Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 2. kapitola

05.10.2012 (17:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2706×

2. kapitola

Isabella

Život je jedno veľké javisko. Pošliapané tisíckami nôh, parkety sú kde tam ošúchané, občas sa objaví nejaká tá ryha. Opona už má tiež svoj čas lesku a slávy za sebou. A predsa sa tam ľudia už tisícky rokov vracajú, aby videli tú známu hru – Príbeh môjho života. Väčšina hercov začína hrať v období dospelosti, prípadne dospievania. No ja som bola vhodená na javisko, sotva som sa narodila. Prišiel principál a povedal: „Hraj! Najlepšie ako vieš!“ A ja som hrala. Deriem tie staré dosky dodnes. Začiatky boli ťažké. Bola som nemotorná a často som urobila chybu, no dnes už je to inak. To nemotorné dievčatko sa stratilo a nahradila ho žena  zocelená rokmi. Dokonalá herečka hrajúca svoj vlastný život. Vitajte na mojom predstavení.

Po dlhých hodinách som toho mala dosť. Ústa ma už boleli od neustáleho usmievania. Pretvarovania sa, že som niekto iný. Že som len bohatá žena na dovolenke, ktorá si sem prišla užiť lesk smotánky. Unavovalo ma to. Bolo mi povedané, že je v mojom záujme, aby som išla a ja som poslúchla. No celé to bolo smiešne, pretože každý vedel, že je to úplne inak. Ženy sa ku mne nepribližovali a muži mali predo mnou prirodzený rešpekt. Aké úsmevné. Bola som len krehká žena, ktorá ani na vysokých opätkov nedosiahla výšku väčšiny mužov v sále, a predsa. Aj bez Vicka a Alexa, ktorý ma sprevádzali skoro na každom kroku, som sa cítila ako predátor v tomto mori ľudských tiel. Stála som bokom, ako vždy. Už som sa naučila, že je lepšie mať priestor na reakciu v prípade ohrozenia. To ma prenasledovalo skoro stále, avšak ja som si už zvykla. Bolo mojou neoddeliteľnou súčasťou už od detstva a v jeho duchu ma aj vychovali. Pamätám si, ako ma pravidelne poučovali: „Nesmieš sa báť. Strach zabíja myslenie. Strach je malá smrť prinášajúca úplné zničenie. Postav sa svojmu strachu čelom. Dovoľ mu prejsť okolo seba a skrz seba. Kde nie je strach, nie je nič. Ostaneš len ty.“ A ja som sa nebála. Zocelili ma a vyšperkovali do dokonalosti. A tak tu stojím, a aj keď oni ma už vidieť nemôžu, stále ctím ich zákony.

Na guľatom pódiu rečnil Sarno mladší. Pre väčšinu ľudí sporiadaný občan a úspešný podnikateľ. Ale ja som vedela, že je len maska. Bol to zasraný hajzel. Neviem, ako vôbec niekto mohol uveriť tomu, že toto postavil z legálnych peňazí. Jeho obchod s bielym mäsom bol v podsvetí dobre známy. Kurvy dodával do luxusných bordelov nielen v Amerike. Hnusil sa mi. Neštítila som sa veľa vecí, ale stále som sa držala niektorých oporných zákonov  mafie. Jedným z nich bolo - K ženám sa budeš správať s úctou. A nebolo to len tým, že som sa sama radila k tomuto pohlaviu. Vyžadovala som dodržiavanie tohto zákona aj od ostatných v mojom okolí. Sarno konečne dorečnil a s úsmevom sa vydal k nejakej skupine ľudí. Nezaujímalo ma to.

„Šampanské madam?“ opýtal sa ma čašník a naklonil ku mne tácku s niekoľkými pohármi. Jemne, sotva viditeľne pri tom kývol hlavou. Pochopila som.

„Áno, ďakujem,“ odvetila som a zobrala si pohár z brúseného krištáľu. Jediný medzi tými obyčajnými.

Jeho výbrus žiaril ako diamanty a ja som sa na malú chvíľu pozastavila nad dokonalou prácou rúk, ktoré ho vytvorili. Teplá medová farba, aj bublinky, túto dokonalosť len podtrhovali. Máločo vo mne dokázalo vyvolať takéto emócie. Väčšinou to boli práve takéto drobnosti. Povzdychla som si. Na pódiu sa ozvali prvé tóny valčíka. Spoznala som rukopis Johanna Straussa. Vyvolávalo to vo mne spomienky. Chýbala mi Európa, chýbal mi domov a už som ho nemala nikdy vidieť. Smutné. Fakt kurevsky smutné, no pravdivé.

„Isabella,“ prerušil moje spomienky slizký hlas Sarna.

Nedala som najavo svoju nechuť, na to som sa až príliš ovládala. Očami som ho rýchlo preskenovala.

„Jay,“ odvetila som a snažila sa do toho slova vložiť čo najviac nadšenia.

„Niekoho ti predstavím,“ povedal a ja som si všimla mladý pár, ktorý stál za ním.

Trochu poodstúpil a ja som si ich mohla prezrieť. Cítila som, ako Alex pristúpil bližšie ku mne. Napätie z neho priam sálalo. Bol stále v pohotovosti, stále pripravený za mňa položiť život. Jeden z mála oporných bodov, keď mi bolo na vracanie. Zo seba, z toho idiota predo mnou, z celej tej skurvenej hry na dobro.

„Toto je Esme Cullen a jej manžel Carlisle. Esme je hlavnou dizajnérkou hotela. Úžasne sa jej to podarilo, však?“ rozplýval sa a ja som si mohla všimnúť, ako ju vyzlieka pohľadom. Zasraný skurvysyn.

„Teší ma,“ povedala som dokonale milým hlasom a prehliadla si ten pár.

Žena bola nižšej postavy, s krivkami na tých správnych miestach. Pokožku mala nezvyčajne bledú, inú, ako bolo v móde. Jej vlasy mali podobnú farbu, akú som pred chvíľou obdivovala vo svojom pohári. Teplú medovú dopĺňali jantárové oči. Isto šošovky, nič nové. Ale musela som uznať, že je veľmi pekná a tak trochu, ako by ani nepatrila do tejto doby. Vyzerala až príliš milo na túto skurvenú spoločnosť, rovnako, ako chlapík stojaci vedľa nej. Vysoký štíhly blonďák bol žene tak podobný, že nebyť Sarnových slov, myslela by som si, že sú súrodenci. Rovnako bledá pokožka a tiež oči. Nevedela som ich zaradiť. Niekoho mi pripomínali, ale nemohla som si ani za boha spomenúť, koho.

„Toto je Isabella Provenzano, známa talianska podnikateľka,“ predstavil ma Sarno a zasmial sa.

Nad týmto som sa musela zasmiať aj ja. Podnikateľka – už som dávno nepočula takú kravinu.

„Teší nás,“ povedali svorne Cullenovci. Ako jeden. Aké úchylné.

No aj napriek absurdite celej tejto situácie ma niečím zaujali. Zapísala som si to meno po pomyselnej knihy v mojej hlave s tým, že si ich príhodnej chvíli dám preveriť. Nastala chvíľa trápneho ticha, ktorá však netrvala dlho. Niekto na Sarna zavolal a tak, s Cullenovcami v závese, odpochodoval. Chudáci, stihli zamrmlať akurát: „Ospravedlňte nás.“

Bolo načase opustiť túto zasranú spoločnosť. Zdvihla som pohár a vypila som ho do dna. Bublinky ma príjemne štípali v hrdle. Otočila som sa na Vicka s Alexom. Tí hneď pochopili. Obklopili ma z oboch strán a vydali sme sa ku dverám. Cestou som odložila pohár na tácku jedného z čašníkov. Nenápadne som pred tým prešla prstom po jeho stopke. Konečne sme vyšli von a ja som sa mohla nadýchnuť niečoho iného, ako vyfinteného pozlátka. Prešli sme chodbami až k výťahu.

„Choďte skontrolovať limuzínu,“ rozkázala som mojej ochranke pri dverách výťahu. Potrebovala som pár minút osamote.

„Ale...“ začal namietať Vick.

Keby to bol niekto iný, asi by už u mňa skončil, no Vick... bol proste Vick a on to vedel. No tiež vedel, že sa neoplatí ma nasrať. Vedela som sa o seba postarať. Stále som bola šéfom ja. Stačilo sa na neho len pozrieť a vedel ktorá bije. U mňa veta – zabíjať pohľadom – dostávala úplne nový reálny význam. Kurva, konečne vypadli. Vedela som, že už je najvyšší čas. Výťah ukazoval, že sa nachádza na prízemí. Na piate poschodie mu to bude trvať sotva minútu. To by malo stačiť. Opatrne som zdvihla ruku. Na ukazováku som mala sotva viditeľnú bodku. Priložila som ju k uchu a pritlačila. Potom som si rukou uhladila vlasy. Všetko to musela vyzerať úplne prirodzene. Ako by som sa len upravovala. Falošná hra na prípadné kamery. Falošná ako celý môj život.

„Aký je ten výťah pomalý,“ povedala som akoby pre seba.

„Isabella,“ ozval sa mi v uchu známy hlas. Damian.

„Strašne to trvá,“ pokračovala som. Znamenie, že ho počujem.

„V skratke – Bonanne mal dnes schôdzku so Simonom. Nedostali sme sa k nim bližšie, ale zdalo sa, že sa na niečo dohodli. Začína to z tej strany smrdieť ako pokazená ryba Isabella. Frederico sa ozval s novými správami z Palerma. Keď budem vedieť viac, ozvem sa. Dávaj na seba pozor. Blížime sa do finále,“ povedal a rozhostilo sa ticho. Celé to trvalo to hádam pol minúty. Je to o hovne, keď sa dozviete, že človek, ktorému ste verili, vás chce osrať. Povzdychla som si. Žijem v skurvenom svete plnom skurvených zasratých idiotov, ktorý ma chcú len ojebať. Výťah ukazoval, že sa nachádza na štvrtom poschodí a odrazu som to cítila. Niekto stál za mnou a mojím telom prebehli tisíce malých ihličiek. Nebol to strach, len akési očakávanie. Opatrne som jednu ruku strčila do kabelky. Bez zbrane som nechodila nikdy. Bol to zákon prežitia. Môj zákon. Uchopila som Kevina, pripravená na všetko. Nevedela som, čo ma čaká, tak som sa s úsmevom otočila. Nenechám sa predsa streliť do chrbta ako nejaké prasa.

Za mnou stál muž, či chlapec, ťažko povedať. Toto mi nikdy príliš nešlo – odhadovať vek. Mohol mať tak okolo dvadsať, plus mínus pár rokov. Bol dosť vysoký. Oblek ho obopínal ako druhá koža a ja som si mohla všimnúť, že má celkom pekne stavané telo. Hnedé vlasy mu trčali na všetky strany a hádzali bronzové odlesky od svetla žiaroviek. Tvár mal súmernú a dalo by sa povedať, že vyzeral dobre. Kurva, vyzeral fakt dobre. Teda až na tie čierne oči. Neviem, či to dnes všetkým hrabe s tými šošovkami. No čo ma zarazilo, bol jeho výraz tváre. Fakt som nevedela, čo môžem od neho čakať. Bolo to také bolestivodivnoneviemaké. Nevedela som to pomenovať, lebo sa tváril ako by ho niečo bolelo a zažíval pri tom orgazmus. Schizofrénia? Odrazu padol na kolená.

„Vezmite si ma,“ povedal práve vo chvíli, keď prišiel výťah.

Tak toto bolo originálne zakončenie večera. Už som prežila kadečo, ale ešte žiadny chlap ma takto nepožiadal o ruku. Hneď mi bolo jasné, čo znamenal ten jeho výraz. Chlast robí aj z normálnych chlapov totálnych hlupákov. S rukou v kabelke som zacúvala do výťahu.

„Nemal by ste už piť,“ zasmiala som sa a stlačila tlačidlo prízemie.

Pred výťahom ma už čakal Alex s Vickom, ktorý držal v ruke môj kabát. Bez slova mi pomohol sa obliecť a vyšli sme do chladnej noci. Limuzína bola hneď pri vchode. Vick mi pomohol nastúpiť dozadu a Alex si zatiaľ sadol za volant. Vick sa vykotil vedľa neho. Vyrazili sme. Spomenula som si na incident s tým mužom pri výťahu. Niečo mi na ňom nesedelo. Naučila som sa byť podozrievavá voči všetkému a každému. U neho môj vnútorný radar pípal poriadne nahlas. Cítila som, že ho ešte uvidím. Zkurvené problémy. Množia sa ako baktérie.

Netrvalo dlho a zastali sme. Vystúpila som za Vickovej asistencie. Najradšej by so mnou chodil aj na záchod. Platila som ho až príliš dobre, pomyslela som si cestou. V hoteli Westin som mala rezervované celé poschodie na najvrchnejšom poschodí. Jazda výťahom trvala dlhšie, ale ten výhľad a súkromie stálo za to. Toto bola tá najpríjemnejšia časť mojej práce a asi aj jediná príjemná. Vick ma odprevadil ku dverám, kde ma už čakal Leo. Leo bol moje zlatíčko. Bol to bývalý vojak a nájomný vrah, no a tiež moja pestúnka, bodyguard, komorník, moje všetko. On jediný vedel o všetkom, čo sa okolo mňa dialo. Skutočne o všetkom.

„Signorina Isabella,“ povedal úctivo medzi dverami.

„Leo, nemal ste na mňa čakať. Napustiť vaňu si viem aj sama,“ kárala som ho, no vedela som, že on svoju úlohu dievčaťa pre všetko bral vážne.

„Mi scusi Signorina, je to moja povinnosť.“

Bolo mi jasné, že nemá zmysel sa s ním hádať.

„Stalo sa niečo, kým som tu nebola?“ opýtala som sa, kým mi pomáhal sa vyzliecť z kabátu.

„Nič podstané Signorina,“ odvetil.

Prešli sme do izby, ktorá slúžila ako obývačka. Všetko bolo zladené do neutrálnych krémovo hnedých tónov. Leo podišiel k stereosúprave. Stlačil tlačidlo a miestnosťou začal plynúť Debussyho Mesačný svit. Nádhera. Posadila som sa pohovku, kabelku položila vedľa seba, odkopla lodičky a s úľavou si vystrela nohy na konferenčný stolík. Leovi vystrelilo obočie až do neba, div mu z uší nezačala syčať para. Nesúhlasne krútil hlavou hypnotizujúc moje nohy.

„Leo,“ šepla som a náznakom mu ukázala na škatuľku vedľa sterea.

S povzdychom a slovami: „To dievča sa hádam nikdy nezmení,“ stlačil malý červený vypínač.

Toto malé dômyselné zariadenie bola rušička. Aj keby tu boli nejaké ploštice, s touto hračkou nemali šancu.

„Tak čo sa stalo?“ opýtala som sa Lea, ktorý mi zatiaľ v malej kuchynke pripravoval čaj. Už vo dverách mi totiž naznačil, že sa niečo stalo. Túto malú hru sme mali vycibrenú do dokonalého lesku.

„Pre pár hodinami volal pán Bonanne. Bol trochu rozčúlený,“ povedal Leo a pri tom určite teatrálne pretočil očami.

Jasné, trochu rozčúlený. Takže bol totálne nasratý. Nasratý ľudia robia chyby. To je dobre.

„Pýtal sa kde ste a keď som mu povedal, že neviem, asi sa mu to nepáčilo, lebo položil. O hodinu volal znovu. Potom ešte trikrát. Naposledy použil slová ako štetka, kurva, zabijem ju a podobne. Na čo som mu vysvetlil, aby nepoužíval oplzlé slová v súvislosti s vami. So slovami, ktoré radšej nebudem opakovať, položil.“

Musela som sa zasmiať, keď som si predstavila, ako Leo vysvetľuje Antoniovi, že nemá používať sprosté slová. V hlave som si vybavila jeho tvár, jeho jazvu, ktorá sa v hneve ešte viac zvraštila a dodávala mu komický výzor. Škoda, že som to nevidela naživo.

„Simon sa dnes stretol s Antoniom,“ vzdychla som.

„Traditore! Zradca!“ odfrkol si Leo.

„Si,“ potvrdila som. „Zajtra zavolám Marcelovi nech to vybaví.“

„Bene.“

„Ozval sa aj Frederico. Zajtra by sme mali mať nové správy z Palerma. Sama som zvedavá, ako nám to tam pokračuje,“ zamrmlala som si pre seba.

„Niečo na zahryznutie?“ opýtal sa Leo potom, čo sa vrátil do obývačky a položil predo mňa šálku môjho obľúbeného čaju. Pri Leových slovách sa mi v hlave objavil obraz toho chlapíka pri výťahu. No, toho by som si na zahryznutie teda rozhodne dala. Škoda, musela som sa uspokojiť s niečím oveľa obyčajnejším.

„Dala by som si bruschettu,“ odvetila som a nadýchla sa vanilkovej arómy Rooibosu predo mnou. Bolo to síce absolútne netalianske, ale tento čaj som milovala.

„Šup, šup do vane principessa,“ začal ma vyháňať. „Keď sa okúpete, večera bude nachystaná,“ zatrilkoval a vrátil sa do kuchyne.

Pokrútila som hlavou. Nechápala som, kde sa v ňom tá energia berie. Bola jedna hodina ráno a on sa tváril, že je dvanásť na obed. Za tie roky ma to nikdy neprestalo udivovať. V jeho veku – mal už totiž skoro šesťdesiat – to bol sakra dobrý výkon. Kto by kedysi povedal, že z prvotriedneho zabijaka bude taký skvelý komorník.

„Isabella,“ ozvalo sa z kuchyne.

„Veď už idem,“ zamrnčala som.

Neochotne som sa zdvihla z pohovky, a že to bol kus roboty, a pomalým krokom som sa pobrala do kúpeľne. Podišla som k vani a dala napúšťať vodu. Pridala som trochu peny s vanilkovou vôňou. Úžasné. Jediným pohybom som si rozopla šaty. Potichu spadli na zem. Vytvorili okolo mojich nôh čierne jazierko a ja som zostala nahá. Tie šaty boli tak špecificky strihané, že som si pod ne nemohla vziať žiadne spodné prádlo. Podišla som k zrkadlu a rýchlo sa odlíčila. Zo zrkadla na mňa odrazu hľadeli nevýrazné hnedé oči, tuctová tvár bez výraznejších čŕt, malý nos, proste obyčajná dvadsaťštyriročná žena. Kurva. Na malinkú, úplne maličkú chvíľu som si fakt priala byť niekým iným. Obyčajnou ženou v domácnosti, ktorá má kŕdeľ detí a milého manžela. Pche, zašklebila som sa na seba. Nesnívaj, nelietaj v oblakoch! Pád býva tvrdý a realita je sviňa. Vstúpila som do vane, ponorila sa do bubliniek a zatvorila oči. Spoza dvier ku mne doliehali tóny klavíra a predo mnou sa znenazdajky objavili čierne zreničky. Prestavila som si jeho tvár, telo a vtedy mi niečo doplo. Sakra. Že som si to nevšimla skôr. Ten chlap akoby z oka vypadol tomu manželskému páru. Ako sa to len... Cullenovci. Jasné. Dala som si záväzok, že si zajtra o nich niečo zistím. Stále sa mi to nezdalo. Zrak sa mi pomaly zahmlieval. Spánok sa okolo mňa ovíjal ako had, hypnotizoval ma, lákal svojimi tajomnými očami. Chcela som mu vzdorovať, skutočne som sa kurevsky snažila, ale bola som tak unavená...

Otecko mi, ako každý večer, rozprával rozprávku:

„Raz dávno, na hrade v meste Volterra, žili traja muži. Všetci traja boli nadpozemsky krásny. Ich pokožka bola snehovo biela a ich oči žiarili farbou ohňa. Boli nezničiteľný, nesmrteľný, naveky uväznený vo večnosti. Žili tam už dlhé roky v tajnosti. Ľudia si o nich rozprávali tajomné príbehy. Nikto sa k hradu dobrovoľne nepriblížil, a keď sa tak náhodou stalo, stratil sa v útrobách hradu a už nikdy sa nevrátil. Avšak oni neboli zlí, len sa snažili prežiť. Museli chrániť seba a svojich, rovnako ako my zlatíčko.“

„A kto boli tí muži, ocko?“

„Boli to upíri.“

--------------------------------------------------------------------------------

Chcem Vám poďakovať za vaše komentáre pri prvej kapitole. Som rada, že sa Vás tento nápad zaujal. Isabella, ako ste si mohli všimnúť, je iná, ako obvykle. Že už aj bolo načase :D No dúfam, že sa vám aj napriek tomu bude páčiť. Tiež je tu spomínaných dosť postáv, ale keďže väčšina bude vystupovať aj ďalších častiach, verím, že sa ľahko zorientujete.

Vopred ďakujem za každý komentár pod touto kapitolou.

NeliQ 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 2. kapitola: