Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 1. kapitola

02.10.2012 (15:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 3359×

1. kapitola

Unavený. Presne tak som sa cítil, hoci to v mojom prípade nebolo fyzicky možné. A predsa som bol unavený. Unavený jednotvárnym životom s rodinou a predsa sám. Menila sa krajina, prezidenti, celý svet, no ja som bol stále rovnaký. Už vyše sto rokov. Nikdy to na mňa nedoliehalo tak, ako teraz, keď som hľadel na mojich súrodencov oblečených v žiarivých šatách, ako si mlčky vyznávajú lásku. Tiež aj Esme s Carlislom na seba pozerali a v očiach sa im zrkadlil ten cit. Ani som nemusel počuť ich myšlienky a vedel som, čo tie pohľady znamenajú. Samozrejme, ich myšlienky moje pozorovania len potvrdzovali. Často krát som si prial, aby som ich dokázal nejako vypnúť. Dokázal som ich odsunúť, ale stále boli v mojej hlave. Najhoršie na tom bolo, že väčšina ľudí myslela na to isté – peniaze, moc, sex. Rovnako aj v tejto sále, v ktorej som sa nachádzal. Bola plná myšlienok na peniaze a moc. Avšak ani som sa tomu príliš nedivil. Na recepcii pri príležitosti otvorenia jedného z najluxusnejších hotelov v Seattli sa to dalo čakať. Takéto akcie ľudí, bažiacich po týchto dvoch komoditách, priam priťahujú. Na pódiu práve hovoril Jay Sarno mladší - hrdý majiteľ, ktorý sa rozplýval nad svojim najnovším prírastkom.

„Mračíš sa,“ ozval sa v mojej hlave hlas mojej sestry Alice.

Ukázal som jej dôvod svojho rozpoloženia. Takýto rozhovor medzi nami dvomi bol bežný. Ja som čítal myšlienky a ona videla rozhodnutia. Nebolo ťažké jej ukázať, čo v dohľadnej dobe plánujem.

„Vydrž to kvôli Esme. Tak veľmi sa na tento okamih tešila.“

Povzdychol som si a pozmenil svoje rozhodnutie. Alice sa len pousmiala. Príhovor konečne skončil a pán Sarno si to nasmeroval k nám. Malo to svoj dôvod, pre ktorý sme tu dnes stáli v týchto oblekoch a šatách a rozdávali úsmevy naokolo. Dôvod, pre ktorý sme sa museli na nejaký čas presťahovať do Seattlu. Tým dôvodom bolo, že Sarno si vybral Esme ako hlavnú interiérovú dizajnérku. Neradi sme bolo v centre záujmu verejnosti. Museli sme si strážiť svoje tajomstvo, ale keď prišla táto ponuka a my sme uvideli tie iskričky v očiach Esme, nedalo sa odolať. A tak, hoci to bolo ťažkých desať mesiacov, sa mala naša cesta ukončiť touto recepciou. Moja rodina už plánovala ďalšiu zastávku na pár rokov, no mne to bolo tento krát jedno. V poslednom čase mi bolo skoro všetko jedno. Dostal som sa do akejsi apatie. Do stavu, keď som veci vykonával automaticky bez toho, aby som nad nimi rozmýšľal. Pravdou bolo, že som sa v skutočnosti nudil. Všetko sa opakovalo, vždy keď sme sa niekam nasťahovali, začal kolotoč predvídateľných udalostí. Nič nové, zaujímavé. Dokonca ma už nejeden krát napadlo, že by som sa od rodiny na čas odpojil a žil chvíľu sám.

„Edward, nech ťa to ani nenapadne!“

Ach, Alice. Samozrejme. Aké predvídateľné. A presne o tomto som hovoril. Všetko, čo sa dialo, som čakal. Boli malé výnimky, ale nič svetoborné, čo by otriaslo mojím svetom. Chcel som, aby sa niečo udialo, niečo veľké. Niečo, čo by poriadne zatriaslo mojou existenciou, samozrejme v pozitívnom slova zmysle.

„Dobrý večer Esme, Carlisle,“ prerušil moje myšlienkové pochody Sarno.

Usmieval sa na všetky strany, no jeho myšlienky práve vyzliekali moju mamu z prepychových šiat. Znechutene som si odfrkol.

„Dobrý večer. Dovoľte, aby som vám predstavila naše deti – Rosalie, Emmet, Alice, Jasper a Edward,“ ukazovala postupne na každého z nás.

Vždy bola tak zdvorilá a milá. Dokonca aj na tých, ktorí si to nezaslúžili. Sarno si nás len zbežne prehliadol a vrátil sa myšlienkami k Esme. Vôbec mu nevadilo, že má vedľa seba manžela. Začal jej prácu vychvaľovať do nebies a nakoniec ju, spolu s Carlislom, odviedol preč. Vraj ju musí predstaviť niekoľkým veľmi dôležitým ľuďom. Moji súrodenci sa odobrali na parket, ktorý bol zložený z troch menších okrúhlych pódií, ktoré sa do seba prelínali. Na štvrtom práve hrala kapela viedenský valčík. Musel som uznať, že tento projekt sa Esme vydaril. Nepôsobilo to tu gýčovo, ako v niektorých iných veľkých hoteloch, práve naopak. Strohá elegancia sa tu miesila s niekoľkými modernými prvkami. Všetko bolo ladené do bledých tónov okrem drevených prvkov z mahagónu, ktorý bol naleštený tak, že sa v ňom všetko odrážalo ako v zrkadle. Okolo parketu bolo rozstavených množstvo okrúhlych stolov so stoličkami a celú pravú stranu zaberal bar, pri ktorom som práve stál. V ruke som držal pohár šampanského ako rekvizitu. Ľudia okolo mňa sa bavili, Niektorí si to skutočne užívali, iní sa len tvárili, že si to užívajú. Vedel som, že stáť tu takto osamote nie je dobrý nápad. Vyvolávalo to veľa špekulácií a nežiadanej pozornosti. No držal som sa. Snažil som sa tie myšlienky nevnímať, ale niekedy to proste nešlo.

„Bože, pozri na toho chlapca pri bare. Dala by som si povedať. Chutnučký.“

„Pozri na ten zadok. Umrela som a dostala sa do neba.“

„Chrumkavučký. Pri takom by som neváhala ani minútu.“

Strašne otravné. Snažil som sa splynúť s barom, no bolo to nemožné. Boli sme stvorení na to, aby sme k sebe ľudí priťahovali, lákali ich svojou krásou, vôňou, vyžarovaním. Musel som si neustále opakovať, že som tu kvôli Esme. Avšak, keď sa ku mne dostali predstavy jedného z mužov stojacích obďaleč, už som to nevydržal. Položil som pohár na bar a začal sa predierať davom.

Už som bol skoro pri dverách, keď ma do nosa udrela vôňa. Bolo to ako facka. Nikdy, za celú svoju existenciu, som nič podobné necítil. Bolo to lahodnejšie ako najlepšia whisky. Celého ma to prestúpilo. Zaplavilo mi to vnútro. Démon vo mne sa nadšene radoval a ja som ho nechal kúpať sa v tejto aróme. Znovu som sa nadýchol. Chcel som do seba dostať čo najviac tejto vône, chcel som sa do nej ponoriť. Oči som musel mať stopercentne čierne. Moje telo, už viac nebolo ovládané mnou, ale tým démonom vo mne. Ako v sne som sa vydal po stope tej vôni. Musel som ju mať. Vyšiel som zo sály a vydal sa dlhou chodbou, ktorá viedla k výťahom. Hrdlo ma pálilo ako by mi do neho niekto vylial žieravinu a démon sa tešil, ako ju uhasí. Snažil som sa ísť čo najpomalšie, aj keď by som radšej použil svoju prirodzenú rýchlosť. Bolo tu však príliš veľa ľudí. Zašiel som za roh a vtedy sa to stalo.

Pri výťahu stala žena. Niečo vo mne ovládlo démona, ktorý dokázal myslieť len jej odhalený krk, a ja som si ju mohol prehliadnuť. Bola strednej výšky, tmavé vlasy jej padali vo vlnách na odhalené ramená. Dokonalú postavu mala zahalenú do trblietavých čiernych šiat, ktoré sa dali označiť ako príliš odvážne. Výstrih na chrbte bol taký veľký, že by stačil ešte centimeter a ja by som videl ryhu jej pozadia. Šaty síce siahali až po zem, ale rozparok na boku bol zase tak vysoko, že som videl nádheru jej belostného stehna. Hrdlo mi zovieral neskutočný žiar a démon sa tešil, keď som sa k nej začal približovať. Uvedomil som si, že sme v tejto chodbe sami. Démon zažíval svoj osobný orgazmus alebo sa k nemu aspoň blížil pri predstave, ako ju ochutná. No muž vo mne prežíval úplne iný druh orgazmu. Bola dokonalou pastvou pre oči. Dokonca aj pre tie moje. Nevidel som na nej jedinej chybičky. Mala síce znamienko nad pravou lopatkou, ale to len dotváralo tú dokonalosť. Nechápal som to, dokonca to asi nechápal ani ten démon vo mne. Boli sme ako dve bytosti v jednom tele, obaja sme chceli tú ženu, no každý svojím spôsobom. Takéto pocity som nikdy nemal. Ešte nikdy som sa necítil byť mužom, ako v tejto chvíli. Ten pocit mi bol cudzí, hoci som ho vďaka iným vedel definovať – spaľujúca túžba. Chcel som ju strhnúť do náručia, kochať sa jej krivkami, ponoriť sa, stratiť sa v nej, zatiaľ, čo démon sa chcel kúpať v jej krvi. Sám som nevedel, ktorí z nás vyhrá. Či vôbec niekto, lebo výhra pre jedného bude automatickou prehrou pre toho druhého.

Podišiel som bližšie. Bol som asi na dva kroky od nej. Tá jej vôňa tu bola tak koncentrovaná ako neriedený parfum. Démon začal získavať prevahu a v mojej mysli sa rodil šialený plán. Okúzliť, dostať do výťahu, stlačiť stop na medziposchodí a potom dostať svoju odmenu. Démon sa radoval. Jednoduchý plán. Avšak vo chvíli, keď som ju chcel osloviť, sa otočila a ja som dostal druhú facku večera. Démon bol odsunutý do úzadia. Bola tak nádherná. Súmerná srdcovitá tvár, malý nos, zmyselné červené pery a neskutočne hlboké hnedé oči. Topil som sa v jej pohľade. Myslel som si, že to nikdy nezažijem, to, čo mali moji súrodenci, ale odrazu to tu bolo a ja som presne vedel popísať ten cit. A hoci to bolo úplne nemožné (veď kto to vôbec dokáže zistiť v takom krátko čase), práve som sa zamiloval. Moje srdce horelo a ja som mal neodbytnú potrebu priložiť si ruku na miesto, kde kedysi bilo. Hrdlo ma bolelo, ako by ma do neho rezalo tisíce žiletiek, ale prekvapivo to bolo úplne nepodstatné. Démon zúril, dral sa von, no ja som ho nenechal. Vedel som, že túto bitku musím vyhrať. Študoval som každý milimeter tej dokonalosti. Pousmiala sa a ja som si malou časťou svojho mužského ja uvedomil, že tu stojím a civím ako idiot. Avšak nemohol som si pomôcť. Padol som na kolená.

„Vezmite si ma,“ vydralo sa z mojich úst skôr, než som si vôbec uvedomil, čo som práve povedal. No bolo to tak správne. Cítil som, alebo skôr niečo vo mne to cítilo, že som to mal v tejto chvíli vysloviť. Tá kráska sa len zasmiala a nastúpila do výťahu.

„Nemal by ste už piť,“ povedala medzi zatvárajúcimi sa dverami.

A ja som tam len kľačal a nebol schopný urobiť čo i len jediný pohyb, aby som ju zastavil.

„Pane,“ prerušil moju strnulosť akýsi hlas.

Ani som sa nenamáhal odpovedať. Musel som ju zastaviť, vidieť, vedieť odpoveď na moju šialenú otázku. Aspoň raz sa jej dotknúť, pohladiť tie belostné ramená. Rozbehol som sa po schodoch najrýchlejšie, ako sa dalo. No na moje pomery som sa vliekol. Konečne som bol vo foyeri hotela. Išiel som ako slepec vedený jej vôňou. Zaviedla ma až von pred hotel, kde práve nasadala do pristavenej limuzíny. Kým som sa k nej ľudskou rýchlosťou dostal, bola preč. Zostala po nej len ta spaľujúca aróma a úsmev, ktorý mi venovala. Chcel som sa rozbehnúť za tým autom, no pohľad mi padol na vrátnika pred hotelom. Ťažko som sa mohol len tak rozbehnúť, ako by sa mi žiadalo.

„Prosím vás, neviete náhodou, kto bola tá žena? Tá čo teraz nastúpila do tej čiernej limuzíny?“ opýtal som sa čo najzdvorilejšie, ako by sa o nič nejednalo.

Vrátnik si ma najprv premeral pohľadom a vybavil si v myšlienkach jej skvostné telo.

„Myslíte tú hnedovlásku v čiernych šatách?“ opýtal sa.

Len som mlčky prikývol a konečne som to videl. V jeho hlave zablikalo meno: Isabella Provenzano. Potom mi to aj nahlas potvrdil.

„Isabella,“ vzdychol som. Krásne meno pre ešte krajšiu ženu.

Vrátnik sa otočil a niečo zobral z nízkeho stĺpu vedľa neho. V myšlienkach si predstavoval ako sa jej nohy omotávajú o jeho telo. Mal som potrebu zavrčať, no radšej som sa sústredil na to, čo mi práve podával. Boli to noviny. Rozložil ich a prstom ukázal na prednú stranu. Neveril som svojim očiam. Bola tam odfotená moja Isabella v náručí akého si chlapa. Mohol mať okolo štyridsať rokov a tvár mu špatila jazva, vinúca sa od ľavého oka cez pery až k brade. Avšak najhorší bol ten článok.

Antonio Bonanne a talianska drogová kráľovná

Antonio Bonanne, ktorého prehlasujú jedným najväčších novodobých amerických Capo di Tutti Capi – Bossa všetkých bossov je čoraz častejšie vidieť v sprievode Isabelly Provenzano, ktorá je vo svojej krajine označovaná ako Capo Crimine Bella, či talianska drogová kráľovná. Podľa informácií z nemenovaného zdroja má táto dvojica medzi sebou milenecký vzťah, avšak dostali sa do našej redakcie aj nepodložené informácie, že sa chystá obchod storočia. No pravdu zatiaľ vedia asi len dvaja vyššie menovaný. Aj keď, podľa zvýšenej koncentrácie policajných hliadok v meste môžeme usudzovať, že na druhej informácii bude nejaké to zrnko pravdy. Čas ukáže.

Nemohol som tomu uveriť. Tá očarujúca, prekrásna žena predsa nemohla byť taká, ako ju popisovali. Veď jej oči priam vyžarovali úprimnosť a čestnosť. Vrátil som noviny vrátnikovi a ponorený (pre zmenu) do vlastných myšlienok som sa vracal do hotela.

„Edward, čo sa stalo?“ ozval sa vedľa mňa hlas Alice a ja som zistil, že stojím pri výťahu na poschodí, kde som ju prvý krát uvidel. „Na chvíľu si sa mi stratil a teraz je tvoja budúcnosť rozmazaná?“

„Ja som... ja som sa zamiloval,“ šepol som neveriacky a na tvári Alice sa objavil obrovský údiv.

„Ale ako je možné, že som ju nevidela? Ani nič okolo teba?“

Mykol som plecami a ďalej hľadel na výťah. No odrazu ma to zasiahlo ako guľka do čela a ja som si uvedomil, že som nepočul jej myšlienky. Alebo by sa mi to len zdalo? Že by som bol tak ponorený, tak fascinovaný ňou, že by som si to nevšimol? Nemožné. Skutočne som vtedy nič nepočul. Ja som ju nepočul, Alice ju nevidela – to značilo problémy, nehovoriac, že ide v drogách, podľa všetkého má milenca tak o dvadsať rokov staršieho a samozrejme to nie je žiaden chudáčik, rovno Capo – teda nie, že by to bolo pre môj druh nejako významné. No toto všetko bolo nedôležité. Musel som ju znovu vidieť.

Spomenul som si na chvíle tak pred hodinou, kedy som považoval svoju večnú existenciu za nudnú a želal si, či skôr vyžadoval, nejakú zmenu, zvrat tej úbohosti zvanej večný život. V súvislosti s tým ma napadlo jediné – Daj si pozor, čo si želáš, lebo by sa ti to jedného dňa mohlo splniť. Ten deň práve nadišiel. 

 --------------------------------------------------------------------

Táto poviedka ma prekvapivo napadla len dnes. V hlave sa mi začal odvíjať príbeh a ja som ho urýchlene musela napísať. Teraz je už len na vás, či sa vám bude páčiť. Napíšte mi, či mám v tejto poviedke pokračovať.

A ešte, ako ste si už mohli všimnúť, v tejto poviedke je Bella imúnna aj voči daru Alice, čo sa mi super hodí ;-) A samozrejme Edward je potreby tejto poviedky trochu viac teatrálnejší ako zvyčajne a tiež o 3 roky starší. Dúfam však, že vám to nebude vadiť :)

NeliQ 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 1. kapitola: