Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bloody world - 1. kapitola

30.04.2010 (17:00) • MySecrets • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1042×

1. kapitola

Je tmavá temná noc, skoro polnoc a ja robím každodennú prehliadku Utópie, aby som zistila, či je všetko v poriadku. Školu dnes na starosti nemám ja, ale Mike Newton, môj veľmi dobrý kamarát, a Jessica Stanley, jeho priateľka. Ja mám na starosti okolie školy a Utópiu. Je toho veľa, ale mne to neprekáža. Už som na to zvyknutá. Škola je za to tiež veľmi veľká budova, veď má tri poschodia. Mike a Jess majú čo robiť. Na prízemí je jedna veľká hala a hneď pri nej jedáleň, kde jeme všetci obyvatelia. Je tu ešte aj knižnica, veľká telocvičňa, posilňovňa a samozrejme vécka. Na prvom poschodí je priestor pre školu, celé poschodie je posiate množstvom chodieb, kde by sa mohol malý prváčik hneď stratiť, kým by našiel svoju triedu. Ja som bola tiež rovnaká, keď som bola malá. Na druhom poschodí sú zase byty rodín v Utópii. Takisto sa tam dá ľahko zablúdiť, pretože kamenné múry sú takmer rovnaké. Na treťom poschodí bývam ja s mojou rodinou a, samozrejme, Najvyššia rada, ktorá to tu s mojou matkou celé riadi.

Škola je veľká kamenná budova, ktorá je však veľmi novodobá. Stavala sa síce v 21. storočí a my sme v 22. storočí, no aj tak sa náš štýl veľmi nezmenil. Veď prečo aj by ho niekto menil, keď dôležité bolo prežiť a nie mať ktovieaké pekné obloženie zvonka.

Pred školou je malé predmestie, kde sú malinké kamenné domčeky, v ktorých bývajú strážci, vojaci a tí, čo nechceli bývať v škole. Strážci sa neustále menia, jedni majú službu cez deň, druhí cez noc. Sú perfektne vycvičení a nič ich neprekabáti. Presne taká som aj ja, len mám menšiu výhodu. Som strážca už od piatich rokov, kedy ma otec učil Teakwondo a umenie prežiť za múrom Utópie. Môj otec bol starostom Utópie, ale potom zomrel a jeho miesto prevzala moja mama. Ja som však strážcom zostala a vyformovala sa zo mňa riadna strážkyňa. Musím si všímať všetky detaily, ktoré by mohli znamenať nebezpečenstvo. Každá maličkosť v dnešnom svete môže znamenať smrť blízkej osoby a to som ja nemohla riskovať.

Pozorne som prechádzala uličkami predmestia a dávala pozor na všetko. Moje zmysly fungovali na 150 percent a mohla som zachytiť všetko, čo som chcela. Neviem, prečo to tak je, ale moje zmysly sú oveľa lepšie ako napríklad Mikove. To bude asi tým, že som Brownová. Brownovci majú totiž veľkú silu, odvahu a vytrvalosť, čo sa na mne prejavilo už v piatich.

Vstúpila som na kraj predmestia a pozrela som sa pred seba. Štyria strážci pri bráne si robili svoju prácu ukážkovo, pán Newton - Mikov otec, sledoval vo veži okolie brány a takisto bol veľmi ostražitý. Prešla som okolo jazera a polí a strážci ma konečne zbadali. Vynorila som sa z hmly ako nejaká príšera, keďže som mala čierny dlhý plášť a kapucňu na hlave. Nikto mi nevidel ani do tváre ani pod plášť.

„Dobrý večer, slečna,“ pozdravili ma zborovo všetci a ja som sa na nich mierne pozrela. Chlad zo mňa doslova sálal a nebolo to len tým, že vonku bolo mínus 15 stupňov. Moje správanie bolo doslova hnusné, priam opovrhnutia hodné, ale nebola som taká aj cez deň. Moja práca to však vyžadovala, bola som na to naučená.

„Stav?“ spýtala som sa ticho a jedného z neoblomných strážcov striaslo.

„Všetko je v poriadku, žiadne komplikácie,“ povedal najlepší z nich a všetci sa mi vzápätí poklonili. Mlčky som odišla zase naspäť k druhej bráne, kde sa všetko opakovalo a potom k tretej a štvrtej. Opäť som prechádzala predmestím, keď sa zrazu vedľa mňa z tieňa vynorila moja mama. Nezastavila som sa, išla som rovno ďalej.

„Dobrý večer, mama,“ zašepkala som a nenápadne mykla hlavou smerom k nej. Išla zarovno so mnou a ja som kútikom oka detailne videla, čo má oblečené. Moja mama bola krásna, čiernovlasá žena s prísnosťou v srdci. Jej hnedé oči a čierne vlasy nemali so mnou nič spoločné. Ja som bola po otcovi, pretože som mala dlhá kučeravé hnedé vlasy a zelené oči. Povahou som bola však úplne po nej. Mala oblečenú dlhú tmavú blúzku s vestou na nej a dlhé čierne nohavice. Vôbec nemala plášť alebo kabát, čo nikdy nepochopím, pretože tu býva neuveriteľná zima v noci.

„Dobrý večer, Anette. Ako to ide dnes?“ spýtala sa a pozerala priamo na mňa.

„Všetko je v poriadku,“ odvetila som ticho a išla ďalej. Mama prikývla a otočila sa na odchod. V poslednej sekunde sa však zvrtla a hlasno mi prikázala.

„O 15 minút budeš pred bránou a budeš čakať na mňa. Prídu noví hostia!“ prikázala a zmizla. Normálnemu človeku by sa naozaj zdalo, že sa rozplynula v tme, ale ja som dobre vedela, že sa len nenápadne premiestnila do najväčšieho tieňa a z tade do tajných dverí do školy. Vzdychla som si a putovala ďalej k bráne. Nevedela som, prečo práve ja musím byť pri privítaní nových hostí. Už pár dní sa nehovorilo o ničom inom, len o tom, kto sem príde. Padali stávky, že to budú Číňania, Indiáni alebo dokonca nejakí Európania. Mne to bolo však totálne jedno.

Spravila som ešte jednu prehliadku okolo mesta až som nakoniec skončila s pánom Newtonom vo veži. Pozerala som sa cez ďalekohľad a mlčala som. Kapucňu som mala dole a pán Newton nenápadne pozeral, a detailne skúmal moju tvár. Myslel si, že si ho nevšimnem. Bol tak podobný svojmu synovi, ani si to neuvedomoval. Ten ma tiež sledoval na každom kroku, aj keď mal priateľku.

„Je krásna noc, však slečna.“ Spýtal sa ma, aby zaviedol aspoň nejakú konverzáciu, ale ja som len niečo zahmkala a sledovala okolie ďalej. On sa však nevzdal.

„Neviete náhodou, kto to príde? Vaša matka nám to nikomu nechcela povedať, vie to len ona a Najvyššia rada,“ vyzvedal ďalej.

„Tak keď viete, že to vie len ona a Rada, prečo sa pýtate na to mňa?“ vrhla som na neho chladný výraz a on už konečne zmĺkol. Pozerala som cez ďalekohľad, keď som uvidela 5  tmavých postáv, ktoré obrovskou rýchlosťou utekajú smerom k našej bráne.

„Pane, niekto sem ide a ľudia to nie sú,“ zašepkala som a pán Newton ma doslova odtrhol od ďalekohľadu. Naštvane som sykla, ale nechala ho tak.

„Máte pravdu. Sú to upíri,“ súhlasil so mnou a ostražito sa na mňa pozrel. Vzdychla som si, vybrala moju malú zbraň z púzdra na opasku a skontrolovala ju behom troch sekúnd. Bola to najmodernejšia pištoľ 22. storočia, ktorá bola ako posledná vyrobená v tajnej organizácii OPU (ochrana proti upírom). Mala som také dve pri sebe a ešte pár zavretých u mňa na izbe. Bola celá strieborná, len jej guľky boli zlaté a upírom sa zarezávali priamo do kože a pomaly ich zabíjali. Tieto zbrane boli vytvorené len pre boj s upírmi a nestačili sa ani otestovať, lebo deň po ich definitívnom vyrobení napadli organizáciu upíri a úplne ju vyhladili. Ja som však nemala čas na ich vyskúšanie a okrem toho, už som nimi zabila veľa týchto nepodarených pijavíc. Opäť som si založila svoju Querk (tak som ich totiž nazývala) do koženého opasku na páse a jedným dotykom skontrolovala ešte aj strieborné dýky na stehne. Bola som pripravená a tak som jedným pohybom vyskočila na zárubňu okna.

„Zavolajte moju mamu. HNEĎ!!!“ prikázala som, nasadila kapucňu a skočila dole. Padala som len chvíľku, pár sekúnd a už som bola živá a zdravá dole na zemi. Stála som pevne na obidvoch nohách a pozerala sa chladne pred seba. Jedným pohybom som vytiahla svoju Querk a zamierila na prichádzajúce beštie. Bola vážne obrovská tma a mne sa ledva podarilo ujasniť si polohu tých upírov, ale podarilo sa mi to. Mesiac bol zahalený mrakmi a okolo lesa sa vznášala hustá hmla, ktorá ako para vychádzala z neho a chcela ma stiahnuť k sebe. Upíri sa zrazu zastavili a bez okolkov na mňa hľadeli. Nechápala som to. Normálni upíri útočia hneď ako zacítia pach krvi človeka, ale títo sa buď veľmi ovládali alebo to bola nejaká pasca. Stisla som svoju zbraň silnejšie a palcom odstránila poistku. Teraz bola úplne pripravená a stačil jeden pohyb, aby som mohla strieľať, no niečo mi hovorilo, aby som čakala. Jeden z nich sa zrazu pohol a vykročil ku mne. Lenže malá osôbka vedľa neho ho zastavila.

„Nie, ona to myslí vážne!“ povedala tenkým pôvabným hláskom.

„Prišli sme na pozvanie!“ povedal hlasno ten odvážny a ja som na neho so zamračeným pozerala. Žeby toto boli naši noví hostia? Celú scénu osvietil mesiac a ja som konečne videla, s kým mám dočinenia. Všetci piati boli bledí, tmavo oblečení a mali zlaté oči.

Kto je to? Položila som si v duchu veľmi dôležitú otázku. Za mnou zrazu začali odbíjať hodiny polnoc a počula som zrýchlene kroky spojené s divným zvukom otvárania brány.

„Anette, odlož tú zbraň!“ prikázala mi mama a zastala si pri mňa. Neveriacky som sa na ňu pozrela a ona na mňa priam zahučala.

„Anette Marie Brownová, okamžite zlož tú pištoľ!!!“ vykríkla a mnou to strašne trhlo. Nazlostene mi padla ruka so zbraňou a Querk našla útočisko v opasku. Nahnevane som sa otočila a chcela odísť preč, no bola som zastavená.

„Anette, zostaň tu. Pán Newton, oznámte všetkým, že naši hostia práve dorazili a povedzte im presne to, čo som vám povedala!“ prikázala a zamračený pán Newton vyrazil späť k bráne. Ja som stála akoby zamrznutá pred bránou a nenávistne sa pozerala na moju matku. Čo to urobila?

„Ty poď so mnou!“ mykla hlavou smerom ku mne a ja som ju mala poslušne nasledovať.

„Prečo by som mala? Mama, sú to upíri...“

„Okamžite poď sem!“ prikázala a ja som po dvoch sekundách už stála pri nej.

„Budeš sa správať slušne, inak budeš znova leštiť svoje meče v starej zbrojnici, rozumela si?“ spýtala sa potichu akoby nevedela, že tie pijavice aj tak všetko počujú. Lenže práve táto veta ma donútila, aby som urobila presne to, čo chcela. Meče už za žiadnu cenu leštiť nebudem, stačila mi obrovská rana na pravej ruke, ktorú som si ošetrila len ja ručne - stručne a po nociach som sa budila s horúčkami. Doktora totiž v Utópii nemáme, naposledy nám ho zabil jeden sprostý upír, keď sa doktorko vydal s lovcami za múry.

„Áno, matka,“ zašepkala som najchladnejšie, ako som vedela. Mama sa pobrala smerom k upírom a ja som ju musela s obrovskou nenávisťou nasledovať. Aj tak som však zastala pár metrov od nich. Mama išla blízko pri nich, takmer na meter.

„Dobrý večer, Cullenovci. Ospravedlňujem sa za spôsobené komplikácie, ale moja dcéra nebola oboznámená so situáciou. Je to moja vina,“ ospravedlnila sa im a následne sa usmiala. A mne spadla sánka. Nevidela som ju usmievať sa už dva roky, odkedy na mňa absolútne nemala čas.

„To je v poriadku. My dobre chápeme vašu ostražitosť. V dnešnej dobe je to dobrá vlastnosť,“ hovoril ten odvážny a pozeral sa priamo na mňa. Neviem, čo hľadal, asi moje oči, keďže som mala celú tvár zahalenú pod kapucňou. No hovoril to mne a nie mojej mame. Akoby sa mi ospravedlňoval za to, že som vôbec musela skočiť z okna, vytiahnuť zbraň a mieriť na nich. Čudné.

„Akú ste mali cestu?“ spýtala sa zase mama.

„Komplikovanú,“ odvetil upír a pozrel sa na mamu. Potom som zrazu ucítila ostrý pach najnemilosrdnejšej beštii na celom svete. Upíra, ale nie takýchto. Títo mali dokonca aj iný pach, akoby sladký, ale normálni upíri mali ostrí pach, ktorý mi v nose spôsoboval nekonečne veľa bolesti. Sakra! Neochotne som sa nadýchla a ucítila som dokonca troch upírov. A nebola som jediná, čo to cíti. Všetci sa zrazu zvrtli na miesto z kade prišli a ja som začala konať veľmi rýchlo.

„Mama, musíš ísť okamžite za brány. Prichádzajú!“ zakričala som a pribehla k nej. Pochopila hneď, len sa otočila na hostí a prikázala.

„Musíte ísť za bránu, hneď!“ povedala a rozbehla sa k bráne. Odvážny upír s jednou tmavovlasou upírkou ju nasledovali, ale traja tu zostali.

„Choďte!“ prikázala som, ale oni sa ani nepohli.

„Pomôžeme ti,“ povedala malá osôbka, ktorá bola len o trošku menšia ako ja. Chladne som sa na ňu pozrela, ale nechala som ju tak.

„Mne je to jedno, sú to vaše životy,“ povedala som ticho, ale vzápätí si uvedomila jednu podstatnú vec. Oni život už dávno nemajú.

Postavila som sa pred nich a mierne odhrnula plášť. Rýchlo som si vybrala obidva Querky a zamierila. Dávala som si pozor, aby boli čo najbližšie, ale  zároveň, aby ma nevedeli dostať.

„Myslíš, že ich dostane?“ spýtal sa jeden upír za mnou.

„Neviem, je len jedna. Alice?“ povedal druhý.

„Zabije, ale niečo sa stane. Nevidím však čo... niečo sa stane...“ opakovala stále dookola a ja som ničomu nerozumela. Bolo mi to však jedno a proste som vystrelila.

S nesmiernou presnosťou som zasiahla jedného upíra priamo do hlavy, ktorá sa rozštiepila na milión kúskov a telo bezvládne padlo na zem. Vedela som, že ho budem musieť spáliť, ale teraz som na to nemala čas. Oproti mne sa rozzúrene valili zvyšní dvaja a chceli ma zabiť. Začala som strieľať, no ani jedna guľka nezasiahla svoj cieľ. Prečo? Lebo tie pijavice boli hrozne rýchle a mali výhodu, videli v tme, čo ja som nemohla, lebo mesiac zase zašiel za mraky. Pokojne som sa nadýchla, zavrela oči a vystrelila. Počula som, ako jeden z pijavíc padol na zem a syčí nad ohromnou bolesťou. Rýchlo som pribehla k nemu a bez rozmýšľania mu vpálila tri guľky  medzi oči. Prestal sa mykať a ja som musela nájsť toho posledného, ktorý teraz mal najväčšiu výhodu. Jeden na jedného. Ja som však prehrať musela, lebo sama upíra nikdy nezabijem. To je proste zákon, ale aj tak som sa nevzdala. Žmúrila som všade, kde som mohla, ale nič. Za sebou som pocítila mierny závan vetra, potom ostrý pach bolesti v nose a napokon ostrú bolesť na ruke, kde som mala čerstvú ranu z čistenia mečov. Upír ma totiž chytil za pravačku a silno stisol.

Upíri sú veľmi silní a rýchli, preto som nemohla inak a šialene som vykríkla. Toto však nebolo to najhoršie. Zacítila som moju vlastnú krv na ruke a upír to musel cítiť tiež. Potlačila som závrat a omdletie a celou zvyšnou silou som odkopla upíra preč odo mňa. Hlasno som dýchala a držala si ranu. Dýchala som len ústami, lebo keby som dýchala nosom, asi by som odpadla. Pozerala som sa upírovi priamo do očí a ten si zúrivo oblizoval svoju ruku, na ktorej mal zvyšky mojej krvi.

„Myslím, že jej musíme pomôcť,“ vyhlásil jeden z tých troch upírov a už o sekundu boli všetci traja predo mnou. Využili chvíľkovú nepozornosť pijavice pred sebou, chytili ho za obe ruky a tá malá upírka mu celou silou oddrapila hlavu. Bez problémov, bez výčitiek.

Onedlho sa už upír váľal na zemi v jednej hnusnej kope a jeho pozostatky horeli v žiarivo červenom ohni. Nemo som hľadela na scénu pred sebou a snažila sa dať dohromady. Podarilo sa mi to, ale nejako som bola stále v šoku. Môj život zachránili upíri, ktorí zabili vlastného druha. Čoho som sa to dožila?

„Si v poriadku?“ prišla ku mne tá malá upírka a priateľsky sa na mňa usmiala.

„Áno. Ďakujem za pomoc,“ povedala som potichu a chlad z môjho hlasu sa aj tak nestratil. Odtrhla som si kúsok z blúzky, čo som mala pod plášťom a obmotala som si ju okolo rany na ruke. Ani plášť nezastavil krvácanie a to bol dosť tesný.

„Potrebuješ pomoc, náš otec je doktor, pomôže ti,“ hovorila ďalej a chcela sa pozrieť na moju ranu, ja som však od nej okamžite odskočila. Nič som nepovedala, len som sa otočila a išla sa pozrieť na upíra, ktorému som rozstrelila hlavu. Bol naozaj zastrelený a chcela som ho odtlačiť k ohňu, ale niekto mi to nedovolil.

„Choď za bránu, my to tu dorobíme,“ povedal mi upír, ktorý bol hádam raz taký veľký ako Mike.

„Nie, toto je moja práca,“ povedala som ticho, ale nechala ho, aby odniesol upíra preč. Ja som si našla guľky, čo som strelila do jeho hlavy a ktoré preleteli von. Zobrala som si ich a vložila do vrecka kabáta. Bolesť v ruke sa opäť prejavila a ja som sykla bolesťou. V tom už bola pri mne zase tá upírka.

„Dokelu, prečo ma neposlúchneš? Vidím, že si zranená, tak poď a môj otec ťa ošetrí!“ povedala už takmer výstražne a ja som sa na ňu ostražito pozrela.

„Ale vy ste upíri a moja krv...“ začala som neisto.

„Nám nič nerobí. My sme iní upíri, akých poznáš ty. To ti ale nebudem vysvetľovať tu. Tak ideš dovnútra alebo nie?“ založila si ruky vbok a ja som hnaná vlastnou zvedavosťou išla smerom k bráne. Všetci traja upíri už horeli v ohni, tak tu sa moja práca skončila.

2. kapitola

zhrnutie

Autor: MySecrets (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bloody world - 1. kapitola :