Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bol raz jeden Volturi - Kapitola 1.

02.08.2011 (19:00) • StarShine • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2968×

Zúfalý výkrik, vysoký a prenikavý, preťal polnočné ticho vznášajúce sa ako duch nad mestom. Odrážal sa od stien úzkych, tehlových uličiek a postupne slabol v diaľke. Spravil som chybu, keď som mu nezabránil, ale vedel som, že náhodní okoloidúci alebo obyvatelia okolitých, starých bytov sa nad ním nijako nepozastavia. Povedia si, že buďto ho má na svedomí mládež potácajúca sa z nočných klubov, alebo rozhnevaný majiteľ vykradnutého auta. Ani v sne by ich nenapadlo, že to bol posledný výdych života človeka, ktorý pokojne mohol byť ich susedom alebo rodinou.

Mužské telo v obnosenom, koženom kabáte a vydratých, čiernych džínsoch ochablo v mojich rukách a oči vytreštené v nemom úžase boli obrátené k zamračenej oblohe. Špinavo-blonďavé polodlhé vlasy mu viseli v zlepených prameňoch a ani sa nepohli. V oranžovom svetle vzdialenej lampy chytili zvláštny odtieň.

Nastražil som všetky zmysly, aby som zistil prítomnosť prípadného neželaného svedka, no s radosťou som si o pol sekundy vydýchol, že som tu bol so svojou obeťou sám. Sklonil som hlavu k jej zakrvavenému hrdlu a znova som zaboril špicáky do jemnej pokožky. Krv sa mi rozliala po hrdle a zanechala typickú chuť. Už som mal aj lepšiu, no nesťažoval som sa. Na to, že jej ten chlap mal v sebe asi päť litrov, som ju vypil dosť rýchlo. Stále som nechápal, kam sa to do mňa zmestí - stravovanie upírov totižto nie je téma, ktorá by sa vyskytovala v učebnici biológie alebo na internete.

Prázdne telo som zakopal pol metra pod kamenné, dlažobné kocky, kde ho určite nikto nenájde tak skoro, aby na ňom našiel stopy nezvyčajnej smrti. A Aro aj tak nedovolí, aby mu Volterru niekto prestavoval, takže sa tu nič búrať ani kopať nebude.

S hnevom som si všimol, že som si od krvi zamazal aj rukáv svojej obľúbenej košele a v duchu som zanadával. Ak to nepôjde dole, niečo rozmlátim. Hoci som mohol mať hocakú inú košeľu, po akej som zatúžil, takáto istá sa už zohnať nedala. Ani jej podobná. Vyhrnul som si rukávy až k lakťom a prehodil cez seba plášť. Sponou v tvare Volturiovského erbu som si ho zapol pod krkom a pomalým krokom som sa vydal hore svahom temnou uličkou. Všade okolo seba som vnímal zvuky spiacich ľudí a zvierat. Asi som si vybral tú najpokojnejšiu štvrť, keď tu tak skoro už nikto nebol hore.

Prechádzal som končekmi prstov pravej ruky po drsnej stene poznačenej počasím. Nebola chladná ako kameň, ale teplá, ešte vyhriata od večerného slnka. Cez deň tu v týchto dňoch bývalo dosť teplé počasie a aj takto, pár hodín po západe slnka, tu nebola zima. V slepej uličke naľavo zašramotila prevrátená plechová debnička, po ktorej prebehol hnusný sivočierny, vypĺznutý potkan a vkĺzol do praskliny v stene. Neviem, či si ma všimol. Ale mohlo mu to tak byť jedno, lebo ja potkany nelovím. Fuj.

Ako som pokračoval v ceste naspäť domov, do zámku, absolútne nehlučne a nepozorovane, nado mnou sa nečakane spustil mačací koncert. Pruhovaná kosť a koža škriekala najhoršie, ako to len mačka dokáže. Pílilo mi to uši aj nervy, tak som sa zohol po kameň a šmaril ho do nej. Mala šťastie, že ju o centimeter minul a iba vyryl v stene párcentimetrovú dieru. Na zem sa zniesol vodopád rozdrvenej červenej tehly a rozptýlil sa v slabom vánku. Ale pomohlo to, mačka so zasyčaním vyskočila meter do výšky a z parapetnej dosky sa dostala na strechu, odkiaľ sa ozval už len jemný buchot jej vzďaľujúcich sa labiek.

Keby tu bol so mnou Felix, mal by zo mňa ohromnú srandu. Ani neviem, či ma potešilo, že som dnes išiel loviť sám. Hodil som si na hlavu kapucňu a pridal do kroku. O pár minút som už vchádzal nenápadným vchodom dnu do zámku a zanechal som za sebou spiace mesto.

***

Po neúspechu v odstraňovaní krvi z rukávu som naštvane tresol do vyrezávaného stĺpika postele a zanechal tam tak odtlačok svojej päste. Plášť som nechal pohodený na posteli, košeľu tiež a vybral som si čistú čiernu zo skrine. Pohrabal som sa v nej hlbšie a vytiahol som odtiaľ plavky, ktoré som natiahol na seba. Tie druhé, na štýl Borata, ktoré mi Alec s Felixom darovali na Vianoce, by som si na seba v živote nedal, hoci už len pohľad na ne ma pobavil.

Oblečený som vyšiel z izby a po prekvapivo prázdnych chodbách som zišiel tri poschodia dole, až som sa dostal k bazénu. Vyzliekol som sa znova len do plaviek a oblečenie som hodil na kopu ďaleko od okraja bazéna. Skočil som ukážkovú hlavičku do vody a začal som plávať. Štyridsať dĺžok znak a štyridsať kraul. Do stovky som to dotiahol dvadsiatimi dĺžkami motýlika. Plávanie som mal rád, upokojovalo ma. Len mi chýbal ten pocit príjemnej vyčerpanosti po športe, ktorý som si pamätal ešte z ľudského života, keď som chodieval plávať do mora za domom. Ale inak mi smrteľnosť a ľudskosť nechýbala.

Vynoril som sa z vody a oprel sa o kraj bazéna. Prešiel som si rukou po mokrých, krátkych vlasoch a natiahol sa po uterák.

„Aro ťa chce vidieť. Hneď,“ ozval sa za mnou známy hlas, keď som vyliezol z vody a vyšúchal si uterákom vlasy. Obrátil som sa tvárou k Jane.

„Ou, sexi,“ zaškerila sa na mňa a moje strapaté háro. Ukázala mi palec dohora a potom mi vyplazila jazyk. Ovládol som sa, aby som neprevrátil očami a nepovedal jej, čo si myslím.

„Povedal prečo?“

„Asi ti našiel Pamelu, ty Casanova,“ rýpla znova a blyskla červenými očami. Hodil som po nej prvé, čo sa mi dostalo do ruky - odlepenú dlaždičku od bazéna. Ona ju však len zodvihnutou rukou odrazila a spražila ma zákerným pohľadom. Prebehla mnou krátka, ale intenzívna bolesť, až som zavrčal. Modrá kachlička sa zatiaľ roztrieštila na opačnej strane o stenu.

„Sprav to ešte raz a uvidíš,“ pohrozil som jej. Skôr, ako ma stihla vziať za slovo, som schmatol svoje oblečenie a zmizol sa prezliecť do svojej izby.

***

„Volal si ma?“ vstúpil som do trónnej siene, zapínajúc si plášť pod krkom. Vlasy mi za tú chvíľu už stihli uschnúť. Aro si ma premeral pohľadom karmínových očí a usmial sa.

„Vytiahol som ťa z postele?“ spýtal sa s úškrnom. So strapatými vlasmi a polozapnutým plášťom to tak mohlo vyzerať. Prečo si ale o mne myslel, že stále s nieým spím? Veď posteľ som okrem zízania do stropu nepoužil na nič iné už asi pol roka. A nie som ani žiadny Casanova, ako si Jane myslí. UŽ nie som.

„Z bazéna,“ opravil som ho bez zmeny výrazu. Oprel sa dozadu o trón a ponad zopnuté prsty sa na mňa naďalej škeril. Neveril mi. Ale radšej som sa nad tým nepozastavoval a nechal som to tak. Nemalo by pri ňom zmysel dokazovať, že pravdu mám ja.

Založil som si ruky za chrbát pod plášť a upieral na neho pohľad. Sedel na svojom prostrednom tróne a zvyšné dva po oboch stranách boli prázdne. Mlčal som a čakal, kým prehovorí. Za chrbtom pri dverách stáli stráže, ktoré som nevidel, ale všetkými ostatnými zmyslami som ich mohol vnímať.

„Tak,“ naklonil sa Aro znova ku mne a lakťami sa oprel o kolená. „Mám pre teba jednu úlohu. Záležitosť, ktorú treba čo najrýchlejšie a čo možno najnenápadnejšie vyriešiť.“ Prikývol som na znak súhlasu a venoval mu viac pozornosti.

„Od Jareda sme dostali správy, že grécky klan Santorini niečo chystá. Videl ich s viacerými novorodenými, ako ich učili bojovať. Dozvedel sa aj to, že pravdepodobne pôjdu do Ruska. Tam sa nachádzajú, ako určite vieš, Dmitrijovci a Ivanovičovci a netuším, na ktorých z týchto dvoch klanov majú Santorini namierené. Ale ak pôjde všetko dobre, do Ruska ani nepôjdeš. Takže vieš, čo máš urobiť?“

Znova som prikývol a v duchu si vybavoval, čo všetko o tých troch klanoch viem.

„Výborne. Vezmi so sebou aj Felixa. A nie že vám to bude trvať príliš dlho. Spolieham sa na vás. Mohol by som tam poslať aj niekoho iného, lebo je to vcelku banálna záležitosť, ale chápeš, prečo som si vybral práve teba, však?“

Poslednýkrát som prikývol, a keďže som nemal žiadne otázky, s úklonom som sa otočil a opustil miestnosť. Nájsť Felixa nebolo ťažké, takže o chvíľu sme už smerovali preč zo zámku.

***

„To bude sranda,“ podotkol so smiechom Felix, keď sme prechádzali okolo Ríma. Celú cestu sme bežali a rátal som, že nám to zaberie tak hodinu, ak nás niečo nezastaví. Mali sme na sebe Volturiovské plášte so sponami v tvare erbu, ktoré zavadzali pri behu lesom, ale Aro trval na tom, že si ich máme vziať. Nemôžem za to, že on je do toho svojho zamilovaný.

„Ak tí Santorinovci nebudú vedieť anglicky a ani taliansky, tak sa zase budeme dorozumievať  rukami-nohami, ako naposledy, pamätáš? Španieli z nás mali minule ohromnú srandu. Ale veď si sám videl, že aj my dvaja sme sami zo seba nemohli,“ kecal Felix ďalej s pohľadom upretým na cestu. Bežali sme na juhovýchod, hoci z Talianska sa po pevnine dalo dostať iba na sever, ale to by sme mali príliš veľkú obchádzku. Ten kúsok medzi Talianskom a Gréckom preplávame a skrátime si tak beh asi o dve hodiny.

„Δεν γνωρίζετε το παρελθόν μου?“ otvoril som konečne ústa aj ja. Nebolo ťažké spomenúť si na slová, ale prízvuk som už nemal taký, ako kedysi. Bolo zvláštne počuť znova svoj rodný jazyk, ale zlepšilo mi to náladu. Čudujem sa, že Felix na to zabudol. Veď si zo mňa predsa robil srandu, keď som ešte pred takými dvesto rokmi stále používal grécky prízvuk v talianskych slovách.

„Skoro som zabudol. Takže ty stále ovládaš tú hatlaninu? Čo si sa ma to vlastne spýtal?“ zachechtal sa pobavene a pozrel mi do očí. Len tak-tak sa vyhol stromu, ktorý sa mu zrazu zjavil v ceste. No po prvom nasledoval aj druhý a ja som neodolal a strčil ho do neho. Tomu sa už vyhnúť nestačil a v tej rýchlosti ho prerazil a zletel asi dvesto metrov dolu kopcom. Zasmial som sa ešte viac, keď vyšlo najavo, že tam bola rieka a on sa zrútil priamo do nej.

„To máš za tú hatlaninu. A keď chceš vedieť, čo to znamená, hoď si to do Google Translatoru.“ Prehliadol som si ho, keď s nadávkami vyliezal z vody a vražedne na mňa zazeral. „Hm, ale až potom, ako ťa boss skope za ten roztrhaný plášť,“ vyplazil som mu jazyk. Obzrel sa a keď uvidel, čo sa naozaj stalo s jeho plášťom, tak tak rýchlo vyskočil na breh, kde som stál ja, že aj mne sa zdal jeho pohyb iba ako rozmazaná šmuha. Keby sme boli len o trochu horší priatelia, prerazil by teraz mnou strom on.

Ešteže som nevzal namiesto neho Jane. Lebo to by som si v takom prípade už mohol sám začať kopať hrob.

__________________________

Neviem, ako často budem písať a pridávať kapitoly, uvidím podľa toho, koľko voľného času budem mať. Budem rada, ak sa poviedka ujme, ale neprestanem ju písať, aj keby ju nikto nečítal, lebo téma Volturi ma hrozne baví. :D:D

Zhrnutie

Autor: StarShine (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bol raz jeden Volturi - Kapitola 1.: