Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 4. kapitola

19.10.2012 (21:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2862×

4. kapitola

Ani sa mi nechcelo veriť, že ubehlo len päť dní od tej recepcie. Päť dní, ktoré sa mi však spätne zdali ako večnosť. Ako by som ho poznala už roky. Moje absolútne znechutenie jeho sledovaním sa začínalo meniť na niečo iné a to bolo kurevsky zlé. Od toho stretnutia v Alture sme sa videli už niekoľkokrát. Teda, videli ako videli. Kdekoľvek som sa pohla, vždy tam bol.

Predvčerom ma Antonio pozval do divadla. Nemala som chuť s ním niekam ísť, ale Damian potreboval nejaké informácie, takže mi nič iné nezostávalo. Už len pár dní. Za niekoľko dní bude koniec – tým som sa neustále utešovala. Bola som z toho všetkého tak unavená, no niečo som sľúbila a prisahala som, že to aj splním, preto som ten večer vchádzala do divadla v žiarivých strieborných šatách a odhalenými ramenami a tvárila sa, že sa už neviem dočkať stretnutia s Antoniom. Blesky okolo mňa len tak cvakali. Každý chcel záber známej drogovej kráľovny, ako ma označil niektorý z tých bulvárov. Antonio ma už čakal vo foyeri. Za chrbtom mu stáli tie jeho dve hnusné gorily navlečené do smokingov. Vick za mnou sa nervózne pomrvil – reagoval tak prirodzene na možné ohrozenie. S tými dvomi si od začiatku nepadol do noty, rovnako ako Alex. S nacvičeným úsmevom som podišla k Antoniovi a ten ma odviedol do lóže. Už sme boli pri dverách, keď som ho zahliadla. Znovu stál v jednom z výklenkov. Asi ho výklenky nejakým spôsobom fascinujú, keď ich tak vyhľadáva. Bol zamračený, no keď sa naše pohľady stretli, na tvári sa mu objavil úsmev. Nie taký výrazný od uchu k uchu, skôr taký trpký typu – tak rád ťa vidím, ale čo tu kurva robíš? Musela som sa nad tou absurdnosťou zasmiať. Vošli sme do lóže. Netrvalo dlho a mohla som si ho všimnúť v lóži oproti. Celé predstavenie ma sledoval. Prekvapilo ma, že si to Antonio nevšimol, ale asi bol príliš zabraný do šmátrania pod sukňou mojich šiat.

Znovu sme sa stretli ešte v ten večer v reštaurácii, kam ma Antonio zobral po predstavení. Tam som si všimla, ako zatínal päste, keď sa Antoniova ruka znovu vydala na prieskum, avšak tu to bolo oveľa viac na očiach. Nechápala som tú jeho reakciu. Ako by sa mu nepáčilo, čo vidí. Divné. Včera sa to opakovalo. Kam som sa pohla, tam bol. Či to bolo ranné nakupovanie v butiku, či galéria, kam som sa vybrala po tom, aby som sa mohla bez svedkov porozprávať s Damianom, aj keď tam som musela byť skutočne opatrná, no on mi to svojím spôsobom uľahčil, keďže ma sledoval len z vonku. Nie vždy som ho videla. Niekedy to bola len šmuha vlasov, čo sa niekde mihla, inokedy sa ukázal celý, no stále som ho cítila. Kurva. Na jednej strane ma to neskutočne sralo. Stále som neprišla na to, prečo ma sleduje. Tomu jeho – Vezmite si ma – som neverila ani na sekundu. Určite mal na to nejaký dôvod a ten, aj keď som ho nepoznala – ma kurevsky vytáčal. No bola tu aj druhá strana. Čím dlhšie som na neho hľadela, čím viac som spoznávala krivky jeho tváre (hoci len z diaľky), tým viac sa mi páčil. Jeho oči, jemne pozdvihnuté obočie, úsmev, ktorý chvíľami vyzeral skoro chlapčensky, vlasy trčiace do všetkých strán (avšak veľmi efektne), bledá vyhladená pleť, dokonale stavané telo (ktoré som samozrejme mohla len tušiť) to všetko dávalo dokopy až príliš veľké pokušenie. Začínala som si ho predstavovať bez šiat. Ležiaceho v saténových prikrývkach a bažiaceho po mne. Niekoľkokrát som si musela vybaviť v hlave Marcove rozstrieľané telo, keď moje predstavy začínali byť príliš odvážne. Už mi to riadne začínalo liezť na mozog. Bola som príliš dlho bez sexu a on ma zaujal viac, ako ktokoľvek iný za posledné mesiace. Začínal byť pre mňa problémom s veľkým P. Musela som to vyriešiť, kým sa to ešte viac poserie.

Dnes ráno som mala horšiu náladu ako obvykle. Ten chlapík – Cullen sa mi pchal ešte aj do snov, takže som sa ráno zobudila vzrušená, neuspokojená, čiže poriadne frustrovaná. Sedela som za stolom a popíjala kávu. Dnes mi nedokázali vyčariť úsmev ani Leove vynikajúce croissanty. Pri spomienkach na moje nočné snové orgie s pánom Cullenom bola čokoláda horkejšia ako obvykle, káva mdlá a džús chutil ako vyžmýkaný vecheť. Okrem toho sa v Palerme niečo posralo a Fabian s Ricardom to schytali. Dnes bol kurevsky blbý deň. Zamračila som sa na bledý koberec. Ešte aj ten mi ho pripomínal – tú jeho farbu pleti. Isabella, ty úplne mimo. Spamätaj sa! Povzdychla som si.

„Signorina Isabella, mám pre vás tie informácie o tých Cullenovcoch,“ povedal Leo a položil predo mňa úctyhodnú kôpku papierov.

Rozpačito som sa pozrela na asi päť centimetrov vysokú kopu rozdelenú do farebných zložiek.

„To je rozpis každého dňa ich života?“ opýtala som sa nechápavo.

Väčšinou stačili dva – tri listy, aby obsiahli životopis jedného človeka, preto bola táto kopa viac ako divná.

„Ehm... asi by ste si to mali prečítať. Dostať sa k tým starým fotkám si vyžadovalo viac úsilia ako obvykle, preto mi to tak dlho trvalo. Keď si to prečítate, pochopíte,“ povedal a odišiel do kuchyne.

Siahla som po najhrubšej zložke. Patrila tomu doktorovi – Carlislovi. Hneď na vrchu bolo asi desať fotiek. Keď som ich rozložila pred seba, zostala som v šoku.

„Čo to...“ nechápavo som krútila hlavou.

Fotky podľa oblečenia aj podľa kvality pochádzali z rôznej doby, ale na všetkých bol jeden a ten istý človek, aj keď... kurva, to predsa nemohla byť pravda. To by znamenalo... pozrela som sa na poslednú fotografiu. Bola väčšia ako ostatné a bola súčasná, ale to, čo bolo na jej, zo súčasnosti určite nepochádzalo. Bola to fotka akéhosi obrazu. Muži na ňom boli oblečení v honosných šatách – tipovala som to tak na nejaké osemnáste storočie, asi prvá polovica. Tá história, ktorú do mňa roky hustil Marcelo, sa konečne na niečo zišla. Muži boli štyria. Najprv som nechápala, ako súvisí s týmto mužom, ale keď som sa lepšie zadívala na chlapa v pozadí, skoro som dostala infarkt. Na všetkých fotkách bol on – Carlisle a hoci to bolo nemožné... hovno nemožné - to, čo som práve videla, čo tu predo mnou žiarilo ako maják za jasnej noci – bolo kurevsky zvrátené. Ale ako som už zistila, tie najzvrátenejšie, najneskutočnejšie veci bývajú najreálnejšie. Takže, ak je toto pravda, tak má pán Carlisle Cullen (ak je to teda jeho skutočné meno)... okolo tristo rokov. To je hovadina. Veď kto preboha môže žiť tak dlho? Hlavou mi vírilo množstvo teórií, no najviac som sa asi prikláňala k mimozemšťanom, lebo nič spoľahlivo reálne mi to, čo som pred sebou videla, nedokázalo vysvetliť. Dokonca som začala pochybovať o realite ako takej. Veď čo ak... čo ak všetko, o čom si myslíme, že je tu a teraz reálne, je len výplod našej fantázie a realita – tá skutočná a pravá – je niekde úplne inde?

„Spamätaj sa Isabella,“ okríkla som sa.

Začínala som sa desiť vlastného ja, ktoré si v mojej hlave vytváralo tieto divné teórie. Už mi to poriadne hrabalo, keď som z mojej hlavy dokázala vyplodiť takú kravinu. Bože, že mimozemšťania. Mala by som sa zastreliť.

Odložila som doktorovu zložku a vyhľadala tú, ktorá ma vlastne zaujímala najviac. Pán Edward Ošukateľný Cullen. Jeho zložka bola rozhodne tenšia ako doktorova. Keďže som už bola pripravená na jej obsah, príliš ma fotky neprekvapili, jedine ak to, že na všetkých vyzeral kurevsky dobre. Bolo ich len šesť a najstaršia mohla byť tak z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Až teraz som si všimla, že k fotkám sú aj popisy. Bola som tak zabratá do analýzy mojej šialenej mysle, že som si to pri doktorovi ani nevšimla. Prvá fotka – tá najstaršia – bola skutočne z tridsiatych rokov. Bola to školská fotka z Hoquiamu v štáte Washington. Podľa informácií, ktoré sa podarilo Leovi získať, tam chodil istý Edward Cullen v rokoch tisícdeväťstotridsaťšesť až štyridsať a ako som si samozrejme mohla všimnúť, bol to ten istý Cullen, ktorý mi v noci nedal spať. Ďalšia fotka ukazovala toho istého Cullena o viac ako desaťročie neskôr. Rok tisícdeväťstopäťdesiattri a mladý muž z ročenky Harwardu fakulty medicíny. Takže, ak to dobre chápem, a že väčšinou chápem fakt dobre, tak môj prenasledovateľ a sexuálna fantázia v jednom, je vyštudovaný doktor. No super, nakoniec z neho bude ešte aj prezident, nie?! Alebo mafián, čo by mi bolo skutočne bližšie, to by som celkom pochopila. Na ďalšej fotke bol o poznanie neskôr. Zvonové nohavice naznačovali vek kvetinových detí, drog a voľného sexu. Hlavou mi hneď prebehla predstava nadržaného Cullena užívajúceho si voľnú lásku.

„Môže byť dnes obed o druhej?“ prerušil moje myšlienky Leo.

Nie, že by sa ma skutočne pýtal na čas, kedy môže servírovať. Bola to šifra. Aj keď bola naša rušička spoľahlivá, nikdy som nemohla nikomu veriť, teda Leovi hej, ale nikomu inému a tak sme si vymysleli presné vety na rôzne správy. Bol to jediný spôsob ako prežiť v tomto zasranom svete, aj keď chvíľami som mala chuť sa na všetko vykašlať. Už len pár dní. Už len pár dní a ak všetko vyjde, môj jediný sen sa splní.

„Budem pripravená,“ odvetila som na nevyslovenú otázku hovoru s Damianom.

Pri spomienke na Damiana ma striaslo. Chvíľami som ho skutočne nenávidela. Za to, že ma prinútil sa dostať do týchto sračiek, za to, že som sa musela – v záujme vyššej veci – nechať obchytkávať Antoniom, za to, že sa mi môj život vymkol z pod kontroly a to som na tom neznášala asi najviac. Že som už nerozhodovala len sama za seba, ale musela som všetko rozoberať s niekým iným. Bože, ako som ho len nenávidela a zároveň mu bola kurevsky vďačná za možnosť, ktorú mi dal. Kompromis – už len to slovo znelo desne.

„Leo, čo si o tom myslíš?“ opýtala som sa ho na zložku pred sebou vo chvíli, keď sa chystal vrátiť do kuchyne.

„Mi scuzi, ale skutočne neviem, čo si o tom mám myslieť. Už som toho videl veľa, ale toto je prinajmenšom zvláštne, no ako vidíte, asi nie nemožné,“ odvetil diplomaticky a zvláštne sa pousmial.

Tento úsmev som na ňom videla len párkrát a značil, že vie niečo, čo si chce nechať pre seba. Štvalo ma to. Že by som už nemohla veriť ani Leovi? Asi už začínam byť skutočne paranoidná. Otriasla som sa, aby som zbavila hlavu týchto myšlienok a očami sa vrátila k fotkám pred sebou. Vrátila som sa ku kvetinovému Edwardovi. Fotka pochádzala z roku tisícdeväťstošesťdesiatpäť a pán Ošukateľný práve študoval na strednej škole v jednom malom meste v Írsku. Na ďalšej fotke mal na sebe nohavice s pukmi, tričko a sveter ležérne uviazaný pod krkom – zlatá mládež osemdesiatych rokov a mesto Anchorage. Tu študoval na miestnej univerzite históriu. Ďalšia fotky mi už bola bližšia – teda aspoň oblečením. V poslednom roku starého milénia žil v Londýne a pracoval ako dobrovoľník v jednej humanitárnej organizácii pre týrané deti. Napokon som si nechala poslednú. Tam sa mi páčil najviac. Bola skoro súčasná a bola to jediná fotka, na ktorej sa trochu usmieval. Bola spred štyroch rokov a podľa popisu od Lea ju fotila nejaká Angela Webberová v meste Forks, ktoré bolo tu neďaleko. Možno by nebolo od veci sa s ňou spojiť. Rozhodla som sa, že to nechám na Lea. Ten, keď chcel, dokázal zistiť všetko. Časť jeho úsilia práve ležala predo mnou. Odložila som fotografie a prelistovala si Cullenov spis. Bola to samá stredná a vysoká škola, občas nejaká humanitárna organizácia. Samé - lekár, právnik, historik, zase lekár, učiteľ, filozof a ešte raz historik a k tomu hádam aj Matka Tereza. Kurva, bol tak sladký, že sa mi tá sladkosť až lepila na podnebie. Bolo mi z toho na vracanie. Nikto nemohol byť taký dokonalý. V mojom svete určite nie. Nedalo sa tu prežiť a byť pri tom len dobrý a čestný. To proste nešlo. Každý predsa robí chyby. Niekto väčšie, iný menšie, ale tie posrané chyby tu sú a žijeme s nimi každý deň, no on, ako keby v živote nijakú neurobil. Doslova bol čistý, ako ľalia, teda... ak si odmyslím, že podľa všetkého mal niečo okolo sto rokov.

Bolo toho na mňa moc. Moc informácií, moc sladkosti a dokonalosti. Potrebovala som vypadnúť. Len tak na vzduch. Nad ničím nerozmýšľať. Vyskočila od stola, hodila na seba prvú bundu, ktorú som našla v skrini, obula si tenisky, ktoré som inak používala len v súkromí posilňovne, čo bolo skutočne výnimočne, zobrala Kevina a s tichým: „Idem von,“ vybehla z dverí.

Výťah bol dnes akýsi pomalý, no možno sa mi to len zdalo, lebo som sa chcela dostať čo najskôr na vzduch. Ešte sa len začali otvárať dvere a ja som už videla Vicka, ako na mňa čaká. Sakra, ako to len ten chlap robí? On a Leo budú asi na jednej linke. Nebola som nadšená, že ho vidím.

„Kam to bude, madam?“ opýtal sa, keď som sa dostala do jeho tesnej blízkosti.

„Idem do parku. Sama,“ odvetila som, na čo som si vyslúžila jasný nesúhlas.

„Madam, to nie je rozumný nápad. Ten chlap, čo vás sleduje, by mohol...“ začal vysvetľovať Vick a ja som musela zastaviť svoje rozbehnuté nohy.

Tak počkať. Ako o ňom vie? Nikomu som o ňom nehovorila, preto mi Vickove slová nedávali zmysel.

„Ako?“ opýtala som sa nechápavo, pretože nebyť toho, že sa stretneme pred pár dňami pred výťahom, zrejme by som si vôbec neuvedomila, že ma sleduje.

Bol v podstate nenápadný, akurát, že ja som bola na neho akosi vysadená. Preto som o ňom vedela, aj keď som ho celkom nevidela. Ten mraziaci pocit v celom tele mi vždy spoľahlivo prezradil jeho prítomnosť. No pochybujem, že rovnaký pocit mal aj Vick.

„Som vaša ochranka, madam. Je to moja povinnosť o všetkom vedieť. Nechcel som zakročiť, kým nie je dotieravý alebo kým nenaznačí nejaké ohrozenie. Ale ísť von sama, keď je vonku, nie je dobrý nápad.“

Tak, ďalšia novinka do môjho „Isabella si myslí, že vie skoro všetko“ sveta. V poslednej dobe týmto mojím - doteraz tak známym - svetom preniklo toľko rušivých elementov, že som už len napäto čakala, čo sa poserie v ďalšej minúte. Nič nebolo stabilné, nič nemalo svoje pevné miesto a aj veci dané, boli odrazu úplne inak.

„Odvez ma do Kinnear parku,“ povzdychla som si. „Ale nie limuzínou preboha,“ dodala som zhrozene.

Tá bola ako pes na oko a ja som nechcela byť stredom pozornosti. Vick zdvihol telefón a o pár minút sme nasadali do žiarivo červeného Ferrari. Toľko o nenápadnosti. Nemala som už chuť sa s Vickom hádať kvôli autu, tak som len poslušne nasadla a čakala desať dlhých minút. Ešte sme ani nezastavili a ja som už vybiehala von.

„Chcem byť chvíľu sama,“ štekla som Vickovým smerom počas otvárania dverí.

Potrebovala som to. Tú voľnosť, čistý vzduch, čisté, nikým nerušené myšlienky. Vedela som, že sa skôr, či neskôr, objaví. Vždy sa objavil. Mala som možno pár minút. Rýchlym krokom som sa vydala k jednej z lavičiek bokom od chodníku. Zhlboka som dýchala. Vick zostal pri aute, no cítila som na sebe jeho oči a tiež som vedela, že v akomkoľvek, čo i len malom, náznaku nebezpečenstva, bude v sekunde pri mne. Konečne som si užívala aspoň čiastočnej slobody. Dovolila som si dokonca na možno minútu predstavovať, aké by to bolo, keby nie som dcérou svojho otca. Alebo skôr, keby môj otec nebol tým, kým bol. Asi by som bola už vydatá, otec s mamou by stále žili, žil by aj môj brat Nico, tiež Marco, Philippe, Sandro, Joe, Carmine, Alphonso a množstvo ďalších, ktorí padli za našu vec. Nie! Bola som asi chorá, lebo som si musela priznať, že by mi to chýbalo – ten svet,  ktorom žijem. Tí ľudia okolo mňa, aj keď ma väčšinu času kurevsky srali – bola to moja rodina. Aj keď nie pokrvná, ale rodina. Ubehlo možno päť minút a bolo to tu. Mojím telom v jedinej sekunde prebehlo tisíc malých termitov – čo by v normálnej situácii bolo asi nepríjemne, ale v tejto mojej realite to bolo očakávané. Bol tu. Očami som v rýchlosti prebehla park. Stál tam, v celej svojej kráse sa vyhrieval pod veľkým javorom asi sto metrov odo mňa. Ústa zvlnené do toho jeho divného úsmevu a hľadel. Asi sa dnes rozhodol, že moje sny sú málo erotické a ja som málo nadržaná, lebo inak som si nevedela vysvetliť tie dva rozopnuté gombíky jeho košele. Veď sa mi vlastne ponúkal na zlatom podnose. Tak poď moja, zober si ma, dotkni sa ma, pretiahni ma, prosím! Kurva! Všimla som si, že na pár sekúnd mu oči zabehli k autu, kde postával Vick, ktorý vyzeral byť poriadne napätý, ale stále len čakal.

Odrazu sa neďaleko ozval výkrik. Nejaký chlapík pustil svojho psa a ten si to rovno namieril ku skupinke ľudí, ktorý vedľa postávali. Ženy jačali ako by ich niekto vraždil a ja som sa v sekunde rozhodla. Stačil mi len jediný pohľad na neho, ako zaujato sleduje tú scénu. Ďakovala som Leovi za jeho odborný výcvik. Len vďaka jeho skúsenostiam som sa v priebehu pol minúty dokázala dostať zozadu za pána Cullena stále postávajúceho pod javorom. Už som toho mala dosť, bola som frustrovaná a potrebovala som odpovede. Vytiahla som Kevina a namierila ho na môjho prenasledovateľa. Z lovca sa stala korisť. Podivne ma to zahrialo pri srdci. Pritlačila som mu zbraň na chrbát a zašepkala: „Tak sa znovu stretávame, pán Cullen. Nejaký sme dneska neopatrný.“

Periférne som si všimla, že sa k nám blíži Vick. Jediným pohybom ruky som mu naznačila, nech sa nepribližuje. Chcela som sa len porozprávať. O mŕtvoly som dnes nestála. Na to bolo príliš krásne.

„Predstavovať sa asi nemá zmysel?“ zašepkal a jeho hlas znel presne tak sexi, ako som si ho pamätala.

Lahodne, sladko ako med, omamoval ma. Potriasla som hlavou. Kuš Isabella! Spamätaj sa! Informácie!

„Myslím, že nie, aj keď určite viem o pár veciach, ktoré by potrebovali vysvetlenie.“

„Asi vás zaujíma, prečo sa stretávame tak často?“

„Bingo! Vyhrávate prvú cenu, pán Cullen – nezabijem Vás. Zatiaľ,“ odvetila som pokojne.

Zasmial sa. Nechápala som síce, čo je na smrti smiešne, ale budiž.

„Tak. Keď sa už pobavili, tak mi môžete vysvetliť, prečo ma neustále sledujete? A nepokúšajte sa ma osrať, na to dnes fakt nemám náladu,“ zavrčala som.

„To by ma ani nenapadlo,“ odvetil so smiechom v hlase.

Ten chlap sa dnes asi rozhodol, že ma totálne vytočí.

„Dosť bolo srandičiek. Povedzte mi prečo ma sledujete a pokračovať môžete tým, ako je možné, že niekto, kto má okolo sto rokov, vyzerá tak kurevsky dobre.“

To posledné som fakt nechcela povedať. Ušlo mi to, ale už ma strašne sral. Jeho smiech ustal a ja som mohla cítiť, ako po mojich slovách stuhol. Potom sa udialo niekoľko vecí naraz. Kým to vôbec môj mozog stihol spracovať, nie, že by si moje oči vôbec všimli tú zmenu – stál oproti mne, v ruke držal moju zbraň a vyzeral, no ťažko povedať, ale nejako tak frustrovanie. Ako by mu niekto zobral obľúbenú hračku.

„Zastavte ho, ja vám nechcem ublížiť,“ zašepkal a mne trvalo asi dve sekundy, kým som vôbec pochopila, o čo ide.

Vick bol sotva na pár krokov od nás. Dala som ju jasný príkaz. Chvíľu mu trvalo, kým neochotne ustúpil, no stále zostával niekoľko metrov od nás v napätom postoji. Zvoľnil až vtedy, keď mi - pre mňa úplne nepochopiteľne – muž predo mnou podal moju vlastnú zbraň. Vzala som si ju a poťažkala tú známu váhu v mojich rukách. Oči som zabodla do jeho tváre.

„Nebojíte sa?“ opýtala som sa posmešne.

„Mne nemôžete ublížiť,“ odvetil jednoducho a v jeho očiach som myslela, že tomu skutočne verí.

„Asi by som sa mala presvedčiť,“ navrhla som.

Nemyslela som to vážne, aj keď... nie, fakt som to nemyslela vážne, ale tento rozhovor ma začínal skutočne baviť.

„Asi by to nebol najlepší nápad,“ usmial sa a naznačil miesto, kde sa práve nachádzame.

Ten úsmev ho celého zmenil. Mala som čo robiť, aby som nezalapala po dychu. Z problému s veľkým P sa v momente stal KVP – kurevsky veľký problém. Bola som ako zhypnotizovaná. Keby mi v tej chvíli povedal – rozdajme si to tu a teraz – len by som rozkročila nohy. Sakra! Všimla som si niekoľko ľudí, ktorí na nás so záujmom hľadeli. Kurva, to mám za to, že sa moja tvár vyškiera na svet z každých novín. Vedela som, čo to znamená. Musela som zmiznúť a to hneď. Novinárom stačí sotva pár minút a ja som nemohla riskovať fotku s ním v novinách. Všetko by to posralo.

„O pol hodinu vás čakám v mojom apartmáne. Predpokladám, že vám nemusím vysvetľovať kde to je,“ zasmiala som sa.

Cullen len prikývol.

„A nezabudnite prísť tak, aby si to nikto nevšimol. Verím, že v tom máte skúsenosti.“

Spätne nechápem, prečo som to urobila. Asi som mala nejaké pomätenie mysle alebo mi už moje pojašené hormóny dávali na známosť, že sa potrebujú vyjašiť, ale pravdou bolo, že ako som povedala tú poslednú vetu, zdvihla som sa na špičky a otrela sa na jeho pery. Boli úplne ľadové a zároveň horúce. Trvalo to sotva pár sekúnd, nemohla som si dovoliť viac, no keď som sa odtiahla, moje ublížené ja zaplesalo. Konečne sa mi podarilo pána Cullena vyviesť z miery. Stál tam ako tvrdé Y s očami vytreštenými a moje srdce plesalo.

„O pol hodinu,“ zašepkala som a pokojným krokom sa vybrala k autu.

Po pár krokoch ma niečo napadlo. Otočila som sa. Stále tam stál bez pohybu.

„Ešte niečo, pán Cullen. Neopovážte sa neprísť, inak Ti faccio un colo cosi,“ použila som známu vetu a nečakajúc na odpoveď odkráčala.

S úsmevom som sadla do auta. Bola som na sto percent presvedčená, že príde.

-------------------------------------------------------------------------------

Ti faccio un colo cosi - známa mafiánska vyhrážka v zmysle "Nakopem ti prdel!"

Ďakujem vám za komentáre pri minulej kapitole. Napokon som sa rozhodla pre pohľad Isabelly, budúca bude asi z Edwardovho pohľadu. Tak sa teším na vaše ďalšie komentíky :) A napokon sa chcem ešte ospravedlniť za nadávky v kapitolách, ale bohužiaľ, Isabella nevyrastala v dokonalom prostredí. Vyrastala v rodine, kde sa príliš nedbalo na kultúrne vyjadrovanie, z čoho samozrejme vyplýva aj jej slovník.

NeliQ 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 4. kapitola: