakcie asi počul. Učiteľkine rozprávanie som si ani neuvedomovala. Mala som zvláštny pocit, že sa dnes  stane niečo, čo ma buď zabije alebo posilní. Konečne zazvonilo. Cez chodby sa predieralo množstvo študentov. Všetci klebetili len o tých Cullenovcoch a to mi vyhovovalo. Dozvedela som sa pár zaujímavosť, - ktoré sú mi aj tak na nič sko som zistila - lenže sú nepravdivé. Pravdy na tom bolo len niečo, napríklad ich mená. Emmett, Rosalie - tý spolu zrejme chodia, ale to nemusí byť pravda -, Alice, Jasper a Edward. Deň ušiel rýchlo a už tu bol obed.

„Čo si dáš? Haló, Bella, vnímaš ma?" spýtala sa ma Sonny, keď som prišla na radu. Zobrala som hneď to, čo mi prišlo pod ruku - takže šalát. Pomaly som sa predierala ku nášmu stolu, keď ma niekoho ľadovo studená ruka potiahla veľkou silou ku stolu na opačnej strane jedálne. Chcela som sa pozrieť kto to je, ale stihol sa mi pred oči dovaliť skôr ako som sa zorientovala. Emmett.

„Prepáč, ale ja sedím tam." Prstami som ukázala na stôl kde som sa práve chystala. Len záporne pokrútil hlavou a posadil ma na stoličku. Až teraz som si všimla ľudí okolo nás. Vedľa Emmetta sedelo dievča s dlhými zlatými vlasmi, červenými perami, úzkou tvárou a dokonalým telom. Vedľa sedela nízka slečna s krátkymi čiernymi vlasmi, detskou tvárou a útlym telom. Všetky rozhovori v miestnosti zrazu stíchli, keď sa dvere otvorili a v nich stáli...

Ďalšia

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk Smrti 1. kapitola: