Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella Swan: Zabijak upírov - 6. kapitola

30.04.2013 (16:30) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1606×

Kráčala som cez hustý les, dotýkala sa holých konárov a vysušených kmeňov. Bolo to strašidelné, nehostinné prostredie, ktoré ma uchvacovalo. Les vyzeral ako vyhorené, opustené miesto, kde niet ani živej duše. No moja myseľ si to predstavovala ako to najkrajšie, pretože tu bolo ticho. Bosými nohami som lámala malé vetvičky. Až vtedy som si uvedomila, že na sebe nemám nič iné, len priehľadnú bielu nočnú košieľku, ktorá mi ledva zakrývala zadok.

Zastavila som sa a potriasla hlavou. Toto nemôže byť naozaj! V živote by som si na seba niečo také krátke nedala. Pripadala som si vtom vždy ako prostitútka. Začala som opatrnejšie našľapovať, no vetvičky sa mi nezabodávali do nôh, naopak ma láskali. Celý tento zničený les ma láskal a hladil po obnažených nohách a rukách. Stromy mi konármi jemne prečesávali vlasy. Bolo to zvláštne a rýchlo som zabudla na to, aké nereálne sa to zdá byť. Prestala som uvažovať nad tým, že takýto sen by moje vlastné podvedomie nedokázalo vytvoriť a postupovala ďalej. Zatvorila som oči a nechala sa viesť.

Telo sa mi zastavilo v okamihu, keď ma na chodidlách pošteklila čerstvá tráva. Otvorila som oči a úžasom mi padla sánka. Predo mnou sa predostierala pastvina posiata zelenou trávou a lúčnymi kvetmi. Rosa udržaná na steblách trávy a lístkoch kvetov mi osviežili rozhorúčavené telo. Smiech preplnený šťastím ma prinútil sa roztočiť a tancovať. Šantila som na lúke, maznala sa s prírodou, až kým som od únavy a smiechu nepadla do trávy a nenechala sa ňou objímať.

„Bella!“ začula som prenikavý hlas. Otvorila som oči a postavila sa. Obzerala som sa vôkol dokola, no nikoho som nevidela.

„Bella, tu som!“ Ten hlas mi bol povedomý. Otočila som sa okolo svojej osi, prižmúrila oči a zahľadela sa do ďalekých korún stromov nehostinného lesa. Stála tam postava celá v čiernom, takže som nedokázala rozoznať kto to na mňa kričí a kazí mi šťastnú chvíľku.

„Poď ku mne,“ vábil ma. Telo sa mi samo od seba pohlo smerom k tomu neznámemu. Kládla som jednu nohu pred druhou a rozmýšľala nad tou zvláštnosťou, že som neovládala vlastné telo. Ten neznámy ako keby mal okolo mňa oviazanú neviditeľnú šnúrku a ťahal za ňu. Či som chcela alebo nie, musela som ísť za ním.

Ako som sa približovala, jeho rysy boli jasnejšie. Bronzové vlasy mal rozcuchané ako vždy, čierna košeľa temne obopínala jeho prsné svalstvo. Rukávy mal vyhrnuté a predvádzali pevné mäso a hebkú pokožku predlaktia. Putovala som smerom cez čierne nohavice až k jeho bosým nohám. Pocítila som rozširovať sa teplo medzi nohami a okamžite som sčervenala.

Tichý Edwardov smiech ma donútil pozrieť mu do očí. Ich farba splývala s čerstvou trávou obkolesujúcou naše chodidlá. Bol taký nádherný, až sa mi z toho zastavilo srdce. Nedokázala som sa na pár sekúnd nadýchnuť. Ani som nechcela. Jediné po čom som túžila bolo dívať sa na tohto anjela celý môj život a dôležité ľudské úkony ako dýchať k tomu nepatrili. Ako náhle som si toto uvedomila, nadýchla som sa a potriasla hlavou. Čo sa to do riti deje? Toto nie som ja!

„Čo tu robíš?“ vyhŕkla som zdesene.

„Som výplod tvojej fantázie. Snívaš o mne, Bella,“ zapriadol.

„Nie, to nie je pravda,“ tvrdila som a záporne krútila hlavou.

„Toto nemôže byť môj sen. Čo sa to deje? Prečo mi nechceš povedať pravdu?“ Smaragdové oči mu potemneli zúrivosťou a už sa mi chystal niečo odseknúť, keď sa zastavil, zhlboka nadýchol a s úsmevom povedal:

„Nie je jedno koho sen to je? Chcem byť s tebou kráska. Viem, že to chceš aj ty!“ Tento náhly obrat jeho nálady a slov, ktoré mi nedávali vôbec zmysel, ma donútili byť ešte viac podozrievavá. Pristúpil tesne k môjmu telu, nežne oblapil môj pás a rýchlo sa mi prisal na pery. Nedokázala som ani protestovať, len znášať jeho jemné, no náruživé bozky zároveň. Od pier prešiel na sánku a postupoval smerom dolu po krčnej tepne. Sťažka som dýchala a rozum som mala zahmlený.

„Uvoľni sa, kráska,“ šepkal hlbokým zastretým hlasom, „potrebujem ťa. Musím do teba konečne vstúpiť, inak sa zbláznim!“ Jeho ruky mi putovali po stehnách a snažili sa ukryť v mojom lone. Pozbierala som posledné kúsky mojej sily a odstrčila ho. Potkýnal sa o svoje nohy až kým nepristál zadkom na zemi. Nedokázala som sa udržať a hystericky sa zasmiala. Edward mi onemene hľadel do očí. Jeho tvár odrážala snáď všetky emócie od úžasu po zúrivosť.

„To vážne? Ani vo sne? Ani tam sa mi nedokážeš oddať?“ pýtal sa zúrivo a zbieral sa zo zeme. „Nezmením sa, Bella. Už navždy ostanem mŕtvy, no to, čo máme medzi sebou, nepoprieme, nech akokoľvek chceme! Nechceš mi dať šancu ťa o tom presvedčiť,“ pokrútil hlavou, „ale nikdy sa ťa nevzdám, kráska. Po mnohých rokoch konečne cítim, že žijem a nemienim to pustiť z rúk.“

Úžasom som otvorila oči. Edwardove posledné slová mi ešte stále rezonovali v hlave. Ďalší divný sen o Edwardovi. Cítila som sa ešte viac unavená a dolámaná, než keď som si ľahla. Prečo naňho nedokážem prestať myslieť? Hlava mi išla prasknúť od bolesti, priložila som si ruky na spánky a zatlačila. Chcela som vlastnou silou potlačiť všetku bolesť, ktorá ma ešte stále trýznila. Pozrela som sa na budík vedľa postele a zaskučala.

„To snáď nie je pravda!“ zakričala som zúfalo. Zase som spala len tri hodiny.

Edward odišiel tesne nad svitaním, ani neviem kde sa stihol tak rýchlo ukryť ale to už nebol môj problém . Okamžite ma začala vlastná myseľ bombardovať a nadávať zato, že klamem samú seba. Bála som sa oňho. Otriasla som sa pri výjave jeho spáleného tela. Nie! Obrnila som sa a zatlačila všetky nepotrebné a desivé predstavy, myšlienky, do najtemnejšieho kúta mozgu. Zhodila som zo seba paplón, opatrne položila nohy na koberec a vstala. Bola som mierne prekvapená, že sa mi netočila hlava, preto som svižnejšie dokráčala do kúpeľne. Potrebovala som skontrolovať svoje zranenia.

Postavila som sa pred zrkadlo a vyzliekla si tričko s logom môjho obľúbeného podniku Black Blood. V mysli mi okamžite prebleskla Kaira. Moja jediná a najlepšie priateľka v dobrom aj v zlom. Pracovala tam ako čašníčka a nebiť nej, nepoznala by som čo je to smiech a zábava. Pred tým než som sa začala znovu sústrediť na moje zranenia, som si prisahala, že prvá cesta keď sa vrátim domov, bude Black Blood a k tomu pár pohárikov vodky. Pery sa mi pri tej predstave natiahli úsmevom. Pristúpila som k zrkadlu a ako sa len dalo prehliadla tržnú ranu na hlave. Krvácanie sa už zastavilo a spravila sa malá chrastička. Našťastie to nebola veľká rana a preto nepotrebovala zašiť. Jednoducho som si to zalepila sťahovacou páskou a bolo. Chytila som hubku položenú na umývadle, namočila a jemne si otrela ostatnú krv.

Krk bol na tom horšie. Žiadne pohmoždeniny ale modrina veľká ako futbalová lopta mi svietila rôznymi farbami od fialovej po čiernu. Jemne som sa ho dotkla a okamžite sykla. Vykašlala som sa nato, rýchlo sa umyla a znovu vliezla do postele. Zababušila sa, schytila telefón a vytočila Bartovskiho.

Zdvihol mi to po štvrtom zazvonení štýlom: „Swanová?! Aké milé prekvapenie! Priznaj to, už si to bezo mňa nedokázala vydržať,“ povedal so smiechom. Len som pretočila oči.

„Snívaj ďalej, ale teraz sa radšej sústreď,“ odsekla som.

Okamžite zvážnel a spýtal sa: „Čo sa deje?“ Vedela som podľa tónu jeho hlasu, že sa rozprávam s váženým detektívom a srandičky išli bokom.

„Pamätáš sa na ten prípad zavraždenej ženy v uličke vedľa Kyrianovho baru?“ Od nervozity som si začala hrýzť nechty.

„Áno. Prečo?“ Strohé odpovede. Fantázia. Zabilo by ho niekedy mi povedať jednu súvislú vetu bez toho aby som to z neho nemusela ťahať ako z chlpatej deky?

„Ako ste pokročili?“

„Och tak,“ povzdychol si, „ten je už vyriešený.“

„Vyriešený? Ako vyriešený? Veď som v St. Louis len dva dni.“

„Tak ako hovorím. Je vyriešený. Našli sme vraha. To je celé. Prípad uzavretý.“

„Si na práškoch, Bartovksi?“ opýtala som sa nevrle.

„Čo odo mňa chceš? Nechápem, prečo sa v tom hrabeš. Všetky stopy viedli k jednému feťákovi. Priznal sa.“ Niečo bolo zle. Cítila som to na jeho hlase a nedokázala som určiť čo presne. Tento prípad bol viac ako podozrivý. Vôbec sa mi to nezdalo. Potrebovala som ísť domov čo najskôr. Neviem kto a aké sračky mieša za mojím chrbtom ale prisahám, že mu tie vystrkujúce pazúriky odstrihnem.

„Swanová! Si tam?“

„Áno, prepáč, len som sa zamyslela. Ja... niečo mi na tom nesedí. Niečo je zle, Bartovski.“

„Prečo mi komplikuješ život?“ opýtal sa sťažka. Vedel, že ak sa mi niečo nezdá, bude to tak.

„To je moja práca,“ povedala som s úsmevom.

„Čo chceš?“

„Nechaj prípad otvorený, pokým sa nevrátim domov.“

„Čo si sa zbláznila? To nejde!“ vyhŕkol.

„Daj mi tri dni,“ vyjednávala som.

„To je veľa.“ Frustrovane som zavrčala do telefónu.

„Skús sa správať, Swanová. Dám ti dva dni. Ak do vtedy neprídeš a nevyriešiš ten prípad čo najskôr, uzatvorím ho, nech sú tie tvoje pocity akékoľvek. Rozumeli sme si?“ Cítila som v jeho hlase netrpezlivosť a nasranosť. Nechcel to robiť. Chcel to mať z krku.

„Dohodnuté,“ súhlasila som. Vtom mi to zložil.

„Nezabilo by ťa, kurva, aspoň raz odzdraviť!“ zakričala som na hluchý telefón. 

Potrebovala som ešte zavolať Petemu aby mi vypátral pár údajov. Vyťukala som číslo a čakala. Ozval sa záznamník.

„To som ja. Potrebujem, aby si mi zistil všetko o dome na ulici Olive St. 256. A pohni!“ Nič mi dnes nevychádza. Okrem toho som neustále myslela na Edwarda. Kde je? Dosť!

Po dvoch hodinách nič nerobenia mi konečne Pete zavolal späť.

„Čo ti tak dlho trvalo?“ vybehla som naňho.

„Pekný deň aj tebe, šéfová.“

„Nezdržuj,“ zavrčala som.

„Jasné, jasné. Takže ten dom je napísaný na istého Michaella Donovena. Celkovo je tu bezúhonný človek, žiadne priestupky, dokonca ani pokuty za parkovanie. Je to vdovec, manželku mu pred desiatimi rokmi zabili pri lúpeži v obchode.“

„Do riti!“ zahrešila som. „Takže nemáš nič?!“ Moja frustrácia sa čím ďalej, tým viac zvyšovala.

„To som nepovedal. Vieš, že to najlepšie si vždy nechávam ako čerešničku na torte.“ Jeho jemný smiech sa mi rinul z aparátu do ucha.

„Pred dvoma rokmi požiadal vo firme výslovne nočné zmeny a len nedávno kúpil niekoľko litrové obrovské mrazáky. Nemusí to nič znamenať, ale predpokladám, že tebe to povie viac než mne.“

Nočné zmeny. Typické pre prisluhovačov upírov. Mala som päťdesiat na päťdesiat, že sa tam Nicolas ešte skrýva. Neodišiel by. Chce ma.

„Ďakujem,“ povedala som a zložila. Počula som ešte ako niečo hovoril, no na zbytočné reči som nemala čas.

Vyskočila som z postele, obliekla si čierne rifle, čierne krátke tričko a koženú bundu. Na členky som si pripla postroje s nožmi, na tričko pripevnila podpažné puzdro s browningom a sig saurom. Vytiahla som si z príručnej tašky strieborný náhrdelník s krížom. Pripla som si ho okolo krku a preniesla rýchlu a tichú motlidbu. Mala som len dve hodiny, pokým sa začne stmievať. Rýchlosťou blesku som prešla hotelom k parkovisku. Ani nie za tridsať minút som parkovala pred domom pána Donovena. Nepostrehla som žiaden pohyb, no mohol byť kdekoľvek v dome.

Navonok pôsobil veľmi útulne. Prízemný domček s maximálne tromi izbami. Modrá maľovka vyzerala byť čerstvá. Drevená veranda bola tiež prerobená len pred niekoľkými dňami. V malej predzáhradke sa týčili tulipány a čerstvá posekaná tráva kričala po celej ulici, keďže väčšina jeho susedov buď žiadnu nemali alebo bola zožltnutá a vyschnutá. Pre takéto zmeny a údržbu musel mať balík peňazí, ktorý sa pri nočnom strážnikovi nedá zarobiť. Je čas, pripomenula som si v duchu. Vyliezla som z auta, prešla po upravenom chodníku cez drevenú verandu a zastala pred prednými dverami. Odistila som sieťku a rázne zaklopala. Pár minút sa nedalo počuť nič.

Chystala som sa odísť, keď som napokon začula zvuky šúchavým krokov. Napokon sa dvere otvorili a stál predo mnou muž v pokročilom veku. Odhadovala som to na päťdesiat a viac. Plešina mu zdobila prednú časť lebky, niekedy modré oči už boli sivé. Pivné brucho sa mu rysovalo pod napnutou košeľou. Na muža bol celkom nízky, vyšší len o pár centimetrov odo mňa. Skepticky sa mňa pozrel spod blond mihalníc, zívol si a opýtal sa:

„Kto ste?“ Jeho hlas bol poznačený únavou. Nahodila som svoj najlepší profesionálny úsmev, jemne zavrtela bokmi a povedala:

„Dobrý deň, pán Donoven?“

„Kto sa pýta?“

„Isabella Swanová,“ povedala som a podala mu ruku. Podozrievavo sa na ňu pozrel, no napokon ňou potriasol.

„Pán Donoven.“ V očiach som mala otázku, či správne vyslovujem jeho meno. Prikývol na znak súhlasu. „Hľadám Nicolasa.“

„Nikoho takého nepoznám.“ Všimla som si ako sa ošil a snažil sa mi zavrieť dvere pred nosom. Rýchlo som strčila do dverí nohu, aby ich nemohol zabuchnúť.

„Ja si myslím, pán Donoven, že poznáte. Čo keby sme sa porozprávali vo vnútri? Určite nechceme urobiť rozruch pred susedmi.“ Prefíkaný úsmev sa mi priplietol do tváre. Nervózne sa okolo seba poobzeral a všimol si pár susedov pokukovať. Okamžite otvoril dvere dokorán a rukou ma pozval dnu. Ako náhle sme boli na chodbe, schytil mi zápästie a nenávistne zasyčal:

„Neviem kto presne ste, pani Swanová...“

„Slečna,“ povedala som s úsmevom. Na sekundu sa zasekol, no znovu prešiel do toho nepríjemného a výsmešného tónu.

„Slečna Swanová,“ povedal úlisne. Na znak súhlasu som prikývla a usmiala sa.

„Neviem čo odo mňa chcete, no vyprosím si takéto správanie. Ako som už povedal, žiadneho Nicolasa nepoznám, tak buďte taká láskavá a zmiznite z môjho pozemku. Ak vás ešte raz prichytím, že sa tu obšmietate, zavolám políciu. Dúfam, že som sa vyjadril jasne!“ Na znak vyhrážky mi silnejšie stlačil zápästie, no behom sekundy ma pustil.

„Rozumeli sme sa, pán Donoven, až na malý detail.“ Vytiahla som z vnútorného vrecka bundy odznak a strčila mu ho priamo pod nos.

„Som zákonom poverený kat alebo zabijak všetkého nadprirodzeného, ako len chcete.“ Viditeľne zbledol a odstúpil o krok dozadu.

„Č-čo odo mňa chcete? Nič som nespravil!“ bránil sa. Konečne tu máme reakciu, ktorú som čakala. V duchu som sa zasmiala a spustila: „Viem, že tu skrývate upíra menom Nicolas. Kde je? Mám platný súdny príkaz na jeho zabitie. Ak mi budete brániť vo výkone práci, predvediem vás na policajnú stanicu a vo väzení skysnete minimálne tri roky!“

„J-ja nič neskrývam. Priznávam, že tu pár dní býval, ale potom zmizol. Neviem kde je,“ bránil sa. Neveriacky som naňho dvihla obočie, založila ruky pod prsia a čakala.

„Do riti, vážne nič neviem!“ Vedela som, že mu nemám veriť, no jeho strach bol ozajstný. Len som nevedela z čoho presne.

„Dobre, nemáte sa čoho báť. Skontrolujem len vašu pivnicu a potom mi odpoviete na pár otázok.“ Automaticky som sa vybrala smerom do kuchyne a hľadala vchod do podzemia. Nepočula som ho za sebou, len som pocítila ako ma schmatol za vlasy a silno potiahol. Stratila som balans a padala dozadu. Chytil ma okolo pása, pritlačil na stenu a oblapil svojimi ťažkými rukami krk. Už zase! Tej modriny sa asi v živote nezbavím!

„Nikam nepôjdeš, ty štetka! Zabijem ťa a zakopem na dvore. Nikto sa o tebe nedozvie a ja nepôjdem do basy!“ Jeho zúrivosť nadobúdala na intenzite ako aj silné zovretie na mojom krku. Nedokázala som dýchať a myslieť. Snažila som sa lapať aspoň po troške vzduchu, no každý môj pokus bol okamžite zhatený.

Zobrala som všetky svoje sily a miereným kopom ho trafila presne do rozkroku. Zúrivým vrčaním sa zohol, no nepoľavil v stisku. Metala som rukami a snažila sa trafiť, no na svoj pokročilý vek bol neskutočne silný a predvídavý. Moje chabé pokusy oslobodiť sa uhasínali spolu so vzduchom v pľúcach. Zahmlieval sa mi zrak, keď sa do mozgu predral cudzí mužský hlas.

„Nezabi ju Michaell! Ešte sa s ňou chcem pohrať,“ zasmial sa dotyčný. Vedela som, že je to Nicolas. Ako to, že je hore? Veď je ešte deň. Nemal byť hore! Panika, ktorá sa mi rozšírila celým telom, mi dovolila zostať pri vedomí o pár sekúnd dlhšie. Potom ma pohltila černota a nič som nevnímala.

Zhíkla som, keď mi tvár obliala studená voda. Vypľúvala som vodu, ktorá sa mi dostala do hrdla a snažila sa roztvoriť oči. Pocítila som bolesť na členkoch a zápästiach. Snažila som sa pohnúť, no okovy mi to znemožnili. Ruky a nohy som mala roztiahnuté a visela som na železných putách pripevnených o kamennú stenu. Oblečená som bola stále rovnako, nože mi stále tlačili na členky, no chýbali mi zbrane. Ten sukynsyn!

Pozrela som hore a všimla si Nicolasa ako stojí predo mnou s prihlúplym úsmevom. Krátke čierne vlasy mal ulízané dozadu a tmavé hnedé oči mu iskrili vzrušením. Až teraz som si všimla, že nemá žiadne ochlpenie okrem vlasov. Nemal dokonca ani obočie. Hruď mal nahú a mal na sebe len kožené nohavice. S bosými nohami priťapkal ku mne s jednou rukou za chrbtom.

„Vitaj Isabella. Tak dlho som ťa očakával a konečne sa mi vyplnili moje sny,“ povedal a zasmial sa.

„Že sny!“ rehotal sa ako blázon. Pristúpil ešte bližšie, naklonil sa mi k uchu a zašepkal: „Začínajú naše súkromné hry!“ Vtom mi vrazil malý nôž do otvorenej dlane a prišpendlil tak ruku k stene. Hlboký rev sa mi vydral z hrdla.

Bože, pomôž! zaprosila som v duchu pri ďalšom bodnutí.

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella Swan: Zabijak upírov - 6. kapitola: