Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Blood story 1. kapitola

17.12.2010 (20:30) • NimueAliceVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 852×

Tresla som dverami, až to zarinčalo. Bola som nazúrená a v hlave mi hučalo. Nevedela som, ako sa zachovať, takto som sa s rodičmi ešte nepohádala. Zo zúrivosti som nahádzala zopár svojich obľúbených vecí do veľkej cestovnej tašky. Mobil, úspory, naj knižku – na ktorej som skoro závislá - a pár kusov oblečenia.

Otvorila som okno, tašku si prehodila cez hlavu a začala som sa štverať na strom, čo stál hneď pri mojom okne. Napokon som sa – s pár škrabancami - dostala dole. Zamierila som si to do parku, na miesto, kde sa stretávame - s mojou najlepšou kamoškou - keď máme problémy. No... väčšinou má problémy ona, ale dnes prišiel čas, keď som ja potrebovala pomôcť.

Preto som z tašky vylovila mobil a vytočila som jej číslo. Bolo pol ôsmej, takže by som nemala nikoho zobudiť. Zazvonilo raz, druhý raz a potom...

„Tu detský domou svätého Petra. Čo si želáte?“

„Dobrý. Tu je Nina. Môžete mi dať na chvíľu Dominiku?“

„Aha. Tak potom chvíľku vydrž. Zavolám ju.“ Zatiaľ som došla na parkovisko pred parkom.

„Nina?! Si to ty?“ ozvalo sa z telefónu.

„Hej. Kde si?“

„Kde asi. Čo chceš?“

„Mám problém. Mala som strašnú hádku s rodičmi.“

„Akú veľkú?“

„Nevedela som, čo robiť, a tak som ušla z domu.“

„Ok. Vieš, kam máš ísť?“

„Práve som na parkovisku.“

„Výborne. Choď na naše miesto. Ja za tebou prídem.“

„Ale ako...?“ Zložila ešte skôr, ako som stihla dopovedať. Hodila som mobil naspäť do tašky a išla ďalej.

Sadla som si na lavičku a pozrela som sa na hodinky. Bolo už pol deviatej. Ako by mohla prísť? Veď už je po večierke. Asi by som sa mala vrátiť domov. Ale, ak zasa prídem, tak sa určite pohádam s rodičmi.

„Nina?!“ ozvalo sa. Podľa hlasu som spoznala, že to je Dominika.

„Tu.“ Prišla predo mňa a...

„Tak vrav!“

„Pohádala som sa s rodičmi a ušla som z domu. A...“

„OK! A čo chceš teraz robiť?“

„Ja... ja neviem. Bola som nahnevaná a tak...“

„A tak si ušla, čo?“ Prikývla som.

„A si ešte stále nahnevaná?“

„Áno, ale..“

„Žiadne ale. Ideme.“ Začala ma ťahať.

„Počkaj, kam ideme?“

„Ušla si z domu. Tak utekáme.“

„Čože?!“

„Počula si. Zobrala som si nejaké prachy. Vystačí nám to obom na cestu niekde na sever Česka.“

„Ale, prečo aj ty, veď ty...“ začala som.

„Veď čo ja?! Môžem sa dostať do nejakej rodiny? Spamätaj sa, mám sedemnásť.“

„Ale, čo tam?“ panikárila som.

„Sú prázdniny. Nájdeme si brigádu. Máme predsa už občianske?!“

„Ale, ja sa bojím. Budeme sa takto túlať stále. Si normálna?! Veď sme ešte len na strednej.“

„Neviem, čo bude ďalej. Ale ak ty nejdeš, tak čau. Ja odchádzam,“ povedala a otočila sa. Kráčala naspať.

„Nie!“ vykríkla som. Dnes som sa už dosť hádala. Nechcem predsa pre svoj strach stratiť kamarátku.

„Počkaj! Idem s tebou.“

„Tak sa už nebojíš?“

„Bojím. Ale, aj tak – čo by som sama robila?“

„Bola by bezo mňa nuda, čo?“

„Jasné. Tak kam ideme?“

„Na hlavnú stanicu, vlakov.“

„Fajn. A kam?“

„Ako som vravela. Česká republika.“

„Prečo práve tam?“

„Spamätaj sa. Ja nie som, opakujem, nie som kockatá hlava. Chcem sa aj dorozumieť.“

„Aha.“

***

„Najbližšie nám to ide až o tri hodiny. Aj to do len Prahy. A my chceme ísť predsa úplne na sever! To by sme museli prestupovať.“

„A prečo chceš ísť vlastne úplne na sever?“ spýtala som sa jej. „V Prahe by bolo viacej brigádnických miest?“ dodala som.

„Neviem. Asi mi už šiblo z toho Twilightu,“ zasmiala sa na vlasnom vtipe.

„Všetky cesty vedú na sever,“ zasmiala som sa pre zmenu ja.

„Takže?! Kam?“

„Neviem? Čo ešte ide?“

„Pozrieme sa?!“

„O dve hodiny ide jeden vlak do Liberca. Ak by sme išli ním, potom by sme sa mohli zviesť do menšieho mestečka. Ale aj o tri hodiny ide vlak do Brna, a potom odtiaľ, kam by sme chceli. Tak čo?! Ja som za Liberec. Je na severe,“ povedala.

„Ja som za Prahu, ale Liberec bol na druhom mieste,“ konštatovala som.

„Fajn. Ideme kúpiť lístky. Ide sa do Liberca.“ Prešli sme cez halu a sklonili sa k malému okienku. Za ním sedela milá stará pani.

„Tak čo si prosíte, slečny?“ spýtala sa pani pri pokladni.

„Dva lístky na nočný vlak do Liberca. Na dnes.“

„Ale na nočný vlak mi musíte ukázať občianske.“

Ja aj Dominika sme sa začali hrabať v taške. Vytiahla som peňaženku a ukázala som jej občiansky. Dominika s tím mala zrejme problém, pretože ešte stále prehrabávala tašku.

„Dominika, však máš občiansky?“ spýtal so sa jej so strachom v hlase. To by bol problém a to sme ešte ani neodišli z krajiny.

„Slečna, ak nemáte občiansky, budete si musieť...“ začala pokladníčka.

„Tu je!“ vyhŕkla.

„OK! 60 Eur, prosím.“ Wow. Nemyslela som si, že to bude až také drahé.

„Nech sa páči,“ povedala Dominika a podala pokladníčke 60 Eur. To asi budú jej úspory. No čo? Ubytovanie zacvakám ja a potom si na ostatné zarobíme.

„Nech sa páči. Dva lístky na nočný vlak do Liberca. Na dnes. Do odchodu máte ešte hodinu a pol.“

Potom sme povedali zborové „Ďakujem“ a odišli na nástupište.

„Prvé bývanie zacvakám ja,“ oznámila som jej.

„Ako inak.“

***

Ešte desať minút. Nervózne som poklopkávala špičkou topánky o chodník. Bol to môj zlozvyk.

„Pokoj, Nina,“ povedala Dominika, „nebuď nervózna.“

„Vlak smerujúci do Liberca práve prichádza na koľajnicu 4 hlavnej stanice v Liptovskom Mikuláši,“ ozvalo sa z rozhlasu. Super, konečne sme sa dočkali.

„Spokojná?!“ odvetila Dominika, ktorá mala môjho poklopkávania plné zuby. Neodpovedala som jej, len som nastúpila do vlaku. Za mnou nastúpila aj Dominika. Vybrali sme sa hľadať voľné kupé. Bolo to ľahké, pretože skoro všetky boli prázdne.

Usadili sme sa a vlak vyštartoval. No páni, ja som práve ušla z domu. Ja som ušla z domu... znie to nejako divne. Akoby som cítila, že to nie je správne. A ja nesprávne veci nerobím, alebo žeby? Po dvoch hodinách to už bola riadna nuda. Zrazu sa Dominika zodvihla.

„Kam ideš?“ spýtala som sa jej.

„Pokoj, Nina. Idem len na WC. Ukľudni sa, hej!“ Potom odišla. Ja som sa po zvyšok cesty pozerala von z okna s pocitom, že niečo nie je v poriadku.

O ďalšie tri hodiny na to sme stáli na hlavnej stanici v Liberci. Alebo to nebola hlavná stanica? Práve pršalo, a tak sme vošli dnu a išli sa pozrieť po niekom, kto nám povie, kde je tu najbližší motel. Slušný motel. Nie žiadny nemravný a špinavý motel. Nenašli sme nikoho.

„Nina. Poďme sa pozrieť ku pokladni, možno tam niekto bude.“

„OK,“ odpovedala som jej. Podišli sme k okienku. Mali sme šťastie. Sedela tam pani. Nebola moc stará, ani zasa mladá a mala divný svetrík.

„Hm... dobrý,“ začala som, „neviete niekde o nejakom moteli?“

„O slušnom, teda nie. Všetko sú to také... hm... veď viete,“ odpovedala zamyslene. Alebo milo?

„A o nejakom podnájme?"

„Porozmýšlam. Jasné, už viem. Moja veľmi dobrá priateľka má pár izieb na prenájom. Ale je to asi 5 kilometrov odtiaľto a aj tak stáva až o siedmej. Čo je za hodinu.“

„A mohli by ste nám povedať, aspoň kde býva? Kým tam prídeme bude aj pol ôsmej.“

„Hm... vyzeráte, že ste slušné dievčatá, chápte ma nepošlem najlepšej priateľke nejaké nevychované a nezodpovedné osoby. Ale... býva na ulici Havrania 4. Dom číslo 159. Pôjdete rovno a potom...“ povedala nám cestu a my sme sa jej poďakovali.

***

Pred dom číslo 159 sme došli až po siedmej. Popravde, pani Sabrina (priateľka pani pri pokladni) bola veľmi milá. Ponúkla nám dve izby a ani cena nebola zlá. Potom, čo sme sa umyli a zaplatili prvý nájom, sme sa šli opýtať pani Sabrini na nejakú brigádu niekde v okolí.

„Skúste zájsť do miestnej knižnice – tam sa vždy zídu pomocné ruky.“

„Veľmi si takú radu ceníme, pani Sabrina. Hneď sa tam vyberieme však, Dominika?“

„Že váhaš. Ide sa.“

„Počkať. Sadnúť,“ povedala pani Sabrina. „A čo raňajky?“ dodala karhavo.

Potom položila na stôl dva hrnčeky kakaa a my sme nemali silu odolať. Po tom, čo sme mali výdatné raňajky, sme odišli do knižnice. Och... keby nás len vzali. To by bola paráda. Celý deň medzi knihami... Keď sme otvorili veľké dvojkrídlové dvere a vošli dnu, ostali sme ohromené. Už teraz to tu zbožňujem.

„Čo si želáte?“ spýtala sa jedna pani.

„Ehm... my totiž... hm...“ začala Dominika.

„My totiž hľadáme brigádu. Povedali nám, že by sme mali začať tu.“

„Tak to ste tu správne, práve hľadáme výpomoc. Čítali ste inzerát?"

„Povedali nám, že tu by mohli byť voľné miesta," Dominika rýchlo objasnila situáciu.

„Aha. Začínali by ste o dvanásť tridsať a končili o osemnásť tridsať.“

***

„Čakala si to? To nie je možné. Zajtra nastupujeme do miestnej knižnice. My, a v knižnici?!“ čvirikala som celú cestu späť do podnájmu.

„Hej, veď je!“ odpovedala mi istým tónom Dominika.

Kráčali a vraveli sme si, aké to bude úžasné, pracovať v knižnici. To sme však ešte netušili, čo sa stane jedného chladného večera.

O mesiac:

„Wow. Naše prvé peniaze po mesiaci v knižnici. Vieš si to predstaviť?“

„Nie,“ odpovedala som.

„Za čo ich utratíš?“

„Neviem. Asi najprv za podnájom a potom za... počkaj... a už to mám. Bude to oblečenie!“ odpovedala som jej sarkasticky.

„Jasné. Shop - a – holička... A nechceš vedieť, za čo ich utratím ja?“

„OK. Za čo ich utratíš ty?“

„Prvé asi ako ty – podnájom. A druhé... asi... oblečenie!“ Zasmiala som sa. To sa nám podobá. Celý deň by sme vedeli básniť o trendoch a o... doplnkoch a...

„Nina. Dominika. Už idem. Zavriete?“ To bola pani Dósnová (pani, ktorá nám ponúkla prácu).

„Samozrejme,“ odvetili sme.

„OK. Tak začnite všetkých vyháňať tak asi o... pol hodinu, dobre?“

„Dobre.“ Potom odišla a my sme sa ďalej rozprávali a rozprávali a... hrabali sa medzi knihami. Ani si neviete predstaviť, ako sme sa nasmiali. Potom mi však niečo napadlo.

„Dominika?“

„Hej?“

„Už prešlo štyridsať minút. Nemali by sme zavrieť?“

„Hm... asi máš pravdu. Tak sa dajme do toho!“ Rozdelili sme sa a prezreli sme celú knižnicu, či tam niekto neostal. Keď boli všetci preč, zobrali sme si veci a zamkli dvere.

„Páni. Ale je už tma,“ povedala som.

„Amen, sestra. Pravdu máš. Je tma.“

„By sme sa mali poponáhľať, nemyslíš?“

„Myslím. A čo tak skratku?“

„Akú skratku myslíš. Dúfam, že nie tú cez ten park, cez ktorý by som nešla ani cez najslnečnejší deň.“

„Spamätaj sa. Iná nie je!“

„Dominika. Ja si nemyslím, že je to dobrý nápad.“

„Ale ja hej. Je zima a to je skratka.“

„Fajn. Ale keď si vyvrtneš členok, lebo si spadla, na mňa vinu nehádž.“

„Upokoj sa, nebudem. Tak už poď. Je mi zima.“ A išli sme. Ááá. Všetko je také strašidelné. Nerada to priznávam, ale mám strach.

„Ááá. Si sa zbláznila, čo to robíš, Dominika?“

„Čo by som robila, straším ťa.“

„Tak to sa ti podarilo.“

„Fakt vtipné."

„Ale čo, ty sa naozaj bojíš? Prosím ťa. Veď sú to len povery. Veď kto verí na strašidlá?“

„Ja,“ hesla som.

„No, tak si ma hľadaj,“ povedala a rozbehla sa do tmy.

„Dominika, neblázni a vráť sa. Môžeš si ublížiť.“

„Kde som?“

„Dominika, vieš čo vraví naša angličtinárka: „Chceš to povedať po anglicky?!"

„Nie nechcem!“

„You are crazy! Tak je to. Si šialená.“

„Haha. Nie som...“ A zasa smiech.

„Dominika vráť sa. Dominika?! Dominika? To už fakt nie je vtipné. Dominika?!“ Nastalo ticho. No nie to smiešne ticho, cez ktoré neviete, čo povedať. Bolo ticho, ako keď vás zahalí chlad.

„Dominika.“ Rozbehla som sa. Čo ak sa jej niečo stalo? Nie, nesmiem myslieť na to najhoršie. O niečo som sa potkla a spadla som na zem. Pozrela som sa čo to bolo... Tak to som nemala vidieť. Bolo to... bola to... Dominika. Bola celá od krvi. Zrazu do mňa niečo z boku narazilo.

Ostrá bolesť a potom som cítila, ako miznem a potom... bolesť. Nie to nebola bolesť. To to nevystihuje. Vôbec. Bol to požiar. Vo mne. Celá som horela. Bolelo to veľmi. A ja som kričala a veľmi som sebou drmala. Chcela som, aby bol už koniec. Ale bolesť ešte zosilnela. Drmala som sebou ďalej. Smažila som sa nemyslieť na tú strašnú bolesť.

Cítim sa, ako keby ma zhodili z útesu, prešli valcom a hodili žralokom. Naraz. Ešte chvíľku, vravela som si. Znova krik a po ňom ďalší. Netuším, koľko trvalo, kým bolesť začala ustupovať. Ale začala. No veľmi pomaly. A zasa výkrik. Potom znova. A ďalší výkrik.

Toto je moja prvá poviedka, takže rada by som prosila o komentáre.

Autor: NimueAliceVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Blood story 1. kapitola: