Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Blood and Chocolate 1. kapitola

28.07.2010 (18:00) • JaneVivianVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1194×

Žijeme vo svete plnom mýtov a legiend. Lenže, čo je pravda? Myslela som, že život by mal byť dar, ale v mojom prípade je to skôr prekliatie. Myslela som, že na svete jestvuje len jeden druh netvora, ale znovu som sa mýlila. Upíri, čarodejky, vlkolaci, morské panny... toto všetko existuje v našom svete. Keby som však nikoho z nich nepoznala, nemohla by som prežiť to najkrajšie z mojej márnej existencie a preto radšej budem milovať všetko zlé. (Isabella Vivian Swan)

Nikdy som nikoho nemiloval

a teraz bez nej nedokážem žiť.

Tak nech mi odpustí, že som jej vyrval kus srdca

a nechal si ho pre seba. (Edward Anthony Masen Cullen)

1. kapitola

Isabella Vivian Swan

„Tak a hotovo,“ zašepkala teta unavene. Položila som poslednú škatuľu s vecami na zem. „Žije tu i tvoj bratranec, bude sa ti tu páčiť,“ znovu prehovorila.

„Nikde sa mi nebude páčiť viac, ako v Arizone, teta.“ Na toto odišla. Zostala som znovu sama, ako keď som bola malá. Zomrela mi mama, otec, sestra i brat. Pamätám si tú noc úplne jasne...

„Hej, Tom! Pozri, spravila som anjela v snehu,“ kričala som na brata. Tom sa len pozrel na Emily a hodil do mňa snehovú guľu. Otec a mama sedeli na veľkej hojdačke, pili horúcu čokoládu a rozprávali sa. Tešili sme sa z čerstvého snehu, keď sa v diaľke v lese zjavilo svetlo.

„Aha, oci,“ ukázala som do diaľky, „svetielko!“ zakričala som, no otcovu reakciu som nečakala.

„Deti, bežte dnu! Hneď!“ kričal. Mama nás vzala za ruku a otec bežal za nami. Ozvali sa výstreli. Bežali sme naprieč celým domom, aby sme sa dostali cez pivnicu von zo zadu. Znovu sa ozvali výstreli, ale tentoraz bližšie. Otec hrdelne vykríkol a padol na zem.

„Ocko!“ skríkli sme všetci naraz. Mama nás však tlačila dopredu, aby sme bežali rýchlejšie. Z očí nám trišťali slzy a vlasy sa nám lepili na čelo, no stále sme bežali. Mamka spadla tiež, ale nevydala ani hláska. Vrátili sme sa k nej a plakali.

„Vivian, bež!“ kričala. K zemi padli aj Tom a Emily. Z tiel im tiekli prúdy červenej krvi, oči vyvrátené. Ja som však bežala ďalej...

Nikdy nezabudnem na ich tváre skrivené bolesťou. Odvtedy žijem zo svojou tetou Elizabeth v Arizone vo veľkom meste Phoenix. Vlastne, žila som. Pred dvoma dňami sme za odsťahovali do Forksu. Malého zhnitého mestečka na Olympijskom polostrove. Žije tu aj môj skazený bratranec a zvyšok tetinej svorky. Raz som tu bola aj z mamkou na dovolenke. Z vreca som si vytiahla mikinu a botasky a vybehla von. Práve padal súmrak. Zvyšok nášho druhu žije pre lov, no len ja žijem pre beh. Cestu obklopovali zväčša stromy, rozpadnuté pomníky, či malé chatky. Pri jednej sedel malý pes, čokel. Z hrdla sa mu ozvalo hrdelné zavrčanie, ale keď som naňho pozrela, zaliezol do búdy. Po krátkom behu, či obhliadnutí si okolia, som prišla domov. V izbe bolo všetko na poriadku, veci v skriniach.

„Keď príde, očakáva, že tu budeš,“ zašepkala teta, „znovu si bežala?“ pokračovala.

„Nevieš, kedy sa to zíde. A k tomu, ako sa to volá? Gabriel? A ku Gabrielovi - nemám záujem.“ Je tu ešte jedna vec, o ktorej som Vám nepovedala. Nasťahovali sme sa sem aj pre to, že prestávam starnúť i preto, že si ma vybral vodca tetinej svorky.

„Je to česť, keď si ťa vyberie.“

„A keď ťa po siedmych rokoch opustí, aj to je česť?“ Bola to rana pod pás. Aj Elizabeth bola vodcova žena a to, že ju opustil, znášala zle. Ešte stále to prežíva. Mala s ním totiž aj syna, ktorý tu zostal. Je to môj bratranec Damon.

„Keď som mala sedemnásť, bola som v tom, chcela som to. No potom som zistila, že je lepšie zostať tam, kam patríš,“ zašepkala, keď sa postavila z postele.

„Ak vieš kam patríš.“ Znovu bez slova odišla, ale o dve minúty sa vrátila.

„Volal Gabriel. Pozýva mňa a teba do svojho klubu, tak na seba niečo hoď. Stretneme sa o päť minút pred domom,“ povedala nekompromisne. Vzala som si jeansy a tričko, vlasy stiahla do vrkoča a vyšla von. Tam už čakala teta a Gabriel.

„Ó, drahá Vivian,“ pozdravil.

„Tu som Isabella alebo Bella, Gabriel,“ oplatila som nemilo. Všetci sme nastúpili do auta a uháňali tmavými ulicami. Keď som sa pozrela k nebesiam, očakávala som pohľad na hviezdy, no videla som len prázdno. Jediná vec, ktorá žiarila boli lampy. Elizabeth s Gabrielom o niečom živo diskutovali.

„Náš syn sa ti bude páčiť,“ bolo jediné, čo som počula. Zastavili sme pred luxusne vyzerajúcim podnikom. Strechu zdobil neónový nápis I ♥ Blood. Prešli sme železnými dverami, za ktorými nás opantal dym z cigariet a dobrá nálada. Moja cesta jednoznačne smerovala k baru. Sedelo pri ňom päť ľudí. Všetko chlapi.

„Ha! Tak toto musí byť moja pôvabná sesternica, Vivian!“ zakričal chlap v strede. Zrejme môj bratranec Damon. „Porozprávame sa neskôr!“ znovu zakričal. Sadla som si na stoličku a vypýtala si vodku. Barman predo mňa položil dvojdecový pohár čírej tekutiny. Odpila som si a pozrela na tanečný parket. Okolo Damona sa obtáčala jedna čiernovláska. Točila zadkom okolo jeho, no Damon sa jej ani nedotkol. Až to napokon po chvíľke skúsil. Dievča ho prebodlo pohľadom, odstrčilo jeho ruky a pretancovala na druhú stranu klubu. Damon prikráčal ku mne stále si mrmlajúc popod nos slovo „štetka“.

„Asi si pre ňu nebol dosť dobrý, bratranček,“ zakričala som.

„Vivian, vieš, čo sme? Sme romantici,“ oplatil mi posmešnosť.

„Nie sme nič!“ okríkla som ho trpko. Čosi vo mne vybuchlo a dostalo sa na povrch. Chytila som ho za vlasy, prehla cez pult a zavrčala.

„Predstavujem si ťa na vrchole,“ zašepkal, akoby nič.

„Môžem tiež?“ spýtal sa jeden z jeho hlúpych kamarátov. Našťastie sa pri mne zjavila teta a všetko zastavila. Mala som sto chutí roztrhať Damona a jeho poskokov na kúsky. Hlúpe zmysly! Pomaly sme sa pobrali domov, lebo teta sa obávala, že im to tu trošku upravím – myslené v tom horšom zmysle.

„Dohodla som sa s Gabrielom, že budeš chodiť do miestnej školy,“ povedala. Nahlas som povzdychla. Nikdy nič nezmôžem, keď sa teta rozhodne. Takže, nastupujem do školy. Vždy som sa učila doma. Mávala som dobrých učiteľov a teraz odrazu pôjdem do školy. No super.

„Damon si zajtra privstane a zapíše ťa. Je to dobrý chlapec,“ zašepkala.

„Nadržané prasa,“ zahundrala som si popod nos, ale netušila som, že to teta bude počuť. Nahnevane zasyčala. Po večeri som sa uložila k spánku. Všetko bolo zvláštne. Zaspávala som na cudzom, vlastne, už mojom mieste, kde nechcem zostať už ani sekundu. Hlavu som vložila pod vankúš a po hodine utrpenia som konečne zaspala. Sny som mala hrozné. Naháňali ma v nich vlci alebo som kráčala po krvi. Aj ráno ma jeden sen zobudil. Bežala som celá o krvi tmavým lesom, lovili ma vlci, no nakoniec ma zachránil človek, ktorému pri nohách ležala mŕtva puma. Z krikom som sa zobudila.

„Je čas vstávať!“ zakričala teta odniekadiaľ z kuchyne. Rýchlo som na seba niečo hodila a bežala sa naraňajkovať. Necítila som sa najlepšie, pretože sa mi v ústach zbiehali sliny a to sa stáva, len keď ucítim krv. Pozrela som, čo má Elizabeth v pohári. Neprekvapilo ma, že som zbadala krv. Bola ľudská, určite.

„Elizabeth, sľúbila si, že už nebudeš,“ šepla som v mierne rozladenom stave. Len mávla rukou, položila mi na stôl omeletu a odišla preč z domu. Po raňajkách som si vzala bundu a bežala na zastávku čakať na autobus. Žltá hrdzavá rachotina sa konečne dovalila. Škola bola len malá kvádrová budova s oknami, plechovou strechou a areál obklopoval z jednej strany les a z ostatných strán krovie. Parkovisko plné starých áut, no jedno tam žiarilo. Bolo to strieborné volvo. Stál pri ňom bronzovo vlasý chlapec s nádherným telom. Jeho chôdza bola ladná, akoby sa vznášal, či behal po oblakoch.

„Vivian!“ zakričal známi hlas. Kto iný, než Damon. Usmieval sa, opretý o stenu pri vchodových dverách. Detinsky som vyplazila jazyk. Prvýkrát zazvonilo. Do dverí sa vrútilo pár študentov. Niektorí po mne stále pozerali ako na výstavný kúsok. Nezabránili im v tom ani moje vražedné pohľady. Najviac mi však vadil pohľad toho božského chlapca a jeho rodiny. Pozerali na mňa ako na hrozbu, vraždiacu beštiu. Akoby poznali moje pravé ja, moje tajomstvo. Zákerne po mne pozeralo aj jedno dievča, ktoré medzi nich určite nepatrilo. Bolo síce pekné, ale na nich nemalo. Hnedé dlhé vlasy jej padali v jemných vlnách na lopatky, telo ako modelka a drahé oblečenie. Jej arogantný výraz mi vohnal hnev do tváre. Ako si môže myslieť, že je niečo viac ako my všetci ostatní. Pozerala stále po chlapcovi z bronzovými vlasmi.

„Aj tú som pretiahol,“ zapriadol mi Damon pri uchu. „Na Cullenovcov si dávaj pozor,“ zašepkal a odkráčal do školy. Nasledovala som jeho príklad a pobrala sa na hodinu. Prvá v mojom rozvrhu bola angličtina. Trieda sa nachádzala v časti budovy C a má nás ju vyučovať pán McQueen. Bol to v pohode chlapík. Známky rozdával spravodlivo a niektoré aj odpúšťal. Zoznámila som sa tam aj z jedným dievčaťom, s ktorým som sedela. Volalo sa Angela. Pohodová, tichá, milá baba. Nepotrebovala zapĺňať ticho klebetami, či rečami o študentoch a profesoroch. Kým som prešla na hodinu trigonometrie, stretla som Damona, ktorý mi ukázal minimálne ďalších päť dievčat, s ktorými spal. No jedna z toho sa na dievča rozhodne nepodobalo. Z počutia som sa dozvedela, že to namyslené dievča sa volá Jessica, a že robí do Edwarda – to je ten božský chlapec z parkoviska. Na trigonometrii som sedela s malou Alice Cullenovou, ktorá zo mňa nespúšťala oči a stále sa smiala. Mala dokonalé biele zuby. Celá bola akoby vytesaná z kameňa a žiarila nezdravo bielou farbou, rovnako ako jej priateľ a súrodenci. Všetci mali neobyčajne zlaté dúhovky a bystré zmysly ako ja.

No ja som mala zlaté dúhovky len vtedy, keď som zacítila krv. Inak mali čokoládovo hnedú farbu. A nikto sa s nikým nerozprával. Len Edward šúchal perami, ostatný čušali. Všade chodili spolu. Nasledovala španielčina, geografia, telesná a biológia. Španielčina - nič moc, geografia – taktiež (veď ide hneď po španielčine), telesná – dala zabrať a biológiu – opíšem.

Sedela som za laboratórnym stolom, keď sa do triedy vrútil Edward so svojou sestrou Rosalie. Ja som mala toľké šťastie, že som si sadla na Edwardove miesto, a tak mi nezostávalo nič iné, než pretrpieť štyridsaťpäť minút s nádherným chlapcom, ktorý vonia ako roztopené lízatko alebo čerstvý med.

„Tento parfum by som už nepoužíval,“ poradil mi na začiatku hodiny. Stále som na sebe cítila Rosalin bodavý pohľad.

„Ha! Ty máš čo hovoriť. Ale asi to bude tou vodou po holení,“ zašepkala som naspäť.

„Ja sa neholím,“ povedal posmešne, ako keby vedelo o niečom, o čom ja nie.

„Dezodorant?“ spýtala som sa. Znovu sa zasmial.

„Telesná vôňa, no ak aj tá tvoja patrí tebe, tak si nabudúce sadni inde.“ Šťuchol do mňa prstom. Na mojom tichom zasyčaní sa len zasmial a pozorne sledoval učiteľa. Aj cez vzdialenosť medzi nami som pocítila, že v sebe niečo dusí. Celá hodina trvala akosi dlho. Možno to bolo tým, že som čakala, kým otvorí päsť, pretože ju mal celú hodinu pevne stisnutú. Až mu vyskakovali hánky. Keď konečne zazvonilo, znovu som pozrela vedľa seba, no Edward tam už nesedel. Namiesto toho sa rútil von z triedy. Vzala som si učebnice, zaniesla ich do skrinky a ponáhľala sa na obed. Kuchárka mi na tácku naložila nechutne vyzerajúce jedlo. Niečo hnedé, zemiakovú kašu a špenát. Na kraji ležalo ešte červené jablko. Tým, že som sa obzerala som spôsobila nerovnomernosť tácky a jablko spadlo. Zachytila ho však niečia noha. Po lesklej topánke až na stehno ukryté v jeansoch sa kotúľalo moje jablko. No, nekotúľalo. Skôr vyliezlo do Edwardových rúk.

„Väčšina dievčat by pustilo tácku a s krikom opustilo jedáleň,“ zašepkal tak, aby som to počula len ja.

„Ja nie som väčšina dievčat. Ja sa ťa nebojím, Cullen,“ povedala som a otočila sa na odchod. Za mnou však stála Jessica a všetok môj obed som jej vykydala do výstrihu.

„Ááááá!“ zavrešťala.

„Hups,“ hlesla som naoko previnilo. Ale tá previnilosť nebola pravdivá. Bol to len herecký výkon. Aghjklj, tak za to môže Edward Cullen. Nahnevane som naňho pozrela, vyhodila tácku a odkráčala z jedálne. Na zastávke na školskom areáli práve stál žltý autobus. Rýchlo som doň nastúpila a premýšľala nad dnešným dňom. Doma som si pripravila druhý obed, zapla televízor a sledovala bezduchý sitkom. Stále mi po rozume behal Edward Cullen. Niečo mi na ňom nesedelo. Prečo by som sa ho mala báť, keď by to malo byť skôr naopak? Veď ja som Lykan a čo iné na tomto svete ešte existuje? Nič! Len bezcenní ľudia, ktorí nás vyhnali zovšade, kam sme prišli.

* * *

Zacvakli dvere, ozvali sa kroky a prehovoril Damonov hlas.

„Moja mamička, najkrajšia žena na svete, ide loviť!“ skríkol. Myslela som, že je to ďalšia nočná mora a kiež by bola. Hodiny ukazovali 23:48.

„Počkaj, na obrad musí ísť aj Vivian,“ hlesla teta. Rýchlo som zavrela oči a robila sa, že spím...

Tak, decká, napíšte mi prosím, či v mojej prvotine mám pokračovať, alebo nie. Ďakujem... JaneVivianVolturi

Autor: JaneVivianVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Blood and Chocolate 1. kapitola: