Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Blood and Chocolate 2. kapitola

16.08.2010 (10:30) • JaneVivianVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1217×

„Nie, nie, nie!“ kričala som raz na tetu a raz na Damona. Tak ako som už počula, mi teta oznámila, že idem na obrad. Bolo 23:56, keď som odišla z domu. Autom sme prišli na lesnú cestičku, ktorou sme sa dostali na malú čistinku. Stáli na nej staré kamene do kruhu a v strede bol obradný stôl, na ktorom sedel Gabriel. Všade naokolo neho stáli húfy Lykanov. Dolu pri stole kľačal muž v koženej bunde, kožených nohaviciach a košeli. Cez krk mal prevesenú zlatú, hrubú reťaz. Obrad sa začal presne o 00:00.

„Toto tu,“ Gabriel ukázal na chlapa, „ si hovorí človek. Svojim konaním zabíja iných. Takýto „ľudia“ nás vyhnali zo všadiaľ – z Anglicka, Európy aj Ázie. Tak prečo by mali žiť?!?“ Keď dokončil svoj krátky príhovor, prišiel k chlapovi a znovu začal.

„V lese tečie rieka, ak sa za ňu dostaneš, prežiješ.“ Porezal mu ruku a pokynul nejakej Lykanke, nech pristúpi. Ani som si nevšimla, že všetci kľačia. „Požehnaj ho,“ prikázal jej. Dievča mu dalo pusu na čelo a zakričalo: „Bež! Česť tomu, kto ťa dostane!“

Nato sa všetci rozostúpili a chlap bežal do lesa. Gabriel odpočítal desať sekúnd. Lykani a Lykanky sa rozbehli za chlapom. Taktiež aj moja teta. Zostala som sama sedieť na krivom kameni. Mimovoľne som sa rozhodla, že pobežím domov. Sprvu som kráčala, no neskôr som sa rozbehla. Nohami som jemne došľapovala na vlhké listy. Vánok mi rozstrapatil vlasy. Po asi jednom kilometri som začula čosi v kroví. Na moje prekvapenie odtiaľ vyšiel Edward Cullen. Mal strapatejšie vlasy než obyčajne, svetlejšie oči a pokrčený límec.

„Nemala by si sa tu takto v noci promenádovať. Nikdy nevieš, čo ťa zabije – medveď, vlk...“ Z úsmevom zmĺkol.

„Počkaj, trošku mi to nedošlo. Mala som sa zľaknúť?“ spýtala som sa naoko nechápavo. Pomaly prižmúril oči. Ticho medzi nami sa predĺžilo a hodiny v mojej hlave tikali stále hlasnejšie. Tik-tak... ozývalo sa mi vo vnútri. Ústa roztiahol do nečakaného, šibalského úsmevu, až sa mi zastavilo srdce. Hodiny v hlave na chvíľu zastali tiež.

„Asi máš spomalené reflexy,“ skonštatoval nakoniec. „Vieš,“ začal znovu, „môj otec je doktor. Mohol by ti pomôcť.“ Znovu sa šialene usmial, ale o chvíľu sa zachmúril.

„Ponáhľam sa domov,“ vykľučkovala som.

„Na čo teraz myslíš?“ spýtal sa s očakávaním v zlatých očiach. Ja som však neodpovedala. Bez slova som ho obišla a bežala ďalej. Na oblohe sa na sekundu zjavil mesiac v splne. Ožiaril mu tvár. Nikdy som nevidela nič krajšie; svetlo sa mu od pokožky odrážalo a vyzeralo ako jemný trblietavý prášok. Otočila som hlavu len na chvíľu dopredu, aby som videla kam bežím, ale on už tam potom nebol. Zmizol.

* * *

Zazvonil Elizabethin budík – čo je divné, lebo teta si budík nenastavuje už sedem rokov – a cvakli vchodové dvere. V dome sa neozval už ani hlások. Zato na príjazdovej ceste zapišťali gumy. Bolo mi hneď jasné, že Gabriel prišiel pre tetu. Ťarbavo som vstala z postele, obliekla sa a prešla do kuchyne, kde ma na stole čakali toasty s medom. Vzala som si mikinu a vyštartovala na zastávku. Autobus mi ušiel pred nosom a naháňať sa mi ho fakt nechcelo. Áno, dobehla by som ho, to je jasné. Pomaly som kráčala po krajnici ku škole. Takto ráno ešte nechodilo veľmi veľa áut, a tak som prešla pár krokov od kraja cesty. Ocitla som sa v strede jazdného pruhu. Za chrbtom sa mi ozvalo trúbenie, no kiež by som sa nebola otočila. Za volantom sedel Edward Cullen a vedľa neho Rosalie Hale. Alice sa vykláňala zo stredného sedadla vzadu. Strieborné volvo mi zastavilo tesne pri nohách.

„Čo robíš, Isabella!“ zakričal Edward a vystúpil z auta. „Si v poriadku?“ spýtal sa znechutene a pozrel na Alice, ktorá sa cerila cez predné sklo. Odrazu vystúpila a pritancovala k Edwardovi.

„Nechceš sa zviesť?“ opýtala sa.

„Určite máte plné auto,“ vyhovárala som sa. Edward prikývol. Zrazu sa otočil za Alice a zašepkal slovko: „Nie“. Normálny človek by to nepočul, ale nejaký netvor áno.

„Aj tak by sa Edward rád prešiel, tak sadaj,“ ešte raz na ňu pozrel, bezcitne okolo mňa prešiel a zmizol. Nasadla som do auta. Alice sa usmievala, Rose sa tvárila neurčito a Emmett rozprával Jasperovi vtip. Cesta bola síce krátka, ale aj veľmi nudná. Rosalie si začala lakovať nechty, Alice si pospevovala, Emmett sa ceril z okna a Jasper si pospevoval s Alice. Musím uznať, že mali úžasné hlasy, ktoré zneli presne ako hlasy z rádia. Na Jasperovi som si taktiež všimla, že jeho oči zívajú prázdnotou. Dúhovky mal čierne ako noc.

„Tak a sme tu,“ zahlásila Alice, keď sme zaparkovali. Ich auto mi moc nevoňalo. Zo sedadiel sála taká zvláštna sladká vôňa - voňal tu Edward.

„Bella, vystupujeme,“ súril ma Emmett. Rosalie ho drgla do pleca a so zdvihnutou hlavou odišla. Edward si ma premeriaval zvláštnym pohľadom. Oči zúžené. Bolo mi zvláštne, že ma Edward nenávidí; veď ma nepozná! Niekedy sa správa, akoby poznal moje tajomstvo. Je to tak, ako hovorieva teta: Krv je ako čokoláda... ako droga. Taká sladká a taká nebezpečná. Ľudská krv má nezameniteľnú chuť, ktorej sa vyrovná len čokoláda.

Do reality ma opäť vtiahla Alice, keď mi zamávala pred očami. Na moje prekvapenie sme už stáli v triede.

„Čo sa ti stalo?“ pýtala sa s obavami.

„Nič.“ Hneď ako som to povedala, prišla do triedy profesorka. Nová profesorka. V pretiahnutej tvári jej svietili čierne oči, horenos a väčšie predné zuby. Ryšavé vlasy stiahnuté v chvoste. Počula som už o fúriách, gréckych príšerách, a táto ženská sa na ňu až moc podobala. Čierne oči v žiare neoniek odrážali zelený lesk. Triedou sa rozľahla pálivá vôňa, ktorá nevadila len mne, ale aj Edwardovi a Alice. Zlaté oči im obom potemneli.

„Dobrý deň, trieda. Som profesorka Donaldsová,“ svoje meno naškriabala na tabuľu, „budem Vás učiť angličtinu,“ pohľadom skončila na mne. V očiach sa jej zračila zloba. Pohľadom ustrnula taktiež na novom žiakovi – Mikovi Newtonovi. Nervózne si poklepával nohou, bubnoval prstami o lavicu a pozeral do zeme.

„Tak, čo nám chcel Sheakspeare povedať touto vetou?“ pýtala sa a zároveň písala na tabuľu.

No prudká rozkoš prudko dohorí; Záblesk a tma, tak ako pušný prach v objatí s ohňom a vzbĺkne vlastným koncom.

„Pán Newton.“ Vyvolala ho. Mike pozrel na tabuľu a roztriasol sa.

„Mrzí ma to, neviem, prepáčte,“ ospravedlnil sa. Profesorka naňho pozrela a znovu napísala vetu od Sheakspeara. No tentokrát znela inak:

Tvojmu hnevu v slovách rozumiem, ale tvojim slovám nie...

„A čo táto veta?“ spýtala sa znovu. Pohŕdavým pohľadom pozerala po celej triede. Všetci z nej boli nervózny. Teda okrem mňa, Alice a Edwarda. Na konci hodiny nám rozdala povinnú literatúru a pred zvonením odišla. Reči o nej sa po triede šírili rýchlosťou svetla – v skratke: V prednej lavici je niekto opitý a v zadnej lavici sa z toho už grcia. Tak, a to bolo ešte pekne povedané. Alice s Edwardom sa v tichosti vytratili a ja som nasledovala ich príklad.

Autor: JaneVivianVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Blood and Chocolate 2. kapitola: