Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boîte à bonbons 3. kapitola

26.05.2010 (07:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 861×

"Apparence n'est pas tout."

Preklad: "Výzor nie je všetko."

3. kapitola

hudba

Ďakujem ti, Bože, za tento deň! Ale nie zlato, to bola irónia!

„Dúfam, že si nečakala dlho,“ usmiala sa na mňa Alice a ja som len mykla plecami. Nejako mi do reči nebolo. Stále som okolo seba videla tie červené oči. Fuj, mala by som ho nájsť a trošku ho poučiť o móde. Červená! A ešte ako šošovky, ale tak čo možno to bol punker alebo niečo také...

Zastavili sme pred domom a všade sa svietilo. Myslím, že dnešok ešte neskončil, pred tým ako pôjdem spať si budem musieť skontrolovať či nemám lepidlo v topánkach, žuvačku na vankúši alebo smradľavú bombu pod paplónom.

„Už sme doma!“ zakričala Rosalie a do chodby sa hneď hnala moja mama.

„No ukáž, čo ste si kúpili!“ zvýskla a trhala mi tašky z rúk skôr ako som si stihla vyzuť topánky.

„Tak nám urobte módnu prehliadku.“ Mrkla na nás Esme a mne sa urobilo zle. Nie, ja nechcem. Chcem si ľahnúť, oblečená, nechať si otvorené okno a zaspať pri pustenej muzike.

„Super nápad, mami!“ Nevnímala som, ale bola som si istá, že to bola Alice. Kto iní, však?

„Baby... mne sa moc nechce.“

„Ale Bella! Prosím!“ pišťali obe a nahodili psie oči. Nie, toto mi nerobte! Nie, nie, nie, nenechám sa ovplyvniť! Jeden, dva, t-r-i, no dobre! Vyhrali!

„No, dobre, ale mám podmienku!“ Stíchli a zadržali dych.

„Musíte ma aj namaľovať!“ zakričala som a Alice sa mi zavesila okolo krku. So smiechom sme šli hore a ja som si sadla do mäkkého kresla, nechala som Alice voľnú ruku v make-upe a Rosalie vo výbere šiat a Alice si nemohla odpustiť výber topánok, ako inak. Maniačka jedna, niekedy by som chcela jej chorobu!

„Už?“

„Nie!“

„Už?“

„Nie!“

„Tak už?“

„Bella!“

„A teraz?“ Počula som zle alebo zavrčala. Otočila som sa na ňu a ona vyčarila svoj úsmev. Sakra, musím si aj ja kúpiť takú pastu na zuby... keď ma domaľuje pôjdem jej šmátrať v kúpeľni.

„Bella? Už sa môžeš obliecť, ale zrkadlo je pre teba ešte tabu! Jasné?!“

„Jasné, šéfe!“ zasalutovala som a kráčala ku Rosalie, ktorá mi vybrala čierne šaty, ktoré teda podľa mňa vyzerali ako keby ich obžrali myši, ale nemôžem povedať, že sú škaredé! Mám taký pocit, že sa so svojich myšlienok zbláznim. Asi neviete, čo to je žiť so sebou samým. Teda, chápete? Ja leziem sama sebe na nervy. Schizofrenik jeden!

„A toto si mám dať na nohy?“

„No nie, Bells. To budeš mať v ruke.“ Rosalie prevrátila oči, no moja pomätená hlavička to zobrala úplne smrteľne vážne. Schmatla som ich do rúk, každú do jednej a vyrazila dvere.

„Bella, počkaj!“ Schádzala som schody a usmievala sa na každú stranu. Zrazu ma však niekto a ten niekto bola Alice, schmatla za ruku a viedla hore. Potichu šeptala a vyzerala naozaj nevyrovnane.

„Nemám ti urobiť bylinkový čaj, Alice?“

„Čo?! Bella, Rosalie to myslela ironicky a... ježiš si blázon a ja si tu aj tak zbytočne rozprávam sama pre seba!“

„Alice?“

„No?“

„Naozaj nechceš ten čaj?“

„Bella!“ zvrieskla a mne sa po tvári rozlieval úsmev. No, okamžite ako som videla jej rozhnevanú tvár, som nahodila nevinné očká. Zakrútila nado mnou hlavou a ťahala ma do izby.

Stáli sme pred schodmi a niekto dole pustil hudbu. Naozaj sa na toto celá rodina chce pozerať? Dúfam, že dole nie je ten smrad lebo... mám strach... strach, že chytím nejakú nákazlivú chorobu a neuvidím tento zapadákov celý. Bodaj by...

Alice elegantne zliezla schody a začala rozprávať do imaginárneho mikrofónu. Cítim sa ako na základnej škole v triede s novými bábikami. Jéj to je nová? Áno aj šaty má nové... škoda, že nemá kučierky ako tá tvoja...

„Ehm, ehm, predstavujem Vám našu prvú modelku. Volá sa Rosalie Cullen a predvádza vám novú kolekciu Prada.“ Čože? To čo má na sebe je Prada? Nechcem počuť aké handry mám na sebe ja, lebo ako sa na ne tak pozerám, nebola to lacná záležitosť. Rosalie na mňa mrkla a obišla ma. Emmett dole pískal a Esme hovorila pochvalu na jej make-up a ostatný tíško tlieskali. Bože, veď mňa ešte nevideli v takýchto handrách. Vždy chodím v rozťahaných tričkách a leginách alebo kraťasoch, úplne normálne ako keby som vyšla z postele. Ani sa nemaľujem. Ani nenosím takéto prdy, čo mám na nohách!

„Teraz Vám predstavím nového člena našej modelingovej agentúry. Jej meno je Isabella Swanová a predstaví Vám tak tiež kolekciu od Pradu.“ No, dobre nie som na tom až tak zle. Že nie? Nadýchla som sa a vydýchla a šla po schodoch. Keď som zliezla schody a pozrela som sa do tvári celej rodiny. Emmett pískal, Jasper mal zodvihnutý kútik úst, Esme ruky na puse a moja mama tiež. Charlie sa mračil a Carlisl sa usmieval, Edward... sedel s otvorenou pusou, no keď si všimol môj pohľad, pusu zavrel a skúšal sa zahľadieť niekam inam ako na moje nohy.

„Vyzeráš...“

„Ako debil? Ja viem, mami. Tak, ale som proste nemožná.“ Zasmiala som sa a niekto mi dal frčku do nosa. Bol to Emmett.

„Blázniš? Vyzeráš super!“ Schoval si Rosalie v náruči  a ja som prevrátila oči.

„Naozaj, dcérka, si krásna.“

„A ty mami prepáč, ale ty si slepá!“

„Isabella!“ napomenul ma ocko.

„Veď som povedala prepáč!“ vyplazila som mu jazyk a on sa pustil do horlivých debát medzi ním a Carlislom, ten mi iba ukázal zodvihnutý palec a tiež sa venoval nejakým tým dospeláckym hlúpostiam. Zasa sa sama seba musím opýtať... kedy dospeješ, Bella? Odpoveď, chcem ju počuť? Ha, nikdy! A tak sa mi to páči. Som zlá, pojašená, ironická a samotárska Bella. Pýtate sa ako môžem byť pojašená a samotárska? No, viete zistila som, že mám chorobu. Trpím samomluvou, buď nahlas alebo v myšlienkach. A baví ma to. Mama povedala, že je to normálne... no podľa mňa som si nevybrala práve najnormálnejšieho človeka na taký veľký problém! Mali by ma niekde zavrieť v klietke, pichať do mňa paličkou a strkať mi do nosa slané tyčinky! Taká som pošahaná!

„Čo ty na to Edward?“ opýtal sa Jasper pokynul hlavou na mňa. Jasper sa tváril nejako zvláštne, ako keby sa mu zasekli plyny alebo ako keby vedel o niečom o čom ja neviem! Pche, aj tak to vyšmátram a vysliedim ty pacholok. Edward sa na mňa pozrel a usmial. Vôbec mi to nepripadalo falošné, ale skôr úprimné.

„Vyzeráš, naozaj krásne.“ Vnútri mňa niečo hoplo a ja som mala chuť zavesiť sa mu okolo krku a nechať sa híčkať jeho dotykmi. Zatriasla som hlavou a on sa hlúpo usmieval. Sakra, mám pocit ako keby videl do mojej hlavy a akoby to čo povedal nechcel spraviť, ale bol ovplyvnený nejakými drogami. To určite Jasper... určite ráno spolu ťahali čiary... do každej nosnej dierky. Puberťáci jedny! Sadla som si do kresla a sledovala ako si vymieňajú pohľady, keď v tom...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boîte à bonbons 3. kapitola: