Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 8

20.12.2010 (16:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1162×

8. kapitola

Isabella Clair Hale

Všetci sú milí, všetci sa pripravujú a... svadba začína!

„Hm... tak čo budeme robiť tam?“ spýtala som sa s plnými ústami úžasných lievancov od Esme. Nevedela som sa ich nabažiť, boli jednoducho vynikajúce. Pozrela som sa na Edwarda, no to som robiť nemala. On v sebe dusil smiech a ja som presne vedela príčinu. Jasné, že som to bola ja. Kto iný. No, toto bola jedna vec, ktorá ma vedela okamžite vytočiť. Rýchlo som dožula a preglgla.

„Hej, nesmej sa mi! Vieš, že to neznášam, tak s tým prestaň!“ vrieskala som naňho ako zmyslov zbavená. Mala som šťastie, že už som dojedla, inak by to jedlo lietalo okolo. Keď som sa presvedčila, že je všetko v poriadku, pozrela som sa na vinníka, ktorý sa stále blbo usmieval.

„Ja len...“ nedopovedal, pretože sa začal smiať z plna hrdla. Tak a dosť! Nikto sa mi nebude smiať.

Vyštartovala som po ňom, no zbadal to, a tak mi rýchlo uhol. Nasledovala som ho až von z dverí a tam sa rozbehol do lesa. Je pravda, že je rýchlejší, no teraz vôbec nebol. Dobehla som ho, na tento krát, ľahko a chystala sa po ňom skočiť. Už som sa pripravovala, keď náhle zastavil. Plnou rýchlosťou som do neho nabúrala a obidvaja sme sa zvalili na zem. Ja som využila príležitosti, ktorá sa mi naskytla a už som ho mlátila. On sa nenechal dlho mlátiť a hneď mi to oplácal rovnakou mincou. Jasné, museli sme sa tam biť ako zmyslov zbavení. Ja som sa pri tom skvele bavila a myslím, že Edward tiež. Znova, ako za starých čias. Boli sme ako malé deti, ktoré si užívajú slobodu. Ja som sa tak aj cítila. Slobodne ako vták lietajúci po oblohe. Práve v túto chvíľu som bola neuveriteľne šťastná.

Asi som sa moc zamyslela, pretože som cítila náraz a už len smiech pochádzajúci z Edwardovho hrdla. Poobzerala som sa okolo a zistila som, že ležím pod ním a on na mne sedel. Presne ako dnes ráno. No to som znova dopadla! Povzdychla som si.

„Hm... tak čo, už sa nehneváš?“ spýtal sa ma anjelským hlasom.

„Pff,“ odfrkla som si. To ho ešte viac rozosmialo. Zvalil sa zo mňa dole a ostal ležať na zemi vedľa mňa. Ja som sa od neho odvrátila a robila urazenú.

„Ale, no ták. Bellí,“ zaspieval svojim medovým hlasom. No, moc dlho mi to nevydržalo.

„Hm...“ zamručala som a pri tom sa otočila. Zbadala som ho až moc blízko, tak som sa odtiahla. Usmiala som sa a on mi úsmev oplatil. Bože, aký je krásny. Veď je dokonalý. Čo ja som si myslela, že by mohol byť so mnou. Veď to je totálna kravina. Nie som najkrajšia ani najmúdrejšia a už vôbec nie som nejaká talentovaná. Som iba obyčajné dievča, ktoré má za rodičov upírov. Taká normálna rodinka...

„Ako si sa vlastne mala vo svojom novom domčeku? Hm... a ani si ma nezavolala,“ povedal naoko urazeným hlasom. No tak na toto som myslieť nechcela.

„No... iba som si ho išla pozrieť. A čo vy tu? Alice iba hovorila o svadbe,“ zasmiala som sa a rýchlo zmenila tému. On sa evidentne chytil.

„No, vlastne ani nič. Jazz nás všetkých poveril nejakými prípravami,“ pri tej spomienke sa zasmial a pokračoval, „A potom sme s Danielle boli v meste. Chcela ísť na nákupy,“ pokrčil ramenami a usmial sa. Asi je s ňou šťastný. Odvážila som sa spýtať.

„Hm... Edward? Ty ju máš rád, však?“ spýtala som sa neisto. Vôbec som nevedela, ako zareaguje.

„No, áno. Je milá... a no...“ nevedel pokračovať. Tak toto zasa mňa rozosmialo, aj keď nie tak moc od srdca. Bolelo ma, keď som vedela, že je s ňou šťastný. Ja viem, som strašný sebec, ale jednoducho si neviem pomôcť.

„Tak, to je fajn,“ povedala som naoko milým hlasom. Dúfam, že nebolo nič poznať, pretože som hrozná klamárka. Nič neviem utajiť.

Ďalej sme sa rozprávali o všetkom možnom. Máme toho veľa spoločného. Stihli sme sa aj párkrát pohádať. Skončilo to buď bitkou, alebo záchvatom smiechu. S ním sa proste človek nenudí. Je úžasný. Ale to som myslím už spomínala.

***

„Ahoj!“ zakričala som do domu, keď sme sa vrátili. Boli sme špinaví až za ušami. Keď nik neodpovedal vybrali sme sa hore. Počuli sme rôzne zvuky, vychádzajúce z izby Alice.

„Nie, Alice, toto nikdy. Radšej si vyber niekoho iného,“ hovorila prísne mama. No to som zvedavá, čo sa deje. Pomaly som otvorila dvere a zbadala mamu, ako sa snaží vyslobodiť z nejakého neidentifikovateľného kusa látky. Všetko bolo sýtou ružovou a boli tam samé krajky a volány.

„Brr,“ otrepala som sa pri pohľade na tú hrôzu. Myslím, že si Alice plánuje svadbu. Chcela som sa rýchlo a nenápadne vytratiť, no nevyšlo mi to.

„No konečne si sa ukázala. A... preboha, čo to máš na sebe?“ spýtala sa ma s hrôzou v očiach. Ja som sa iba nevinne usmiala.

„No... boli sme sa prejsť?“ skúsila som.

„No tak na to ti skočí vieš kto,“ vysmiala sa mi a už ma ťahala do mojej izby. Po ceste sme stretli Edwarda a Alice mu tiež znadala.

„Čo ste to tam pre boha robili? A ty, mazaj sa osprchovať a tie veci hoď priamo do koša!“ rozkázala a mňa za sebou ťahala ako handrovú bábiku. Stihla som ešte na Edwarda vyplaziť jazyk. Aspoň v tom nie som sama.

„Tak, teraz sa pekne pôjdeš osprchovať a potom príď do mojej izby. Musíš si vyskúšať šaty,“ povedala nekompromisne. No ja som mala ešte jednu výhradu.

„Ehm... Alice, že to nie sú tie šaty, ktoré mala na sebe mama?“ spýtala som sa nevinne.

„To sa ešte uvidí. Pokiaľ ti to bude trvať dlho, tak áno, budú,“ uzavrela debatu. Ja som ihneď upaľovala do kúpeľne, nech to mám čím skôr za sebou...

Alice Cullen

Takto ma nahnevať. To sa nerobí. Najskôr Rose a potom Bella a Edward. Aj keď som na nich nebola až taká nahnevaná. Predsa len som rada, že sú si stále blízko. Musím vyriešiť tú vec s Danielle. No, teraz sa zameriam iba na svadbu.

„Haló, Alice, vnímaš? Ja si tú vec na seba naozaj nezoberiem,“ prehovárala ma asi po stýkrát Rose.

„Jasné, jasné. Aj tak sú odporné. Poď, ideme nájsť niečo krajšie,“ hovorila som ako v mrákotách. Na nič som sa nevedela sústrediť...

***

Ubehol už týždeň a ja som už dorábala posledné úpravy na svoju svadbu. Pozajtra sa budem vydávať. Ja sa tak teším. No lepšie by to bolo, kebyže je tu môj Jazz. No chalani ho odviedli na „rozlúčku so slobodou“. To už tak vidím. Budú loviť a potom spravia nejakú kravinu. Úžasná predstava. No, je pravda, že Rose a Bella mi tiež pripravili niečo podobné. Budeme mať dámsku jazdu. Nesmú chýbať všetky ženy v tomto dome. A je ich dosť, to vám poviem. Predovšetkým som to ja, Rose, Bells, Esme, Irina, Kate, Tanya a Danielle. Budeme pozerať filmy, lakovať si nechty a všetky tieto babské veci.

***

„Bella, bež sa konečne prezliecť. Musíš ísť ešte za Edwardom,“ kázala som Belle. Snáď vie, že to musí byť perfektné.

„Áno, už idem. A ty nezabudni, že sa máš tiež chystať,“ upozorňovala ma, no ja som dobre vedela, že sa musím pripraviť. Len keď nik nie je tam, kde by mal byť. Musím všetko robiť ja.

„Alice, pokoj. Nič hrozné sa nestane, keby aj, tak to vidíš,“ upokojovala ma Rose.  Jasné, len pokoj. Veď všetko je pripravené. Oddávať nás bude Emmett. Nešlo mu to nijako vyhovoriť a sľúbil, že bude dobrý. Keď som sa pozrela, vyzeralo všetko v poriadku. K oltáru ma povedie Carlisle, družičky sú Rose a Bella. Tá sa pripojí, keď dohrajú. Ďalej... hostia prišli všetci pozvaní. Samozrejme iba naši upíri priatelia. Po svadbe sa presunieme...

Všetko som si to prehrávala v hlave, či som náhodou na niečo nezabudla. Zdá sa, že nie.

„Tak poď. Už ti chýbajú iba šaty,“ popoháňala ma Rose. Vôbec mi nedovolili sa pozrieť do zrkadla. Vraj to bude prekvapenie. Šaty som mala vybraté hneď. Ako som prišla do obchodu ihneď som vedela, že sú to tie pravé. Majú obrovskú sukňu spolu s vlečkou. Na spodku sú vyšívané do strieborna. Proste kúzelné. Musela som ich mať. Bolo mi jedno koľko za ne zaplatím, len nech ich mám. Bola som ako posadnutá, keď som ich kupovala. Nespustila som z nich oči. Ešte som aj predavačke znadala, že s nimi zle zaobchádza, a že ja ich budem mať na svadbe, tak nech s nimi zaobchádza ako v rukavičkách. Dokonca som jej ich aj prikázala. Keď sme odchádzali, tá predavačka bola na pokraji nervového zrútenia, chúďa, takú prácu mať. Tak toto tam musí prežívať asi stále. Ešte teraz ju ľutujem za takú prácu.

Ani som nepostrehla, kedy ma navliekli do toho pokladu. Iba som cítila jemné kĺzanie látky po svojom tele. Bol to veľmi príjemný pocit...

„Alice, už sa môžeš pozrieť,“ povedala naliehavým tónom Rose. Ja som sa spamätala a už vyhľadávala zrkadlo. Keď som ho našla, neverila som, že som to ja. Bola som krásna. Možno by som sa mohla porovnávať s Rose a to je čo povedať. Mala som svoje vysnené šaty, vlasy vyrovnané a na koncoch jemne zvlnené. Na tvári som mala minimálne množstvo make – upu, no všetko vyzeralo úžasne. Ani sa to nedá popísať. Keď som sa pozrela na Rose, mala už oblečené svoje šaty. Hm... vybrala som dobre. Musela som sa pochváliť. Keby tu nik nebol, aj by som sa potľapkala po ramene. Už-už som mala také nutkanie.

„Je čas,“ povedala polohlasno Esme, ktorá tam práve prišla. Ide mi za svedka spolu s Carlislom. Bude to úchvatné.

„Už idem,“ odpovedala som takým istým hlasom.

„Som rád, že si šťastná,“ povedal dojato Carlisle, keď sme schádzali zo schodov, von do záhrady.

Ja som bola tak zabratá do tej krásy predo mnou, že som nebola schopná slova. Pred sebou som videla zmysel mojej večnosti. Ani sa nedá popísať, aký je to pocit. Je vo mne toľko lásky, že by sa dala rozdávať. Tak isto aj šťastia, vzrušenia a nedočkavosti. Prechádzali sme uličkou vyzdobenou ľaliami, ktorá teraz pôsobila neuveriteľne čarovne. Nevedela som sa dočkať, kedy už budem pri mojom anjelovi. Kedy sa ho budem môcť dotýkať, bozkávať ho...

„Áno, beriem,“ vyšlo z úst môjho manžela. Ako krásne to znie.

„Áno, beriem,“ povedala som roztraseným hlasom. Vtom sa rozoznela nádherná pieseň, ktorá vychádzala spod rúk Belli a Edwarda. Keď som sa na nich pozrela, vyzerali dokonale šťastní. Takýchto ich chcem mať navždy. A aj to tak bude. Pocítila som letmý dotyk pier na svojom krku. Úplne som sa tomu poddala a prestala myslieť na okolie, nik už pre mňa neexistoval. Len môj Jazz...

Ďakujem za krásne komentáre. Ste zlatíčka!

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 8: