Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Blood story 2. kapitola

19.12.2010 (16:45) • NimueAliceVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 913×

Otvorila som oči, a to, čo som videla, bolo neuveriteľné. Keď začala bolesť ustupovať, myslela som si, že ma niekto našiel a odniesol do nemocnice, ale ja som bola v starom špinavom a opustenom dome. Čiastočky prachu poletovali a ja som ich videla dokonale.

„Už si hore. Konečne,“  ozval sa neznámy hlas.

„Čo sa stalo? A kde je Dominika?“

„Dominika?! Aha, ty asi myslíš svoju... kamarátku. No... Tak ona neprežila. Chcel som, aby ste boli spolu, ale nezvládol som to a...“

„Čo ste mi urobili?!“

„Počkaj! Ešte som sa k tomu nedostal.“

„Čo sa mi stalo?!“

„Vieš, po toľko rokoch je ti aj smutno a chceš mať niekoho pri sebe a... “

„Čo sa mi...“

„Nechaj ma dopovedať.“

„Ale,“ povedala som, ale zdvihol prst, aby ma umlčal.

„Som už vyše 300 rokov sám. Vždy som chcel mať dcéru, ale teraz mám teba. Ty budeš moje malé dievčatko. Chcel som, aby si mala aj sestru... Akože... Dominiku, ale nezvládol som to. Ale mám teba. Ty budeš moja dcérka. Ja sa volám Nathaniel Danleft. A ty pôjdeš so mnou. A môžeš ma volať ocko, dobre Nina?“

„Veď vás ani nepoznám a mám rodinu, a prečo som vlastne tu?! A odkiaľ viete, ako sa vlastne volám?“

„Vieš, premenil som ťa. Si upír. A tvoje meno bolo v občianskom. Našiel som ho.“

„Haha. A to mám veriť?! Idem preč,“ povedala som a vydrapila som mu z ruky občiansky.

Vybehla som von do tmy. Zaujímavé bolo, že som videla. V tme. No nič... Musím ísť k pani Sabrine, určite sa o nás už bojí. Vlastne len o mňa. A čo poviem, ak sa bude pýtať na Dominiku?! Hm... Možno, keby som povedala, že odišla domov. A čo ak nás hľadajú? Tak by som... Zastala som. Uvidela som strážnika pred dverami domu číslo 159. Bola som na mieste. Takže nás už hľadajú. Takže ten pomätenec nás (respektíve mňa) uniesol. Bude tomu už viac ako deň. Ešteže som pozerala detektívky - tam vždy pátranie po nezvestných začnú až po dvadsiatych štyroch hodinách. Chvíľu som tam len tak stála. Hlavou mi prebehol ešte popis Nathaniela Danlefho, keby sa naňho pýtala polícia. Vykročila som.

„Čo to sakra robíš?! Chceš, aby ťa videli?“ povedal a strhol ma naspäť. Ja som hlas samozrejme spoznala. Samozrejme! Bol to Nathaniel.

„Pusťe ma. Ste blázon!“

„Nič nechápeš, nemôžeš sa k nim vrátiť! Niečo ti ukážem,“ povedal a vliekol ma preč. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale bol dosť silný.

„Pozeraj sa,“ povedal a vybehol na stádo... srniek??! Neverila som vlastním očiam. On zaboril do jednej z nich svoje zuby a... Fuj! Wow, pil jej krv.

„Už mi veríš?“ spýtal sa ma. No... Toto nerozdýcham. Mám chuť behať po celom lese a kričať. Vlastne vrieskať.

„To nie je možné,“ povedala som.

„Tiež som si to myslel, keď sa zo mňa stal upír, ale... Už mi veríš?!“

„Hm... Príde na to. Ešte to rozdýchavam.“ Nad mojou odpoveďou sa len zasmial. Potom sa mu na čele objavila vráska.

„Mala by si sa napiť. Si novorodená. Musíš sa napiť...“ povedal a ja som naňho nechápavo pozrela.

„Musíš loviť,“ povedal, keď uvidel, ako sa tvárim.

„To mám akože uloviť srnku? A ako vlastne?“

„Zahryzni sa jej do krku.“ Druhý nechápavý pohľad. Wow! Čo je toto za deň? Stane sa zo mňa upír, potom musím uloviť srnku a vypiť jej krv!

Prikrčila som sa a vyhliadla som si jednu srnku. Najmenšiu a najmladšiu. Ešte by ma udupala!

Čakala som v malých kríčkoch a čakala na správnu príležitosť. Keď bola dostatočne ďaleko, tak som sa jednoducho rozbehla.

O trošku neskôr srnka v sebe nemala žiadnu krv. No mne to nestačilo. Tá krv bola úžasná. Rozhodla som sa vybrať si ďalšiu obeť. Teraz som bola o niečo smelšia a chcela som väčšiu korisť.

„Chcela by si niečo iné? Čo takto medvede alebo pumy, tie sú fajn, nie?“ spýtal sa Nathaniel. Prikývla som. Rozbehol sa. Ja tiež. Zrazu zastal. Ja som to vôbec nečakala a nestihla som zastaviť.  A tak som do neho nabúrala. Obaja sme leteli k zemi.

„Čo to robíš?“ spýtal sa.

„No... ja... nič,“ povedala som mu a venovala ospravedlňujúci úsmev. Vôbec som mu nemala v úmysle povedať, aké viem byť nemehlo. A môže vlastne byť upír nemehlo?

Medveď práve pil pri rieke. Veľmi sa nesústredil na to, čo sa deje za ním. Bola to dobrá príležitosť.

„Hm... Nina?!“

„Áno?“

„Ja viem, že... Toto nie je asi správny čas na takúto otázku, ale... Budeš moja dcérka, prosím? Pôjdeš so mnou?“

„Nie. Áno. Neviem.“

„Čo znamená nie, áno, neviem?“

„Nie - akože nie je správny čas. Áno - budem. A neviem?! Tým som chcela povedať... Podľa toho kde?!“

„Myslel som si. Super. Asi Amerika.“

„Fajn a teraz už môžem?“ spýtala som sa a kývla smerom ku medveďovi.

„Len si poslúž.“ Ako dokončil, tak som sa rozbehla. Zbožňujem túto rýchlosť. Spomalila som, aby ma medveď nezbadal, ale márne. Zbadal. Postavil sa do bojového postoja a zahnal sa na mňa svojou veľkou labou. Stihla som však uskočiť (ako inak) a udrela som pre zmenu ja. Nie však, aby som ho zabila, na to bol až príliš zábavný.

„No tak Nina, nehraj sa už, poď, ešte musíme toho veľa vybaviť,“ povedal N... ocko a ja som medveďovi zlomila väz. Jeho chuť bola lepšia ako tá srnčia, no čo? Srnčie mäso mi nikdy nechutilo (haha). Dopila som medvediu skvelú krv a vrátila sa späť.

***

„Takže,“ povedal môj nový ocko, „tu sú letenky na zajtrajší večerný let do Ameriky. Tešíš sa?“

„Pche, že vraj či sa teším? Čo je toto za otázku? Som nadšená. Neviem si to ani predstaviť. Ja idem do Ameriky! To bude zábava!“

„No len sa tak neteš. Do školy pôjdeš,“ povedal ocko so smiechom. Zrejme to bral ako vtip, no mne sa to smiešne nezdalo.

„Čo je?“ spýtal sa ma, keď uvidel môj výraz.

„Ja mám školu rada,“ odpovedala som mu s vážnou tvárou. No on sa začal smiať.

„No to určite.“

„Pche, ja neklamem!“

„No to určite! Vravíš to len preto, aby si tam nemusela.“

„Veď uvidíme.“

„Uvidíme,“ povedal ocko a potom sme sa rozbehli na náš posledný lov v Európe.

***

„Máš všetko?“ spýtal sa ma otec na letisku v New Yorku, keď sme si brali pri tých (vždy) smiešnych otáčajúcich pásoch batožinu. Prikývla som na súhlas. Vyšli sme pred letisko a namierili sme si to rovno von z mesta. Aspoň na nejaký čas.

Najprv sme išli rýchlou ľudskou chôdzou, ale keď nás už nemohli uvidieť žiadni ľudia, zrýchlili sme. A to hlavne kvôli mne. Stále som novorodená, keďže od mojej premeny ubehli sotva dva týždne. Ale ocko vravel, že na tak mladého upíra si vediem veľmi, veľmi dobre. Až podozrivo. A tiež sa zmienil (skôr si zafrflal popod nos), že určite budem výnimočná, a preto by sme sa mali presťahovať z Európy, lebo by sa ľahko mohlo stať, že sa stanem novou členkou Volturiovskej gardy. Ocko mi hneď na začiatku povedal o Volturiovcoch. Ale aj tak... Nebola by zábava napríklad vedieť lietať alebo byť neviditeľná? Možno by som sa mohla zmeniť na netopiera (haha). Z veľkej čistiny sme prešli do lesa.

„Nina, daj mi tvoju tašku a choď na lov,“ povedal ocko, keď sme 5 kilometrov bežali cez les.

„V takejto dobe tu aj tak žiadny človek nebude,“ dodal. Ja som naňho pozrela len pohľadom: Nemôže sa stať niečo. Cítila som však smäd. Veľký a spaľujúci. Tak som sa rozbehla a začala som.

Lov.

Ulovila som práve svoju druhú srnku, keď som zacítila vôňu, akú som ešte nikdy necítila. Bola tak sladká a vábivá. Nemohla som si pomôcť, a tak som sa za tou vôňou rozbehla. Bola taká sladká, až som bežala tak rýchlo ako nikdy pred tým. Zacítila som ju silnejšie. A silnejšie. Vrhla som sa po tom zvierati. Jeho krv bola úžasná. Ale minula sa nejako  rýchlo. Pustila som mŕtve telo na zem a rozhliadla som sa po ďalšom. Nikde som už nič také lahodné necítila. Zohla som sa teda ešte raz k mŕtvemu telu, aby som sa presvedčila či tam neostala aspoň kvapka. Položila som svoje ruky na telo a hlavu som sklonila k rane od mojich zubov. To, čo som však cítila, bolo zvláštne. Nevedela som, ako sa to mohlo stať. Pod svojimi rukami som cítila kožu, žiadnu srsť.

Autor: NimueAliceVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Blood story 2. kapitola: