Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 5. kapitola

05.11.2012 (07:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2435×

5. kapitola

Edward

Nemohol som uveriť, že ubehlo len päť dní. Päť nádherných dní, celých stošesť hodín aj štyridsaťosem minút od toho okamihu, keď som ju prvý krát zbadal. Ak sa mi vtedy zdala úžasná, tak teraz som nenachádzal slová, ktorými by som ju popísal. Všetky boli príliš slabé, príliš obyčajné, aby dokázali vyjadriť to, ako ju vnímam. Konečne som dokonale pochopil tie putá, ktoré medzi sebou mali moji rodičia a súrodenci. Chápal som, že cítia lásku, ale takto na vlastnej koži to bolo úplne iné. Keď sa mi kedysi snažil Carlisle vysvetliť, že keď sa upír zamiluje, tak ho to totálne zmení, myslel som si, že viem, o čom hovorí, ale nemal som vtedy ani poňatia o tom, akú veľkú zmenu to vo vnútri upíra urobí. Moje priority sa zmenili.

Kedysi bola prioritou číslo jedna moja rodina. Pre ňu som bol ochotný urobiť čokoľvek. Dokonca by som aj zavraždil človeka, keby to bolo treba. Ale teraz sa dostala na toto miesto ONA – Isabella. Nie, že by som moju rodinu odsunul. Stále bola pre mňa rovnako dôležitá, ale predsa len – Isabella bola o malilinký kúsok pred ňou. Pokiaľ by som sa niekedy musel rozhodovať medzi ňou a rodinou, bolo by to ťažké, skoro nemožné, no napokon by som si vybral ju. Už by som si vždy vybral len ju. Stala sa stredom môjho bytia. Odrazu som cítil podivnú bolesť, keď som ju nemohol vidieť. Ako by som mal uprostred seba dieru, ktorú len ona mohla zaplniť. Dokonca som mal pocit, že moje mŕtve srdce začalo znovu biť. Len pre ňu. Pre moju Isabellu. Každá minúta bez nej bola utrpením. Preto som ju od toho osudného okamihu sledoval, aby som jej bol čo najbližšie.

Všetko to začalo ešte v ten večer. Po tom, ako som sa stretol s Alice pri výťahu, som ju presvedčil, aby nikomu nič nehovorila. Vrátili sme sa do sály a tvárili, že sa nič nestalo. Ráno som povedal ostatným, že by som tu ešte nejaký čas rád zostal. Ako dôvod som si vymyslel klavírny koncert známeho umelca. Síce sa tomu divili a chceli zostať so mnou, no napokon som ich presvedčil, nech pokračujú podľa dohodnutého plánu. Chceli sme sa na nejaký čas vrátiť na Aljašku, kým sa nerozhodneme, čo ďalej. Myslím, že Carlisle tušil, že nehovorím pravdu, ale napokon odišiel s ostatnými. Za tie roky už vedel, že pokiaľ by som mal záujem, prišiel by som za ním sám. Jediná Alice sa nenechala presvedčiť a zostala so mnou. Samozrejme Jasper zostal tiež. Pred ním som bohužiaľ nedokázal utajiť tú veľkú zmenu. Ako sám povedal, bolo to zo mňa cítiť na metre ďaleko. Preto sa v posledných dňoch odo mňa doma ani nepohol. Chápal som ho. Avšak, na jeho škodu, som sa doma príliš nezdržiaval. Skoro stále som bol niekde vonku. Niekde, kde bola ona. V noci som zase chodil na lov, lebo jej vôňa bola pre mňa stále obrovským lákadlom. Bolo to ako pozerať sa na najlahodnejší zákusok a nemôcť sa zahryznúť. A ja som sa skutočne zahryznúť nemohol, hoci jedna moja časť po tom zúfalo túžila. A tak som sa každú noc vracal domov úplne preplnený toho červeného moku, ktorý ani na chvíľu nemohol súperiť s tekutinou, po ktorej som tak veľmi túžil, ale bol to jediný spôsob, ako vydržať a odolať. A ja som proste odolať musel.

––––––––––––

Prvý krát som sa odhodlal ju vyhľadať hneď ráno po tej recepcii. V foyeri hotela som sedel skoro celý deň. Vďaka môjmu daru som vedel, že je stále hore vo svojom apartmáne, tak som čakal. Čakal som niekoľko hodín, no pre mňa to bolo ako chvíľa. Veď čo bolo pár hodín oproti desaťročiam bezcieľnej samoty? Bolo niečo pred šiestou večer, keď zišla konečne dolu v sprievode svojich dvoch bodyguardov a ja som zostal v nemom úžase. Moja dokonalá pamäť asi nebola až tak dokonalá. Myslel som si, že si v pamäti uchovávam každú krivku je tváre, každý záhyb tela, ktorý som mohol v noci vidieť, ale všetko to bola len ilúzia. Bola ešte krajšia - vyzerala ako bohyňa. Znovu som pocítil, že som skutočným mužom a nielen jeho atrapou. Sledoval som ju až do reštaurácie, kde sa stretla s tým chlapíkom z jazvou a ešte jedným chlapom. Myšlienky oboch ma zdvíhali zo stoličky. Jednou rukou som sa pridŕžal stolu, ako by ma on mohol zastaviť. Keď som v myšlienkach jedného videl Isabellu priviazanú o stĺpiky špinavej postele a jeho odporné telo ukájajúce sa na nej, mal som na mále. Musel som odolať pokušeniu vystreliť do toho salóniku, kde sedeli, a roztrhať ich na kúsky. Stále som bol synom svojho otca a ten nikdy nepresadzoval násilie. Dokonca ani voči takým hajzlom, akí sedeli vo vedľajšej miestnosti. Nechápal som, prečo sa s nimi Isabella stretáva. Z ich myšlienok som zistil, že spolu dohadujú nejaký obchod s drogami. Ale ona a drogy, to proste nešlo k sebe. Ona taká nebola. Nemohla byť. Jej oči mi to prezradili. Ona bola iná. Nepatrila do tohto sveta. Patrila na rozkvitnutú lúku, kde by svojou krásou zahanbovala lúčne kvety. Pred sebou som mal ten obraz a ona bola nádherná. Avšak realita bola iná. A práve kvôli tejto špinavej realite, ktorá sa k nej vôbec nehodila, som sedel v tej reštaurácii a čakal.

Čakal a sledoval, každý deň, každý jej krok, ktorý urobila mimo hotela. Vďaka jej bodyguardom som vždy presne vedel, kde sa bude nachádzať. No dnes mi skoro unikla, keď vybehla nečakane z výťahu. Vyzerala úplne inak. Nemohol som povedať, že horšie, to by som klamal - ona by bola krásna aj navlečená vo vreci - ale tento ležérny výzor bol pre mňa prekvapením. Doteraz bola vždy perfektne upravená, každý vlas na správnom mieste, ale dnes som mohol vidieť aj jej druhú tvár. A musel som uznať, že takto sa mi páčila ešte viac. Vyzerala, ako by sa práve zobudila. Vlasy len tak rozviate bez akejkoľvek úpravy sa jej prirodzene vlnili okolo tváre, na jej pleti nebola ani stopa po nejakom líčidle a oblečená bola len v obyčajných rifliach, koženej bunde a teniskách. Takúto som si ju predstavoval po svojom boku. Aj keď, v posledných dvoch dňoch, sa moje predstavy upriamovali na Isabellu trochu inak oblečenú – či skôr neoblečenú. Nikdy som nemal potrebu fantazírovať o nahých ženách, či sexu s nimi, ale moja fantázia si teraz rozohrala vlastnú hru, ktorej som mohol len prihliadať, bez možnosti ju ovplyvniť. Vedel som, že to je normálne, ale aj tak mi to prišlo trochu neprístojné.

Isabella nasadla do auta pred hotelom a ja som ju, ako každý deň, nasledoval. Dnes mala netradične zamierené do parku. Netušil som prečo a netušil to ani jej bodyguard, a keďže jej myšlienky som od začiatku nepočul, mohol som len hádať.

V parku som ju našiel hneď. Jej vôňa bola tak špecifická, že by som ju našiel kdekoľvek. Sedela na jednej z lavičiek, oči mala zatvorené a usmievala sa. Takým spokojným úsmevom, úplne iným, aké som na nej doteraz vídaval. Zastal som pod košatým javorom, odkiaľ som mal na ňu perfektný výhľad. Trvalo len niekoľko krátkych sekúnd, kým otvorila oči a naše pohľady sa stretli. Pripadalo mi to, ako by cítila, že som tam, ale to predsa nebolo možné... alebo áno? Jej výraz sa odrazu zmenil a ja som vycítil, že má niečo v úmysle. Aj na takú vzdialenosť som mohol vidieť tie šibalské ohníčky v jej čokoládových studničkách. Sledoval som každý jej krok, ktorým sa ku mne približovala. Musel som uznať, že nebyť mojej podstaty, skutočne by ma prekvapila, keď sa objavila za mnou. Keď sa blížila, mysľou sa mi premieľali rôzne scenáre, ale ani v jednom na mňa moja milovaná nevytiahla zbraň. Hold – moja Isabella bola jedinečná v každom ohľade. Aj slovník mala úplne iný ako ostatné ženy. Nadávala ako pohonič a mne to napodiv prišlo roztomilé. Najmä keď nadávala po taliansky. Ak niekto niekedy tvrdil, že francúzština je najkrajší a najľubozvučnejší jazyk, tak sa rozhodne mýlil. Nič sa nemohlo vyrovnať talianskym slovám vychádzajúcim z jej pier. Aj keď to boli väčšinou len hanlivé slová. Na malý, úplne mikroskopický okamih som si predstavil, aké by to bolo počuť ju šepkať moje meno vo chvíľach vášne. Bola to nádherná predstava, aj keď som vedel, že neuskutočniteľná. Bol som upír a ona len krehká žena. Tak ľahko by som jej mohol ublížiť. A to som nemohol dopustiť. Nevedel by som s takým niečím žiť. Zostávalo mi len kochať sa jej krásou a opájať sa myšlienkami s nálepkou – keby.

„Tak sa znovu stretávame, pán Cullen. Nejaký sme dneska neopatrný,“ zašepkala, keď mi pritisla zbraň na chrbát.

Musel som sa pousmiať, keď ma oslovila mojím menom. Mŕtve srdce urobilo sotva znateľný pohyb – znelo to skoro ako - buch. Doľahli ku mne myšlienky Isabellinho bodyguarda. Pomaly sa k nám približoval a plánoval, ako ma dostane na lopatky. Nepáčilo sa mu, keď ho Isabella zastavila, ale poslúchol. Aj keď s tým vôbec nesúhlasil.

„Predstavovať sa asi nemá zmysel?“ zašepkal som.

„Myslím, že nie, aj keď určite viem o pár veciach, ktoré by potrebovali vysvetlenie,“ povedala a ja som hneď vedel, na čo naráža.

Za tých pár dní sme sa už videli toľkokrát, že by to bolo podozrivé každému. Ale nemohol som si pomôcť. Nevidieť ju pre mňa znamenalo utrpenie. Hoci som to nepotreboval, bolo to ako by som sa nemohol nadýchnuť. Ako by som nebol kompletný. Chýbal mi kus toho kameňa v tvare srdca, ktorý som mal v hrudi. S ňou ako by sa ten kameň prebral k životu.

„Asi vás zaujíma, prečo sa stretávame tak často?“ nadhodil som.

„Bingo! Vyhrávate prvú cenu, pán Cullen – nezabijem Vás. Zatiaľ,“ odvetila a hlas sa jej pri tom ani na chvíľu nezachvel.

Zasmial som sa. Bola sladká a tak si istá sama sebou. Vôbec netušila, ako veľmi by bola prekvapená, keby sa mi pokúsila tou hračkou niečo urobiť, avšak musel som obdivovať jej odvahu. Máloktorá žena by prišla takto za mužom, bez strachu na neho vytiahla zbraň a vyhrážala sa mu zabitím. Bola úplne iná. Jedinečná. A moja, aj keď som to tak vnímal len ja.

 „Tak. Keď sa už pobavili, tak mi môžete vysvetliť, prečo ma neustále sledujete? A nepokúšajte sa ma osrať, na to dnes fakt nemám náladu,“ zavrčala.

Znovu ten jej nevyberaný slovník.

„To by ma ani nenapadlo,“ odvetil som stále usmiaty.

Zhlboka sa nadýchla.

„Dosť bolo srandičiek. Povedzte mi prečo ma sledujete a pokračovať môžete tým, ako je možné, že niekto, kto má okolo sto rokov, vyzerá tak kurevsky dobre.“

Stačilo len niekoľko slov, aby som úplne zamrzol. Jediná veta, ktorá mi prevrátila na ruby celý môj svet. Toto tajomstvo – o našej podstate – sme si chránili už roky. Nebolo prípustné, aby o ňom vedeli ľudia. Nechápal som to. Bežný smrteľník sa nemal ako k týmto informáciám dostať – na to sme si vždy dávali pozor. Jasper sa o tieto záležitosti staral dôkladne. Môže upír utrpieť šok? Lebo presne tak som sa cítil. Hlavou mi odrazu vírilo nespočetné množstvo otázok. Čo všetko vie? Vie len o mne alebo aj o mojej rodine? A pokiaľ vie o mojej podstate, prečo tu vôbec ešte stojí? A čo mala znamenať tá posledná časť vety? Na jazyku ma ich pálilo toľko, no nedokázal som položiť ani jednu. Dnes som sa chcel dozvedieť niečo o nej a napokon to dopadlo úplne inak. Zarmútilo ma to. Nevedel som, ako by som mal na túto situáciu zareagovať. Vlastne som ani sám nevedel, ako som ti to celé predstavoval. Ako som chcel byť s ňou, a pritom si svoje tajomstvo uchovať. V skutočnosti som vôbec nemyslel. S ňou bolo tak ľahké zabudnúť. Na to, kto som. Čím som. Na svoju podstatu.

Asi som bol príliš dlho ticho, lebo sa mi jej zbraň viac zaborila do chrbta. Bol som tak vyvedený z miery, že som na krátku chvíľu dovolil mojím prirodzeným inštinktom, aby ma pohltili. Ohrozenie – kričali na mňa. Reakcia na seba nenechala dlho čakať – v jedinej stotine sekundy som sa otočil a vytrhol jej zbraň z ruky. Už v momente, keď som ju uchopil do ruky, som sa spamätal. Ruka so zbraňou mi poklesla. Zaregistroval som, že Isabellin bodyguard sa k nám priblížil na vzdialenosť niekoľkých krokov.

„Zastavte ho, ja vám nechcem ublížiť,“ zašepkal som.

Aký paradox – on chcel zastaviť mňa, aby som jej neublížil a pritom, ja som bol ten, ktorý ju chcel chrániť pred celý svetom. Isabella mu rukou naznačila, aby ustúpil. Jeho myšlienky priam kričali nesúhlas s týmto jej rozhodnutím. Vypočul som si nespočetné množstvo nadávok, ale hoci nerád, predsa len začal ustupovať. Avšak stále bol pripravený na mňa zaútočiť. Povzdychol som si a podal jej naspäť zbraň. Bol len reflex – skrat, že som jej ju vzal. Vzala ju do ruky a poťažkala, ako by ju držala prvý krát. Potom zdvihla hlavu a naše oči sa stretli. Napriek všetkému, som sa znovu topil v tých studničkách, a pritom som mal utekať ďaleko od nej a zaistiť, aby sa naše tajomstvo nedostalo ďalej. Nedokázal som to. Nedokázal som od nej odísť.

 „Nebojíte sa?“ opýtala som s ironickým úsmevom, ktorý som už poznal.

Tento som na jej tvári vídaval často. Rozhodol som sa odpovedať pravdivo. Už aj tak podľa všetkého vedela viac, ako by mala, takže trochu pravdy nezaškodí.

„Mne nemôžete ublížiť,“ odvetil som.

„Asi by som sa mala presvedčiť,“ povedala s úsmevom.

V jej tvári som videl, že by to bola skutočne schopná urobiť a to ma - napriek okolnostiam - rozosmialo.

„Asi by to nebol najlepší nápad,“ usmial som sa a ukázal na miesto, kde sme spolu stáli.

Kinnear park bol rozľahlý park s množstvom obrovských kameňov, ktoré tu boli ako pozostatok čias, keď toto miesto pokrýval ľadovec a košatých javorov, ktoré lemovali úzke chodníky s lavičkami. Tiež to bolo miesto, kam sa neoplatilo chodiť v noci. Bol známy častými lúpežami a vraždami, a taktiež bol domovom pre veľkú komunitu bezdomovcov. Avšak cez deň to bolo krásne miesto na oddych. Dnes bolo v parku dosť ľudí a niektorí na nás zvedavo hľadeli. Domyslel som si všetky dôvody, prečo to tak bolo. Moja podstata, ktorá ľudí prirodzene lákala, Isabellina tvár, ktorá každé ráno hľadela na okolitý svet z množstva novín a časopisov a taktiež Isabellin bodyguard, ktorý na nás vrhal, alebo skôr na mňa, vražedné pohľady. Moju smrť si v myšlienkach prehrával asi na tisíce spôsobov. Isabella sa nervózne obzrela okolo seba a ja som pochopil, že sa náš rozhovor chýli ku koncu. Keď sa naše pohľady znovu stretli, v očiach mala znovu tie šibalské ohníčky.

 „O pol hodinu vás čakám v mojom apartmáne. Predpokladám, že vám nemusím vysvetľovať, kde to je?“ usmiala sa.

Len som prikývol a v duchu sa pousmial. Keby len vedela, koľko času som v hoteli, kde bývala, za posledné dni strávil.

 „A nezabudnite prísť tak, aby si to nikto nevšimol. Verím, že v tom máte skúsenosti,“ dodala, zdvihla sa na špičky a než som si vôbec stačil uvedomiť, čo má v úmysle, otrela sa jemne o moje pery.

V hlave mi vybuchol žiarivý ohňostroj a ja som zostal absolútne ohromený. Všetky myšlienky mi vyfučali z hlavy, jediná, ktorá tam zostala a urobila si pohodlné miesto v mojej mysli bola – dokonalosť. Vnímal som, že Isabella niečo povedala, ale stále som nebol schopný zareagovať. Na to som bol príliš šokovaný tým, čo urobila. Bol to - v porovnaní s mojou existenciou - bezvýznamne krátky okamih, ale pre mňa ako muža to bol ohromný výkričník – míľnik môjho života. Už nikdy som nemal byť rovnaký. A hoci by som nemal, hoci som bol pre ňu nebezpečný (oveľa viac, ako pre kohokoľvek iného), chcel som viac. Chcel som viac Isabelly – to ma konečne prebralo. Pootočil som hlavu k miestu kadiaľ odchádzala, keď sa odrazu otočila a zapichla do mojej tváre tie svoje dve hnedé studničky.

„Ešte niečo, pán Cullen. Neopovážte sa neprísť, inak Ti faccio un colo cosi,“ povedala a nečakajúc na moju reakciu sa otočila a nasadla do auta.

Pousmial som sa. Ešte sa mi žiadna žena nevyhrážala, že mi nakope zadok - to bola väčšinou Emmettova parketa - no hneď potom som sa zamračil. Bol predo mnou rozhovor, na ktorý som sa vôbec netešil. Vedel som, že by som mal naše prezradenie oznámiť mojej rodine, zahladiť stopy a utekať čo najďalej, ale samozrejme som urobil úplný opak. Nasadol som do auta a vybral sa smerom, ktorý mal spečatiť môj osud. V hlave som si premietal všetky možné otázky, na ktoré som potreboval mať vopred pripravené odpovede. Pretože som stále nevedel, či vie o mojej postate, alebo len zistila niektoré informácie o mojej dlhovekosti – ak by som to mohol tak nazvať – potreboval som si vymyslieť odpoveď na otázku, ktorá v tom prípade zákonite príde. Ale ako vysvetliť, že som zamrzol v dvadsaťjeden ročnom tele na desiatky rokov?

–––––––––

Práve som vystupoval po požiarnom schodisku na najvyššie poschodie, no odpoveď na tú otázku som stále nemal. Stlačil som kľučku na dverách, ktoré mali viesť do chodby a boli prekvapivo otvorené. To sa často nestávalo a ja som mal tušenie, že to zabezpečila ona. Myslím, že vedela, že nepôjdem výťahom. Otvoril som dvere a zacítil známu vôňu, ktorá tu však nemala čo hľadať. Ostražito som si premeriaval chodbu a hľadal akúkoľvek známku ohrozenia, no nikto tu nebol. Nepoľavujúc v ostražitosti som sa rýchlo premiestnil ku dverám apartmánu. Pri dverách je ten pach oveľa silnejší.

„Je tu,“ doľahli ku mne myšlienky niekoho z vnútra.

Skôr, než som stihol zaklopať, dvere sa samé otvorili a v nich stál postarší šedivý muž. Moje inštinkty automaticky zareagovali.

„Dobrý deň, pán Cullen,“ povedal zdvorilo a naznačil mi, aby som vošiel.

Nedôverčivo som si ho prezeral. Nechápal som to. Všetky moje zmysli boli v pohotovosti. Bol som pripravený zaútočiť. Bál som sa o Isabellu, pretože podľa pachu stál predo mnou jeden z môjho druhu. Avšak - a že to avšak bolo poriadne veľké - hoci podľa pachu to bol upír, navonok by som ho nerozoznal od človeka. Jeho pokožka bola prirodzene sfarbená, jeho tvár bola obohatená množstvom vrások, ktoré upírom neprislúchali, ale keď som sa započúval do okolitých zvukov, tak jediný tlkot srdca vychádzal spoza neďalekých dvier. Isabella – jej vôňu som spoznal hneď. Vrátil som sa v myšlienkach k mužovi predo mnou. Práve nehlučne zatváral dvere a ja som stále nevedel, s kým mám tú česť. Bolo to tak rozporuplné. Nevedel som zabrániť svojím ústam, aby zostali ticho. Moje myšlienky sa v sekunde pretavili do slov.

„Kto ste?“ hlesol som úplne mimovoľne.

„Som consigliere pani Isabelly. Leo meno moje,“ povedal  a ja som v tých slovách spoznal začiatok minulého storočia – dobu, v ktorej som sa narodil.

Muž predo mnou sa usmial.

„Ale na to ste sa asi nepýtali?“ ozvalo sa v jeho myšlienkach.

Tak teraz som bol už úplne zmätený. Bol som si priam istý, že vedel o mne viac, ako by som si prial. Nemohla to byť náhoda. Rozhodol som sa, že si to overím.

„Nie, na to nie,“ povedal som hlasom, aký som používal v prítomnosti mojej rodiny.

Príliš tichým pre ľudské ucho. Usmial sa.

„Teraz ste si ma chceli otestovať,“ skonštatoval znovu v myšlienkach. „Nebolo treba sa namáhať. Viem o vašom dare. A čo sa týka otázky, kto som? Je to vôbec podstatné?“ 

Jeho otázka ma prekvapila. Nebolo až tak dôležité čím bol, ale prečo bol práve tu. Chcel som sa opýtať na toľko vecí. Ani som nevedel, ktorú otázku položiť skôr, no napokon som sa pre jednu rozhodol. Tá ma zaujímala asi najviac.

„Vie ona, že ste...“ položil som ju neisto, lebo som presne nevedel, ako ho mám označiť.

Na malý okamih som videl v jeho tvári záblesk smútku, no jeho myseľ bola potichu. Ako ten záblesk prišiel, tak rýchlo sa aj stratil. Cítil som, že sa kontroluje, aby mi neprezradil niečo, čo nechcel, aby som vedel. Musel som obdivovať jeho ovládanie. Aj moja rodina mala problém predo mnou utajiť svoje myšlienky. No on vyzeral, ako by v tom mal mnohoročnú prax.

„Nie,“ odvetil jednoducho.

„Ste už dlho jej poradca?“ položil som ďalšiu otázku.

„Som s ňou skoro od narodenia.“

„Prečo?“ opýtal som sa jednoslovne, no toto slovo zahŕňalo nespočetné množstvo otázok.

„Aby som ju chránil,“ odpovedal, ako by vedel, čo ma najviac zaujíma.

Na chvíľu ma napadlo, či nemá dar podobný tomu môjmu.

„Nie, neviem čítať myšlienky,“ ozvala sa v mojej hlave odpoveď na nevyslovenú otázku.

„Ako?“ hlesol som a nechápavo pokrútil hlavou.

„Ste veľmi ľahko čitateľný,“ pousmial sa.

Aha. Prekvapený – presne tak som sa cítil. Toto o mne ešte nikto nepovedal. Väčšinou ma označovali za utiahnutého do seba a veľmi ťažko čitateľného. Bol zaujímavé počuť, že to niekto vidí inak. Pozrel som sa na muža stojaceho na vzdialenosť jednej paže odo mňa. Muža, ktorý tu bol, aby – ako sám povedal - chránil ženu, ktorú milujem. Odrazu ma osvietilo. Bolo to úplne jasné. Mal som to pred sebou, akoby som celú tú scénu videl osobne.

„To vy ste jej dali informácie o mne,“ prehlásil som obviňujúco.

Len prikývol.

„Prečo?“ položil som znovu tú jednoslovnú otázku, ktorá nevyjadrovala nič, a predsa všetko.

„Lebo to ONA chcela,“ odvetil.

Och. Aké jednoduché.

„Vie aj o...“ nechal som tú otázku vyznieť do prázdna.

Vedel som, že pochopí. Nesklamal.

„Nie. Je na Vás, čo jej poviete, ale Boh chráň Vás a vašu rodinu, pokiaľ jej skrivíte čo i len vlas na hlave. Ani len netušíte...“ nedokončil myšlienku, lebo sa miestnosťou ozval ten najkrajší hlas.

„Leo, pán Cullen ešte neprišiel?“

Výraz na tvári muža predo mnou sa v stotine sekunde zmenil. Celý sa rozžiaril. Zvláštne mi to pripomenulo vlastné reakcie na Isabellu. Ako by ona mala v sebe niečo, čo núti ľudí okolo, aby ju bezmedzne obdivovali. Zvláštne.

„Pán Cullen práve prišiel, signorina.“

„Bene,“ povedala jednoducho.

Leo mi naznačil, aby som ho nasledoval. Prešli sme cez predsieň a ocitli sa vo veľkej svetlej miestnosti, ktorá v apartmáne mala zastávať úlohu obývacej miestnosti. ZA svoju existenciu som už videl takýchto apartmánov nespočetné množstvo a tento patril k jedným z najkrajších, avšak hneď ako sme vošli, môj pohľad si privlastnila Isabella uvoľnene sediaca na bledej pohovke. Naše pohľady sa stretli a ona sa zaškerila.

„Už som si myslela, že ste si to rozmyslel, pán Cullen,“ povedala posmešne. „Posaďte sa. Dáte si niečo, čaj, kávu, mňa?“ zasmiala sa vlastnému vtipu.

To posledné by som si dal skutočne rád, napadlo ma v okamihu. Usmial som sa a posadil na kreslo oproti nej.

„Nie ďakujem,“ odvetil som gentlemansky.

Leo za mnou sa zasmial. Avšak tak potichu, že som to určite počul len ja. A zrejme to aj malo patriť iba mne. Neviem prečo, ale začínal sa mi páčiť a nebolo to len tým, že sme mali rovnaký cieľ.

„Non dimenticare!“ ozvalo sa mi v hlave jeho tiché varovanie tesne predtým, ako zatvoril dvere.

Bez pohybu, mlčky, iba sám pre seba, som prikývol. Nezabudnem. Na mikroskopickú chvíľu ma zaujali jeho posledné slová. Tá myšlienka, ktorú nedokončil. Ale nemohol som sa ňou dlhšie zaoberať, žena sediaca predo mnou si zaslúžila všetku moju pozornosť. Moja bohyňa – Isabella.

---------------------------------------------------------------------

Musím sa priznať - táto kapitola bola pre mňa taký malý pôrod. Strašne zle sa mi písala. Edward v tejto poviedke je taký patetickoúchylnedivný. Radšej mám v tejto poviedke drzú Bellu, ale táto kapitola musela byť a určite chápete prečo. Najmä pre tých, ktorým sa zdalo, že Isabella všetko zistila akosi ľahko. Nezistila. Pamätajte si - všetko má svoj dôvod. ;-) V budúcej sa znovu vrátime k pohľadu Isabelly a rozhovoru, ktorý sa možno trochu zvrtne. :D

Ešte chcem poďakovať za všetky komentáre, ktoré ste mi nechali pri minulej kapitole a aj za tie, ktoré mi zanecháte pri tejto. 

NeliQ 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 5. kapitola: