Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bloody sisters - 3. kapitola

27.01.2010 (17:30) • Nessy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1120×

Poslanie

„Jane, skús sa viac sústrediť, prestáva ma to baviť,“ povedala som vyrovnaným hlasom, z ktorého šiel strach.

Jane si vzdychla a usmiala sa svojim detským neodolateľným úsmevom.

Alec mi pomohol vstať zo zeme, no neodpustil si pri tom chichotanie pomedzi zomknuté pery. On sa predsa len vedel ovládať lepšie a dával väčší pozor. Alebo to bolo pre to, že jeho schopnosť potrebuje istý čas, kým sa prejaví.

Jane ma zase nechtiac zložila svojimi elektrickými šokmi k zemi. Bola úplne ponorená do rozhovoru so svojím bratom a keď som ju chcela vyrušiť otázkou, ona sa prudko otočila, neudržala prúd na uzde a ja som to znova schytala.

„Prepáč. Sľubujem, že na tom popracujem,“ ospravedlnila sa mi Jane. Alec sa ďalej usmieval. Jeho ovládanie bolo úžasné. Mal také pevné nervy, že ho z miery nevyviedlo takmer vôbec nič. Občas som neverila, že títo dvaja sú súrodenci a k tomu ešte dvojčatá.

„Ok, tak ideme!“ zavelila som.

Dvojčatá ma ochotne nasledovali. Odkedy sa k nám pridali, boli sme spolu veľmi často. Prešlo už 5 rokov. Veľa som sa toho naučila. Jane a Alec boli teraz v podstate moje deti. Vyžobrala som si toto privilégium od trojice najvyšších a oni mi ho dali ako svadobný dar. Ale žiadna svadba sa nekonala.

Bol to len taký rituál zasvätenia. Ja a Demetri sme boli druhovia, ale láska u nás bola len fyzická príťažlivosť. On mal plno ďalších mileniek z radov nevýznamnejších Volturiovcov.

Je pravda, že som mu bola verná. Ale aj tak to nič neznamená.

Uspokojila som sa s tým, že ma má najradšej zo všetkých.

Konečne sme dorazili do hlavnej siene. Čakali tu už všetci. Najvyšší, manželky, garda aj tí menej významní. Chýbala len Renata.

Čakalo sa, kedy prinesie potravu. Podišla som k Demetrimu na svoje obvyklé miesto, po jeho ľavici. Alec a Jane sa znova o niečom živo rozprávali a ja som vedela, že za žiadnu cenu ich nevyruším až kým nebude po hostine.

Do dverí najprv začali vchádzať návštevníci – naša krv. Bolo ich veľa. Viac ako obvykle. Na každú Volturiovskú hlavu pripadli dvaja a ešte by aj ostalo.

Takúto hostinu sme nemali ešte nikdy. Začal sa mi v ústach hromadiť jed a v hrdle som pocítila páľavu a smäd.

Posledná vstúpila Renata a ešte jedna upírka z nášho klanu, ktorej meno a tvár mi neboli známe. Asi nejaká nová. Možno Renata premenila niekoho nového.

Tá upírka zavrela dvere a zamkla kľúčom, ktorý podala Renate.

A potom sa to začalo.

Prvý skočil Aro a Caius. A potom sme sa pridali všetci. Mne sa ušiel nejaký mladý chlap. Nestihol ani zaregistrovať moju prítomnosť a už som z neho vyciciavala všetku krv. Rýchlosť bola dôležitá. Keby sa začali naše obete vzpierať, pokazili by nám náladu svojím bezvýznamným jačaním a vzpieraním sa.

Trvalo mi to len necelú minútu. Hneď potom som skočila do davu, ktorý sa začal zväčšovať pri dverách. Chudáci chceli ujsť akoby mali vôbec nejakú šancu.

Keď má niekedy Aro alebo Caius dobrú náladu, nechajú ich ísť a potom ich naháňajú.

Mojou zásadou bolo, že s jedlom sa netreba hrať.

Do rúk sa mi dostalo dievča. Malo hnedé oči a gaštanové vlasy. Bola veľmi pekná až jej bola škoda. Ešte nikdy som nikoho nepremenila. Nevedela som či na to budem mať dosť síl. Vzala som ju za ruku a ťahala ju opačným smerom k tajnej chodbe za jednou sochou.

Potom som ju dovliekla do svojej izby a strčila ju na obrovskú posteľ. Pozerala na mňa tak vystrašene, no nevydala ani hlásku. Musel ju šokovať pohľad na moje červené oči.

Zamkla som a otočila sa k nej.

„Bude to bolieť, ale potom ťa čaká niečo oveľa lepšie ako úbohý život ľudí.“

Potom som jej na hrdlo pritisla ostré zuby.

Stále som si nebola istá, či to zvládnem. Ale za pokus to stálo a v prípade neúspechu ju odnesiem k ostatným mŕtvolám.

Začala som jej vyciciavať krv. Keď som raz ochutnala, bolo neuveriteľne ťažké prestať. Stále som sala a cítila, ako z dievčaťa odchádza život. Nevládala som prestať. Už v nej ostalo len malinké množstvo krvi. Bola som plná.

Z obrovskou dávkou snahy som sa od nej odtisla a nechala jej telo zvíjať sa na posteli.

Musím vypadnúť – prebehlo mi hlavou ako prvé.

Vyšla som z dverí a znova zamkla úbohé dievča. Ešte minimálne tri dni nehrozí, aby odtiaľ ušla.

Bleskovou rýchlosťou som zišla dolu.

Na jazyku som stále cítila chuť jej nedopitej krvi.

V sieni ostali len šiesti ľudia. Už stihli odpratať aj mŕtvoly.

V kreslách sedeli Aro, Caius a Marcus a pred nimi stáli a upierali na mňa oči Demetri, Alec a Jane.

„Dobrý výber,“ poznamenal Aro. „Jej srdce je silné, myslím, že premenu zvládne ľahko. Čo ťa viedlo k tomu, aby si ju pozvala do sveta nesmrteľných?“

„Inštinkt,“ odpovedala som polootázkou.

„Zaujímavé,“ kývol na mňa, aby som prišla bližšie. Všetko si radšej preveroval.

Dotkla som sa ho a on prikývol. Zaujala som miesto pri ostatných.

„Máme pre teba nové povolanie. Stále,“ začal Caius.

Prekvapilo ma to. Zúčastňovala som sa na výpravách a sem tam som dostala nejakú malú úlohu, ale stále poslanie mi pridelené nebolo.

„Ako si si všimla, dnešná hostina bola veľkolepá. Bola to rozlúčka so starou “živiteľkou“.

Renata sa musí venovať iným záležitostiam. Jej štít je veľmi potrebný. Zaujmeš jej miesto. Odteraz budeš privádzať smrteľníkov ty!“ Posledná veta bola jasný rozkaz.

V podstate to bola česť. Niečo veľmi dôležité. Ale tiež to bolo isté obmedzenie. Nebudem mať toľko času na dvojčatá. Niekto bude chcieť prebrať moje miesto v ich životoch.

To som nesmela dopustiť!

Škatuľka s plánom na pomstu sa začala triasť a ja som musela čo najrýchlejšie použiť kľúč na jej otvorenie.

Nastal čas.

Autor: Nessy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bloody sisters - 3. kapitola :