Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Beauty and the beast - 2. kapitola

02.05.2012 (18:15) • kiQaCULLEN • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1516×

2. kapitola

Môj otec sa za tých sedem rokov vôbec nezmenil. Možno až na pár šedivých vlasov bol stále rovnaký. Naše zvítanie netrvalo dlho, pretože Charlie na také veci veľmi nebol. Bol skôr uzavretý a veľmi nedával svoje city najavo. Presne ako ja. Charlie sa natiahol po môj kufor a spolu sme vošli do domu. Zdá sa, že Charlie nie je jediný, čo sa nezmenil. Vo vnútri to bolo skoro rovnaké, aké som si to tu pamätala. Ešte aj čiara od fixky, ktorú som na stenu spravila ako malá, tu stále bola.

„Tvoja izba je stále tam, kde bola,“ povedal mi ocko a išiel rovno ku schodom na poschodie. Chvíľku som váhala, no potom som sa vybrala za ním. Keď otvorili dvere do mojej starej izby, bolo to akoby som sa znova ocitla v minulosti. Stále rovnako fialové steny, bledé záclony, stôl... Bolo tu len pár malých zmien. Miesto malej postele teraz značnú časť izby zaberala posteľ. Na stenách viseli svetielka a stôl zdobil starý notebook.

„Môžeš si vybaliť a ja zatiaľ nachystám večeru,“ navrhol mi Charlie a položil mi kufor na zem.

„Dobre,“ prikývla som a vzápätí osamela. S povzdychom som si sadla na posteľ a zhodila zo seba bundu dole. Následne som ju prevesila cez stoličku.

Chvíľu som len tak sedela a hľadela na prázdnu stenu, kým som sa konečne rozhýbala a išla si vybaľovať veci. Najprv som tričká, nohavice, mikiny a spodnú bielizeň naukladala do skrine a potom som prešla do menšej kúpeľne, ktorú sme s Charliem mali spoločnú, aby som si tam poukladala veci. Keď som bola hotová, tak som sa prezliekla do starých teplákov a voľného tielka.

Zbehla som dolu do kuchyne, kde už Charlie nakladal na taniere niečo neidentifikovateľné. Normálne som sa bála, čo to vlastne je. Charlie nikdy nevedela variť a zdá sa, že sa to vôbec nezmenilo. Posadila som sa za stôl a nechala pred seba postaviť to niečo. Celá večera prebehla v tichosti. Keď sme dojedli, tak som sa postavila od stola, zobrala oba taniera a šila s nimi k umývadlu. Bolo tam plno riadu, a tak som to všetko hneď poumývala.

„Char... teda, ocko,“ začala som. „Čo by si povedal, keby si varenie nechal na mňa?“

„Bella, chceš povedať, že ti nechutilo?“

„Dalo sa to zjesť, no stále som lepšia kuchárka ako ty,“ pousmiala som sa.

„Dobre, nechám to na teba, ale aspoň mi dovoľ ti pomôcť. Na umývaní riadu hádam nič neskazím.“ Charlie sa objavil vedľa mňa, chytil do ruky utierku a začal utierať riad, čo som už mala umytý. Zabralo nám to len pár minúť a všetko bolo hotové.

„Ocko, idem si už ľahnúť. Som unavená a zajtra idem do školy, takže dobrú noc,“ povedala som a išla ku schodom, zatiaľ čo on si sadol do kresla a zapol televízor.

„Dobrú noc,“ odvetil a neskôr dodal: „Bella?“

„Áno?“ Obrátila som sa k nemu.

„Som naozaj rád, že si tu,“ usmial sa na mňa.

***

Cŕŕŕ. Cŕŕŕ. Unavene som zdvihla ruku a po hmate hľadala ten otravný budík, ktorý mi nedal ani chvíľu pokoj. Mala som pocit, že som dokopy spala asi dve hodiny, čo som sa stále prevaľovala z boka na bok. Prekvapivo sa mi však nič nesnívalo. Bolo to po prvýkrát od doby, kedy zomrela mama. Možno to bolo len tou dlhou cesto. Konečne! Našla som rukou budík a začala po ňom šmátrať, aby ten hnusný zvuk prestal. No on stále bzučal a bzučal. Zahnala som sa rukou a ozval sa tlmený rachot. Budík musel spadnúť na koberec a možno sa aj rozbil.

„Bella, si tam hore v poriadku?“ ozval sa Charlieho hlas zdola.

„Som úplne v poriadku!“ Posadila som sa na posteli a zívla. Bola som nesmierne unavená. Popreťahovala som sa, čo trvalo nejaká tú chvíľu, a potom sa postavila. Dotrepala som sa do kúpeľne, vykonala rannú očistu a mohla sa ísť obliecť. Zo skrine som vybrala obyčajné bledomodré rifle, tričko s krátkym rukávom a na vrch mikinu. Potom prišla na rad najťažšia ranná bojová úloha. Rozčesať si to hniezdo vo vlasoch. Vytrhala som si hádam aj polovicu vlasov, kým sa mi ich podarilo skrotiť.

„Mala by si si pohnúť, inak prídeš neskoro hneď v prvý deň!“ Ešte rýchlo som tmavofialové kruhy pod očami prekryla make-upom, vzala tašku s veci a mohla vyraziť. Zbehla som dolu do kuchyne, kde sedel za stolom Charlie v policajnej uniforme a čítal ranné noviny. Pri tom popíjal kávu.

„Dobré ráno, ocko,“ pozdravila som ho.

„Dobré ráno, dcérka.“ Z chladničky som vybrala čerstvé mlieko a odpila si priamo zo škatule. Bol to môj taký každodenný rituál. Poloprázdnu som ju vrátila späť a zavrela chladničku. Zobrala som si ešte cereálnu tyčinku a rozlúčila sa s Charliem.

Nasadla som ho svojho miláčika, tašku hodila vedľa seba a mohla vyraziť do jamy levovej. Vo Forks sa stratiť nedalo. To však zahŕňa iba obytnú časť. V lese by som sa stratila rýchlejšie ako normálny človek. Na to som bola priam talent. Chodiaca katastrofa.

Stredná škola vo Forks sa nachádzala pri hlavnej ceste, takže sa nedala minúť. Boli to tri oranžové budovy vedľa seba. Nič extra. Zaparkovala som čo najbližšie k budove oznanej ako Ústredňa. S hlbokým nádychom som vystúpila a snažila sa nevšímať tie pohľady od mojich nových spolužiakov. Je len otázkou času kedy zistia kto som a dostanem na čelo pomyselnú nálepku s nápisom: „To je to dievča, ktorej matku zabili a obesili hneď vedľa ich domu“. A potom sa jej už nikdy nezbavím. Sklonila som hlavu a išla k budove, aby som sa zapísala. Otvorila som dvere do vyhriatej miestnosti, kde za pultom stála staršia žena s kučeravými vlasmi a okuliarmi na nose.

„Dobrý deň. Ja som...“

„Ach, áno. Šerifova dcéra, Isabella Swanová, mám pravdu?“ Nezmohla som sa na viac ako prikývnutie. Očividne Charlie pripravil všetkých obyvateľov Forks na príchod jeho jedinej dcéry.

„Mám tu pre vás rozvrh, plán školy a papier, ktorý vám podpíšu učitelia,“ usmievala sa na mňa až mi to začínalo byť nepríjemné. Dosť jasne som videla v jej očiach ľútosť. Už sa to začína.

„Ďakujem,“ povedala som a zobrala si všetky papiere z pultu.

„Keby ste niečo potrebovali, tak stačí len povedať,“ dodala ešte predtým, než som odišla. Snažila sa byť milá, no mne to prekážala. Nepotrebovala som pomoc od nikoho. Zvládnem sa o seba postarať aj sama.  

Parkovisko už bolo plné študentov. Všimla som si, že moje auto nejako nevyčnieva z rady ostatných. Až na jedno, ktoré sa na toto parkovisko vôbec nehodilo. Bol to čierny jeep, no nikto už pri ňom nestál. Povzdychla som si a pozrela sa do rozvrhu. Prvú hodinu mám matematiku v učebni 2A. Podľa mapky som sa snažila dostať do tej učebne, no bola som z toho jeleň.

„Ahoj, Isabella...“ Ani som ho nenechala dohovoriť.

„Len Bella,“ opravila som neznámeho a zdvihla hlavu od papierov. Chalana predo mnou som rýchlo spoznala. Pamätala som si ho z detstva.

„Mike? Mike Newton?“ overovala som si to pre istotu.

„Už som sa bál, že si ma nepamätáš,“ pousmial sa.

„Ako by som len mohla zabudnúť.“

„Akú máš teraz hodinu?“

„Matematiku v...“

„Bella!“ vypískol niekto vedľa mňa. Bola to moja najlepšia kamarátka, ktorú som tu kedy mala. Ani som sa nenazdala a už som bola v jej náručí.

„Angela, chýbala si mi,“ šepla som.

„Aj ty mne. Som taká rada, že si späť.“ Usmievala sa od ucha k uchu. Skoro vôbec sa nezmenila. Až na to, že bola riadne vysoká a mala okuliare, ktoré jej pristali.

„Super. Zvítali ste sa, ale ja som stále tu,“ pripomenul sa nám Mike.

„Ale no, Mike. Nebuď taký namrzený,“ povedala Angela a obrátila sa späť na mňa. „Ako som počula, tak máš matematiku.“

„Áno,“ prikývla som.

„Pôjdeme spolu.“

„Dobre,“ povedala som jej a ešte pozrela na Mikea. „Rada som ťa zase videla, Mike.“ Potom ma už Angela ťahala k učebni. Bola ako tornádo. Spolu sme vošli do učebne, kde už bolo pár ľudí.

„Vzadu je jedno voľné miesto,“ povedala mi Angela a ja som si to namierila priamo tam. Tašku som hodila na zem a sťažka dopadla na stoličku.

„Tak vrav,“ vyzvala som ju. „Čo je nové?“

„Bella, je to Forks. Tu je niečo nové raz za sto rokov. Jediné nové, čo tu je, si tu teraz ty,“ povedala a sadla si na prázdnu stoličku vedľa mňa. „Ale vlastne dnes som počula o jednej novinke, no ešte to nie je isté. Jessica to určite bude vedieť na sto percent.“

„A čo také si teda počula?“ Nechcela som, aby sme sa dostali nejakým spôsobom ku mne, a tak som sa jej pýtala otázky, na ktoré ma odpovede vôbec nezaujímali.

„No, jeden z rodiny Cullenovcov...“ Angela to nemohla dopovedať, pretože zrazu sa vedľa nás ozval jemný hlas.

„Prepáč, ale to je moje miesto.“

Tak a je tu ďalšia kapitola. Je trošku nudná, no v ďalšej sa to už rozbehne. Sľubujem. Môžete aspoň hádať, kto vyrušil Angelu a Bellu v rozhovore. Inak veľmi pekne ďakujem za komentáre k minulej kapitole a veľmi ma potešili. Dúfam, že zanecháte nejaký ten koment aj tu. Vaša KC.

Autor: kiQaCULLEN (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Beauty and the beast - 2. kapitola: