Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 10. kapitola

22.04.2013 (17:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2749×

10. kapitola

Ak som si kedy myslela, že Leo je totálny magor, čo sa týka hazardného šoférovania, tak potom Cullen bol supermagor. Ešte som nezažila nikoho jazdiaceho tak šialene. Teda nie, že by mi to práve v tejto chvíli vadilo. Keby sedím za volantom ja, tiež by som to rozpumpovala, aby som Roberta dostala čo najrýchlejšie do hotela. Ale Cullen v podstate nemal dôvod, prečo by sa mal ponáhľať. Skôr naopak. Podľa jeho výrazu vtedy na chodbe, ktorý venoval Robertovi, keď sa zjavil medzi dverami, by som povedala, že by ho pokojne nechal zdochnúť. Bohvie, prečo sa rozhodol mu pomôcť; pomôcť nám. Najmä po tom, ako som sa k nemu dnes zachovala. Ale u Cullena to bolo normálne, že sa nikdy nechoval tak, ako by som to od neho očakávala. Merda! Frustrovalo ma to, vytáčalo. Bol ako tangáče zarezané v zadku uprostred masy ľudí, kde si ich proste nemôžete len tak napraviť.

Ubehli možno tri - štyri minúty, čo sme vyrazili. Cullen práve volal so svojím otcom, ak som ho vôbec takto mohla označiť, pretože po stretnutí s ním na tej osudnej recepcii, som na vlastné oči mohla vidieť, že je sotva starší od Cullena. Zaujímalo by ma, ako vôbec došli k tej absurdnosti, že sa vydával za jeho adoptívneho otca. Ľudia museli byť strašne slepí, keď na niečo také skočili. Cullen hovoril dosť rýchlo, takže som z jeho rozhovoru veľa nepochytila. Len niečo v zmysle, že vezie domov postreleného muža, a že ostatní by mali radšej odísť. To druhé som príliš nepochopila – jednak, kto boli ostatní, a tiež, prečo sa vlastne mali spakovať. Mohla som si len domýšľať, že to môže byť niekto z jeho takzvaných súrodencov. Podľa zložiek boli štyria. A nesmela som zabudnúť na ženu Carlisla Cullena. Tú drobnú ženu s medovými vlasmi, ktorá sa hrala na mamu tejto rodinky.  

Pozrela som sa na Roberta. Mal zatvorené oči a tuho zaťaté pery. Aj v tme som si nemohla nevšimnúť, že viditeľne pobledol. Teraz už jeho pokožka nepripomínala mliečnu čokoládu. Skôr sa dala farbou prirovnať tej Cullenovej. Skontrolovala som čiernu látku a mierne pritlačila. Roberto zareagoval len tichým syknutím, ale inak mlčal. Opatrne som sa nahla, aby som si pozrela čas na stredovom paneli. Boli sme na ceste presne sedem minút, to znamenalo, že máme pred sebou podľa Cullena ešte rovnako dlhú trasu. Rozhodla som sa, že ten čas využijem na telefonát Leovi. Netešilo ma, že ho zrejme budem musieť zobudiť, no vedela som, že by bol oveľa naštvanejší, keby o tomto incidente nedám vedieť. Aspoň bude môcť čo najskôr začať pracovať na zistení identity toho sicario, a tiež na zistení, kto za tým stojí. Mala som niekoľko tipov, ale ani jeden z nich nemusel byť správny. V mojom svete mohol ten príkaz vydať v podstate ktokoľvek. Ležala som v žalúdku mnohým. Bola som si však istá, že ak tomu má niekto prísť na kobylku, tak jedine Leo. Vytiahla som z kabelky mobil a jediným pritlačením prstu som vytočila Lea. Netrvalo ani dve zazvonenia, kým sa v telefóne ozval jeho hlas. A vôbec neznel rozospato. Spí on vôbec niekedy?

„Signorina, stalo sa niečo?“ opýtal sa namiesto pozdravu.

Skoro som sa pousmiala nad tým, ako vystihol situáciu. Niečo sa rozhodne stalo a nemyslela som tým len tú sračku s postrelením Roberta.

„Sì, Leo. Roberta postrelili...“

„Oh, dio. Lo sapevo... ako je na tom? Kedy vás mám čakať? Pripravím zatiaľ všetko potrebné,“ chrlil zo seba a ja som si presne vedela predstaviť, ako teraz behá po apartmáne a s telefónom pri uchu zháňa všetko, čo by mohol potrebovať.

Najradšej by som teraz bola na ceste do hotela, ale bohužiaľ rozhodla som sa inak a kurevsky ma to netešilo, ale pre Roberta som bola ochotná urobiť čokoľvek, čo mohlo viesť k jeho skoršiemu uzdraveniu. Povzdychla som si.

„Stop, Leo. My neprídeme do hotela...“

„Ale, signorina. Nemocnica je príliš nebezpečná. Soprattutto ora!“

„Sì, Leo. Ja viem, ale my nejdeme do nemocnice. Per cosi dire...“ odmlčala som sa. Ani sa mi nechcelo mu povedať, s čím som súhlasila, lebo som si sama za to v duchu stále nadávala. Ale tak... muselo to ísť von. „Ideme ku Cullenovcom. Edward Cullen nás tam vezie. Jeho otec je doktor a bolo to najbližšie...“ vysypala som to zo seba a odrazu nevedela, ako pokračovať.

„E´benne che E´riuscito,“ zamrmlal a ja som si v tej chvíli nebola istá, či som dobre počula. Ako stihol? Čo mal stihnúť?

„Che cosa?“ nechápavo som sa opýtala dumajúc nad tými jeho slovami.

„Eh... že je dobré, že idete za tým doktorom. Čo som čítal tú správu, tak je to jeden z najlepších doktorov, akého by som si mohol pre signore Roberta priať.“

„Sì, tiež si myslím. A keby niečo...“ nadhodila som.

„Sì,“ súhlasil.

Nechcela som to hovoriť nahlas, najmä keď som vedela, že pán Supermagor-za-volantom Cullen celý čas počúva, ale potrebovala som sa uistiť, že sa v prípade komplikácií Leo o všetko postará. Neočakávala som síce, že by mohli nejaké nastať, ale musela som byť pripravená na všetko. Najmä pri Cullenovi.

„Ešte niečo, Leo. Chcem aby si zistil, kto zadal ten kontrakt.“

„Hneď na tom začnem pracovať.“

„Bene,“ odsúhlasila som a tento krát som vôbec nepocítila výčitky, že Lea nenechám vyspať.

Bola som si totiž stopercentne istá, že aj keby mu to neprikážem, tak sa do toho pustí na vlastnú päsť. V tomto, a samozrejme aj v mnohom inom, sa na Lea proste dalo spoľahnúť. O tom som sa presvedčila už nejeden krát.

„Faccia attenzione, signorina. Dio sia con te,“ zašepkal a položil.

S povzdychom som telefón odložila, no predtým som ešte skontrolovala čas. Ubehlo ďalších päť minút, čo značilo, že čoskoro by sme mali byť na mieste. Skontrolovala som pohľadom Roberta. Nevyzeral inak ako pred piatimi minútami. Stále mlčal s tuho zovretými perami, akurát jeho dych sa zdal trochu plytkejší.

„Ako ti je?“ opýtala som sa potichu.

Jeho viečka sa zatrepotali a on na mňa uprel tie svoje dve horké čokolády.

„Assolutamente fantastico,“ sykol, no aj v tom syknutí nešiel prehliadnuť ten ironický podtón, ktorý mi vyvolal malý úsmev na tvári.

„Che peccato. Taký krásny pohreb som ti už v mysli naplánovala,“ doberala som si ho.

Na jeho tvári sa objavil akýsi záškleb, ktorý sa pri dobre vyvinutej fantázii dal považovať za úsmev.

„Sei incredibile,“ hlesol.

„Neskutočná, fantastická, dokonalá, jedinečná – to sú moje ďalšie mená,“ odvetila som, avšak skôr, než na to mohol Roberto zareagovať, ozval sa z predného sedadla Cullen.

„O minútu sme na mieste.“

Nič som mu na to nepovedala. Až teraz som si všimla, že už nejdeme po diaľnici, ale po akejsi lesnej ceste. Všade naokolo boli len samé stromy, cez ktoré sotva prenikalo svetlo mesiaca. Presne takto obvykle vyzeralo miesto, kde končili životy mnohých členov familií. Či už za tým bola vendetta, omerta, či prípadne infamita, jedno bolo rovnaké – opustený les bol ideálnym miestom, kde sa dalo ukryť telo bez možnosti prípadného odhalenia. Kurva, nemala som takéto miesta v noci príliš v láske. Až príliš mi to pripomínalo, že by som sa na podobnom raz nedobrovoľne ocitnúť. Znechutene som odvrátila hlavu a namierila svoj pohľad pred seba. Snažila som sa v tej tme nájsť miesto, ku ktorému sme mali namierené. Odrazu sa uprostred tmavého lesa vynorila prepychová žiarivo osvetlená vila. Takto v noci absolútne nezapadala do okolitej prírody. Vytŕčala tu ako žiarivý diamant v bezcennom kove. Pred ňou už čakal blonďavý muž, ktorého som hneď spoznala. Carlisle Cullen. Až nechutne dokonalý, presne ako som si ho pamätala. Ešte sme ani poriadne nezastavili a on už stál pri zadných dverách. No to už vystúpil aj jeho synáčik a ja som počula ako mu v rýchlosti vysvetľuje, čo sa stalo. Pozrela som sa na Roberta, ktorý na nich dvoch hľadel s nedôverou v očiach.

„Sarà un bene,“ šepla som.

Roberto zamrkal viečkami, a práve v tej chvíli sa otvorili dvere na jeho strane. Doktor mi venoval sotva sekundový pohľad a hneď sa obrátil na Roberta.

„Dobrý večer. Som doktor Carlisle Cullen. Syn mi vysvetlil, čo sa stalo. Nemusíte sa báť. Už som pripravil všetko potrebné. Teraz vám pomôžem vystúpiť, dobre?“ vysvetľoval Robertovi Carlisle. „Už to môžete pustiť, signorina Provenzano,“ povedal a ukázal na látku, ktorú som stále pridržiavala na Robertovom ramene.

Mohla som len hádať, či si ma pamätá z tej recepcie alebo mu o mne povedal jeho nevydarený synáčik. Spustila som ruku a konečne som mohla vidieť, aké množstvo krvi Roberto stratil. Na jeho snehovo bielom tričku bolo sotva miesto, ktoré by nepripomínalo včerajší súmrak, ktorý ako by bol predzvesťou tých dnešných udalostí.

„Teraz vás nadvihnem,“ povedal Robertovi.

„Bene,“ odvetil Roberto a tuho zovrel pery zrejme sa pripravujúc na bolesť.

Trvalo to len krátku chvíľu a Roberto už stál vonku a opieral sa o doktora. Na nič som nečakala a nasledovala ich. Chcela som mať oboch pod kontrolou; kurva, chcela som mať pod kontrolou všetko! Ako obvykle. Bola to súčasť toho, čím som. Bohužiaľ – na moju smolu - odkedy som spoznala Cullena, niektoré veci okolo mňa sa diali bez toho, aby som do nich vôbec mohla zasiahnuť, nie ich ešte kontrolovať. Zasraný Cullen! Nebyť jeho, všetko by krásne fungovalo. Odfrkla som si.

„Sei venuto da Italia?“ započula som doktora, ako sa pýta Roberta.

Roberto mu pritakal a doktor automaticky prešiel na taliančinu. Vôbec ma to neprekvapilo, keďže som vedela, že v Taliansku strávil niekoľko dlhých rokov. Jeho výslovnosť bola bezchybná, aj keď niektoré slová, ktoré používal patrili k starým výrazom, aké sa už dnes nepoužívali. Jeho jazyk bol však spisovne bezchybný. Snažila som sa spomenúť si, čo sa v tom spise písalo o mieste jeho pobytu v Taliansku. Ach, áno – Volterra. Malé historické mesto, kam môj otec často chodieval, kým ešte žil. Vraj to bol raj umelcov, ktorých vždy obdivoval. Dokonca vlastnil aj niekoľko obrazov miestnych maliarov. Keď som bola malá, často mi o tom meste rozprával, ale ja som sa tam nikdy pozrieť nebola. Ani sama neviem prečo. Muselo to byť zaujímavé miesto, keď môjho otca tak fascinovalo.

„Daj, zahodím tú látku,“ prerušil moje myšlienky Pán Vyzerám-dokonale-ale-som-nepredvídateľný-idiot, ktorý sa znenazdajky objavil predo mnou.

Odkedy doktor vytiahol Roberta von, jeho som vôbec neregistrovala. A to už bolo, čo povedať, pri mojej vyladenosti na jeho prítomnosť. Asi som fakt nebola vo svojej koži. Merda! To Robertove zranenie ma akosi rozhodilo. Pozrela som sa na látku v mojich rukách, ktorá bola celá nasiaknutá jeho krvou a bez slova ju Cullenovi podala. Na ruke sa mi ako memento dnešných udalostí rozpíjala karmínová červeň a vzduchom sa niesol známy pach hrdze.

„Vo vnútri sa môžeš umyť,“ prehodil ešte a nečakajúc na moju reakciu vykročil k domu.

To bola zmena oproti tomu, ako som ho ešte prednedávnom mala neustále za zadkom. Teraz to skôr vyzeralo, že ma ignoruje. Nevedela som, či sa mám tomu smiať alebo byť nasratá. Rozhodne to však bola zmena.

Doktor s Robertom sa už tiež stratili v útrobách domu, preto som neváhala a nasledovala Cullenove kroky. Po vstupe do vily som musela uznať, že je rovnako impozantná aj z vnútra. Všetko bolo vzdušné a priestranné, ladené do bledých odtieňov. Domyslela som si, že to musela byť práca doktorovej ženy. Avšak ja som tu dnes nebola na nejaké trápne obdivovanie - hoci vkusne zariadeného - interiéru. Teraz ma zaujímali len dve veci. Za prvé – kde si zmyjem z ruky Robertovu krv a za druhé – Roberto samotný, a samozrejme jeho zranenie.

„Kúpeľňa je hneď napravo,“ ozval sa odniekiaľ z útrob domu Cullenov hlas.

Ako by mi čítal myšlienky. Pokrútila som hlavou a vydala sa napravo, kde sa skutočne za jedinými dverami široko-ďaleko nachádzala menšia kúpeľňa so sprchovým kútom. Znovu ladená v bledom krémovom odtieni. Ako by iné farby ani neexistovali. Pustila som vodu a dala sa do umývania miestami už trochu zaschnutej krvi. Ako tak stekala tá žiarivá červeň do umývadla, pristihla som sa, že sa na to pozerám skoro až fascinovane. Tá červená mala na túto miestnosť nevídaný efekt. Úplne ju rozžiarila. Dio, dnes toho na mňa bolo asi skutočne príliš, keď som sa dokázala rozplývať nad takou kravinou. Pretočila som očami, zastavila vodu, utrela sa a vyšla von. Čakala som, že si budem musieť doktora s Robertom pohľadať sama, avšak v hlavnej miestnosti, ktorá tu zrejme predstavovala obývačku, sa na bielej koženej pohovke rozvaľoval Cullen. A vyzeral pri tom kurevsky ošukateľne.

Všimla som si, že sa stihol za tú krátku chvíľu prezliecť. Tmavé nohavice a biela košeľa z tými známymi provokatívne rozopnutými gombíkmi len podčiarkovali tú jeho zmyselnú polohu na pohovke. Len si tak k nemu podísť a ošukať ho rovno na tej bielej koži. Dio! Bolo to tu zas. Moje nevybúrené ja nedokázalo myslieť pri pohľade na Cullena na nič iné ako na sex s ním. A v polohách, o ktorých sa jemu možno ani nesnívalo. Aj keď... bohvie, čo ten má všetko za tie roky za sebou. No moja fantázia rozhodne pracovala na plné obrátky.

Zamrkala som a poslala svoje vnútorné ja naspäť do kúta. Je mi hovno platná celá moja neobmedzená fantázia, keď sa Cullen k ničomu nemá. Kurva! Nahého Cullena v mojej mysli odrazu vystriedal postrelený Roberto a moje priority sa v okamihu zmenili. Ako som na neho len mohla zabudnúť? Mohla som sa vyhovoriť jedine na splašené hormóny. Zamrkala som ešte raz a urobila niekoľko krokov smerom ku Cullenovi.

„Kde nájdem Roberta?“ opýtala som sa, keď som podišla k pohovke.

No skôr, než mi stihol odpovedať, ozval sa odniekiaľ zo zadnej časti domu Robertov výkrik, nasledovaný niekoľkými farbistými talianskymi nadávkami. Na nič som nečakala a namierila si to smerom, odkiaľ sa ozýval.

„Nemusíš tam chodiť. Carlisle vie, čo robí a ty mu tam nebudeš nič platná,“ prehovoril úplne pokojným hlasom za mojím chrbtom Cullen a samozrejme ma tým hneď aj vytočil.

Cazzo! On vedel tak hovno o tom, čo pre mňa Roberto znamená a čo znamenám ja pre neho. To, že som povedala, že mu verím, zase neznamenalo, že si na neho a jeho takzvaného otca nedám bacha. Bohvie, čo tam doktor s Robertom robil a ja som im zase tak nedôverovala, aby som si to nešla overiť. Nadýchla som sa, že Pánovi Som-najmúdrejší-na-svete niečo odvrknem, no napokon som len kývla rukou a pokračovala v chôdzi ku dverám, odkiaľ sa ozýval Robertov hlas. Ani som sa neunúvala klopaním a rovno som vošla. Priestranná miestnosť bola vybavená ako ordinácia, aj keď obrovská knižnica dávala najavo aj iné záujmy jej majiteľa. Uprostred miestnosti stálo luxusné polohovateľné kreslo z krémovej kože, ktoré síce tiež nespadalo do kategórie vybavenia ordinácie, ale účel splnilo. Práve v ňom sa totiž vyvaľoval Roberto od pol pása nahý nad ktorým sa skláňal doktor a k rane mu prikladal nejaký tampón. Zrejme dezinfekciu, pretože to tu smrdelo ako v nemocnici. Pri každom priložení sebou Roberto cukol a sykol nejakú nadávku.

„Potrvá to ešte nejakých pätnásť minút, signorina,“ prehovoril odrazu doktor, no ani nezdvihol hlavu.

Vlastne som si myslela, že ma ani jeden z nich nezaregistroval. Pri Robertovi som sa asi ani nemýlila, lebo až teraz otočil hlavu mojím smerom a pretočil očami. Nevšímajúc si jeho detské gesto som k nemu podišla a chytila ho za ruku. Pohľadom som skontrolovala doktorove ruky. Nevšimla som si nič podozrivé, tak som svoj pohľad znovu namierila na Roberta.

„Ako sa cítiš?“ opýtala som sa ho, za čo som si vyslúžila ďalšie pretočenie očami.

„Rovnako ako pred desiatimi minútami, keď si sa ma to pýtala naposledy,“ ironicky odvetil.

„No tak prepáč, že sa zaujímam. Asi som ťa radšej mala nechať ležať uprostred tej uličky,“ odvrkla som, aj keď som to tak samozrejme nemyslela.

„Mi dispiace, Iss,“ kajúcne šepol a palcom ma pohladil po chrbte ruky. „Som nasratý, že to dopadlo, ako to dopadlo a tiež nie som moc nadšený, že ma takto vidíš.“

„Dio, tá vaša priblblá chlapská hrdosť! Pomaly by si aj zdochol, len aby si pred ženou neukázal slabosť. To je poriadne choré, Roberto! Famiglia, Roberto! Aj keď nie pokrvná, predsa famiglia. Ty a ja. Myslím, že ti to nemusím pripomínať. Famiglia je ako manželstvo – v dobrom aj v zlom. Tak ma už neser takými blbými rečami, dobre?!“

„Ach, Iss. Vieš aká si sexi, keď si naštvaná?“ zašklebil sa a mňa tým úplne vyviedol z konceptu.

Čakala som ospravedlnenie alebo tón podobný tomu môjmu, no Roberto ma absolútne zaskočil. Presne vedel, čo povedať, aby sa môj hnev vyparil ako mávnutím čarovného prútika.

„Neviem. Keď som nasratá, tak sa v zrkadle neobzerám,“ usmiala som sa.

„Občas by si sa mala,“ žmurkol a ja som s a nestačila diviť, ako môže mať odrazu až tak dobrú náladu.

„Budem zašívať,“ prerušil náš rozhovor doktor.

Výraz v Robertovej tvári sa v okamihu zmenil a ja som sa odrazu pozerala do prosebných šteňacích očí. Ani to nemusel vysloviť a ja som vedela, o čo mu ide. Bol presne taký istý ako môj otec.

„Prosím, Iss. Nenúť ma, aby som sa cítil ešte horšie. Prosím,“ zamrčal a zamrkal tými svojimi dlhými mihalnicami.

„Dobre, dobre,“ vzdychla som. „Budem vonku, keby si niečo potreboval.“

Roberto len úľavne prikývol. Pustila som jeho ruku a ešte skontrolovala pre istotu doktora. Ten ako by nás ani nevnímal. Chystal si nástroje na šitie a vyzeral byť tou činnosť maximálne zaujatý, no znovu som sa mýlila. Ako som prichádzala ku dverám, prehovoril.

„Nepotrvá to dlho.“

Bez slova som opustila miestnosť. Vrátila som sa do obývačky, kde som naposledy videla rozvaleného Cullena. Svetlo v tej obrovskej miestnosti bolo stlmené na minimum. Len tak, aby dodávalo miestnosti skoro romantickú atmosféru. Musela som uznať, že takto to tu vyzeralo prijateľnejšie, a rozhodne menej sterilné, ako keď to bolo celé vysvietené. Pán Ošukateľný sa už na pohovke nerozvaľoval. Stál pri jednom z ohromných francúzskych okien a práve v tejto chvíli rozhodne nevyzeral ošukateľne. Skôr akosi bezbranne. Až ma to lákalo k nemu podísť, objať ho a zašepkať, že všetko bude dobré. Nechápala som, kde sa to vo mne zobralo. On si rozhodne nezaslúžil žiadny z tých pocitov, ktoré vo mne vyvolával, a ktoré som tak nenávidela. Hlasnejšie ako som mala v úmysle, som k nemu podišla. Chcela som, aby si všimol moju prítomnosť, no on ani len neotočil hlavu. Stále len hľadel pred seba. Pozrela som sa, kam smeroval jeho pohľad. Stlmením svetiel v miestnosti bolo jasne vidieť okolitú vonkajšiu prírodu, ktorú osvetľovalo niekoľko zrejme solárnych svetiel. Vyzeralo to takmer magicky.

„Je to krásne, však?“ prehovoril odrazu do ticha Cullen.

„Áno, to je,“ odvetila som prosto.

Krátku chvíľu som sa ešte kochala výhľadom, no ani ten ma nemohol nadlho odpútať od rozhovoru, ktorý som mala v pláne. Nadýchla som sa, no Cullen ma predbehol.

„Áno, ja viem. Máš niekoľko otázok,“ povzdychol si.

„Keby len niekoľko,“ zašomrala som si popod nos.

Mala som toľko otázok, že by mi na ten rozhovor nestačilo niekoľko dní a bola som si istá, že v priebehu nášho rozhovoru sa ich vyskytne ešte prinajmenšom raz toľko.

„Nepôjdeme sa prejsť? Kúsok za domom máme altánok. Tam sa môžeme porozprávať.“

Neisto som sa pozrela smerom, kde práve doktor zašíval Roberta. Nechcela som sa od neho vzdialiť veľmi ďaleko.

„Bude v poriadku. Môj otec by neublížil ani muche,“ povedal a potom sa znenazdajky zasmial, akoby práve povedal niečo vtipné.

Len som nechápavo podvihla obočie, no nechala som to tak. Už som si pomaly zvykla, že Cullen nie je tak celkom normálny.

„Mne môžeš dôverovať,“ zašepkal.

No, ale sebe nie, odvrkla som si ironicky v hlave, keď som si spomenula na moje myšlienky na sex s ním.

„Dobre. Poďme,“ vzdychla som.

„Poď za mnou,“ povedal a venoval mi žiarivý tisícwattový úsmev.

Namieril si to niekam do zadnej časti domu a ja som zatiaľ idúc za ním mohla sledovať jeho vypracovaný pohupujúci sa zadok v obtiahnutých nohaviciach. Cítila som sa ako úchylák, no moje vnútorné JA nadšene tlieskalo ručičkami. Bola som si takmer stopercentne istá, že toto bude ešte kurevsky dlhá noc.

Sicario – nájomný vrah

Lo sapevo. – Tušil som to.

Soprattutto ora! – Najmä teraz!

Per cosi dire... – Aby som tak povedala...

E´benne che E´riuscito. – Dobre, že to stihol.

Che cosa? – Čo?

Faccia attenzione. Dio sia con te. – Buďte opatrná.  Boh s vami.

Che peccato. – Aká škoda.

Sei incredibile. – Si neuveriteľná.

Sarà un bene. – Bude to dobré.

Vendetta – Krvná pomsta

Omerta – Mafiánsky zákon o mlčaní (pred políciou a úradmi). Porušenie sa trestalo smrťou.

Infamita – Zneuctenie rodiny.

Sei venuto da Italia? – Pochádzate z Talianska?

Mi dispiace. – Ospravedlňujem sa.

---------------------------------------------------------------------------------------------------

Mi dispiace, že to tak dlho trvalo, ale v poslednom období mi nie je práve najlepšie. Preto skutočne netuším, ako často budú kapitolky pribúdať, ale rozhodne sa budem snažiť.

Túto kapitolku chcem venovať všetkým, ktorí si na túto poviedku ešte spomenú a zanechajú tu aspon nejaký komentár, ale najmä Ivke, ktorá po nej toľko túžila ;-)

Vaša NeliQ

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 10. kapitola: